Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné.
Človek Starého zákona prežíva chorobu pred Božou tvárou. Pred Bohom roní slzy nad svojou chorobou a od neho, Pána života a smrti, si úpenlivo vyprosuje uzdravenie. Choroba sa stáva cestou k obráteniu a Božím odpustením sa začína uzdravenie. Izrael nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom a zlom a že vernosť Bohu podľa jeho Zákona navracia život: „… lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15,26). Prorok Izaiáš tuší, že utrpenie môže mať aj vykupiteľský význam za hriechy iných.
Kristov súcit s chorými a jeho mnohé uzdravenia chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7,16) a že Božie kráľovstvo je už celkom blízko. Ježiš má moc nielen uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy; prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého potrebujú chorí. Jeho súcit so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36). Jeho uprednostňujúca láska k chorým v priebehu storočí neprestala budiť u kresťanov celkom osobitnú pozornosť voči všetkým, čo trpia na tele alebo na duši.
Ježiš často žiada od chorých, aby verili. Na uzdravenie používa znaky: slinu a vkladanie rúk, blato a umytie. Chorí sa ho snažia dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6,19).
Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17). Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla a sňal „hriech sveta“ (Jn 1,29), ktorého je choroba iba následkom.
Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých. Ježiš ich pridružuje k svojmu životu chudoby a služby. Dáva im účasť na svojej službe súcitu a uzdravovania: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie.
Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto poslanie a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno. Duch Svätý dáva niektorým ľuďom mimoriadnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb.
„Chorých uzdravujte“ (Mt 10,8). Túto úlohu dostala Cirkev od Pána a snaží sa ju plniť jednak starostlivosťou o chorých, jednak prosebnou modlitbou, ktorou ich sprevádza. Verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela. Apoštolská Cirkev pozná však aj osobitný obrad pre chorých, o ktorom svedčí svätý Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,14-15).
Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých: „Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“.
Apoštolská konštitúcia „Sacram unctionem infirmorum“ z 30. novembra 1972, pridržiavajúc sa Druhého vatikánskeho koncilu, stanovila, aby sa v budúcnosti v rímskom obrade dodržiavalo toto: „Sviatosť pomazania chorých sa udeľuje tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele a na rukách olivovým alebo podľa okolností iným rastlinným riadne posväteným olejom, pričom sa iba raz hovoria slová: ,Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen.
Pomazanie chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou.
Vysluhovateľmi pomazania chorých sú iba biskupi a kňazi. Je povinnosťou duchovných pastierov poučiť veriacich o blahodarných účinkoch tejto sviatosti. Veriaci nech povzbudzujú chorých, aby si zavolali kňaza a prijali túto sviatosť.
Ako všetky sviatosti, aj pomazanie chorých je liturgickým a spoločným slávením, či už sa koná v rodine, v nemocnici, alebo v kostole, pre jedného chorého alebo pre celú skupinu chorých. Je veľmi vhodné, aby sa slávilo v rámci Eucharistie, pamiatky Pánovej Veľkej noci. Ak to okolnosti vyžadujú, môže sviatosť pokánia predchádzať slávenie tejto sviatosti a po ňom môže nasledovať sviatosť Eucharistie.
Slovo a sviatosť tvoria nedeliteľný celok. Slávenie otvára liturgia slova, ktorú predchádza úkon pokánia. Slávenie tejto sviatosti obsahuje najmä tieto prvky: „starší [po grécky presbyteroi] Cirkvi“ (Jak 5,14) mlčky vkladajú ruky na chorých; vo viere Cirkvi sa modlia nad chorými; je to epikléza vlastná tejto sviatosti; potom udeľujú pomazanie olejom, ktorý posvätil biskup alebo, v prípade potreby, kňaz.
Osobitný dar Ducha Svätého. Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa.
Spojenie s Kristovým utrpením. Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením. Je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele.
Ekleziálna milosť. Chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu“. Keď Cirkev slávi túto sviatosť v spoločenstve svätých oroduje za dobro chorého.
Príprava na posledný prechod. Ak sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života. Preto bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ („sviatosť odchádzajúcich“). Pomazanie chorých završuje naše pripodobnenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom. Dovršuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj.
Tým, čo opúšťajú tento život, Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum („pokrm na cestu“). Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť. Je semenom večného života a silou vzkriesenia podľa Pánových slov: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54).
„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene.
Sviatosť pomazania chorých môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch).
Osobitná milosť sviatosti pomazania chorých má tieto účinky. Smäd po šťastí, hlboko zakorenený v ľudskom srdci, vždy sprevádzala túžba zbaviť sa choroby a pochopiť jej zmysel, keď je ňou človek postihnutý. Ide o ľudský jav, ktorý sa určitým spôsobom týka každej osoby, preto nachádza v Cirkvi mimoriadnu ozvenu. Ona totiž chápe chorobu ako prostriedok, ktorý umožňuje chorému spojiť sa s Kristom a duchovne sa očistiť, kým z hľadiska tých, čo majú do činenia s chorou osobou, ako príležitosť cvičiť sa v láske. Nie však iba to. Choroba je totiž, ako iné ľudské trápenia, vzácnym momentom výzvy na modlitbu: buď prosiť o milosť, aby sme chorobou vedeli v duchu viery prijať a oddať sa do Božej vôle, alebo prosiť o uzdravenie. Modlitba o uzdravenie sa preto vyskytuje v celých dejinách Cirkvi a preto, prirodzene aj v súčasnosti. Novým je tu z určitého hľadiska jav, že sa množia - dakedy aj v spojení s liturgickými obradmi - modlitbové zhromaždenia, ktorých účastníci prosia Boha o uzdravenie. Pritom sa neraz vyhlasuje, že tam uzdravenia skutočne nastali, a tým sa vzbudzujú očakávania toho istého javu aj na ďaľších podobných zhromaždeniach. V súvise s tým sa dakedy hovorí o údajnej charizme uzdravovania. Takéto modlitbové zhromaždenia na vyprosenie uzdravenia nastoľujú aj otázku, ako na ne správne nazerať z liturgického hľadiska. To jje najmä úlohou cirkevnej autority, ktorá má dozerať a vydávať vhodné smernice na správne vykonávanie liturgických obradov. Ukázalo sa preto vhodné vydať - podľa kánonu 34 Kódexu cirkevného práva - Inštrukciu, ktorá pomôže najmä miestnym ordinárom v tejto otázke viesť veriacich, podporovať, čo je dobré a naprávať, čoho sa treba chrániť. Bolo však potrebné, aby disciplinárne opatrenia vychádzali z fundovaného náukového rámca, ktorý by zaručil ich správne zameranie a jasnú zrozumiteľnosť.
Choroba a utrpenie sú neoddeliteľnou súčasťou ľudského života. V Starom zákone sa choroba vnímala ako tajomné spojenie s hriechom a zlom, pričom vernosť Bohu mala navrátiť zdravie. Kristov súcit a uzdravovanie chorých boli znakom príchodu Božieho kráľovstva. Sviatosť pomazania chorých je určená na posilnenie tých, ktorí sú skúšaní chorobou. Cirkev verí, že táto sviatosť prináša úľavu v utrpení a posilňuje duchovne.
Ako prebieha pomazanie chorých?
Obrad pomazania chorých je určený na duchovnú podporu a pokojský uzdravujúci účinok pre chorých alebo osoby v ťažkom stave zdravia. Vykonáva sa modlitbou a pomazaním posvätným olejom na čelo a ruky chorého, pričom sprevádza modlitba za uzdravenie a pokoj. Je to dôležitý náboženský obrad, ktorý pomáha chorým niesť svoje bremená a hľadať duchovnú útechu.
Postup pri pomazaní chorých:
- Modlitba a príprava: Pred vykonaním obradu sa chorý človek stretne s duchovným vodcom (často kňazom) v kostole alebo na mieste, kde je to možné.
- Sakramentálna modlitba: Po modlitbe nasleduje sakramentálna modlitba, v rámci ktorej duchovný vykonáva pomazanie chorého.
- Pomazanie olejom: Olej, ktorý sa používa pri pomazaní chorých, je špeciálny olej (krizma) posvätený v rámci liturgie.
- Duchovné uzdravenie: Sakrament chorých nie je iba o fyzickom uzdravení, ale aj o duchovnom a emocionálnom posilnení.
Je dôležité poznamenať, že pomazanie chorých by nemalo byť spojené s finančným platením alebo poplatkom. Sakramentálna činnosť, ako je pomazanie chorých, je poskytovaná bezplatne vo väčšine kostolov a cirkevných komunít. Ak sa však rozhodnete požiadať o pomazanie chorých v nemocnici alebo od kňaza, môže existovať nejaký symbolický dar, ktorý môžete darovať kostolu alebo duchovnému vodcovi ako prejav vášho uznania alebo podpory.
Kto môže vykonávať pomazanie chorých?
Pomazanie chorých je náboženský obrad v rámci kresťanstva, ktorý zvyčajne vykonávajú duchovní vodcovia, ako sú kňazi alebo biskupi:
- Kňazi: Kňazi sú obvyklými osobami, ktoré vykonávajú obrad pomazania chorých. Majú zodpovednosť za duchovnú starostlivosť o veriacich vo svojej farnosti alebo komunite, a to zahŕňa aj poskytovanie duchovnej podpory chorým.
- Biskupi: Biskupi sú vysokopostavení duchovní v kresťanských denomináciách, ako sú rímskokatolícka a pravoslávna cirkvi.
- Diakoni: V niektorých prípadoch môžu diakoni, ktorí sú nižším stupňovitým duchovným postavencom, pomáhať pri obrade pomazania chorých.
Význam požehnaných olejov
Požehnané oleje sa používajú pri rôznych obradoch a sviatostiach:
- krizma
- olej katechumenov
- olej chorých
| Olej | Použitie |
|---|---|
| Krizma | Používa sa pri krste, birmovaní a vysviacke kňazov. Symbolizuje posvätenie a udelenie Ducha Svätého. |
| Olej katechumenov | Používa sa pri príprave na krst. Symbolizuje oslobodenie od hriechu a posilnenie pred pokušeniami. |
| Olej chorých | Používa sa pri sviatosti pomazania chorých. Symbolizuje uzdravenie a posilu v chorobe. |
Svätá tajina Pomazania chorých olejom (Jeleopomazanie), ktorá sa v pravoslávnej Cirkvi udeľuje na uzdravenie duše a tela.
06. Sviatosť pomazania chorých (V obývačke)