Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Slávi sa na prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca. Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky - paschu.
Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je štyridsaťdňový pôst, je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách. Je prípravným obdobím pre Veľkou nocou a zahrnuje 6 pôstnych nedieľ.
V Učení 12 apoštolov (Didascalia apostolorum) zo začiatku 3. storočia sa odporúča 1-2 dňový pôst (alebo 40 hodinový pôst) pred krstom a 2-3- dňový pôst pred Veľkou nocou. Z tohto krátkeho pôstu sa postupne vyvinul 40 - dňový pôst, ktorý odporúča veriacim už na začiatku 4. storočia sv. Atanáz (296-373), biskup z Alexandrie i sv. Cyril Jeruzalemský (315-386)- číslo 40 malo posvätný význam: Ježiš Kristus sa postil 40 dní pred svojím verejným vystúpením (Mk 1,12; Mt 4, 1-11), 40 dní pokrývala voda zem počas potopy sveta, 40 dní sa postil Mojžiš na vrchu Sinai, 40 dní putoval prorok Eliáš k jaskyni na vrchu Horeb, kde prišiel k nemu Boh a podobne.
Pôvodné pôstne pravidlá boli veľmi prísne: dovoľovali požívanie jedla len jedenkrát denne. Okrem toho boli sprísnené aj abstinenciou, tj. úplným zdržiavaním sa požívania niektorých pokrmov ako mäso, ryby, mlieko a mliečne výrobky (maslo, syry). Terajšie predpisy ohľadne pôstu a postenia sa boli zavedené v r. 1966 apoštolskou konštitúciou Poenitemini.
Pôstna príprava na Veľkú noc sa začala tzv. Popolcovou stredou, je to streda v siedmom týždni pred Veľkou nocou (medzi 4. februárom a 11. marcom). V tento deň, ktorý je aj teraz dňom prísneho pôstu a zdržiavania sa mäsitého pokrmu), kňaz alebo diakon robí popolom znak kríža na čelách veriacich so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“, alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium!“
Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne to bol obrad vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň začínali svoju cestu pokánia. Vstupovali do chrámu bosí, zaodiati vrecovinou a sypali si na hlavu popol. Neskôr podobným spôsobom začínali svoje pokánie nielen verejní kajúcnici, ale aj ostatní veriaci a sypanie popola na hlavu sa stalo všeobecným symbolom rozhodnutia nastúpiť na cestu pokánia. V 10. a 11. storočí bol už tento obrad udomácnený v mnohých oblastiach západnej Európy. Koncil v Benevente v r. 1091 ho zaviedol pre celú Cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sa nahradilo značením na čelo.
Prvá pôstna nedeľa sa ešte donedávna nazývala Quadragesima (grécky tesserakostes, tj. 40 dní pred Veľkou nocou). Začiatkom 5. storočia sv. Maximus, biskup turínsky, zaviedol trojtýždňovú predpôstnu prípravu. Tri nedele pred pôstom sa volali Septuagesima (70. deň pred Veľkou nocou, táto nedeľa bola u nás známa pod menom „Deviatnik“, Sexagesima (60. deň) a Quinquagesima (50. deň). Predstavovali tri desaťdňové týždne tj. približne 70., 60. a 50. deň pred Veľkou nocou. Spolu so 40 dňovým pôstom tvorili 70-dňovú prípravu, symbolizujúcu 70 rokov babylonského zajatia.
Pápež Gregor I. a jeho vplyv na liturgiu
Pápež Gregor I. veľký (590-604) vytvoril pre tieto dni osobitné prosebné modlitby. Pápež Alexander III. (1159-1181) nariadil, aby sa spev „Alleluja“ - podobne ako v 40- dňovom pôstnom období - nahradili invokáciou Laus tibi Domine, Rex aeternae gloriae (Chvála Ti Kriste, Kráľ večnej slávy). V r. 1969 boli tieto liturgické zvláštnosti zrušené a všetky tri nedele boli preradené do cyklu nedieľ „cez rok“.
Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón prepustil zotročený ľud.
Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala, a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil.
Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach - prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou. Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.
Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Nie však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia. Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nissana, iné na prvú nedeľu po 14. nissane.
Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes. Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a je závislý od lunárneho cyklu.
Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor” ukončený. Až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 - existoval jeden termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a evanjelikmi len občas.
V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo národov. Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári - ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi. Pápež Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 - keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali - stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém”, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať. Definitívne „nie” prišlo roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos.
Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade.Vo Veľkom týždni svätá Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení.
Večernou omšou na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok utrpenia a smrti Pána a cez Bielu sobotu, vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Obrady Veľkého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969.
Kvetná nedeľa
Posledná pôstna nedeľa, známa pod menom Kvetná nedeľa, alebo Nedeľa utrpenia Pána, je prvým dňom Veľkého týždňa. Kvetná nedeľa nám pripomína rozhodnutie židovskej rady o Ježišovej smrti a kresťania si počas nej pripomínajú triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema. V tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, u nás najčastejšie bahniatka, tie sa potom spália na popolec, ktorý bude použitý pri obradoch Popolcovej stredy budúceho roku.
Bahniatka si na posvätenie prinášajú aj ľudia, tie si potom nosia domov ako posvätenú vec a zakladajú ich za obrazy, zapichujú do trámov, dávajú do vázy a kedysi ich dávali aj do poľa či do maštale. Svätenie zelených ratolestí zaviedla cirkev ešte v 7. storočí. Obrady Kvetnej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, v ktorej sa prednášajú pašie - časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie. Pašie (lat. passio - utrpenie) - opis utrpenia a smrti Ježiša Krista od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži, ako ho podávajú evanjelisti. Kvetnou nedeľou sa začína Veľký týždeň. Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia, z toho je názov Veľkonočné trojdnie. Ono je vlastne vyvrcholením Veľkého týždňa. Začína sa omšou Večere Pána na Zelený štvrtok a končí sa vešperami Veľkonočnej nedele. Veľký týždeň - je slovenské pomenovanie obdobia známeho v liturgii ako Hebdomada sancta (Svätý týždeň).
V Kvetnú nedeľu sa zároveň slávi Svetový deň mládeže. V tento deň sa s mladými stretáva pápež Ján Pavol II., biskupi sa stretávajú pri modlitbách s mladými zo svojich diecéz. V slovenských diecézach sa budú pri tejto príležitosti konať diecézne stretnutia mládeže. Ústrednou myšlienkou tohto Svetového dňa mládeže je „Chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12, 21). Mladým pripomína, aby hľadali stretnutie s Kristom v Eucharistii ako aj v praktickej láske k blížnemu. Ako príklad uviedol Matku Teréziu a zdôraznil, že „svet potrebuje prorocké znamenie bratskej lásky k blížnemu“. S veľkým dôrazom odporúčal mladým angažovanosť v Cirkvi. Cirkev je viditeľným pokračovaním Ježišovho konania v dejinách. Preto sa majú mladí angažovať vo farnostiach, hnutiach a skupinách a posilňovať spoločenstvo medzi sebou.
Kvetná nedeľa je na prianie Svätého Otca zároveň sviatkom mladých od roku 1985.
Veľkonočné trojdnie
Posledné tri dni Veľkého týždňa - tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie alebo triduum - Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý liturgický obsah a symboliku. Je to spoločné pomenovanie troch dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.
Zelený štvrtok
Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto sv. omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov.
- Olej katechumenov: pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom.
- Olej chorých: pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (Oleum infirmórum). Olej má tiež liečivé účinky - tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť.
- Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo "Kristus" pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená "Pomazaný". (Po hebrejsky znie toto slovo "Mesiáš".) Pomazanie krizmou pri krste alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša, ktorý je naším Kráľom.
Vo štvrtok večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“.
V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče.
Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.
Veľký piatok
Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V katolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.
Liturgia Veľkého piatku je rozdelená na štyri časti:
- Čítanie proroctiev.
- Potom nasledujú krásne modlitby za všetkých ľudí, ktoré prosia, aby sa ovocie umučenia uplatnilo na všetkých.
- Po týchto modlitbách nasleduje adorácia kríža.
- Omša vopred posvätených darov - Missa praesanctificorum.
Missa praesanctificorum sa tak nazýva, pretože kňaz na Veľký piatok nekonsekruje, ale prijíma druhú hostiu, ktorú konsekroval počas omše na Zelený štvrtok.
NAŽIVO │ VEĽKÝ PIATOK │ Piatok utrpenia Pána │ obrady │ 18. 4. 2025 │ 15:00
Biela sobota
Obrady Bielej soboty sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Biela sobota - oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný.
Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev slávi Kristovo zmŕtvychvstanie. V tento deň sú oltáre, ktoré boli zbavené svojich ozdôb na Zelený štvrtok, opäť vystrojené. Liturgia začína zapálením trojitej sviečky, aby sa symbolizovalo svetlo Krista a tajomstvo Najsvätejšej Trojice.
Pred dverami kostola idú celebrant a diakoni na miesto pripravené na požehnanie nového ohňa a kadidla. Oheň predstavuje Krista, ktorý vstal z hrobu pred bránami Jeruzalema, preto sa oheň požehnáva mimo kostola.
Veľkonočná svieca je požehnaná diakonom pred obradom a je obrazom tela Ježiša Krista; najprv nezapálená, predstavuje Ho mŕtveho a päť požehnaných zŕn kadidla v nej znamená aromatické masti, ktorými balzamovali Jeho päť svätých rán. Zapálenie veľkonočnej sviece je zobrazenie vzkriesenia nášho Pána a zapálenie lámp a ďalších sviečok nás potom učí, že po vzkriesení Hlavy bude nasledovať vzkriesenie údov.
Veľmi krásnymi a posvätnými obradmi sa žehná krstná voda.
Po požehnaní nového ohňa celebrant vymení svoje biele rúcho za fialovú kasulu a tichým hlasom číta dvanásť proroctiev na rohu epištolovej strany oltára. Jeden alebo viacerí diakoni ich postupne čítajú nahlas v kostole. Proroctvá sa čítajú pred omšou, pretože na Bielu sobotu bol v staroveku zvyk krstiť neofytov a proroctvá, každé nasledované modlitbou, sa čítali počas dlhých krstných obradov.
Kňazi a diakoni spievajú Litánie všetkých svätých, ležiac na oltárnych schodoch, aby vyprosili nebeské požehnanie pre všetkých novokrstencov v rôznych častiach sveta. Kým diakoni spievajú posledné „Kyrie eleison“, celebrant vystupuje k oltáru oblečený v bielom rúchu. Incenzuje oltár a intonuje „Glória“, potom zazvonia zvony, organ zahrá a v kostole sa rozsvietia svetlá.
Od Veľkej noci až do adventu sa neustále opakuje slovo „Aleluja“, hebrejského výkriku radosti, ktorý znamená „Chváľte Pána“.
Nasledujúca nedeľa sa nazýva „Dominica in Albis“, pretože v staroveku bolo zvykom, že tí, ktorí boli pokrstení na Bielu sobotu osem dní nosili biele rúcha a v túto nedeľu ich odložili.
Dies rogationis, Prosebné dni sú pondelok, utorok a streda pred Nanebovstúpením. Rogatio je latinské slovo, ktoré znamená prosba alebo žiadosť. Rímska Cirkev ich v 8. storočí vyčlenila ako dni zvláštnych modlitieb za úrodu. Každý deň sa spievajú alebo recitujú Litánie všetkých svätých.
Na Nanebovstúpenie sa zhasína veľkonočná svieca. Po štyridsať dní od Veľkej noci počas sv. omše horí veľkonočná svieca, symbolizujúc život vzkrieseného Krista na zemi.
Vigília na Bielu sobotu i vigília pred Turícami boli v ranej Cirkvi vyčlenené pre udeľovanie slávnostného krstu. Číta sa šesť proroctiev, požehnáva sa krstná voda, spievajú sa Litánie všetkých svätých a pri „Glória“ zvonia zvony.
V latinčine a románskych jazykoch sa používa slovo Pentecostes a jeho varianty. Aj nemecké Pfingsten je varianta slova Pentecostes. V angličtine sa nazýva Whitsunday, čo súvisí s bielymi rúchami novokrstencov. Slovenské slovo Turíce pravdepodobne pochádza zo slovanského pomenovania jarného sviatku. Dnes však už nemá pohanské konotácie.
Slovo Pentecostes znamená päťdesiaty. Bol to židovský sviatok, ktorý sa slávi na päťdesiaty deň po Pesachu. Kresťania ho oslavujú, pretože v ten deň zostúpil na apoštolov Duch Svätý.
Rúcha na Turíce sú červené na pamiatku Ducha Svätého, ktorý zostúpil v podobe ohnivých jazykov.
Oktáva Turíc sa nazýva Trojičná nedeľa, pretože sa slávi na počesť Najsvätejšej a Nedeliteľnej Trojice.
Zelený štvrtok je venovaný aj spomienke na Pánovo umučenie, a preto sa Cirkev pri myšlienke na ustanovenie Najsvätejšej Eucharistie nemôže radovať tak, ako by chcela. Za sviatok Božieho tela vďačíme videniu svätej Juliány z Liège.
Piatok po oktáve Božieho tela je zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu v reakcii na výzvu na nápravu, ktorú dal náš Pán svätej Margite Márii Alacoque.
Najväčším sviatkom je Zvestovanie Pána, 25. marca. Oslavujeme ním, že archanjel Gabriel sa zjavil Panne Márii a povedal jej, že sa stane matkou Božieho Syna.
Aké iné mariánske sviatky slávime?
- Sviatok Panny Márie Pomocnice kresťanov, 24. mája, ustanovený pápežom Piom VII. na poďakovanie, že bol oslobodený z Napoleonovho väzenia;
- Sviatok Navštívenia Panny Márie, 2. júla;
- Sviatok Panny Márie Karmelskej, 16. júla;
- Narodenie Panny Márie, 8. septembra.
- Sviatok Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v sobotu po oktáve Nanebovzatia a Sviatok Mena Panny Márie, 12. septembra, ustanovený na poďakovanie za porážku Turkov pri Viedni a za oslobodenie Európy od neveriacich.
Sviatok Nanebovzatia jej tela, ktorý slávime 15. augusta, je prikázaným sviatkom, a Nepoškvrnené počatie, 8. decembra. Na Slovensku je prikázaný aj sviatok Sedembolestnej Panny Márie je tiež prikázaný. Sedembolestná Panna Mária sa slávi 15. septembra. Je to jedna z mála omší, ktorá má sekvenciu, a to Stabat Mater.
Na sviatok svätého Marka, 25. apríla, sa spievajú Litánie všetkých svätých. Tento deň bol kedysi zasvätený bohom pohanského Ríma. A preto bol niektorými ranými pápežmi vyčlenený ako deň zvláštnych modlitieb za odvrátenie Božieho hnevu a vyprosenie jeho požehnania. Svätý Gregor Veľký dosiahol v tento deň zázračné zastavenie strašnej morovej epidémie.
V piatom týždni Štyridsiatnice spievame Veľký kánon Andreja Krétskeho, čím znovu potvrdzujeme naše odhodlanie nasledovať Krista. V piatok čítame o Abrahámovej viere, keď bol ochotný obetovať svojho vlastného syna Izáka.