Ktorá Cirkev svätí piatok: Význam a tradície

Niektoré dni sú v živote človeka významnejšie ako iné. Podobne je to aj v živote kresťana. Tým najvýznamnejším dňom pre kresťana by mala byť nedeľa. Vtedy slávime Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ale okrem toho nás Cirkev osobitne pozýva aj v iné dni sláviť Eucharistiu.

Týmto dňom hovoríme tiež prikázané sviatky. V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši, okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu (Kán 1247). Túto povinnosť splní aj ten, kto sa nemôže z vážnych dôvodov zúčastniť na sv. omši v deň slávnosti, a na sv.

Cirkev v tento deň slávi pamiatku všetkých Božích svätých a svätíc.

Medzi prikázané sviatky patria:

1. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky - 1. januára
2. Zjavenie Pána (Traja králi) - 6. januára
3. Nanebovstúpenie Pána - pohyblivý sviatok - 40. deň po Veľkej noci
4. Najsvätejšie Kristovo Telo a Krv - pohyblivý sviatok
5. Svätých Petra a Pavla, apoštolov - 29. júna
6. Nanebovzatie Panny Márie - 15. augusta
7. Všetkých svätých - 1. novembra
8. Nepoškvrnené počatie Panny Márie - 8. decembra
9. Narodenie Pána - 25. decembra

Ďalšie významné sviatky:

1. Najsvätejšie meno Ježiš - 3. januára
2. Obetovanie Pána - 2. februára
3. Sv. Jozefa, ženícha Panny Márie - 19. marca
4. Zvestovanie Pána - 25. marca
5. Najsvätejšie Srdce Ježišovo - pohyblivý sviatok
6. Narodenie sv. Jána krstiteľa - 24. júna
7. Návšteva Panny Márie - 2. júla
8. Svätí Cyril a Metod, slovanskí vierozvestovia - 5. júla
9. Premenenie Pána - 6. augusta
10. Narodenie Panny Márie - 8. septembra
11. Povýšenie Svätého kríža - 14. septembra
12. Sedembolestná Panna Mária - 15. septembra
13. Spomienka na všetkých verných zosnulých - 2. novembra
14. Výročie posvätenia Lateránskej Baziliky - 9. novembra
15. Sv. Štefan, prvý mučeník - 26. decembra

Medzi tieto dni patria aj POPOLCOVÁ STREDA, PALMOVÁ (KVETNÁ) NEDEĽA, VEĽKÝ PIATOK a VEĽKONOČNÁ NEDEĽA.

Kresťania na Slovensku i vo svete slávia v piatok sviatok dvoch najvýznamnejších apoštolov - sv. Petra a Pavla, ktorí ohlasovali evanjelium Ježiša Krista po celom, vtedy známom svete. V katolíckych kostoloch sa v priebehu dňa konajú sväté omše venované ich pamiatke a vyjadrujúce vďaku za ich pôsobenie.

Svätý Peter, pôvodným menom Šimon, sa narodil v Palestíne, v mestečku Betsaida pri Genezaretskom jazere. Ako dospelý býval v meste Kafarnaume. Bol bratom apoštola Ondreja. Keď ho Ježiš povolal za apoštola, zmenil mu meno na Peter, t.j. Skala, na ktorej založil svoju cirkev.

Svätý Pavol sa narodil v Tarze, kultúrnom a obchodnom stredisku v Malej Ázii. Pôvodne sa volal Šavol. Študoval v Jeruzaleme a stal sa veľkým prenasledovateľom kresťanov. Okolo roku 33 až 35 sa mu na ceste do Damasku zjavil Ježiš Kristus a Pavol sa stal kresťanom a misionárom medzi pohanmi.

Obidvaja apoštoli boli horliví kazatelia evanjelia. Petra ustanovil za hlavu Cirkvi sám Pán Ježiš a Pavol sa stal apoštolom pohanov.

Obidvaja apoštoli podľa tradície zomreli mučeníckou smrťou v Ríme, v ten istý deň, pravdepodobne okolo roku 67. Svätý Peter bol ukrižovaný dolu hlavou na Vatikánskom vŕšku. Svätý Pavol bol ako rímsky občan sťatý pri Ostijskej bráne, pochovaný je v Bazilike sv. Pavla v Ríme.

Svätý a Veľký piatok je dňom Kristovho umučenia, smrti a pochovania. Je to deň Hriechu, deň Zla, deň, v ktorý nás Cirkev povzbudzuje, aby sme pochopili hroznú realitu hriechu a jeho sily v „tomto svete“.

Pretože hriech a zlo nevymizli, ale, naopak, zostávajú základným zákonom sveta a nášho života. Či azda my, ktorí si hovoríme kresťania, si neosvojujeme často túto logiku zla, ktorá priviedla Synedrium a Piláta, rímskych vojakov a celý zástup k nenávisti, mučeniu a zabitiu Krista?

Ale tento deň zla, ktorého manifestácia a triumf sú na svojom vrchole, je aj dňom Vykúpenia. Ide o spásnu smrť, pretože je plnou, najvyššou a dokonalou obetou. Kristus daruje svoju smrť Otcovi a súčasne ju daruje aj nám.

Daruje ju svojmu Otcovi, pretože niet iného prostriedku na zničenie smrti a vyslobodenie ľudí z nej; je Otcovou vôľou, aby ľudia boli zachránení zo smrti. Kristus nám daruje svoju smrť, pretože celá pravda je taká, že zomrie namiesto nás.

Smrť je prirodzeným plodom hriechu, neodlučiteľným trestom. Človek si vybral už nebyť v spoločenstve s Bohom; no pretože nemá život v sebe samom a zo seba samého, zomiera. Avšak v Ježišovi Kristovi niet hriechu, teda niet smrti. Je to len z lásky k nám, že akceptuje zomrieť; chce prijať a mať účasť na našej ľudskej situácii až do konca. Akceptuje trest našej prirodzenosti rovnako, ako prijal ťarchu ľudskej prirodzenosti.

Ježiš Kristus zomrie, pretože sa naozaj s nami stotožnil, vzal na seba tragédiu života človeka. Jeho smrť je teda najvyšším zjavením jeho súcitu a jeho lásky. A pretože jeho smrť je láskou, súcitom a spolutrpením, bola v nej zmenená samotná prirodzenosť smrti.

Z trestu sa stane úžasným aktom lásky a odpustenia, koncom odcudzenia a samoty. Také je tajomstvo tohto Svätéhoa Veľkého piatka; bohoslužby tohto dňa nám to odhaľujú a umožňujú nám mať na tom účasť.

Na druhej strane, od začiatku bohoslužby nachádzame druhý aspekt tajomstva tohto dňa, obetu lásky, ktorá pripravuje finálne víťazstvo. A keď je na konci večierne plaštenica, t.j. ikona Krista v hrobe, vystavená v strede chrámu, keď sa tento dlhý deň končí, vieme, že aj dlhé dejiny spásy a vykúpenia sú vo svojom závere.

V centre obradov Veľkého piatku stojí plaščenica. Táto ikona Krista ležiaceho v hrobe sa stala neoddeliteľnou súčasťou obradov večierne Veľkého piatku a utierne Veľkej soboty. Počas týchto obradov prejavujeme plaščenici osobitnú verejnú úctu a poklonu.

Používanie a uctievanie plaščenice na bohoslužbách Veľkého piatku a Veľkej soboty takým spôsobom, ako sa to praktizuje v súčasnosti, je relatívne nedávne; je staré sotva pár stoviek rokov, no jeho pôvod siaha k samotnej smrti Ježiša Krista.

Plaščenica symbolizuje plachtu či plátno, do ktorého bolo zavinuté Kristovo mŕtve telo, keď bolo uložené do hrobu. V prvých storočiach si kresťania v Jeruzaleme uctievali na Veľký piatok drevo kríža, ktoré začiatkom 4. stor. objavila sv. Helena, matka cisára Konštantína.

Obrad uctievania Kríža nám zaznamenala pútnička zo 4. stor. Silvia Akvitánska. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou drevo Kríža s veriaci ho uctievali bozkom a hlbokou poklonou. Tento zvyk uctievať si svätý Kríž na Veľký piatok bol neskôr prevzatý z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi.

Na Veľký piatok na utierni po piatom strastnom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol zo svätyne zaprestolný kríž a postavil ho uprostred chrámu. Pri slovách „klaniame sa tvojim strastiam Kriste“ robili kňaz a veriaci tri veľké poklony a bozkom si uctievali kríž.

Pod vplyvom Východnej Cirkvi bolo uctievanie svätého kríža na Veľký piatok zavedené v polovici 7. stor. V 16. storočí sa udomácnil zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliom po veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov plaščenica.

V 17.-18. storočí sa plaščenica vyvinula z liturgickej prikrývky spravidla štvorcového (alebo obdĺžnikového) tvaru, tzv. „vozduchu“, ktorým bývajú pri božskej liturgii zakryté sväté dary (najprv na žertvenníku a potom aj na prestole).

Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením mŕtveho tela Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. V súčasnosti býva na plaščenici okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista.

Plaščenica nebola pôvodne zavedená do obradov večierne Veľkého piatku a utierne Veľkej soboty nejakým osobitným predpisom, ale udomácnila sa v bohoslužbách na základe praxe Cirkvi.

Obrad vynášania a uloženia plaščenice, podľa Typikona o. Doľnyckeho sa konal v katedrálnych chrámoch Haliče takto: na večierni Veľkého piatku, počas spevu stichiry na stichovnych „Ty, ktorý sa odievaš svetlom ako rúchom…“ sa konala procesia okolo chrámu s plaščnicou, ktorú niesli - držiac ju za štyri konce - kňazi alebo starší farníci. Po procesii uložili plaščenciu na osobitný vopred pripravený stôl v strede cerkvi.

Na konci večierne počas trojitého spevu „Ctihodný Jozef (Blahoobraznyj Josif)“ všetci na kolenách pristupoval k plaščenici a nábožne ju bozkávali. Otec Doľnyckij tiež uvádza, že v Haliči bolo zvykom pri procesii s plaščenciou niesť aj sväté tajny (Eucharistiu), ktoré boli následne vystavené k úcte v Božom hrobe, alebo na prestole. Tiež poznamenáva, že tento zvyk bol prevzatý z latinskej Cirkvi. Zvyk vystavovať Eucharistiu pri plaščenici sa vôbec nezhoduje s duchom Veľkého piatku, ani s duchom Východnej Cirkvi.

Plaščenica je práve symbolom Ježiša Krista v hrobe, takže tu nie je namieste verejné uctievanie Eucahristie. Typikon o. Mikitu uvádza, že na Zakarpatí nesie pri procesii plaščenicu sám kňaz, a to na svojich pleciach, pričom ju drží obidvoma rukami na hlave a druhý jej koniec pridržiavajú dvaja ľudia.

Na východnej Ukrajine a v Rusku vynášajú plaščenicu na Veľký piatok na večierni pri speve Ctihodný Jozef (Blahoobraznyj Josif) len do stredu cerkvi a samotná procesia okolo chrámu s plaščenicou sa koná počas Veľkého Slavoslovia na utierni Veľkej soboty. Plaščecnisa zastáva vystavená k úcte až do voskresnej utierne. Pred utierňou ju kňaz prenesie do svätyne a položí na prestol, ak tak neurobil na polnočnici.

Tabuľka: Prikázané sviatky v Katolíckej cirkvi

Teba, ktorý sa odievaš svetlom ako rúchom, z kríža sňali Jozef s Nikodémom. Zaplakali, keď ťa videli mŕtveho, nahého a nepochovaného: „Ó, najsladší Ježiš, slnko ťa na kríži visieť videlo, preto svoju tvár mrakom zastrelo. Aj zem sa hrôzou triasla. Chrámová opona sa roztrhla. Teraz na teba hľadia naše oči. Dobrovoľne si za nás zomrel, Bože náš, ako ťa pochovať máme? Do akého plátna ťa obvinieme? Ako sa len hriešnymi rukami tvojho tela dotkneme? Dobrodinec náš, aký pohrebný sprievod ti zaspievame? Velebíme tvoje prehorké umučenie, pohreb i slávne vzkriesenie.

tags: #ktora #cirkev #sveti #piatok