Svätec a pápež Martin I., ktorého si pripomíname 13. apríla, bol hrdinom 7. storočia. Hoci sa narodil v talianskom Todi, na sklonku života sa dostal na dnešný Krym, kde zomrel ako mučeník. Celý jeho aktívny život už od diakonských čias bol poznačený bojom proti bludárom, ktorí hlásali monoteletizmus.
Svätý Martin I. je významnou postavou v dejinách katolíckej cirkvi, známy ako 74. pápež a posledný pápež, ktorý bol uctievaný ako mučeník . Jeho pontifikát v polovici 7. storočia bol poznačený silným odporom voči heréze monotelizmu, čo v konečnom dôsledku viedlo k jeho prenasledovaniu a smrti v exile.
Označenie „posledný mučenícky pápež“ poukazuje na zlom v dejinách pápežstva, kde sa príčinou mučeníctva stáva vnútorný cirkevný konflikt o doktrínu, na rozdiel od skorších mučeníkov, ktorí zomreli počas prenasledovania Rímskou ríšou. Tento posun zdôrazňuje závažnosť sporu o monotelizmus .
Martin sa narodil neďaleko mesta Todi v talianskej Umbrii, v období Byzantskej ríše, približne v rokoch 590 až 600 po Kristovi . Bol synom Fabriciusa a historické záznamy ho opisujú ako človeka šľachtického pôvodu, s vynikajúcou inteligenciou, rozsiahlymi vedomosťami a silným zmyslom pre charitu, najmä voči chudobným .
Pred svojím zvolením za pápeža slúžil cirkvi ako diakon a neskôr ako apokrisiarius (pápežský legát alebo nuncius) v Konštantínopole počas pontifikátu pápeža Teodora I.. Jeho pôsobenie v Konštantínopole mu poskytlo neoceniteľný prehľad o zložitej politike Východnej cirkvi a teologických názoroch cisárskeho dvora, čo neskôr ovplyvnilo jeho konanie vo funkcii pápeža pri konfrontácii s monotelitickou herézou .
Za pápeža bol zvolený v júni alebo júli roku 649 . Dôležité je, že jeho zvolenie a vysviacka prebehli bez obvyklého cisárskeho potvrdenia z Konštantínopola, čo signalizovalo rastúce presadzovanie pápežskej nezávislosti na Západe .
Toto rozhodnutie byť vysvätený bez cisárskeho súhlasu bolo odvážnym prejavom pápežskej autority a autonómie, priamo spochybňujúcim vnímané právo byzantského cisára dohliadať na pápežské voľby. Tento čin pripravil pôdu pre nevyhnutný konflikt ohľadom teologickej doktríny .
V priebehu niekoľkých mesiacov po svojom nástupe do úradu zvolal Martin I. Lateránsky koncil v Ríme v októbri 649. Tento ekumenický koncil bol kľúčový, pretože odsúdil herézu monotelizmu .
Monotelizmus, teologická doktrína, ktorá získavala na popularite na Východe, tvrdila, že Kristus mal iba jednu vôľu (božskú) a nie ľudskú, čo protirečilo ortodoxnému chápaniu Krista ako plne božskej a plne ľudskej bytosti .
Lateránsky koncil pod vedením pápeža Martina I. výslovne odsúdil „Ekthesis“, dekrét vydaný cisárom Herakleiom, a „Typos“, neskorší edikt cisára Konštansa II., ktoré buď podporovali monotelizmus, alebo zakazovali akúkoľvek ďalšiu diskusiu o otázke Kristových vôlí . Týmto rázne reagoval na šíriacu sa herézu a postavil sa na obranu tradičného učenia Cirkvi.
Okrem toho pápež Martin I. v snahe upevniť pápežskú autoritu vymenoval vlastných vikárov pre patriarchálne stolice v Antiochii a Jeruzaleme a formálne zosadil arcibiskupa Solúna pre jeho heretické názory .
Cisár Konštans II., silný podporovateľ monotelizmu, považoval konanie pápeža Martina I. za priamu urážku svojej cisárskej autority a nariadil jeho zatknutie . Počiatočné pokusy o zatknutie pápeža sa stretli s oneskorením a odporom, čo naznačovalo rešpekt a podporu, ktorú požíval v Ríme .
Nakoniec bol pápež Martin I. zatknutý v júni 653 v Lateránskom paláci byzantským exarchom z Ravenny, Theodorom Kalliom . Bol násilne odvedený do Konštantínopola v septembri 653 alebo 654, pričom počas cesty znášal kruté podmienky vrátane väznenia na gréckom ostrove Naxos .
Po príchode do Konštantínopola bol pápež Martin I. vystavený verejnému ponižovaniu, dlhému 93-dňovému väzeniu v ťažkých podmienkach (vrátane hladu, chladu a smädu) a nakoniec súdu za obvinenia z vlastizrady a neoprávnených kontaktov s moslimským kalifátom .
Hoci bol pôvodne odsúdený na smrť, jeho trest bol zmiernený na exil vďaka intervencii konštantínopolského patriarchu Pavla II., ktorý sám bol vážne chorý a údajne vyznal svoje chyby týkajúce sa pápeža .
Pápež Martin I. bol následne v máji 655 poslaný do vyhnanstva do Chersonu na Kryme (dnešný Cherson na Ukrajine) . V exile znášal ďalšie utrpenie, zanedbávanie a choroby, čím napokon podľahol následkom zlého zaobchádzania . Zomrel 16. septembra 655 a bol pochovaný v kostole Panny Márie (Blachernae) neďaleko Chersonu .
Napriek tomu, že nezomrel priamo násilnou smrťou, je uctievaný ako svätý a mučeník v katolíckej aj pravoslávnej cirkvi pre nesmierne utrpenie, ktoré znášal pre svoju neochvejnú obranu katolíckej viery proti monotelitickej heréze .
Tak to bolo i na Martinovej prvej ceste do Carihradu, kam ho poslal pápež Teodor I. Po Teodorovej smrti v roku 649 sa Martin po jednohlasnom zvolení dostal na pápežský stolec, aj keď bol len diakonom. Nemali práve najlepšie vzťahy a k tým neprispel ani Lateránsky koncil, ktorý Martin zvolal hneď ako sa stal pápežom. Nepomohol ani Martinov list cisárovi, v ktorom ho žiadal o zachovanie pravého učenia Cirkvi. Cisár sa nahneval a pápeža vyhlásil za vlastizradcu. Poslal vojská do Ríma, aby ho priviedli do Carihradu.
Pred popravou ho zachránil konštantínopolský patriarcha Pavol. Cisár stiahol rozsudok smrti a previezol ho do inej väznice. Myslel si totiž, že svoj postoj zmení. No Martin si za učením, ktoré roky obhajoval, stál.
Svätý Martin I.
Mariánska úcta a sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie
Celý život Panny Márie je od jej počatia až po narodenie Ježiša zahalený rúškom tajomstva. Cirkev slávi 8. decembra prikázaný sviatok - Nepoškvrnené počatie Panny Márie. Otcovia latinskej cirkvi ju právom označujú titulom „Immaculata” (Nepoškvrnená) a pravoslávna cirkev titulom „Panhagia” (Celá svätá).
Niet asi rozporuplnejších debát nielen ateistov, ale aj veriacich o osobe Panny Márie, keď náuka Katolíckej cirkvi o nej hovorí, že je Matkou Božieho Syna, je nepoškvrnene počatá a bola nanebovzatá. Aby sme mohli aspoň sčasti pochopiť, čo znamená slovo “nepoškvrnená”, je dôležité vrátiť sa na začiatok, k dedičnému hriechu Adama a Evy. Panna Mária bola už v okamihu svojho počatia Bohom zvláštnym spôsobom uchránená od dedičného hriechu, s ktorým sme sa my ostatní narodili.
Dôležité je tiež povedať, že ani v jej celom živote nikdy vedome ani podvedome nespáchala akýkoľvek osobný hriech. (KKC, 493) Aj preto ju pravoslávni veriaci nazývajú „Celá svätá“ (Panagia). Panna Mária sa teda “Nepoškvrnená” nenazýva preto, že bola počatá bez pohlavného aktu svojich rodičov či nadprirodzeným spôsobom alebo preto, že celý život nespáchala žiaden hriech, ale bola svätá pre svoju slobodnú poslušnosť voči Bohu.
Zbavená dedičného hriechu dôverovala Bohu a získala veľké milosti. Tajomstvo zrodenia Panny Márie sčasti vykresľujú videnia blahoslavenej Kataríny Emmerichovej, katolíckej mystičky a stigmatičky. Jej videnia, ktoré spísal nemecký básnik Clemens Brentano, hovoria o tom, že rodičia Panny Márie vedeli, že majú očakávať príchod prisľúbeného dieťaťa, z ktorého vzíde Mesiáš.
Prvorodenou však bola Mária Héliho, sestra Panny Márie, ktorú nemohli považovať za prisľúbené dieťa. Jej predčasné narodenie nesprevádzali znaky, o ktorých hovorili predpovede. Anna s Jozefom preto túžili po ďalšom dieťati, ale to neprichádzalo. Ich neplodnosť poznačili ťažké roky trápenia, urážok a opovrhovania ostatnými. Blahoslavená Katarína Emmerichová vo svojich videniach videla, ako sa často modlia, rozdávajú almužnu, delia sa o majetok s chudobnými a posielajú obety do chrámu.
V tom čase žili v dome Anninho otca. Po siedmich rokoch sa presťahovali bližšie k Nazaretu, kde nadobudli svoje hospodárstvo a mohli začať nový život osamote s prvorodenou. Chceli obetovať Bohu celú svoju minulosť a správať sa tak, akoby sa práve zosobášili. Snažili sa teda žiť podľa Božej vôle, aby dosiahli požehnanie a plodnosť, po ktorej tak túžili. Dlhých devätnásť rokov žili obaja svätí rodičia v čistote.
Znášali ich veľmi ťažko, preto sa Joachim rozhodol, že pôjde na púšť ku svojmu stádu dobytka na vrch Hermon. Dozvedela sa to od ostatných, čo ju ešte viac rozľútostilo a prosila Boha, nech jej vráti aspoň manžela, keď už nemôžu splodiť dieťa. Tu sa jej zjavil anjel, ktorý jej povedal, že Pán vypočul jej modlitbu a nasledujúci deň má odniesť do chrámu ako obetný dar holubice. To isté sa udialo aj Joachimovi. Po stretnutí s anjelom Anna zaspala.
Katolícka mystička videla, ako na ňu zostupuje záblesk svetla. Bol to Pánov anjel, ktorý jej povedal, že počne sväté dieťa. Potom vystrel nad ňu ruku a písal na stenu veľké písmená. Bolo to meno Mária. Básnik jej videnia napísal takto: „Vo chvíli, keď na Annu zostúpilo svetlo anjela, uvidela som pod jej srdcom žiaru a spoznala som v nej vyvolenú Matku, nádobu určenú prijať milosť, ktorá sa približovala. To, čo som pochopila, dokážem vysvetliť len takto: rozpoznala som v nej požehnanú Matku, pre ktorú bola vyzdobená kolíska, pripravená postieľka, otvorený svätostánok, aby hodne prijala a chránila niečo sväté. Videla som, ako sa Anna skrze Božiu milosť otvorila takémuto požehnaniu. (…) Vtedy som pochopila, že v dôsledku tu udelenej milosti Mária bola počatá bez dedičného hriechu. Pri tejto príležitosti mi bolo vysvetlené, že Panna Mária bola splodená v úplnej čistote a poslušnosti svojich rodičov, ktorí odvtedy žili v zdržanlivosti a v bázni voči Bohu.
Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa začal v Cirkvi sláviť v ôsmom storočí na východe a o sto rokov neskôr na západe. Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium hovorí: „Pannu Máriu, ktorá pri anjelskom zvestovaní prijala Božie Slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život, uznávame a uctievame ako pravú Matku Božiu a Vykupiteľku.“ (LG 53) Tieto slová Druhého vatikánskeho koncilu sú ozvenou Efezského koncilu.
O niekoľko storočí neskôr Cirkev zvážila zjavenie o panenstve Márie v Písme a definovala druhú mariánsku dogmu o trvalom panenstve Panny Márie. Na Lateránskom koncile roku 649 pápež Martin I. vyhlásil trojakú podstatu panenstva Márie: „Mária počala bez oplodnenia mužom z Ducha Svätého, bez porušenia porodila Krista a po pôrode si zachovala neporušené panenstvo.“ (Lateránsky koncil r.
V 17. storočí Rímska inkvizícia (Kongregácia pre náuku viery) zakázala používať výraz „nepoškvrnené počatie“. Definícia zapísaná v bule pápeža Pia IX. Ineffabilis Deus hovorí: „Najsvätejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia vyvolenou ako jedinečný dar milosti a výsad od všemohúceho Boha, pre zásluhy Ježiša Krista, Vykupiteľa ľudstva, bola uchovaná čistou od každej škvrny dedičného hriechu.“ (DS 1641)
Bolo to slávnostné potvrdenie stáročí kresťanskej viery, že tá, ktorú anjel pozdravil ako „milostiplnú“ (Lk 1, 28), vstúpila do svojho ľudského bytia bez poškvrny dedičného hriechu. Obľuba toho sviatku však rástla a pápež Klement XI.
Štvrtá mariánska dogma, o ktorej hovoríme práve dnes, prišla o viac než tisíc rokov neskôr. Stalo sa tak 8. decembra 1854. Vyhlásenie dogmy o nepoškvrnenom počatí sa uskutočnilo až po diskusiách, ktoré trvali niekoľko storočí. Pius IX. konečne vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie napriek mnohým námietkam aj zo strany biskupov.
Keď oslavujeme nepoškvrnenú Pannu Máriu, získavame milosti na jej príhovor. Ona bola predurčená na splnenie výnimočnej úlohy v dejinách spásy, mala sa stať a stala sa matkou Božieho Syna - Ježiša. Nič z toho by sa však neudialo, ak by sa Panna Mária dobrovoľne nepodvolila Bohu svojím “fiat”. Rovnako, ako dôverovala Bohu, s rovnako veľkou starostlivosťou on pôsobil v jej živote. Preto jej určil výnimočnú úlohu, aby sa stala vzorom aj pre nás ostatných. Nielen tento deň nám má pripomínať, že sa máme vo všetkom a v každodenných situáciách spoliehať na Boha. Márii sa to oplatilo.
Pápež František: Príbeh muža, ktorý zmenil cirkev - Jeho odkaz pre ľudstvo
tags: #lateransky #koncil #roku #649 #odsudenia #exkomunikacie