V časoch ezoterizmu, novodobého neverectva, apatie k našim kresťanským koreňom, deštruktívnej kritiky Cirkvi a určitej biblickej ignorancie sa boom tohto provokujúceho románu znamenite rozmohol. Od jeho prvej stránky pomenovanej Fakty sa chce román javiť čitateľovi ako historická fikcia s vedeckými a historickými faktami. V skutočnosti zostáva len čírou literárnou fikciou vo vedecko-historickom šate.
Autor od prvej stránky utvára dojem, že všetky dokumenty citované v románe zachytávajú presne dejiny. Ako prvé sa citujú pergameny z Louvru známe od roku 1975 ako Les Dossiers Secrets s členmi Priorstva Sionu.
Adekvátnym postupom pri čítaní takéhoto románu s bezbrehou fantáziou tváriacou sa kriticky k osobe Ježiša, bude jedine jeho kritické čítanie, ktoré zasievané pseudopravdy zo starovekých dokumentov pokladané za historické rad radom vyvracia.
Je zrejmé, že doslovný výklad vytrhnutý z literárneho a historického kontextu privádza k pomýleným postojom. Oplatí sa teda poznať dobre toto evanjelium, najmä ak sa pre nás katolíkov stalo súčasťou autentickej teologickej matrice a identity.
Aj na základe Matúšovho evanjelia kladieme oproti našim oddeleným bratom, ktorí majú stred Novej zmluvy v Pavlových spisoch, akoby až „starozákonný dôraz“ na našu odpoveď Bohu a taktiež aj na naše skutky a morálku.
Kánonicky prvé evanjelium nadobudlo v Cirkvi aj iný primát: jeho opakovaným čítaním v liturgii Cirkvi až do Druhého vatikánskeho koncilu sa stalo doteraz neprekonanou najčítanejšou biblickou knihou v liturgii vôbec. Toto silne ekleziologicky zamerané evanjelium poskytlo osobité teologické dôrazy pre katolíckych teológov, ale formovalo aj zbožnosť veriacich, ak si napr. vezmeme eucharistické slová kňaza nad kalichom prebraných z veľkej časti z evanjelia podľa Matúša, potom verziu Otčenáša, ktorá v Ježišovej reči na vrchu tvorí teologický aj obsahový stred, ale aj krstnú formulu, ktorá bola u väčšiny z nás sviatostne nad nami prednesená pri krste v kostole kňazom alebo diakonom.
Autor prvého evanjelia, je žid píšuci kresťanom zo židovstva, v období r. 80-90 po Kr., pravdepodobne v sýrskej Antiochii. Podľa biskupa Papiáša z Hierapolisu (okolo r. 130) bolo evanjelium napísané mýtnikom „Matúšom, ktorý zostavil Ježišove výroky (gr. logia) v hebrejskom jazyku (rozumej v aramejčine) a každý preložil ako najlepšie vedel“ (Eusébius, Historia ecclesiastica 3.39.16).
O tomto údaji sa dnes diskutuje, pretože celkový obsah evanjelia, ktorým nie sú len výroky, ale aj solídny grécky štýl evanjelia a silná závislosť od Markovho evanjelia (nepriameho svedka) odporuje domnienke, že by sa jednalo len o jednoduchý preklad aramejského diela. Bežne sa uznáva silný vplyv osoby apoštola mýtnika Matúša v antiochijskej cirkvi pri zrode prvého evanjelia.
Autor evanjelia má výnimočný záujem predstaviť nové učenie Ježiša v premyslene zostavených piatich rečiach a jeho výnimočné skutky prezentuje v naráciach, v ktorých Ježiš učiteľ (gr. didaskalos) koná exorcizmy a zázraky. V Matúšovom evanjeliu nájdeme opis až 19 zázrakov, oproti Markovmu evanjeliu, kde je ich 18.
Štruktúra evanjelia neurčuje topografický ani časový kľúč ako je to napr. v Markovom evanjeliu, ale je to tematický kľúč. Od dvadsiatich rokov minulého storočia sa ujala téza o delení evanjelia do piatich častí, v ktorých sa strieda naratívna a diskurzívna časť. Niekto videl v tomto rozdelení dokonca náznak piatich kníh Mojžiša, čo však vyraďuje dôležitú pašiovú časť Mt 26-28 mimo týchto pomyselných piatich kníh.
Pre určenie literárnej štruktúry evanjelia slúžia ustálené redakčné formulácie, ktoré sú záverom diskurzívnych častí v 7,28; 11,1; 13,53; 19,1; 26,1 v dosl. preklade „a stalo sa, keď dokončil Ježiš tieto slová, resp. podobenstvá). Autor takto zakončuje veľké rečové celky Ježiša a ponúka ich v premyslenej štruktúre ako ucelené katechézy.
Prvky Ježišovho učenia sú zachytené v 5 rečiach a záver evanjelia ukončia tiež jeho slová na vrchu v Galiley. V poslednej piatej ustálenej formulácii v Mt 26,1 svätopisce použil pred spojením tieto slová výraz všetky, čo naznačuje že sa neukončila len eschatologická reč, ale celé učenie pozemského Ježiša. Takto sa javí prvé evanjelium ako katechéza pre židokresťanov v spoločenstve Cirkvi, založenej Ježišom.
Hlavný teologický dôraz prvého evanjelia tvorí špecifická kristológia a najmä ekleziológia a eschatológia ovplyvnená židovským apokalyptickým prúdom.
Kristológia: v strede evanjelia prichádza k božskému zjaveniu Ježiša - Mesiáša, Syna živého Boha (Mt 16,13-20). Boží Syn a Syn človeka sú hlavné motívy v celom evanjeliu, Emanuel je na začiatku (1,22n) a na konci (28,20). V rozprávaní o detstve a v Horskej reči sú implicitné paralely Ježiša s Mojžišom.
Ekleziológia: iba toto jediné evanjelium spomedzi štyroch používa gr. výraz ekklésia (cirkev) tri krát (16,18; 18,17.17). Toto prvé evanjelium odráža život práve matúšovskej komunity. Zvlášť sa hovorí o založení cirkvi (16,18-19) a požiadavkách pre život komunity (18. kap.).
Eschatológia: Ježišov príchod znamená rozhodujúcu zmenu času, ako sa to naznačuje už v rozprávaní o detstve cez znamenie hviezdy. Tento motív ako inklúzia zaznieva tiež pri Ježišovej smrti (zemetrasenie, povstanie mŕtvych z hrobov, ich zjavenie v Jeruzalame) a pri vzkriesení (zemetrasenie, anjel zostupuje, aby otvoril hrob).
Hoci tieto slová majú viesť k aktívnej náprave života u človeka, iste nie sú iba nejakým didaktickým strašením Ježiša peklom, ktoré neexistuje, ako tvrdia niektorí liberálni teológovia. Mimochodom aj o nás katolíkoch niekedy ľudia zvonku hovoria, že sme si vymysleli peklo.
Ježišovo zjavenie na konci evanjelia v Mt 28,16-20 pripomína Danielovo videnie konečného víťazstva v Dan 7,14 a zasľúbenie Ježišovej prítomnosti do konca časov nám dáva už účasť na víťazstve Syna človeka. Je to pre jedenástich apoštolov a pre nás, Ježišovu Cirkev, anticipovaná parúzia Pána Ježiša už v jeho plnej sláve, aká sa udejs na konci vekov. Koniec evanjelia Mt 28,16-20 je mimochodom kľúčom k celému evanjeliu a typickým záverom príznačným pre autora prvého evanjelia, ktorý často hovorí o vrchu () a predstavuje náuku Ježiša v piatich veľkých rečiach.
Ježišove slová a slová o Ježišovi v Matúšovom evanjeliu nie sú prekonané reči zapadnuté v minulosti, ale zostanú natrvalo normou autentického postoja nových učeníkov.
Môžeme dnes - v 21. storočí brať Bibliu vážne? Nie je snáď plná protirečení, nezmyslov a historických nepresností? Nevyvrátili jej autenticitu archeologické nálezy?
Racionálne uvažujúci človek verí, že spoľahlivosť každého historického dokumentu je potrebné preveriť. Skúsme teda odložiť naše predsudky a pocity bokom a preskúmajme Bibliu z pohľadu histórie a archeológie.
Historickú presnosť Biblie podporuje viacero kategórií dôkazov.
Biblia (z gr. biblia = knihy) nie je jediná kniha. Je to vlastne akási „knižnica“, ktorá obsahuje desiatky kníh napísaných v časovom rozpätí vyše 1 500 rokov. Písalo ju viac ako 40 autorov rôznych postavení (od kráľov, vojenských hodnostárov, roľníkov, úradníkov, filozofov, rybárov, básnikov, hudobníkov, učencov až po pastierov). Bola písaná na troch rôznych kontinentoch (v Ázii, Afrike a Európe), v troch rôznych jazykoch (hebrejčine, gréčtine a aramejčine), v rôznych dobách a pri rôznych duševných rozpoloženiach autorov.
Napriek svojej rôznorodosti a adresovaniu mnohých kontroverzných tém života je Biblia až neuveriteľne jednotná.
Lewis S. Chafer, zakladateľ Dallaského teologického seminára to zhrnul takto: „Biblia nie je kniha, ktorú by človek napísal, keby mohol, alebo mohol napísať, ak by chcel.“1 Táto neobyčajná jednota uprostred takejto rozmanitosti je prvým náznakom toho, že jej tvrdenie o tom, že je inšpirovaná Bohom, je pravdivé.
Archeológia nemôže dokázať, že Biblia je Božím slovom zapísaným pre nás ľudí. Môže však potvrdiť jej základnú historickú presnosť, a presne to aj robí.
Archeológovia neustále nachádzajú mená vládnych úradníkov, kráľov, miest a sviatkov, o ktorých sa zmieňuje Biblia - občas práve tých, o ktorých existencii historici predtým pochybovali. Objav za objavom preukázal spoľahlivosť v nespočetnom množstve detailov a posilnil uznanie hodnoty Biblie ako historického zdroja.
Napríklad na niektorých vysokých školách sa dlho vyučovala teória, podľa ktorej Mojžiš nemohol napísať Pentateuch (prvých päť kníh Biblie), pretože v tom čase ešte nebolo vynájdené písmo. Archeológovia potom objavili tzv. Čiernu stélu.
Archeológia teda dôsledne potvrdzuje historickú presnosť Biblie, čo zvyšuje rešpekt bádateľov voči Biblii ako zbierke historických dokumentov.
Zvitky od Mŕtveho mora
Niektorí ľudia sa domnievajú, že Biblia bola toľkokrát prekladaná, že postupne došlo k narušeniu textu. Keby sa preklady robili podľa prekladov, skutočne by k tomu mohlo prísť. Preklady však vychádzajú z textových zdrojov v pôvodnej gréčtine, hebrejčine a aramejčine, podložených tisíckami starovekých rukopisov.
Čo sa týka autenticity, Nová zmluva je ďaleko najspoľahlivejším spisom staroveku. To, že sa text zachoval neporušený, je omnoho istejšie než napr. u Platónových spisov či u Homérovej Iliady. V tejto tabuľke nájdeš porovnanie Novej zmluvy a iných starovekých dokumentov.
Aj text Starej zmluvy sa dochoval pozoruhodne neporušený. Presnosť našich moderných prekladov sa potvrdila významným archeologickým objavom tzv. zvitkov od Mŕtveho mora v roku 1947. Tieto zvitky obsahovali starozmluvné texty, ktoré pochádzali z roku 150 pred Kristom, boli teda o 1 000 rokov staršie, než akékoľvek rukopisy, ktoré sme mali k dispozícii predtým. Keď sa však porovnali, preukázala sa zhoda na 95 %! Päť percent variácií pozostávalo opäť predovšetkým z odchýlok v hláskovaní a slovoslede, ktoré však nič nemenili na význame viet.
Preto keď dnes vezmeme do ruky Bibliu, bez strachu či zaváhania môžeme vyhlásiť, že v nej bol pôvodný text bez straty zachovaný počas mnohých generácií.
Biblia uvádza, že Ježiš z Nazareta vykonal veľa zázrakov, Rimania ho popravili a on vstal z mŕtvych. Veľa starovekých historikov potvrdzuje biblický záznam o Ježišovom živote.
Riman Cornelius Tacitus z druhej polovice prvého storočia n. l. sa pokladá za jedného z obzvlášť presných historikov starovekého sveta. Vo svojich Letopisoch podáva správu o požiari v Ríme, z ktorého niektorí vinili cisára Nera: „Aby teda zahladil tú povesť, Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud… nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený.“
Josephus Flavius bol židovský historik (asi 38 - 100 n. l. ). V jeho diele Židovské starožitnosti sa zmieňuje o Ježišovi a jeho poslaní: „Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak je vôbec správne nazývať ho človekom. Konal totiž podivuhodné skutky a bol učiteľom ľudí, ktorí majú radi pravdu. Získal si mnohých Židov aj Grékov. On bol Mesiáš. A keď ho dal Pilát na návrh našich popredných mužov ukrižovať, tí, čo ho od počiatku milovali, ho neopustili, lebo tretieho dňa sa im ukázal živý, ako o ňom spolu s tisíckami iných úžasných vecí predpovedali Boží proroci. A toto pokolenie, nazvané po ňom kresťanmi, dodnes nevymizlo.“
Dokonca i najdôležitejší náboženský text judaizmu Talmud, ktorý rozhodne nie je Ježišovi priaznivo naklonený, potvrdzuje základné fakty o jeho živote.
Historici, ktorí v Ježiša Krista neverili, zaznamenali niektoré všeobecné fakty o jeho živote, no ľudia z jeho blízkeho okruhu spísali podrobnejšie opisy založené na správach očitých svedkov. Sú to takzvané evanjeliá - prvé štyri knihy Novej zmluvy. Ako si môžeme byť istí, že sú tieto Ježišove životopisy presné?
Ježiš EXISTOVAL. Tu je 6 šokujúcich historických dôkazov.
Dve z evanjelií napísali apoštoli Matúš a Ján, ktorí Ježiša osobne poznali a strávili s ním na cestách viac než tri roky. Ďalšie dve napísali Marek a Lukáš, blízki spolupracovníci apoštolov. Títo pisatelia mali priamy prístup k faktom, ktoré zaznamenávali. Raná cirkev všetky tieto štyri evanjeliá uznávala, pretože boli v súlade s faktami, ktoré boli o Ježišovi všeobecne známe.
Každý z autorov evanjelií spísal veľmi podobný záznam. Ako sa dá v prípade viacerých životopisov tej istej historickej osoby čakať, jednotlivé štýly sa rôznia, ale fakty súhlasia. Evanjeliá uvádzajú zemepisné názvy a podrobnosti týkajúce sa danej kultúry, ktoré potvrdzujú historici aj archeológovia.
Občas počujeme, že Biblia je plná rozporov, ale pri pozornom skúmaní zistíme, že to nie je pravda. Vlastne sa dá povedať, že na knihu takéhoto rozsahu a záberu sa v nej i tých zdanlivých rozporov nájde neobyčajne málo. Tie rozporné tvrdenia, ktoré skutočne existujú, neznamenajú žiadnu katastrofu a nanajvýš prebúdzajú zvedavosť. Netýkajú sa žiadnej významnej udalosti ani dôležitého článku viery.
Ešte v roku 2000 bola tureckými orgánmi na juhu Turecka v oblasti Stredozemného mora zhabaná pašerákom starožitností Biblia napísaná asi pred 1500 rokmi v starovekej aramejčine. Práve aramejčinou boli napísané aj časti Starého zákona, a predpokladá sa, že aramejskú predlohu mali aj niektoré texty Nového zákona.
Staroveké texty v tejto nájdenej Biblii sú na kožených sčernetých stránkach napísané zlatým písmom, a archeológovia v tom čase hovorili o jednom z najvýznamnejších biblických objavov všetkých čias. Bolo to skutočne tak?
Je až zarážajúce, že archeológovia a historici sa o Bibliu, napísanú zlatým písmom v starovekej aramejčine, veľmi nezaujímali dlhých 12 rokov. Podľa oficiálnych informácií totiž bola počas tohto času neustále v depozitári v tureckom paláci ministerstva spravodlivosti, a prístup k Biblii bol zablokovaný kvôli prebiehajúcemu súdnemu konaniu s pašerákmi, u ktorých bola objavená.
Odborníci sa k preto tejto Biblii dostali až v roku 2012, a v súčasnosti je už v Etnografickom múzeu v Ankare, kde prebieha jej skúmanie. Existuje však aj druhá verzia, ktorá hovorí o tom, že prístup k Biblii nebol zablokovaný kvôli prebiehajúcemu súdnemu konaniu, ale preto, lebo sa v nej nachádzalo evanjelium, ktoré by uštedrilo veľkú ranu kresťanstvu. Časťou tejto Biblie má byť aj originál tzv. Barnabášovho evanjelia.
Barnabáš bol apoštol a mučeník pochádzajúci zo židovskej rodiny na Cypre, a bol tiež jedným zo 72 Ježišových učeníkov. A práve toto evanjelium má vykresľovať Ježiša úplne inak, než ako o ňom hovorí rímskokatolícka cirkev.
Ježiš podľa tohto evanjelia údajne nemal byť vôbec synom Božím, ale len prorokom hlásajúcim Božie slovo. Najšokujúcejšie pre Vatikán, ktorý už požiadal o nahliadnutie do tohto diela, je však to, že život Ježiša bol vraj blízky islamu, a dokonca i to, že Ježiš nebol nikdy ukrižovaný.
Pre islamský svet však bolo najvýznamnejšou skutočnosťou tohto diela fakt, že v Barnabášovom evanjeliu samotný Ježiš predpovedá príchod proroka Mohameda!
V polovici roku 2014 preto prišla veľká kritika na túto „starovekú" Bibliu aj zo strany asýrskych kresťanov. Tí totiž tvrdili, že každý kto hovorí moderným asýrskym jazykom, ktorému sa hovorí tiež neoaramejčina, prečíta nápis na tzv. Barnabášovom evanjeliu veľmi ľahko, a dokonca sa tam dajú rozoznať aj chyby.
Hlavný nápis v modernom prepise znie takto: „B-shimmit Maran paish kteewa aha ktawa al idateh d-rabbaneh d-dera illaya b-ninweh b'sheeta d-alpa w-khamshamma d-Maran." V preklade to znamená: „Táto kniha bola napísaná v kláštore v Ninive v mene pána roku pána 1500."
Okrem toho je na zverejnenej obálke zlatou farbou nakreslený aj kríž, no veľmi primitívnym spôsobom. Nielen z radov asýrskych kresťanov, ale aj z radov odborníkov sa čoraz viac ozýva, že ide o dielo falšovateľa, a celé to je jeden veľký podvod.
Podľa historikov by mohol byť pravdepodobným autorom Biblie napísanej zlatým písmom nejaký európsky židovský učenec žijúci v stredoveku, a v tomto prípade ide len o ďalší účelovo vytvorený stredoveký text, ktorý sa vydáva za staroveký zdroj.
Otázkou však zostáva, či to je skutočne kultúrne bohatstvo alebo v týchto nepokojných časoch len dielo používané na islamskú propagandu.
tags: #ktore #evanjelium #bolo #v #aramejcine