Kto vymyslel sviatosť manželstva a jej história?

Manželstvo, ako základná spoločenská inštitúcia, sa vyvíjalo tisícročia, a zďaleka neslúžilo len ako spojenie dvoch milujúcich sa ľudí. Jeho podoba bola vždy závislá na kultúrnych, náboženských a politických faktoroch.

Pôvod a význam manželstva

Sväté písmo sa začína stvorením muža a ženy na Boží obraz a končí sa videním „Baránkovej svadby“ (Zjv 19,7.9). „Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky… ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi… Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk. Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu storočí prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. Hoci sa dôstojnosť tejto ustanovizne neprejavuje všade s rovnakou jasnosťou, predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku, lebo „blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva.“

Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám „je Láska“ (1Jn 4,8.16). Keďže ho Boh stvoril ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. V očiach Stvoriteľa je ona dobrá, veľmi dobrá. A táto láska, ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodná a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele ochrany stvorenia: „Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju’“ (Gn 1,28).

Sväté písmo tvrdí, že muž a žena sú stvorení jeden pre druhého: „Nie je dobre byť človekovi samému“ (Gn 2,18). Žena, „telo z jeho tela“ (Gn 2,23), t. j. jemu rovná a veľmi blízka, je mu daná Bohom ako „pomoc“ (Gn 2,18), a tak predstavuje Boha, od ktorého prichádza pomoc. „Preto muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2,24).

Každý človek skusuje zlo okolo seba a v sebe. Táto skúsenosť sa pociťuje aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke. Podľa viery tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža a ženy ani z prirodzenej povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, zlom vo vzťahu s Bohom, má ako prvý následok zlom v prvotnom spoločenstve muža a ženy. Napriek tomu poriadok stvorenia pretrváva, hoci je ťažko narušený. Aby sa rany po hriechu vyliečili, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodoprel.

Boh vo svojom milosrdenstve neopustil hriešneho človeka. Utrpenia, ktoré nasledovali po hriechu, „bolesti pôrodu“ (Gn 3,16) a práca „v pote tváre“ (Gn 3,19) sú aj prostriedkami, ktoré obmedzujú zhubné následky hriechu. Po páde manželstvo pomáha prekonávať uzatváranie sa do seba, egoizmus, vyhľadávanie vlastného pôžitku a otvárať sa druhému, vzájomnej pomoci a darovaniu seba samého.

Morálne svedomie, čo sa týka jednoty a nerozlučiteľnosti manželstva, sa vyvinulo pod výchovným pôsobením starého Zákona. Mnohoženstvo patriarchov a kráľov sa ešte výslovne neodmieta. Ale Zákon daný Mojžišovi má za cieľ chrániť ženu pred svojvoľnou nadvládou muža, hoci podľa Pánových slov nesie aj stopy mužovej „tvrdosti srdca“, pre ktorú Mojžiš dovolil ženu prepustiť.

Tým, že proroci videli zmluvu Boha s Izraelom ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky, pripravovali vedomie vyvoleného ľudu, aby hlbšie chápal jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. Knihy Rút a Tobiáš podávajú dojemné svedectvá o vznešenom chápaní manželstva a o vernosti a nežnosti manželov.

„Svadobná“ zmluva medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom pripravila novú a večnú zmluvu, v ktorej Boží Syn svojím vtelením a obetou svojho života určitým spôsobom zjednotil so sebou celé ľudstvo, ktoré spasil, a tak pripravil „Baránkovu svadbu“ (Zjv 19,7.9).

Na začiatku svojho verejného života Ježiš vykonal svoje prvé znamenie - na žiadosť svojej Matky - počas svadobnej hostiny. Cirkev pripisuje veľkú dôležitosť Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne. Vidí v tom potvrdenie, že manželstvo je dobré, a predpoveď, že od tej chvíle bude manželstvo účinným znakom Kristovej prítomnosti. Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil, aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Dovolenie prepustiť vlastnú manželku, ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom pred tvrdosťou srdca. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Uzavrel ho sám Boh: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6).

Toto jednoznačné naliehanie na nerozlučiteľnosť manželského zväzku mohlo vyvolávať rozpaky a zdať sa neuskutočniteľnou požiadavkou. Ježiš však neuložil manželom neúnosné a príliš ťažké bremeno, ťažšie ako Mojžišov zákon. Keďže prišiel znovu nastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii Božieho kráľovstva. Ak manželia budú nasledovať Krista, ak zaprú seba samých a vezmú na seba svoj kríž, budú môcť „pochopiť“ pôvodný zmysel manželstva a s Kristovou pomocou podľa neho žiť. Táto milosť kresťanského manželstva je ovocím Kristovho kríža, ktorý je zdrojom celého kresťanského života.

Naznačuje to apoštol Pavol, keď hovorí: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5,25-26). A hneď dodáva: „Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.

Celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, ktorý predchádza svadobnú hostinu - Eucharistiu. Kresťanské manželstvo je zasa účinným znakom, sviatosťou zmluvy medzi Kristom a Cirkvou.

Kristus je stredobodom celého kresťanského života. Spojenie s ním má prednosť pred všetkými ostatnými zväzkami, či už rodinnými, alebo spoločenskými. Už od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby nasledovali „Baránka, kamkoľvek ide“ (Zjv 14,4), aby sa starali o veci Pánove a usilovali sa mu páčiť a aby išli v ústrety Ženíchovi, ktorý prichádza. Sám Kristus pozval niektorých, aby ho nasledovali v tomto spôsobe života, ktorého je on vzorom:„Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí“ (Mt 19,12).

Oboje - sviatosť manželstva a panenstvo pre Božie kráľovstvo - pochádzajú od samého Pána. On im dáva zmysel a udeľuje im potrebnú milosť, aby sa žili v súlade s jeho vôľou. Úcta k panenstvu pre Božie kráľovstvo a kresťanský zmysel manželstva sú neoddeliteľné a navzájom sa podporujú.

Vývoj manželstva v histórii

V minulosti boli manželstvá medzi príbuznými v mnohých kultúrach povolené a v niektorých prípadoch aj podporované. Napríklad v starovekom Egypte bol bežnou praxou sobáš medzi súrodencami v kráľovských rodinách, aby sa zachovala čistota krvi a dedičstvo v rodine. Aj v antickom Ríme a v stredovekej Európe boli sobáše medzi príbuznými bežné, hoci cirkevné autority neskôr začali klásť väčší dôraz na zákazy sobášov medzi blízkymi príbuznými, najmä v súlade s kanonickým právom.

Sobáše maloletej mládeže boli v minulosti v mnohých kultúrach normou. V stredovekej Európe bolo bežné, že sa dievčatá vydávali už vo veku 12 rokov a chlapci sa ženili okolo veku 14 rokov. Tieto sobáše boli často uzatvárané na základe politických a hospodárskych záujmov rodín. V niektorých častiach sveta, ako je India, bola táto prax sobášenia detí bežná po stáročia a pretrváva v niektorých oblastiach dodnes, aj keď je zákonom zakázaná.

Jednou z najzaujímavejších a najexotickejších tradícií, ktorá sa vyskytuje v histórii manželstva, sú sobáše s duchmi v Číne. Táto starodávna tradícia, známa ako „minghun“, spočíva v sobáši živej osoby s duchom zosnulého. Tento zvyk má korene v čínskej viere v posmrtný život a s úlohou predkov v každodennom živote. Hoci minghun prakticky zmizol po vzniku moderného čínskeho štátu a rozšírení západných právnych systémov, občas sa správy o týchto sobášoch aj v súčasnosti v médiách objavia.

Manželstvo sa začalo formovať ako sviatosť uznávaná katolíckou cirkvou postupne v priebehu stredoveku, pričom kľúčovým momentom bolo oficiálne uznanie manželstva za sviatosť na 4. lateránskom koncile v roku 1215.

Manželstvá párov inej rasy boli ešte v 20. storočí zakázané. Prípad Lovingovci vs. Virgínia bol prelomovým súdnym prípadom v Spojených štátoch amerických, ktorý sa týkal zákazu medzirasových manželstiev. Najvyšší súd Spojených štátov amerických 12. júna 1967 rozhodol, že zákony zakazujúce medzirasové manželstvá sú neústavné a porušujú práva na rovnakú ochranu pred zákonom a na osobnú slobodu. Rozhodnutie teda zrušilo všetky zákony zakazujúce medzirasové manželstvá v Spojených štátoch amerických.

V niektorých častiach Indie bolo (a v obmedzenej miere stále je) možné, aby si jedna žena vzala viacerých mužov. Kmeň Pahari v Himalájach praktizoval takzvanú fratriálnu polyandriu, kde si jedna žena vzala viacerých bratov z jednej rodiny. V starovekých indických textoch, napríklad v Mahábhárate, sa objavujú zmienky o polyandrii. Naopak prax, pri ktorej si jeden muž môže vziať viacero žien, sa nazýva polygýnia. Táto forma manželstva je v súčasnosti legálna v niektorých krajinách, najmä v krajinách, kde prevláda islamské právo (šaría).

V Iráne existuje forma dočasného manželstva známa ako „sigheh” alebo „mut’ah” (v arabčine). Toto manželstvo môže byť uzavreté na určitý časový úsek, ktorý môže trvať od niekoľkých hodín až po niekoľko rokov. Cieľom takéhoto manželstva je poskytnúť nábožensky povolený spôsob, ako môžu ľudia uspokojiť svoje emocionálne a sexuálne potreby bez toho, aby porušili islamské zákony týkajúce sa sexuálnych vzťahov mimo manželstva. Po vypršaní tejto dohodnutej doby je manželstvo automaticky ukončené.

V stredovekom Nemecku existovali tiež rôzne druhy manželstiev, ktoré sa odvíjali od spoločenských a právnych tradícií germánskych kmeňov. Muntehe bolo najbežnejšou formou manželstva v germánskych spoločenstvách. V tomto type manželstva prechádzala žena pod právnu ochranu (moc) svojho manžela alebo jeho rodiny. Na druhej strane, Friedelehe bola menej formálna forma manželstva, ktorá poskytovala žene väčšiu slobodu a nezávislosť v porovnaní s Muntehe. Dala sa kedykoľvek zrušiť.

Manželstvo ako sviatosť

Sviatosť manželstva vychádza zo sľubu muža a ženy pred Bohom a pred Cirkvou, ktorý prijíma a potvrdzuje Boh, a napĺňa sa fyzickým zjednotením oboch partnerov. Pretože Boh sám spečaťuje puto sviatostného manželstva, zaväzuje tento zväzok až do smrti jedného z parnerov. Sviatosť manželstva si udeľujú muž a žena navzájom. Kňaz alebo diakon dáva novomanželom Božie požehnanie, inak je iba svedkom, že manželstvo bolo uzavreté za splnenia náležitých podmienok a že manželský sľub bol zložený úplne a verejne. Manželstvo sa môže uzavrieť iba vtedy, ak jestvuje manželský konsenzus, to znamená, že muž a žena chcú vstúpiť do manželstva slobodne, bez strachu alebo nátlaku a keď im v tom nebránia nijaké prirodzené alebo cirkevné záväzky.

Sviatok svätého Valentína

Celý svet si dnes opäť po roku pripomína sviatok zaľúbených, sviatok Svätého Valentína. Jeho slávenie siaha do antického Ríma, kde bol tento deň zasvätený bohyni Juno, Jupiterovej manželke, kráľovnej všetkých bohov, ochrankyni žien a svadieb. Nasledujúci deň slávili starí Rimania festival Lupercalie. Počas neho behali okolo rímskeho pahorku Palatina dvaja luperkovia, čiže ochrancovia stáda pred vlkmi a švihali okolo seba bičom. Ak zasiahli ženu, verilo sa, že sa stala čistou a plodnou. Festival zároveň patril k jednej z mála výnimiek, keď prísne mravy dovoľovali stretnutia chlapcov a dievčat. Dievčatá písali svoje mená na lístočky, ktoré z krčahu vyťahovali chlapci. V počiatkoch kresťanstva nahradila pohanský rozmer sviatku spomienka na svätého Valentína, "mučeníka lásky".

Kňaz umučený 14. februára 269 na príkaz cisára Claudia II. nezomrel totiž len pre vieru. Jeho hlavným "zločinom" bolo sobášenie mladých párov napriek cisárovmu zákazu. Claudius Gótsky nariadením sledoval posilnenie rímskej armády, čoraz viac oslabovanej vpádmi polobarbarských germánskych kmeňov. Všimol si, že slobodní regrúti bojujú statočnejšie a tak povolil len sobáše mužov nevhodných na vojenské remeslo alebo vojenských vyslúžilcov.

Tradíciu zaľúbených valentínskych lístočkov založil francúzsky vojvoda Karol Orleánsky. Po prehratej bitke pri Azincourte v roku 1415 sa dostal do britského zajatia a z londýnskeho Toweru poslal svojej žene do Francúzska prvú "valentínku". Komercionalizácia zasiahla sviatok svätého Valentína až v 19. storočí vďaka masovokomunikačným prostriedkom. Zaľúbení podpisujú svoje listy "od Tvojho Valentína" aj v krajoch, kde kresťanstvo nestihlo zapustiť hlbšie korene.

Až po revízii kalendára, vydaného po druhom vatikánskom koncile, bol sviatok sv. Valentína rímskokatolíckou cirkvou v roku 1969 formálne určený na 14. februára (východná ortodoxná cirkev si jeho sviatok pripomína 30. júla). Slávenie sviatku zaľúbených siaha do antického Ríma, kde bol 14. február zasvätený bohyni Juno, Jupiterovej manželke, kráľovnej všetkých bohov, ochrankyni žien a svadieb.

V súčasnosti sa na svete nielen na Valentína oslavuje. V mnohých krajinách ako napríklad Afganistane, Nepále, Filipínach, či Indii vyšli do ulíc tí, ktorí na Valentína upozorňujú na násilie páchané na ženách...

Boj proti sviatosti manželstva

Jedným z ohniviek, ktoré spája všetky revolúcie opísané Pliniom Corrêom de Oliveirom - to znamená protestantskú revolúciu Martina Luthera, francúzsku revolúciu jakobínov, komunistickú revolúciu Marxa, Engelsa a Lenina a sexuálnu revolúciu „detí kvetín“ -, je boj proti sviatosti manželstva a jej nerozlučiteľnosti. Je zaujímavé, že pokračovanie protikatolíckeho ošiaľu sa odráža v štatistikách rozvodov a v prijímaných opatreniach, ktorých výsledkom je len ďalšia devalvácia, zohyzdenie a nakoniec likvidácia siedmej sviatosti.

V diele O manželských veciach vydanom v roku 1530 Martin Luther označil manželstvo za obyčajnú občianskoprávnu zmluvu, ktorá by mala podliehať sekulárnej legislatíve. Preto zbavil manželstvo atribútu sviatosti, v dôsledku čoho v krajinách, ktoré nasledovali jeho kacírsku náuku, bolo možné rozviazať manželstvo rozvodom. Jedným z príkladov je Holandsko, ktoré už v roku 1580 zaviedlo fakultatívnu formu civilného manželského sľubu a umožnilo rozvod.

Bolo to počas francúzskej revolúcie, keď bol zavedený zákon nariaďujúci povinné občianske sobáše uzatvárané pred úradníkom matriky. Napoleon Bonaparte je zodpovedný aj za zavedenie civilných manželstiev vo vojvodstve vo Varšavskom kniežatstve. Ukázalo sa, že liberálny a rovnostársky charakter ustanovení Napoleonského občianskeho zákonníka do veľkej miery vyhovoval potrebám poľských statkárov, ktorí si rýchlo osvojili pravidlá trhového hospodárstva a nepriali si návrat pruského ekonomického fiškalizmu.

Boľševici chceli zničiť základy morálneho poriadku a vytvoriť „nádherný nový svet“. To oni zaradili rozvody, potraty a iné anticivilizačné výmysly medzi základné ľudské práva. Boli to komunisti, ktorí sa zamerali na otázky sexuality a požadovali nielen legalizáciu potratov a rozvodov, ale aj to, aby sa manželstvo stalo formalitou do takej miery, aby rozvod bolo možné dosiahnuť oveľa rýchlejšie než uzavrieť manželstvo.

Boľševické idey prevzal takmer celý svet prostredníctvom „detí kvetov“ a sexuálnej revolúcie roku 1968. Práve vtedy sa začali likvidovať morálne zábrany. Dovtedy väčšina sveta považovala ľudskú sexualitu za čosi osobné a jej vystavovanie za nevhodné. Rok 1968 však zahodil za hlavu hanblivosť a rozvod sa okamžite stal dôvodom hrdosti, potrat voľbou, zvrátenosti sebavyjadrením a ideológia gender vedou.

Arnaud Beltrame: Svedectvo viery a lásky

Heroické gesto franúzskeho policajta Arnauda Beltrama pritiahlo pozornosť a uznanie na celom svete. Francúzi teraz objavujú aj kresťanskú identitu svojho národného hrdinu. Svedectvo o viere Arnauda Beltrama podal kňaz, ktorý ho sprevádzal v posledných chvíľach života. P. Jean-Baptiste, kanonik z opátstva Lagrasse, ho tiež dva roky pripravoval na sviatosť manželstva. Svadba bola naplánovaná na 9. júna tohto roka, povedal pre Famille Chretienne.

Spolu so svojou snúbenicou Marielle, s ktorou bol už civilne zosobášený, sa štyridsaťštyriročný Arnaud angažoval v hnutí Matky Božej z Kány. Rád hovoril o svojom obrátení, ku ktorému došlo pred 10 rokmi. Sám totiž pochádzal z nepraktizujúcej rodiny. K sviatosti Eucharistie a sviatosti birmovania pristúpil po dvojročnom katechumenáte v roku 2010. V roku 2015 počas púte do Sante-Anne-d Auray prosil o dobrú ženu a o rok neskôr sa zasnúbil s Marielle.

V spomienkach na heroického podplukovníka P. Jean-Baptiste spomína jeho lásku k Francúzsku: "miloval jeho veľké dejiny a kresťanské korene, ktoré objavil po svojom obrátení". Odtiaľ tiež jeho hrdinstvo, hoci - ako dodáva P. Jean, iba viera môže vysvetliť šialenstvo tejto obete, za ktorú ho dnes všetci obdivujú. Kanovník udelil umierajúcemu podplukovníkovi pomazanie chorých. V modlitbe pri nemocničnom lôžku ho sprevádzala aj snúbenica. Manželstvo už uzavrieť nemohli, pretože bol v bezvedomí.

"Arnaud nebude mať deti. Verím však - píše na zakončenie svojho svedectva P. Jean-Baptiste - že jeho heroizmus vzbudí veľa nasledovníkov, pripravených obetovať sa pre Francúzsko a jeho kresťanskú radosť".

tags: #kto #vymyslel #sviatost #manzelstva