Ján Chryzostom Korec bol významnou osobnosťou Apoštolskej Cirkvi na Slovensku, známy aj pod menami G.W., H.D.K., J.G.H., R.S., W.N.Z., W.R., R.V. Tatran. Získal tituly kardinál, biskup, náboženský spisovateľ a trpiteľ za vieru. Narodil sa 22. januára 1924 v Bošanoch, okr. Partizánske a zomrel 24. októbra 2015 v Nitre.
Životopisné dáta a mladosť
Narodil sa ako tretie dieťa v rodine robotníka.
V r. 1939 vstúpil v Ružomberku do Spoločnosti Ježišovej, kde pokračoval v stredoškolskom štúdiu; ukončil ho na gymnáziu v Kláštore pod Znievom maturitou (1944).
Pokračoval v štúdiu filozofie a teológie v Trnave a Brne (1944-1950).
Internácia a tajná vysviacka
V povestnej „barbarskej noci“ z 13. na 14. apríla 1950 pri likvidácii kláštorov bol so svojimi spolubratmi internovaný v koncentračných táboroch v Jasove, Podolínci a Pezinku.
Dňa 1. októbra 1950 prijal tajne v Rožňave kňazskú vysviacku z rúk biskupa R. Pobožného.
Pokračoval v civilnom zamestnaní v Mototechne v Nitre.
V r. 1951 odišiel do Bratislavy, kde pracoval v Priemstave, potom ako robotník v Tatracheme.
Keďže biskupi na Slovensku boli vo väzení alebo internovaní, prijal 24. augusta 1951 ako dvadsaťsedemročný z rozhodnutia predstavených biskupskú vysviacku z rúk P. Hnilicu.
Keďže spoločenské podmienky boli nepriaznivé pre pôsobenie vo verejnej službe Cirkvi, tajne vysvätený biskup Korec ďalej pracoval v rôznych civilných zamestnaniach.
Najskôr v Ústave hygieny práce a chorôb z povolania, odkiaľ ho v r. 1954 prepustili.
Po mnohých ťažkostiach sa zamestnal od 10. septembra 1958 v podniku Prefa ako nočný strážnik, neskôr od decembra 1959 v Chemických závodoch Juraja Dimitrova v údržbárskej dielni.
Pritom neúnavne pôsobil v dušpastierskej činnosti, najmä medzi vysokoškolskou mládežou.
V predtuche svojho uväznenia tajne vysvätil za biskupa Dominika Kaľatu.
Pri udeľovaní svätení vždy dodržiaval všetky ustanovenia Cirkvi, nikdy nesvätil ženatých.
Uväznenie a väzenské roky
Dňa 21. januára 1960 Štátna bezpečnosť vykonala u neho domovú prehliadku, všade ho sledovala, 11. marca 1960 ho uväznili a 20. mája 1960 vyniesli nad ním rozsudok - dvanásť rokov odňatia slobody, strata občianskych práv, vypovedanie zo Západoslovenského kraja.
Po mesiaci ho eskortovali do Prahy na Pankrác, potom do Valdíc pri Jičíne.
Bol zaradený do tretej nápravnovýchovnej skupiny (na samotkách, od 20. februára 1962 v brúsiarni skla).
Z väzenia ho prepustili 24.
Život po prepustení z väzenia
Po prepustení z väzenia pracoval v Družstve invalidov, v júni a júli 1968 v Rekreačných službách mesta Bratislava v prevádzke záhradníctva.
Štát mu nedal možnosť pôsobiť ako duchovnému správcovi Charitného domova v Pezinku.
Pre nález tuberkulózy nastúpil od 15. júla 1968 na liečenie do nemocnice v Podunajských Biskupiciach, potom od februára 1969 vo Vysokých Tatrách.
Po súdnej rehabilitácii a revízii rozsudku bol úplne oslobodený.
Naskytla sa mu možnosť navštíviť Rím, 8. júla 1969 ho prijal pápež Pavol VI. na súkromnej audiencii; na záver mu Svätý Otec daroval svoj vzácny prsteň, pektorál a dve mitry.
Pôsobenie po rehabilitácii
Od r. 1970 nakrátko pôsobil ako duchovný správca u sestier z Kongregácie dcér Najsvätejšieho Spasiteľa na Detskej klinike v Bratislave.
Cirkevný tajomník mu 31. decembra 1974 odňal štátny súhlas na výkon duchovnej služby.
Zo zdravotných dôvodov odišiel 1. júla 1979 z Tatrachemy a našiel si prácu pri údržbe výťahov ako pomocný robotník v stolárskej dielni.
Na odporúčanie lekárov mu od júla 1982 priznali úplnú invaliditu.
V tomto období sa prejavila jeho bohatá literárna činnosť.
Zahraničná tlač ho nazvala „biskupom v montérkach“.
Vznikla bohatá Knižnica viery asi so 70 titulmi, ktoré sa vydávali v samizdate alebo v zahraničí (Cambridge, Rím, Rakúsko, Poľsko).
Jeho literárna tvorba bola bytostne spätá s kňazským a biskupským poslaním, vyvierala z autentickej potreby rozdať sa, ustavične komunikovať, využiť bohatú eruptívnu intelektuálnu energiu pre život ubitej Cirkvi aj ubíjaného národa.
Na začiatku 50. rokov to boli filozoficko-spirituálne eseje, akoby odpovede na rodiace sa dilemy v slovenskej spoločnosti (Filozofické otázky dialektického materializmu, 1947; Dráma ateistického humanizmu, Úvahy o kresťanskej spiritualite).
Potom sú to aktuálne diskusie s prírodnými vedami, ktoré začínajú prekračovať svoju vedeckú kompetenciu a prispievajú k dezinformácii, k svetonázorovej mäteži (O pôvode človeka, 1949; O kompetencii vied, 1971).
Neskôr je to ponor do ontologicko-psychologických hlbín súčasného človeka (Nad vznikom a vývojom života, 1971; Záchrana v Kristovi, 1982; Úvahy o človeku, 1986).
Tu kdesi z rokov 1981-1989 možno vyčleniť diela z pastoračnej teológie, časovo aktuálne, burcujúce spiace svedomie, inštruktívne, vždy sa otáčajúce okolo kristologického centra vierouky (napr. Rok nad Posolstvom, Jánovo svedectvo, Nad Lukášovým evanjeliom, Ste svetlo sveta, Ježiš zďaleka i zblízka a iné).
Súčasne vznikali aktuálne diela z oblasti kresťanskej filozofie a histórie: Filozof zdravého rozumu - G. K. Chesterton, 1988; Od barbarskej noci, 1990; S úctou voči dejinám, 1993; Cirkev v dejinách Slovenska, 1994; Človek na cestách zeme, 1997; Duchovné cvičenia vo Vatikáne, 1998; kniha rozhovorov Spomínam, premýšľam, vyznávam, 1999.
Jeho bohatá všestranná činnosť neostala bez pozornosti ani vo svete: Univerzita Notre Dame v štáte Indiana, USA, mu 18. mája 1986 udelila čestný doktorát práv - „prejav úcty opravdivému vzoru kresťanskej odvahy v otázkach ľudských práv“.
Nasledovali udalosti „bratislavského Veľkého piatku“ (25. 3. 1988), ďalšie útoky Štátnej bezpečnosti, hrubým násilím mu zabránili zúčastniť sa na púti v Šaštíne (17. septembra 1988).
V Slovenskej televízii (13.-16. marca 1989) prebiehal seriál Kríž v osídlach moci zakončený besedou „O klerikalizme a klérofašizme na Slovensku“.
Po kritickej písomnej reakcii na televízny seriál (knižne Kríž vo svetle pravdy, 1991) ho bezpečnosť znovu vypočúvala.
Odhalenie Pamätnej tabule kardinála Jána Chryzostoma Korca - slávnostná svätá omša
Pôsobenie po páde komunizmu
Po zmene spoločenskej situácie r. 1989 poverili biskupa J. Ch. Korca dôležitými službami v miestnej i univerzálnej Cirkvi.
Dňa 1. februára 1990 bol vymenovaný za rektora Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, Ján Pavol II. ho 6. februára 1990 vymenoval za biskupa Nitrianskej diecézy.
Dňa 25. mája 1991 Vatikán oznámil jeho vymenovanie za kardinála, slávnostná kreácia sa uskutočnila v Ríme 28.
Ako výnimočná osobnosť získal viaceré vyznamenania za obranu ľudských práv a náboženskej slobody:
- 22. februára 1992 - Sacret Heart University, State of Connecticut: Doctor Humane Letters - Honoris Causa
- 12. novembra 1993 - The Catholic University of America, Washington: Doctor Humane Letters
- 3. júla 1993 - François Mitterand, prezident Francúzskej republiky: Rad čestnej légie II. stupňa
- 22. januára 1993 - Zlatá medaila Univerzity Komenského
- 16. decembra 1994 - Matica slovenská, Martin: Cena Štefana Moysesa
- 31. augusta 1995 - Michal Kováč - prezident Slovenskej republiky: Rad Ľudovíta Štúra I. triedy
- 24. októbra 1997 - Matica slovenská, Martin: Pamätná medaila Štefana Moysesa
- 10. decembra 1997 - Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Bratislava: strieborná medaila za rozvoj a ochranu ľudských práv
- 12. marca 1998 - Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra: Doctor Honoris Causa
- 5. septembra 1998 - Zlatá medaila primátora mesta Nitry pri príležitosti 750. výročia udelenia kráľovských mestských práv a ďalšie.
Úmrtie a pohreb
Dňa 31. októbra 2015 sa konala zádušná sv. omša, ktorej predsedal krakovský arcibiskup kardinál Stanisław Dziwisz, koncelebrovali emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Jozef Tomko, emeritný kolínsky arcibiskup kardinál Joachim Meisner, apoštolský nuncius na Slovensku Mario Giordana, bratislavský arcibiskup metropolita a predseda KBS Stanislav Zvolenský a nitriansky biskup Viliam Judák.
Homíliu predniesol Viliam Judák.
V nej citoval aj časť testamentu: „Z Božieho daru a milosti usiloval som sa žiť, pracovať a pôsobiť v duchu viery... Za všetko dobré ďakujem tejto darovanej viere, ktorú som si rozvíjal úctou a prosbami k Matke Božej, Matke jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi, v ktorej som sa usiloval byť vždy verným každému nástupcovi sv. Petra ako Skale.
Túto oddanosť viery som sa usiloval prejavovať životom i v nútenom civilnom živote v prenasledovaní, v továrňach, vo väzení, v postavení biskupa najprv skrytej Cirkvi, od roku 1951 do roku 1989, potom ako nitriansky diecézny biskup do roku 2005 v úrade, odvtedy ako emeritný biskup.
Za svoje postoje viery vďačím povolaniu do Spoločnosti Ježišovej, ktorej duchom som sa usiloval žiť od roku 1939. Svoje presvedčenie viery som šíril apoštolátom a vkladal som ho aj do svojich početných kníh, v ktorých je vyjadrený môj duchovný testament i odkaz pre slovenský národ.
To isté je vyjadrené aj v mnohých mojich článkoch a prejavoch, ktorých písomné znenie je uložené v mojom archíve... Modlím sa za svojich príbuzných, za všetkých s ktorými som v živote spolupracoval ako s jednotlivcami tak s hnutiami - detí, rodín, zvlášť s Rodinou Nepoškvrnenej.
Ďakujem Pánu Bohu za všetkých, ktorých som tajne alebo verejne vysvätil, za Kristových kňazov, zvlášť synov Don Bosca. Modlím sa za seminár sv. Gorazda, za nitrianskych kňazov a veriacich, za celú cirkev na Slovensku, za veriacich iných cirkví, s ktorými nás spája tá istá sviatosť krstu.
Modlím sa za všetkých, ktorí veria vo Všemohúceho. A modlím sa i za neveriacich a hľadajúcich... V nádeji na stretnutie s láskavým a milosrdným Pánom a na naše spoločné stretnutie s Ním, prosím o modlitby, aby som dobre dokončil svoj tunajší život v dôverujúcej viere a láske.
Po pohrebných obradoch ho pochovali v dolnej časti Katedrály sv.
„Ukáž mi, Pane, svoje cesty (Ž 25,4).
Spomíname na neho v tejto krásnej Katedrále svätého Emeráma, v jeho katedrále, kde dlhé roky ohlasoval a zvestoval radostnú zvesť evanjelia ako veľký, verný, obetavý a oddaný pastier Nitrianskej diecézy a kde jeho telo odpočíva v pokoji.
Spolu s Jeho Excelenciou Mons.
Pápež František, vo svojom sústrastnom telegrame pri príležitosti úmrtia kardinála Korca, ho označil za neohrozeného svedka evanjelia a odvážneho obrancu kresťanskej viery a ľudských práv (porov. Sústrastný telegram pápeža Františka, 26.10. 2015).
Život kardinála Korca bol naozaj zrkadlom vierohodnosti, oduševnený jeho pevnou vierou a zásadovosťou.
Pán bol pre neho všetkým.
Kardinál Korec nás učil, že vieru nemožno skompromitovať.
Naša láska a oddanosť Bohu musí byť stopercentná.
Písal, že sa nikdy nesmieme ohnúť pred zlom a že nemôžeme na všetko povedať áno: nikdy nepovedať áno, keď nemôžeme povedať áno (porov. Szelepcsényi P.: Slová v čereni, Trnava, Spolok svätého Vojtecha, 2022, s. 40-41).
Učil nás, ako sa vzoprieť, ako sa neohnúť a neschvaľovať to, čo je zlé.
Jeho húževnatosť v odolávaní pokušeniu zabezpečiť si ľahší život podporovali slová sv.
Pavla: Môžeme všetko, môžeme odolať a prekonať všetky výzvy a ťažkosti, lebo nás posilňuje Pán (porov. Flp 4, 14).
Pán bol jeho silou.
V prvom čítaní sme počuli, ako Jonášova poslušnosť Bohu zmenila srdcia všetkých obyvateľov Ninive a ako sa zriekli svojho zlého správania.
Jonáš si na začiatku myslel, že obrátenie Ninive nie je možné.
Váhal, či má ísť do Ninive, ale nakoniec dôveroval poslaniu, ktoré mu zveril Boh.
Viera predpokladá úplnú dôveru Bohu aj vtedy, keď prežívame smútok a nevidíme rýchlu odpoveď Boha na naše očakávania a ani na naše úsilie v pastoračnej práci.
Náš Pán nám svojím utrpením na kríži ukázal, že naša spása zahŕňa aj utrpenie.
Nie sme povolaní kríž len uctievať, ale každý deň vziať svoj kríž a nasledovať Ježiša (porov. Mt 16, 24).
Kardinál Korec žil úplne v Bohu, uskutočňujúc krásne slová svätého Pavla, že Ježiš má byť oslávený v našom tele a že ako kresťania sme vierohodní len vtedy, keď napodobňujeme nášho Pána, keď mihi vivere Christus est (porov.
Bratia a sestry, viera musí byť podporená nádejou.
Kardinál Korec vo svojich spisoch veľmi často spájal vieru s nádejou.
V skutočnosti je to nádej, kresťanská nádej, ktorá dáva silnejšiu motiváciu viere.
Náderj je ako lokomotíva vlaku.
Čím silnejšia je lokomotíva a čím rýchlejšie ide, tým rýchlejšie beží viera a tým väčšiu motiváciu má.
Práve nádej nám pomáha v núdzi.
Zárukou našej nádeje - píše kardinál Korec - je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie.
Počas rokov jeho väznenia všetky ľudské nádeje a očakávania stroskotávali, ale jeho cieľom a oporou bola kresťanská nádej, ktorá prekonáva všetky ľudské hranice a siaha až poza našu ľudskú smrť.
(Porov. Szelepcsényi P.: Slová v čereni, s. 49).
Musíme si zachovať nádej… aby sme mali väčšiu motiváciu pre všetko, čo robíme.
Okrem kresťanskej nádeje kardinál Korec odporúčal robiť dobro a skutky milosrdenstva (porov. tamže, s. 40-41).
Podporovať dobré veci aj v ťažkostiach dáva našej existencii horizont solidarity.
Milosrdenstvo je ako soľ, ktorá dáva chuť našej viere.
Vieme, že kardinál Korec bol veľkým obdivovateľom a mal úctu k teraz už svätej Matke Tereze z Kalkaty, veľkej svätice milosrdenstva.
Kardinál Korec ju tu v Nitre prijal 13.
Drahí bratia a sestry, dnešné evanjelium nám hovorí: „Naplnil sa čas… a priblížilo sa Božie kráľovstvo… Kajajte sa a verte“.
Božie volanie vždy predpokladá zmenu a odpútanie sa.
Počuli sme, ako apoštoli hneď zanechali svoje siete a išli za ním.
Tak ako apoštoli, aj my sme povolaní urobiť rozhodnutie, nemôžeme odkladať zmenu v našom živote.
Aj svätý Pavol nám v druhom čítaní pripomína, že čas je krátky a nemôžeme sa nechať „zavaliť“ vecami, ktoré pominú.
Musíme niečo urobiť, nemôžeme zostať statickí, čakať na niečo, čo sa môže stať.
Nemôžeme len vyčkávať.
Potrebujeme sa s nadšením zapojiť do dynamiky evanjelizácie, potrebujeme sa meniť, robiť pokánie a veriť.
Pán nám hovorí, aby sme niečo urobili, lebo nemôžeme zostať len ľahostajnými divákmi úpadku našich hodnôt.
V krásnom posolstve pri príležitosti 20. výročia vzniku Slovenskej republiky kardinál Korec povedal, že dobrú budúcnosť Slovenska môžeme zaručiť len vtedy, keď budú v živote našej spoločnosti prítomné kresťanské hodnoty (porov.
Posolstvo kardinála Jána Chryzostoma Korca k 20. výročiu Slovenskej republiky, Tlačová kancelária KBS...
tags: #liba #biskup #apostolskej #cirkvi