Kto tvrdí, že je bez hriechu, je klamár: Význam v Biblii

Biblia, posolstvom, skrze ktoré Boh hovorí k človeku, denne čelí veľkej paľbe kritiky, avšak odoláva. Ak je posolstvom Biblia, dá sa očakávať, že je Biblia pravdivá. Jadrom kresťanskej viery je Ježiš Kristus a večná spása, ktorú pre nás vydobil. Kresťania sa neuspokoja s nejasnou a hmlistou predstavou o Bohu alebo utopistickou víziou pre ľudstvo. Odmietame zredukovať našu vieru na zoznam pravidiel alebo vzor morálneho správania. Kresťanská viera je oveľa konkrétnejšia.

Zameriava sa na Božiu záchrannú misiu, ktorá veľmi jasne ukazuje, aký je Boh a aké sú jeho plány s nami. To znamená, že v jadre všetkého, v čo veríme, je konkrétna osoba a konkrétny súbor udalostí: osoba Ježiša Krista a dielo, ktoré prišiel vykonať. Ježiš vynaložil veľké úsilie, aby svojim učeníkom vysvetlil, prečo prišiel. Ježiš dal svoju smrť a vzkriesenie do jadra svojho diela pre nás. Že podľa Písem Kristus zomrel za naše hriechy, že bol pochovaný a tretieho dňa vzkriesený podľa Písem a že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim.

V najširšej miere sa s krížom počíta už na začiatku biblického príbehu (Gn 3:15) a je stále v centre pozornosti aj na konci, keď v strede trónu stojí „Baránok akoby zabitý“ (Zj 5:6). Z týchto dôvodov, rovnako ako z iných, je dôležité, aby sme si ujasnili naše zmýšľanie o Ježišovej smrti (ktorá sa, samozrejme, nikdy nedá oddeliť od jeho vzkriesenia). Čo bolo na jeho smrti na kríži také dôležité, že táto jediná udalosť je pre kresťanské myslenie a život kľúčová? Prečo jednoducho nestačí hovoriť o Ježišovi učiteľovi, Ježišovi uzdravovateľovi alebo Ježišovi víťazovi bez toho, aby sme hovorili aj o Ježišovi ukrižovanom a vzkriesenom? O tom, ktorý zomiera za svoj ľud a tým ruší moc samotnej smrti?

Aby sme pochopili kľúčový význam Kristovho kríža vo všetkých Božích zámeroch, musíme spraviť krok vzad. Prečo je kríž nevyhnutný? Ak Biblia hovorí o Božom zámere v Ježišovi ako o záchrannej misii, z čoho musíme byť zachránení? Domnievam sa, že za súčasným zanedbávaním kríža aj za mnohými nedávnymi pokusmi o jeho nové definovanie sa skrýva značný zmätok v súvislosti s ľudským stavom. Väčšina ľudských diagnóz nedokáže preniknúť za hranice symptómov k skutočnej príčine našich problémov.

Ľudské utrpenie, pocit vzájomného odcudzenia, až dokonca odcudzenia od nás samých, útlak, nespravodlivosť, krehkosť ľudského života, rozpad komunitných väzieb a spoločnej morálnej vízie - to všetko sú len symptómy. Biblická diagnóza hovorí, že v pozadí je naša vzbura proti Bohu, ktorý nás stvoril, a dôsledky, ktoré takáto vzbura nevyhnutne prináša. Útok človeka, stvorenstva na Stvoriteľa a jeho slovo poškodzuje jeho obraz. Ľudský hriech má tri desivé dôsledky, ktoré sa týkajú každého z nás: vinu, skazu a zotročenie.

Všetci stojíme vinní pred Pánom, ktorého sme ignorovali alebo otvorene odmietli, a preto prichádza Boží hnev (Rim 1:18-20; Ef 2:1-3; Kol 3:6 atď.). Sami sa z tejto situácie nedokážeme vymaniť (Rim 6-7). Je pravda, že stále sa môžeme rozhodovať, ale naše rozhodnutia sú formované naším charakterom, ktorý nezmazateľne poznačila naša vzbura. A čo je ešte desivejšie, za našimi rozhodnutiami stojí zlý zámer dávneho nepriateľa, ktorý bol od začiatku klamár a vrah (Jn 8:44; Gn 3:1-7). Tým sa však dôsledky hriechu nekončia.

Nesmieme zastierať osobné rozmery, ktoré sú skutočne hrozitánske, no Biblia má ešte širší pohľad. Hriech je útokom na stvorenie práve preto, že útočí na Stvoriteľa, ktorého dobrá vôľa neustále stvorenie udržiava. Svet, stvorený ako aréna spoločenstva s Bohom, je nevyhnutne narušený tým, čo sme urobili. Svet sa zmieta v dôsledkoch ľudského hriechu. Fascinujúce však je, že túto vesmírnu márnosť, skazu a deformáciu môže zrušiť len tá úžasná činnosť, ktorá „zjavuje Božích synov“ (Rim 8:19).

Keď takto rozumieme krížu, je jasné, že ak má byť skutočnou odpoveďou na ľudský problém, musí vyriešiť všetky tri osobné rozmery hriechu. Naše vykúpenie musí vyriešiť našu vinu pred Bohom a trest, ktorý z nej spravodlivo vyplýva (smrť). Musí vyriešiť neporiadok, ktorý hriech urobil v mojom živote. Musí vyriešiť moje uväznenie v špirále hriechu, neschopnosť vymaniť sa zo svojho sebectva. Svedectvo Písma hovorí, že toto všetko sa uskutočňuje iba vďaka krížu. Trest, ktorý si zaslúžime, na seba berie sám Boh v osobe svojho Syna (Ga 3:13; 1Pt 2:24).

Tu nám naše chápanie Boha ako Trojice bráni postaviť Otca proti Synovi, ale skôr vidieť Ježišov život, smrť a vzkriesenie ako Božie dielo, ktoré nás zachránilo. Otec, Syn a Duch sú v pláne na našu záchranu úžasne zjednotení. Ježišova smrť nás očisťuje od skazy, ktorú v nás spôsobuje hriech (1Jn 1:7). Vďaka Ježišovej smrti, vzkrieseniu a nanebovstúpeniu sa tým, ktorým bolo odpustené, dostáva dar Ducha, ktorý prináša ovocie zbožného života, o ktorom hovorí Pavol v Galaťanom 5. Popri oboch rozmeroch je víťazstvo, ktoré pre nás dosahuje kríž. Tí, ktorí nás predtým zotročovali, boli definitívne porazení a my sme boli oslobodení, aby sme mohli žiť ako Božie deti (Kol 2:13-15; Ga 3:26 - Ga 5:1).

V niektorých kruhoch ľudia radi hovoria o kríži ako o príklade sebaobetovania, skutku lásky, víťazstve nádeje a Božích zámerov bez toho, aby sa vzťahoval na problém nášho hriechu a jeho desivých dôsledkov. Nová zmluva nám to nedovolí. Jadrom všetkého, čo sa v Biblii hovorí o Ježišovej smrti, je zástupné vykúpenie z trestu. „Podľa Písem Kristus zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15:3). Kristus skutočne „trpel raz navždy za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu“ (1Pt 3:18). „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou (2Kor 5:21).

Z toho všetkého jasne vyplýva, že v novozmluvnom pohľade je kríž absolútne ústredný. Je prostriedkom, ktorý nám priniesol spásu, a je základom nášho spaseného života. Je, alebo by mal byť, jadrom nášho kázania. Kresťanstvo, ktoré nie je zamerané na kríž, nie je vôbec kresťanstvom. Je to nesmierne dôležité pre naše chápanie viery i pre jej ohlasovanie. Slabinou mnohých moderných kázní je, že kríž sa takmer nespomína. V dejinách kresťanskej cirkvi však malo kázanie silu práve vtedy, keď sa kríž hlásal odvážne a jasne. Veľkí kazatelia, podobne ako veľkí teológovia, oslavovali kríž a vykladali ho ako Božiu odpoveď na ľudské potreby.

Kritici často spochybňujú dôveryhodnosť Starého zákona, ktorý však odoláva aj tzv. literárnej kritike 18. a 19. storočia. Zachovanie textu je dôkazom mimoriadnej snahy o presnosť textov a zachovaniu celého posolstva až do dnešných dní. Zvitky od Mŕtveho mora sú skoro identické so súčasnými textami Starého zákona okrem Ester.

Archeológia poskytuje dôležité dobové poznatky, potvrdzuje presnosť biblických záznamov, a to vrátane existencie biblických miest ako Megiddo, Jeruzalem, Lachíš, Gaza a pod. Napríklad, zničenie Sodomy a Gomory potvrdzuje kniha Genezis. Rovnako je presný aj spôsob ich skazy. Asi okolo roku 2065 pred Kr. bolo územie veľmi úrodné a husto obývané, onedlho však bolo opustené. Archeologické nálezy naznačujú, že oblasť zachvátil rozsiahly požiar a zaplavil celé územie.

Jedinečnosť Biblie spočíva v jej posolstve. Okrem zjavných vyhlásení však obsahuje aj „záhady a tajomstvá“. Napríklad, súčet hodnôt písmen v prvom verši knihy Genezis je 2701. Ak vydelíme tento verš číslom 816 (súčet hodnôt prvých troch slov vo verši), dostaneme výsledok 3,1416. To je hodnota p na štyri desatinné miesta.

Ježiš Kristus pri svojom krátkom pobyte na zemi naplnil do poslednej bodky všetky proroctvá, ktorých je viac ako 300 a sú veľmi detailné. Biblia obsahuje rôzne literárne diela, iné zase poetické, ďalšie sú písané vo forme proroctiev. Preto v duchu musíme aj jednotlivé časti vykladať. Ak príbehy chápeme v historických súvlotiach, tak musíme tieto príbehy aj historicky chápať. Ak postavy žili v určitom čase a konali to, čo Biblia hovorí, že konali, ide o skutočných ľudí v skutočnom čase. Túto pravdu potvrdzuje svojimi slovami aj Ježiš Kristus.

Boh sa aj vyjadruje, vyjadruje svoju vôľu. Svetlo vzniklo ešte predtým, ako sú stvorené slnko a mesiac. (Je svetlom priamo Boh?) Boh videl svetlo, že je dobré, a Bôh oddelil svetlo od tmy. Prideľuje rozdielne postavenie v čase a priestore. Na jednej pologuli je deň, svetlo, na druhej je noc, tma. Boh nazval svetlo dňom a tmu nazval nocou. A bol večer, a bolo ráno, prvý deň. Deň a noc, sa začnú na zemi striedať deň a noc. Niečo podobné sa dá vyčítať aj v Exoduse 20:11.

Vo všeobecnosti existujú tri výklady dĺžky trvania dní stvorenia: doslovné 24-hodinové dni, dlhé časové obdobia alebo symbolické dni. Rozdeľuje vody, ktoré sú na zemi a ktoré sú nad zemou, atmosferické vody, mraky. Prostredníctvom ktorej Boh vykonal toto dielo. Boh iniciuje vznik vegetácie.

V 1. kapitole knihy Genezis stvoril svet nie jeden boh, ale bohovia. V starožidovskom origináli biblie sa nespomína El ani Eloha, Eloah (jednotné číslo), ale Elohim (množné číslo). Existujú najrozličnejšie vysvetlenia tohto faktu, no všetky sú málo presvedčivé. Najčastejšie sa siaha po takom výklade, že množné číslo Elohim je formou pluralis majestaticus (vznešeného plurálu). Boh takto sám priznáva, že okrem neho existuje ešte ktosi, kto sa mu rovná. Tento význam sa niekedy zastiera tým, že podstatné meno Elohim v množnom čísle je sprevádzané slovesom alebo inou gramatickou formou v jednotnom čísle. Príklad nachádzame hneď v prvých veršoch Starého zákona, kde sa hovorí, že „Elohim stvoril (bárá) nebo a zem“. Takúto nezhodu možno vysvetliť zložitosťou samého formovania biblického textu. V danom prípade ide o fragment textu, ktorý nevznikol skôr než v 6. storočí pred n. l. (Kňazský kódex).

Kritika a kontroverzie

Článok sa dotýka aj kritických pohľadov na Bibliu a jej interpretácie:

• Ježiš a Eliáš: Poukazuje sa na údajný rozpor v Jánovi 3/13, kde Ježiš tvrdí, že nikto nevstúpil do neba, a na príbeh o Eliášovi, ktorý bol vzatý do neba (2. Kráľov 2/11).
• Božie prikázania: Spochybňuje sa dodržiavanie Božích prikázaní v Starom zákone, ako napríklad "Nezabiješ" a "Nepokradneš", ktoré sú v rozpore s niektorými činmi pripisovanými Bohu.
• Luciferov pohľad: Uvádza sa, že Lucifer by bol spokojný s náboženstvom, ktoré by podporovalo neresti a sebectvo.

Lucifero, svojim pocinanim veriacich neodradzujes, ale utvrdzujes v ich viere. presne takým istým spôsobom zapracovali do svojej viery vieru okolitých pohanských systémov. Bolo by dobré tiež spomenúť , že mnoho významných kresťanov vieru v personifikované zlo, teda vieru v diabla odmietali. Boli to osobnosti ako John Milton,Johan Wolfgang von Goethe, Issaac Newton, Fjodor Michajlovič Dostojevskij a Lev Nikolajevič Tolstoj. Títo a mnohí ďaľší nezávislí kresťanskí myslitelia stáli v opozííí silnej tradície a katolíckych a protestantských dogiem.

Ak sa zúčastňujete nami organizovaných podujatí, ste odberateľom našich newslettrov alebo návštevníkom webu, zverujete nám svoje osobné údaje. My zodpovedáme za ich ochranu a zabezpečenie. Ak ste hosťom našich podujatí, robíme tak z na základe existencie zmluvného vzťahu medzi nami, resp. Vaše osobné údaje budeme zhromažďovať a spracovávať po dobu trvania vášho záujmu o naše služby. Ak máte pocit, že s vašimi údajmi nezaobchádzame v súlade so zákonom, máte právo sa so svojou sťažnosťou kedykoľvek obrátiť na Úrad na ochranu osobných údajov. sme povinní zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch a o bezpečnostných opatreniach, ktorých poskytnutie by ohrozilo zabezpečenie vašich osobných údajov. Táto mlčanlivosť trvá aj po skončení vzťahov s nami.

Ak je Boh láska, ako ho opisuje Biblia, ako sa môže nečinne pozerať na nespravodlivosť, tyraniu, zlo a utrpenie? Kde je Boh vo chvíli, keď na bojisku zomierajú ľudia, ktorí nechceli bojovať? Keď si prírodná katastrofa vyberá krutú daň - tisíce zmarených životov? Znovu a znovu sa pýtame: Môže byť dobrý Boh, keď je svet častokrát taký zlý? Ako dlho bude mať zlo a hriech na svete takú moc? Pravdepodobne nikdy plne nedoceníme prednosť, že Boh nám v Biblii poodhrnul „oponu“ neviditeľného sveta a my môžeme z nebeskej perspektívy pozorovať počiatok, rozmach a pôsobenie zla vo vesmíre a na svete až do jeho zničenia.

Ľudia sa od tejto chvíle dostávajú pod vplyv DVOCH PROTICHODNÝCH MOCNOSTÍ , POD VPLYV DOBRA a ZLA a sami sa slobodne rozhodujú, koho poslúchnu, komu budú slúžiť. Boh nie je pôvodcom zla ani utrpenia. V človeku nebol zakódovaný žiadny zárodok zla, hriechu ani choroby. Boh si prial, aby pôvodný dokonalý stav trval večne. Ľudský život nemali sprevádzať žiadne choroby, utrpenia ani smrť. Choroby a utrpenie NIE SÚ BOŽÍM TRESTOM za ľudský hriech! Je pravdou, že sú to dôsledky ľudského hriechu a porušovania Bohom stanovených životných princípov, ale nie sú Božím trestom. Kristus týmto podobenstvom ukazuje, že to všetko spôsobil „nepriateľ“. Biblia veľmi často a celkom konkrétne hovorí o duchovnej bytosti, o anjelovi, ktorý sa ešte pred stvorením našej zeme spreneveril Bohu a vedome, z vlastného rozhodnutia sa stal „nepriateľom“.

Ak Boh stvoril diabla, nie je potom zodpovedný za to, čo on robí? Nie je Boh zodpovedný za vznik zla? Boh ukazuje (personifikuje) satana postavou kráľa fenického Týru. Pyšný a spupný kráľ Týru sa stáva vhodným predstaviteľom satana. V satanovej mysli (srdci) vznikla cudzia myšlienka - začal Bohu závidieť jeho postavenie. Boh je láska a láska nikoho k ničomu nenúti. Preto Boh stvoril bytosti so slobodnou vôľou. Avšak slobodnú vôľu je možné zneužiť. Boh týmto cenným darom vystavil vesmír potenciálnemu nebezpečenstvu vzniku hriechu. Biblia nás stručne informuje, že práve toto sa stalo. V tomto výroku jasne vyniká jedno zamlčané zámeno: „JA“. Lucifera posadla závisť. Bol najvyššou zo stvorených bytostí, bol veľmi múdry - a chcel znamenať ešte viac. Bol na seba pyšný. Pýcha sa často spája so závisťou, závisť s intrigami a ohováraním. Lucifer chcel byť rovný Bohu a zabudol na to, že je iba stvorenou bytosťou - svojim životom a svojou existenciou plne závislým na Bohu - Stvoriteľovi a Udržovateľovi. Boh sa snažil Lucifera odvrátiť od tohto nezmyselného odboja. Zradný cherub však nedbal na ...

Tabuľka: Porovnanie Kresťanského a Islamského pohľadu na hriech a spásu

tags: #kto #tvrdi #ze #je #bez #hriechu