História farnosti Liptovské Revúce

Farnosť Liptovské Revúce sa nachádza v Ružomberskom dekanáte Spišskej diecézy. Ide o farnosť, ktorú tvorí iba jedna dedina, tá však pozostáva z troch častí - z nižnej, strednej a vyšnej. Farský kostol, zasvätený tajomstvu Obetovania Pána, je v strednej časti. Celá dedina je dlhá až 6 kilometrov.

Ľudové misie tu mali naposledy v roku 1994, teda pred 24 rokmi. Aj z tohto dôvodu sme radi, že sme mohli prísť do tohto krásneho miesta Slovenska, do chotára pod Čiernym Kameňom, na ktorom sa vyníma Cyrilometodejský dvojkríž. Nech Pán Boh žehná túto farnosť, i všetkých, ktorí sa otvorili pôsobeniu Božej milosti!

Prví obyvatelia Revúc cirkevne patrili do Ružomberka (ostrihomské arcibiskupstvo), kde si už okolo roku 1250 kráľovskí baníci postavili kostol sv. Ladislava (hoci samotné mesto bolo založené až v roku 1314). Riadna mestská fara v Ružomberku bola roku 1318. Prvý známy ružomberský farár je Mikuláš, s ktorým pravdepodobne prišli do styku aj Revúčania pri konaní svojich náboženských úkonov.

V roku 1233 kráľ Ondrej II. daroval Hudkovi, ktorý mu verne slúžil od detstva, pole v rozsahu 3 popluží, vyčlenené z kráľovského majetku Revúca. Išlo o roľnícky využívaný majetok. Z toho vyplýva, že na kráľovskom majetku už pred rokom 1233 bolo sídlisko, ktorého obyvatelia dovtedy obrábali aj spomínané pole. Po Hudkovi zdedil onen majetok príbuzný Miloslav a jeho synovia Ladisalv a Dominik. Im v roku 1271 kráľ Štefan V. ponechal vlastníctvo revúckeho majetku.

Roku 1274 podarilo sa im zväčšiť rozsah majetku o les ležiaci západne od riečky Revúca. Užívanie lesa (drevo na domy a palivo, pastva pre dobytok) im povolil kráľ Ladislav IV. Je pravdepodobné, že zemianski vlastníci revúckeho majetku tu mali vlastné obydlia, čím vznikla zemianska osada Revúca. Názov dostala podľa staršieho názvu územia, ktorý bol prevzatý z názvu potoka Revúca. Názov potoka zachytil jeho charakteristický hrmot, rev, najmä v hornej, sklanatej a prudkej časti alebo v čase rozvodnenia.

V roku 1288 Ladislav, Dominik a ich synovia predali revúcky majetok Ivčovi (Ivche) a Ďurkovi (Gurke) za 40 hrivien striebra (asi 9 kg). Predaj potvrdil turčiansky prepošt. V listine sa uvádza, že predávaný majetok ležal v susedstve majetku Gočal a majetku synov Bočka. Noví vlastníci sa v prvých desaťročiach 14.storočia stretli so značnými prekážkami pre držbe a užívaní tohoto majetku. Súviseli s usadením sa Nemcov v susediacom Ružomberku, ktorý postavili v susedstve tohoto majetku. V roku 1325 župan Donč dal zemanom za ich revúcky majetok Vyšný Kubín.

Výmena sa však úplne neuskutočnila, lebo ešte roku 1339 prebiehal spor medzi županom Dončom a zemanom Meškom s príbuznými o revúcky majetok, ležiaci po oboch brehoch potoka Revúca. Napokon kráľ Ľudovít I. v r. 1355 potvrdil výmenu revúckeho majetku za vyšnokubínsky, čím sa revúcky majetok aj právne definitívne dostal do vlastníctva kráľa, ktorý ho mohol opäť darovať.

V dolnej časti Revúckej doliny nepochybne jestvovala dedina už pred 13. storočím. O jej trvaní v 13. storočí sú iba nepriame správy a dôkazy. Keď v roku 1233 Ondrej II. daroval Hudkovi 3 poplužia revúckeho poľa na ďaľšie roľnícke využívanie, bolo toto pole vyčlenené z chotára staršej dediny, ktorou mohla byť iba Revúca. Keď v 3. tretine 13. storočia postavili kostol Všechsvätých mimo sídliska, v poli medzi dedinami, už predtým museli jestvovať východne i západne od neho dediny, lebo kostol mal byť spoločný pre ich obyvateľov. Najbližšou východne ležiacou dedinou bola dokázateľne Liptovská Štiavnica, najbližšou západne ležiacou mohla byť iba Revúca.

Revúca jestvovala teda už pred 13. storočím a vtedy bola najzápadnejšou dedinou v Liptovskej kotline. Prechádzala ňou krajinská cesta vedúca od Zvolena a Banskej Bystrice cez Šturec a údolie Revúcej do údolia Váhu. Najstaršia správa o úseku cesty v Revúcej je z roku 1340, ale tadiaľ viedla oddávna. Revúca v 13. storočí zostala kráľovským majetkom, pravda okrem časti poľa, ktoré Ondrej II. daroval v roku 1233 Hudkovi.

Rybačka v Revúcej bola vyhradená pre uhorských kráľov. Výslovne sa to zdôrazňuje v listine kráľa Bela IV. z roku 1265 o povinnostiach a právach poddaných žijúcich v kráľovských majetkoch v Liptove. Kráľovské majetky v Liptove spravoval začiatkom 14. storočia župan Donč. Nepochybne s jeho súhlasom, prípadne z jeho iniciatívy usadili sa pred rokom 1318 v susedstve Revúcej, západne od ústia potoka Revúca do Váhu, nemecké rodiny, pravdepodobne zo Spiša, príp. z Hýb alebo z Ľupče. Z ich iniciatívy vznikol Ružomberok. Donč ružomberským hosťom poskytol roku 1318 základné mestské práva, ale aj územný majetok, ktorého rozsah nemožno zistiť.

Keď však kráľ Karol Robert roku 1340 rozšíril práva Ružomberka, stanovil aj rozsah ružomberského chotára. Ten zabral aj celú dolinu Revúcej, teda ja majetok dediny Revúca. Zmena feudálneho pána mala pre Revúcu osudový význam. Tamojší obyvatelia sa postupne presťahovali k nemeckému sídlisku Ružomberka, prípadne sa odsťahovali. Dedina Revúca v 2.-3. desaťročí 14. storočia zanikla. Presnú polohu Revúcej nemožno zistiť. Isté je, že ležala v dolnej časti Revúckej doliny.

Najstaršia správa o slovanskej občine s názvom Revúca sa viaže k menu uhorského kráľa Ondreja II., ktorý roku 1233 daroval Hudkovi tri poplužia zeme (Terra Reucha) pri ústí riečky, ktorá sa už o storočie neskôr vo výsadnej listine mesta Ružomberka spomína pod názvom Reuce (lat.). Časťou jej dolného toku prechádzala hranica mestského katastru. V listine však nie sú zmienky o osade na území dnešných Liptovských Revúc a jej obyvateľoch, hoci je isté, že v okolí nálezísk meďnatých rúd na Starých horách a v Španej doline vytvárali sa menšie či väčšie sídla obývané haviarmi a uhliarmi. Občina s názvom Revúca zanikla v r. 1355.

Až v 15. storočí sa objavujú aj zmienky o priestore dnešných L. Revúc, kde sa v 2. polovici 13.storočia dolovala medená ruda. Osada, sa v listine tohto obdobia objavuje v nemeckom znení Rebute a bola známa hutami na spracovanie medi vyťaženej v Španej doline. Pre potreby hút sa tu pálilo bukové drevo na drevené uhlie. S postupným úpadkom banskej ťažby osada začala strácať na význame a výrazne sa menil jej charakter. Po zániku huty v r. 1560 už prevládalo poľnohospodárstvo-valašská kolonizácia s chovom oviec a rožného statku. V roku 1625 sa v likavskom urbári objavuje Nižná a Stredná Revúca pod názvom Hričkov (10 dvorov a 16 rodín). Skoro o polstoročie neskôr (1671) sa zmieňuje Veľký i Malý Hričkov (Vyšná Revúca), čím sa definitívne spojili tri osady neskôr už s názvom Tri Revúce (Revúca, Veľká a Malá Revúca) pod jedným zemepánom.

Obyvatelia L. Revúc boli odpradávna známi chovom oviec a rožného statku. Neľahká práca pastierov a zvláštne podmienky podnietili vznik pozoruhodnej ľudovej kultúry, ktorá sa zachovala v takmer nedotknutej podobe až dodnes (Ovenálie). Najvýznamnejšou historickou stavbou obce je barokovo-klasicistický rímsko- katolícky kostol postavený v r. 1819, na mieste pôvodného dreveného kostola z roku 1694, ktorý charakterizuje samostatnú viac ako 200-ročnú farnosť, zriadenú r. 1772, patriacu do Spišskej diecézy.

Revúckou dolinou viedla stará kráľovská cesta dobudovaná v 18. storočí z poľského Krakova cez Liptov a Šturec do Banskej Bystrice a ďalej na juh do Pešti. Revúčania boli vychýrení povozníci, ktorí s vozmi chodievali do všetkých miest Uhorska. Ich služby využívali aj liptovskí murári a oravskí pláteníci. Revúčania sa neskoršie živili i najímaním svojich koní na prekonanie kľukatého stúpania cez Šturec. Výstavba novej cesty z Ružomberka do Banskej Bystrice cez Donovaly a neskôr vybudovanie Košicko-bohumínskej železničnej trate ako aj úzkokoľajnej lokálky z Ružomberka do Korytnice v r. 1905 úplne odbúrali túto zárobkovú príležitosť Revúčanov.

Krízové roky koncom 19. a začiatkom 20. storočia zapríčinili v Liptovských Revúcach vysťahovalectvo, ktoré v čase veľkej hospodárskej krízy nadobudlo masový charakter. Revúčania pracovali v maďarských uhoľných baniach, neskôr chodili až do Nemecka, Francúzska a Belgicka. Poslední vysťahovalci končili svoju púť za prácou až za oceánom, v Amerike, najčastejšie v baniach Pennsylvánie a Kanady. Počas 2. svetovej vojny a po vypuknutí SNP pomáhali Revúčania partizánom. Obec bola dôležitou zásobovacou trasou povstalcov. L. Revúce boli bombardované a obsadené fašistami. 4. apríla 1945 obec oslobodili jednotky Červenej armády.

V 50-tych rokoch došlo v dôsledku industrializácie Slovenska aj k rozvoju obce vybudovaním inžinierskych sietí. Revúčania sa zamestnávali najmä v podnikoch Ružomberka, v Liptovskom Mikuláši a Banskej Bystrici. Jedinou pracovnou príležitosťou v L. Revúcach bola práca na JRD. Po oneskorenej kolektivizácii poľnohospodárstva až v roku 1972 bola vybudovaná moderná ovčia farma, jedna z najväčších na Slovensku.

Začiatkom leta 1983 sa konali oslavy 750. výročia prvej zmienky o obci (občine Revúca), v rámci ktorých prebehlo niekoľko desiatok kultúrno-spoločenských akcií (folklórne súbory, divadlo, svadobný sprievod, výstavy ľudového, rezbárskeho, tkáčskeho umenia). V 80-tych rokoch pokročilo budovanie ďalších významných zariadení prinášajúcich nové pracovné príležitosti - výstavba kultúrneho domu, obecného úradu a knižnice (1974), dobudovanie vodovodu, modernej 14-triednej základnej školy s komplexným vybavením (1972). V doline pod Rakytovom vznikla po r. 1972 nová bytová zástavba.

Prvá písomná zmienka o Liptovských Revúcach je z roku 1233. Ako obec patrí medzi najstaršie liptovské usadlosti. Táto zmienka sa viaže k menu uhorského kráľa Ondreja II., ktorý v roku 1233 daroval Hundkontovi tri poplužia zeme, z toho aj názov (Terra Reucha) za mnohé služby preukázané kráľovi. Hundkont bol zakladateľom zemianskeho rodu Kubínich a Meškovcov. Títo zemani pobudli v Revúcej sotva 100 rokov - lebo roku 1325 magister Donč - župan z veľkej zvolenskej župy, do ktorej patril Liptov, Turiec a Orava vymenil potomkov Hundkonta z územia Revúc a presídlil ich do Vyšného Kubína, ktorý dovtedy patril jemu.

Až do založenia fary v Liptovskej Osade (za pôsobenia ružomberského farára Andreja Fektora) v roku 1752 boli Liptovské Revúce filiálkou Ružomberka. A keďže Liptovské Revúce boli pevne spojené s Ružomberkom, nemôžeme podrobnejšie nespomenúť, čo sa v Ružomberku dialo, pretože toto všetko malo ohlas a dopad aj na dianie v Liptovských Revúcach.

Z doby protestantizmu stojí za spomenutie istý farár Šimon (ktorý bol v Ružomberku okolo 1560), ktorý bol predtým v Teplej a Kubíne. Farár Šimon sa prikláňal ku protestantizmu. Potom skoro všetky fary, najmä na strednom Slovensku okolo roku 1576 nebadane tiež prešli na protestantizmus. Ružomberský kostol bol katolíkom navrátený 13. marca 1672. Prebral ho spišský prepošt Juraj Báršoň. Prvým farárom po rekatolizácii bol jezuita P. Nemessáni.

Roku 1683 kuruci Imricha Tôkôlyho odobrali ružomberský kostol a usadili pri ňom Jána Boniša z Hýb. Katolíckym farárom bol Bernard Foršner, ktorý od roku 1686 keď bol kostol znovu navrátený mal za koadjútora Andreja Horšického do roku 1692. Pôsobili tu vtedy aj kňazi Vavrinec Ivák a Štefan Loviškovič. V decembri 1705 počas Rákoczyho povstania prešiel ružomberský kostol opäť do rúk protestantov. Cisársky generál Heister pritiahol cez dolinu Suchá nad Revúcami v januári 1709 a po porážke Kurucov bol ružomberský kostol v roku 1711 vrátený katolíkom. Farárom bol vtedy Ján Brna (kým bol kostol evanjelický bol farárom v Matiašovciach, potom odišiel do Ľupče).

Roku 1747 prišiel do Ružomberka zo Sásovej Adam Michal Nedecký z Nedece - ktorý študoval na Pázmáneune vo Viedni. Vtedy nastala aj rekatolizácia mesta a jeho filiálok. Toto sa týkalo aj Revúc. Roku 1752 sa stal bratislavským a roku 1757 ostrihomským kanonikom. Zomrel 4. Októbra - keď mal na odpuste u františkánov slovenskú kázeň. Za neho prešla Osada sj s Revúcami z ostrihomskej arcidiecézy do diecézy spišskej v roku 1776.

V roku 1777 sa vytvorilo spišské biskupstvo a tak roku 1778 bola vytvorená farnosť v Liptovskej Osade a Liptovské Revúce, Liptovská Lužná boli začlenené ako filiálky do liptovsko-osadskej farnosti. Obec Liptovské Revúce sa rozrastala najmä vplyvom chovu oviec, dobytka a povozníctva (po vybudovaní cesty cez Šturec). V roku 1784 sa spomína, že Revúce mali 119 domov a 1145 obyvateľov.

Osamostatnenie a vznik farnosti Liptovské Revúce

Dňa 7. augusta 1787 sa Liptovské Revúce spolu s Lúžnou cirkevne osamostatnili od Liptovskej Osady. Tak vznikla samostatná farnosť Liptovské Revúce. Prvým administrátorom novovytvorenej farnosti bol P. Anton Janík OFM - pravdepodobne z Okoličného. Prvým invenstovaným farárom sa stal roku 1789 Anton Tobiáš Nedeczey, ktorý bol aj iniciátorom otvorenia školy (predtým pôsobil v Ružomberku okolo roku 1760). Do roku 1819 slúžil Revúčanom drevený kostolík (oratórium) postavený roku 1692.

Kostol v Liptovských Revúcach.

Výstavba nového kostola a fary

Základný kameň nového murovaného kostola bol posvätený a položený 26. mája 1802 na vigíliu Nanebovstúpenia Pána. Stavba trvala 17 rokov. Požehnaný bol 1. augusta 1819 a zasvätený Očisťovaniu Panny Márie (Obetovanie Pána). Počas stavby sa vystriedali kňazi: Jozef Dvorčák - iniciátor stavby, Ján Lazár, Štefan Tóth, Matej Nemessányi a Jozef Mojš. Starý drevený kostolík bol zbúraný v októbri roku 1819.

V roku 1821 sa veriaci spolu s kňazom Jozefom Mojšom dali do stavby murovanej fary pri kostole. Dovtedy slúžila ako fara drevená chalupa Ondreja Močiľana (asi 8 minút chôdze od kostola “za vodou”). V roku 1823 bola na kňazovu žiadosť (Jozef Mojš) postavená škola pri kostole. V roku 1829 bol zadovážený obraz “Ukrižovaného” na hlavný oltár určený pre adventnú a pôstnu dobu od maliara Maximiliána Raczkaja. V tom istom roku bol založený spolok Leopolda na podporu misií v Amerike. V roku 1884 založil farár Ján Vlošák spolok striezlivosti a úplnej zdržanlivosti.

Pôsobenie Jozefa Tomíka a ďalšie udalosti

Od roku 1889 spravoval farnosť Jozef Tomík - nadaný a presvedčený Slovák. Jozef Tomík dal vymaľovať kostol. Maľbu previedol známy slovenský maliar, sliačansky rodák, Jozef Hanula - počas rokov 1912-1913. Jozef Tomík zomrel 7. mája 1916 a je pochovaný pri kostole v Lipt. Revúcach. V rokoch 1927-1933 tu pôsobil ThDr. Štefan Barnáš. Veľkou udalosťou bola oslava 150-ročného jubilea založenia farnosti, ktorú celebroval Andrej Hlinka. V rokoch 1952-1957 za farára Lavrinca bola prevedená oprava chrámu a renovácia malieb. Veľkú prácu odviedol správca fary Jozef Debnár počas svojho pôsobenia 1957-1972.

9. mája 1967 začal so stavbou nového poschodia na pôvodnú budovu fary. Tieto a iné práce na obnove fary boli s rozličnými ťažkosťami dokončené do zimy toho istého roku. Farská budova týmto začala spĺňať všetky požiadavky moderného bývania.

tags: #liptovske #revuce #farnost