Katolícka Cirkev: Inštitúcia a Jej Štruktúra

Katolícka cirkev je cirkev, ktorá uznáva za svoju hlavu rímskeho pápeža, zástupcu Ježiša Krista na Zemi. Slovo „katolícka“ v jej názve znamená všeobecná (v zmysle celá, úplná). Spojenie katolícka cirkev (gr. Καθολικὴ Εκκλησία) sa prvý raz vyskytuje v liste sv. Ignáca Antiochijského do Smyrny okolo r. 110.

Pôvod a zakladateľ Cirkvi: Katolíckej cirkvi sa chápu a definujú v spoločenstve s inými cirkvami ako Ježišom Kristom založený ľud Novej zmluvy. Tvrdia a navzájom si uznávajú nepretržitú dejinnú kontinuitu s cirkvou založenou Ježišom Kristom, ktorá je zaručená neprerušenou apoštolskou postupnosťou biskupským a kňazským svätením.

Cirkev sa od samého začiatku svojej existencie usilovala o vzdelanosť v krajine a charitatívnu pomoc obyvateľstvu. Katolícka cirkev sa zaslúžila o kultúrne povznesenie národa, ako o tom svedčia nespočetné gotické a barokové chrámy i všetkými uznávaná baroková hudba, zachovanie tradície staroslovienskych liturgií, písomníctva a pod.

Katolícka cirkev na Slovensku je prítomná v dvoch obradoch: latinský obrad (Rímskokatolícka cirkev) a byzantský obrad (Gréckokatolícka cirkev). 73 percent obyvateľov SR sa hlási ku Katolíckej cirkvi.

Rozšírenie katolicizmu vo svete

Štruktúra Katolíckej Cirkvi

Základom cirkevného usporiadania je cirkevná hierarchia, ktorá má presnú štruktúru. Na čele cirkvi stojí rímsky biskup - pápež. Biskupovia sú nástupcovia apoštolov a zároveň majú právo voliť nového pápeža.

Inštitucionálna správa Katolíckej cirkvi kopíruje jednotlivú moc cirkevnej hierarchie vo Vatikáne, v ktorom sídlia ústredné inštitúcie Katolíckej cirkvi, cirkevným ministerstvám.

Katolícka cirkev je tvorená cirkvami sui iuris. Aktuálne je to 24 cirkví sui iuris - 23 východných (východné katolícke cirkvi) a jedna západná (tzv. latinská cirkev).

Katolícka cirkev nie je sama osebe ako celok právnym subjektom. Blíže informácie v hlavnom článku: Katolícky

Členenie Katolíckej Cirkvi na Slovensku

Rímskokatolícka cirkev na Slovensku má dve provincie: Západnú a Východnú. Do Západnej provincie patria arcidiecézy Bratislava a Trnava, ako aj diecézy Nitra, Žilina a Banská Bystrica. Na území Slovenska vznikla v roku 2008 aj gréckokatolícka provincia.

Na Slovensku pôsobí aj Ordinariát Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov Slovenskej republiky (vznikol v roku 2003). V Slovenskej republike sú teda 3 rímskokatolícke arcidiecézy, 5 diecéz, jedna gréckokatolícka arcidiecéza a 2 eparchie pre veriacich gréckokatolíkov a vojenský ordinariát.

• Diecéza: Delí sa na dekanáty a tie potom na farnosti.
• Eparchie: Delia sa na protopresbyteráty a tie na farnosti.

Farára menuje príslušný biskup. Na náboženskom živote sa podieľajú tiež rehoľné rády a kongregácie, ktoré nepodliehajú priamo biskupom. Sú riadené predstavenými, ktorí sa v niektorých prípadoch nachádzajú mimo nášho územia, pretože poslanie ich rádov má celocirkevný dosah. Najvyšším predstaveným celej Cirkvi je pápež, ktorý je volený zborom kardinálov a sídli vo Vatikáne.

V diecézach a je spolu 1 482 farností. V Cirkvi aktívne pôsobí 19 biskupov, 2 397 diecéznych kňazov, 577 rehoľných kňazov, 18 trvalých diakonov, 511 seminaristov (387 diecéznych a 124 rehoľných), 722 rehoľníkov-nekňazov a 2 640 rehoľníčok.

Po niektorých misionárskych aktivitách pochádzajúcich najmä z franského územia a po príchode byzantskej misie, v roku 880 pápež Ján VIII., na žiadosť kniežaťa Svätopluka, zriadil v Nitre diecézu, ktorej biskup bol sufragánom arcibiskupa metropolitu Metoda. Pri svojom založení mala teda Nitrianska diecéza - a nemožno pochybovať, že aj územie dnešného Slovenska - na čele samotného sv. Metoda, pod ktorého jurisdikciu patrila podľa výslovných údajov buly Industriae tuae.

Vývoj Cirkvi na Území Slovenska

K Ostrihomskému arcibiskupstvu patrilo územie západného a stredného Slovenska až po Spiš a Gemer vrátane. Východné Slovensko patrilo k biskupstvu v Jágri (Eger). Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval skoro bez zmeny do druhej polovice 18. storočia.

Dňa 15. marca 1776 pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie zriadil tri nové biskupstvá na území Slovenska - Banskobystrické, Spišské, Rožňavské. Zároveň sa upravili hranice Nitrianskeho biskupstva. Košice sa stali biskupstvom 10. Pápež Pavol VI. 30. decembra 1977 zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu a povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na stupeň diecézy a zároveň ju vyzdvihol na hodnosť metropolitného sídla.

Ako sufragánne diecézy mu podriadil diecézu banskobystrickú, košickú, nitriansku, rožňavskú a spišskú. Dňa 31. marca 1995 pápež Ján Pavol II. Benedikt XVI. dekrétom zo 14. februára 2008 rozhodol o reorganizácii diecéz latinského obradu na území Slovenska. V rámci tejto reorganizácie bola zriadená nová Bratislavská arcidiecéza, ktorej farnosti boli dovtedy súčasťou bratislavsko-trnavskej arcidiecézy.

Prešovské gréckokatolícke biskupstvo vzniklo v roku 1818 vyčlenením z Mukačevského biskupstva. Stalo sa tak po tom, čo sa v roku 1646 v Užhorode začal proces, ktorým postupne došlo k zjednoteniu východných kresťanov, (prevažne Rusínov, ale aj časti Slovákov, Srbov a Maďarov) žijúcich v trinástich stoliciach severovýchodného Uhorska s Katolíckou cirkvou (gréckokatolíci).

Prenasledovanie Cirkvi počas Komunizmu

Počas komunistického režimu, od roku 1948, bola Cirkev na Slovensku neustále prenasledovaná a systematicky ničená, boli zrušené semináre, zredukované vydavateľstvá a časopisy, biskupi internovaní vo väzniciach, zlikvidované kláštory, pred súdy vláčení laici i kňazi, všade neistota a strach. Situácia po novembri 1989 v mnohom upravila vzťah Cirkvi a štátu. Medzi prvé pozitívne javy patrí vymenovanie biskupov pre diecézy. Pastoračná činnosť ako aj materiálne podmienky sa stabilizovali.

Vytvorilo sa veľa pekného a dobrého, ale nesmieme si zakrývať oči ani pred tým, že pri nakladaní so získanou slobodou sme často zlyhávali. Jednotlivci, skupiny a dakedy i celá spoločnosť. A treba si priznať, že i tá štruktúra, ktorá vytvára svetskú organizáciu našej cirkvi. Viacero nešťastných krokov, ako bolo napríklad vytesňovanie takých bojovníkov akým bol Srholec, nenáležitý triumfalizmus, prílišné sústredenie sa na štruktúrne veci a materiálnu základňu, pohodlné ukrývanie sa za zabehané spôsoby, nás mali varovať.

Myslím si, že autorita Cirkvi v spoločnosti sa rodí v zápasoch medzi silnými a slabými. Medzi tými, čo si myslia, že môžu všetko a tými, čo sú ich obeťami. Najdôležitejšou otázkou vtedy je, na koho strane v takýchto zápasoch Cirkev stojí. O koho sa majú tí, ktorých gniavia rozličné spoločenské hriechy oprieť, ak nie o matku Cirkev? Áno, v tomto má vstupovať to politiky. Do toho, čo sa v spoločnosti deje. Toto od nej očakávajú aj ľudia, ktorí formálne do cirkevných štruktúr ani ako laici nepatria.

Ale ešte stále badám na Slovensku aj inú Cirkev. I takto zranení ľudia potrebujú uznanie a Ježiš by ich istotne neodmietol. Tam kdesi prežíva kresťanstvo i mimo nominálnych kresťanov. Ale žije. Toto všetko sú signály, ktoré vzbudzujú opatrný optimizmus. Ale tento problém, teda problém autority Cirkvi v spoločnosti, zďaleka nie je iba problémom Slovenska.

Paradoxne sa Cirkev stáva viac svetskou práve vtedy, keď sa uzaviera do seba. Keď začne toto spoločenstvo ľudí sledovať predovšetkým vlastné ciele, hoci aj vlastnú spásu, a prestane sa zaujímať o tých, čo sú „vonku“. Takto funguje práve svet. Ježišovo „oni nie sú zo sveta, ale sú v tomto svete“ hovorí o inakšej Cirkvi. O takej, čo sa bytostne zaujíma o svetské štruktúry, pretože v nich žijú Božie deti.

Katolícka Cirkev a Kódex Kánonov Východných Cirkví

Boží služobník a nezabudnuteľný pápež Ján Pavol II. odovzdal svojej Cirkvi dve dôležité zbierky kánonického práva. V roku 1983 promulgoval Kódex kánonického práva (CIC) pre latinskú cirkev a v roku 1990 Kódex kánonov východných cirkví (CCEO) pre východné katolícke cirkvi. On sám v svojej Apoštolskej konštitúcii Sacrae disciplinae leges, ktorou v roku 1983 promulgoval Kódex kánonického práva pre latinskú cirkev, pripomenul, že celá právna a zákonodarná tradícia Cirkvi vychádza z kníh Starého a Nového zákona, z ktorého čerpá ako zo svojho prvotného prameňa.

Rímskokatolíckej cirkvi a Gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi sui iuris. Existencia týchto dvoch katolíckych spoločenstiev na jednom území prezentuje katolícku, liturgickú, duchovnú, teologickú, ale aj disciplinárnu rozmanitosť. Práve preto dnes cirkevná disciplína musí byť pertraktovaným termínom, pretože ona je zárukou jednoty katolíckeho spoločenstva, ktoré sa vinie okolo svojej hlavy - rímskeho veľkňaza. Zachovávanie cirkevnej disciplíny nielen na úrovni jednotlivcov, ale aj inštitúcii však preto dáva charakter vzájomnému spolužitiu obidvoch katolíckych spoločenstiev a ich vzájomnej spolupráci.

Pápež preto nádherným prirovnaním pripomenul neustálu vôľu rímskych biskupov, že si chcú zachovať to, čo sa v Cirkvi z Božej prozreteľnosti nachádza, aby zjednotená Svätým Duchom dýchala akoby dvoma pľúcami Východu a Západu a planúc láskou ku Kristovi mala akoby jedno srdce s dvoma komorami (porov. Okrem toho je právo schválené najvyšším zákonodarcom potrebné aj preto, lebo aj naša metropolitná cirkev je živý, stále sa rozvíjajúci organizmus. Tak jednotlivci, ako aj inštitúcie sú denne konfrontované s rozličnými situáciami, ktoré ponúka svet, ale aj Cirkev pri realizácii svojho poslania.

Platné kánonické právo k nám neprichádza ako hrozba. Charakter svätých zákonov je iný ako je charakter práva civilného. Nemá donucovací charakter a trestá len najťažšie delikty. Platí tu stará latinská zásada, ktorá hovorí: ubi societas ibi ius, čiže aké je spoločenstvo, také je aj jej právo. Cirkev je spoločenstvom, ktoré žije Krista, a v ktorom žije Kristus. Preto je charakter Cirkvi skôr charakterom dobrého pastiera, ako despotického vládcu, skôr uzdravujúceho lekára, než prísneho sudcu.

Zároveň však treba poukázať na to, že zachovávanie cirkevných zákonov nás viaže tým najvážnejším spôsobom, ktorým je naše svedomie. Tento charakter cirkevných zákonov a preto aj Kódexu kánonov východných cirkví si treba uvedomiť a tak ho do svojho kresťanského života aj prijať. Treba si uvedomiť, že v konečnom dôsledku je aj tento kódex splnením Ježišových slov, ktorými podnecuje apoštola Petra k tomu, aby jasnými postojmi usmerňoval život veriacich v Krista.

Človek totiž v každom období, v rozličných situáciách či pomeroch potrebuje mať jasné postoje, ktoré ho nespútavajú, ale robia vnútorne slobodným a nie rozorvaným, či nerozhodným. Takto napĺňajúc literu zákona osvojme si aj jeho ducha, ktorým je duch lásky, v ktorom môžeme všetci volať „Abba Otče“ (Gal 4,6).

Po páde človeka do hriechu však zákon už sám o sebe nemôže dosiahnuť cieľ, pre ktorý bol daný: posvätenie človeka. Odvtedy má v podstate iba jednu úlohu: usvedčiť človeka z priestupku. Zákon dáva poznať dobro, ale nie silu plniť ho, dáva poznať hriech, ale nie silu uniknúť mu. Od tej chvíle sa človek v nádeji obracal k Bohu, aby poslal niekoho, kto Zákon naplní. Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného pod Zákonom, aby vykúpil nás, čo sme boli pod Zákonom a aby sme dostali dôstojnosť synovstva.

„Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti. Sväté kánony, ktorých „neporušené a nemenné učenie“ jednohlasne potvrdili otcovia zhromaždení pod predsedníctvom legátov vyslaných naším predchodcom Hadriánom I. na Siedmom ekumenickom koncile v Nicei v r. Pri takej zázračnej rozmanit...

Tabuľka: Štatistiky Katolíckej cirkvi na Slovensku

tags: #ktolicka #cirkev #institucia