Jednotný katolícky spevník (JKS) je neodmysliteľnou súčasťou života aktívnych katolíkov na Slovensku. Vďaka nemu môžu Slováci dôstojne doprevádzať liturgiu v národnom jazyku. Nie je to ale samozrejmosťou, ako by sa mohlo zdať. Prvýkrát vyšiel v roku 1937 a používa sa dodnes. Výnimočnosť diela spočíva najmä v kontinuálnom používaní a nenahraditeľnosti.
Spevník vznikal v rokoch 1921 až 1936 z iniciatívy Mons. Jána Pöstényiho, správcu Spolku svätého Vojtecha. Zdroje zo 17. storočia hovorili o tom, že nie je tajomstvom, že v katolíckej liturgii bol až do II. vatikánskom koncile vystúpil aj J. E. Ambróz Lazík, slovenský biskup. Poukázal na to, že na Slovensku máme Jednotný katolícky spevník, ktorý by mohol poslúžiť ako vzor na prípravu spevníkov liturgických piesní.
Na druhej strane Mikuláš Schneider-Trnavský po vytvorení JKS predpokladal, že raz bude potrebné doplniť tento spevník o nové piesne alebo vykonať iné úpravy. O zmenách sa uvažovalo hlavne po II. V rozličných vydaniach JKS sa vyskytlo viacero zmien. Každá zo zmien priniesla problémy, a zároveň žiadna nie je definitívna - je skôr „experimentálna.“ Niektoré zmeny boli motivované ideologickými dôvodmi (napríklad v 50. vydaní JKS chýbala hymnická pieseň č. 524 Bože, čoz ráčil slovenskému rodu). V inom vydaní zas pribudla populárna pieseň Blíž k tebe, Bože môj (anglická pieseň Nearer, My God, to Thee). Niekde sú zmenené texty - napríklad v JKS znotovanom z roku 1993 je pod č. 526 iný slovenský preklad hymnu Te Deum. Inde sú vynechané všetky latinské spevy vrátane Pange lingua a Tantum ergo.
JKS ako výnimočnému dielu slovenskej kultúry venovali pozornosť už mnohí muzikológovia aj teológovia. V neposlednom rade sa s ním zžili aj organisti a veriaci ľud. Je dosť možné, že ešte niekoľko generácii slovenských katolíkov bude poznať tie isté piesne. Máločo tak živé, využívané zároveň, zostáva zachované a takmer nemenné. JKS je jednou z takýchto unikátnych diel.
Mikuláš Schneider-Trnavský - tvorca JKS
Mikuláš Schneider-Trnavský sa narodil 24. mája 1881 v Trnave. Pokrstený bol ako Nicolaus Carolus Schneider - Mikuláš Karol. a prímenie „Trnavský“ mu dal až neskôr spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský. Väčšinu života zasvätil komponovaniu a výuke hudby. Od roku 1909 až do smrti pôsobil ako regenschori v Dóme sv. Mikuláša v Trnave. Mikuláš Schneider-Trnavský zomrel 28. mája 1958 v Bratislave. Mimo zostavenia Jednotného katolíckeho spevníka (ďalej skratkou JKS) sa postaral o vytvorenie viacerých piesní, orgánových skladieb, orchestrálnych diel a dokonca vytvoril aj operetu. Preto si ho dodnes ceníme ako výnimočného národného skladateľa.
Vytváranie JKS poňal Schneider-Trnavský precízne, zabralo mu veľa času a pohltilo veľké množstvo jeho energie. Veď vytvoril 226 nových piesní. Okrem toho počas pätnástich rokov zbieral slovenské duchovné piesne a pri zostavovaní mu pomohlo preberanie z rôznych rukopisných i tlačených slovenských spevníkov (Matzenauerov, Matulayov, Žaškovského, Chládekov, Bahéryho spevník a i.). Čerpal aj z dvoch vydaní spevníka Canthus Catholici (z roku 1655 a 1700), prebral niekoľko cirkevných skladieb aj od vtedajších skladateľov. Piesne do JKS zoradil podľa období cirkevného roka a zharmonizoval.
Busta Mikuláša Schneidera-Trnavského
JKS a liturgické predpisy
V čase vydania JKS roku 1937 bolo v platnosti Motu proprio „Tra le Sollecitudini“ pápeža Pia X. o posvätnej hudbe z 22. 11. 1903. Podľa neho je (v čl. 7) vlastným jazykom Cirkvi latinčina a je zakázané v liturgických úkonoch spievať niečo v jazyku ľudu. Platnosť tejto normy potvrdila aj konštitúcia „Divini cultis“ pápeža Pia XI. o posvätnej hudbe z 20. 12. 1928. Ako je teda možné, že hneď od svojho vzniku dostali piesne z JKS taký priestor v liturgii?
Na základe zložitej koexistencie predpisov vtedajšieho Cirkevného zákonníka a rozhodnutí miestnych ordinárov s prihliadnutím na zvykové právo bolo zákonne povolené (consuetudo legotime praescripta) spievať spevy v ľudovom jazyku počas tzv. tichých omší, prípadne všeobecne počas liturgických úkonov, ktoré kňaz konal potichu. S podmienku, že sa nespievali preklady liturgických textov. Pretože tie kňaz prednášal v latinčine ako liturgický úkon.
Súčasnosť a budúcnosť JKS
Podľa organistu a znalca, Jozefa Vaška, sú to tieto:- Je mnohými označovaný ako predkoncilový, a preto už nie je použiteľný a je málo vyhovujúci súčasnej liturgii.- Prekonaným prvkom je napríklad, že pri každej tzv. omšovej piesni sú slohy určené na spev pred evanjeliom.- Z jednotlivých piesní je potrebné vybrať slohy, ktoré sú použiteľné pre dnešnú liturgiu. Prípadne niektoré slohy sa dajú použiť na inom mieste vo svätej omši.- Súčasný katolícky spevník tiež reflektuje liturgický kalendár a liturgické obdobia v predkoncilovom duchu.
- V JKS je tiež málo veľkonočných piesní, vianočných je zasa priveľa.- Spevník v dnešnej podobe je svedectvom obdobia svojho vzniku a bol vhodný do roku 1969, keď prišla liturgická reforma.- Navyše, niektoré texty už nie sú dogmaticky a teologicky vyhovujúce, čo sa zdá ako najväčší problém.
Zdá sa, že nad JKS sa vznáša istý odporný pach predkoncilovosti a zastaralosti a je treba ho náležite upraviť. Takmer všetky ťažkosti, ktoré znalec Vaško uvádza, možno veľmi ľahko vyriešiť. Chýbajú mu pôstne a veľkonočné piesne? Nech zložia nové a vložia ich tam. Chýbajú mu piesne k novým svätým? Nech ich tam pridajú. Zdá sa mu, že tie časti piesní, ktoré sa spievajú pri tradičnej omši na Glóriu, Krédo, pred evanjeliom a pod. sa nedajú v Novus ordo použiť? Nech ich nepoužíva, alebo skúsi ísť hrať na tradičnú omšu. Prekáža mu, že spevník reflektuje liturgické obdobia v predkoncilovom duchu? Boli vari pred koncilom Vianoce niečo iné, ako Narodenie Pána a Veľkonočné obdobie niečo iné ako oslava Jeho Zmŕtvychvstania? Tieto námietky sú nedôležité, a dajú sa jednoducho odstrániť.
No podstatná je tá posledná. JKS teologicky a dogmaticky nevyhovuje. Pokiaľ by boli rovnaké, vyhovoval by jednej aj druhej. Alebo nie?V zásade sú tu dve možnosti:- biskupi a cenzori, ktorí schválili používanie JKS pred osemdesiatimi rokmi fatálne zlyhali a dali placet na užívanie teologicky pochybného kancionálu a trvalo takmer sto rokov, kým sa toho chopili súci ľudia od fachu a spevník dajú na poriadok.- v pokoncilovom období sa de facto zmenila dogmatická teológia a spevník, ktorý vyhovoval predkoncilovej dogmatike prestal vyhovovať dogmatike pokoncilovej.
Dovolím si postaviť sa na obranu biskupa a cenzorov prvého vydania JKS. Som presvedčený, že úroveň teologického vzdelania nebola u biskupov a kuriálnych úradníkov v tridsiatych rokoch 20. storočia o nič horšia, ako je dnes. Ba naopak. To znamená, že sa musela zmeniť dogmatika. To však vyvoláva otázky. Dogmy sú to, o čom sa nediskutuje. Akonáhle je nejaká propozícia Učiteľským úradom deklarovaná ako dogma, niet cesty späť, nemožno ju ani odvolať, ani pozmeniť a nahradiť inou.
Organista a znalec Vaško ale, ak mu dobre rozumiem, naznačuje, že práve niečo také sa stalo. Ktoré dogmy sa zmenili? Pokiaľ mi niečo neušlo, nepamätám si, žeby sa dogmy zmenili oficiálne, zdá sa teda, že tá zmena prebehla nejako pod radarom, nepovšimnute. Vaško o tom viac nehovorí, musíme sa pokúsiť nájsť zmeny po vlastnej osi.
Stačí si zbežne prelistovať JKS a prečítať texty piesní, najmä tie, ktoré sú ku sv. omši 236 - 260, ktoré veľmi jasne a mimo pochybností deklarujú čo je omša, čo sa práve odohráva na oltári a podčiarkujú to, čo spomínajú kardináli Bacci a Ottaviani. Omša je Obeta. O tom spievajú všetky piesne ku sv. omši.
Celý JKS úzkostlivo, vytrvalo a systematicky opakuje a pripomína ústrednú dogmu o sv. omši:Svätá omša je pravá a vlastná obeta. (DE FIDE)V obete svätej omše sa sviatostne sprítomňuje Kristova obeta na kríži, oslavuje sa jej pamiatka a privlastňuje sa jej spásonosná sila. (DE FIDE)U obety svätej omše a u obety na kríži sú obetné dary a prvotný obetujúci kňaz totožné; rozdielny je iba spôsob a druh prinášania. (DE FIDE)
Na druhej strane, prísne sa dbá v JKS na rozdiel medzi služobným kňazstvom a laikmi. Svedčia o tom piesne:
To zas pripomína inú dogmu, a to že:Držiteľom konsekračnej moci je len platne vysvätený kňaz. (DE FIDE)Nie sú to laici a ich toľko vyzdvihované všeobecné kňazstvo, je to len platne ordinovaný kňaz. Okrem toho JKS dbá na to, aby dôsledne veriacim pripomínalo, že to čo vo sv. omši prijímajú nie je obyčajný chlieb, ale je to Telo a Krv, Duša a Božstvo nášho Pána Ježiša Krista.
Tým spevník opakuje a veriacim pripomína dogmy, že:V Eucharistii je prítomné Telo a Krv Ježiša Krista naozaj, skutočne a podstatne. (DE FIDE)Kristus je prítomný v Oltárnej sviatosti skrze premenenie celej podstaty chleba na svoje Telo a celej podstaty vína na svoju Krv (transsubstanciácia). (DE FIDE)V každej čiastke obidvoch spôsobov aj po rozdelení je prítomný celý Kristus. (DE FIDE)Po uskutočnení konsekrácie je Kristovo Telo a Krv v Eucharistii trvalo prítomné. (DE FIDE)
Jednotný katolícky spevník
Ak si zoberieme štandardnú novú omšu, ako sa slúži dnes na Slovensku, kde kňaz „predsedá“ liturgii, ako sa dnes hovorí, ktorá sa slúži na stole a nie na oltári, často chrbtom k svätostánku, kde sa s Eucharistiou zaobchádza veľmi neúctivo, rozdávajú ju laici, do rúk, bez patén, nedbá sa na ablúciu, nedbá sa o možné odrobinky, ale o to viac sa dbá na dezinfekciu, tak potom je naozaj ťažko hľadať v Jednotnom katolíckom spevníku piesne, ktoré by toto podtrhovali a zdôrazňovali. Keď spevník prízvukuje, že prijímame Kráľa kráľov, že padáme na kolená, ako v prach padáme a pri tom si berieme Božie Telo do ruky ako čipsy, vzniká istý rozpor, ktorý môže byť niekomu nepríjemný a treba ho odstrániť.
Podobne, keď spevník opakuje že omša je obeta kríža, teda vážna vec, konaná na odpustenie našich hriechov, je to sprítomnená Kalvária, avšak celá bohoslužba je zároveň dnes vedená v neformálnom žartovnom tóne, kázeň bola plná vtipov a veselosti, tancovali detičky, hrali gitarky a bubienky a kňaz jej len predsedá, potom opäť vzniká omínajúci rozpor, ktorý je treba odstrániť. A najjednoduchšie to pôjde zrušením JKS, pardon jeho „citlivou aktualizáciou“. No a skúsenosti s citlivou aktualizáciou tradičnej omše a jej výsledkom už máme.
Konečným a vlastným účelom omše je obeť chvály Najsvätejšej Trojici podľa výslovného Kristovho vyjadrenia o jeho prapôvodnom zámere vlastného Vtelenia: „Preto keď prichádza na svet, hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo.“ (Hebr 10,5). Tento konečný účel už v omši nie je spomenutý, zmizol spolu s modlitbami „Suscipe, Sancta Trinitas - Prijmi, svätá Trojica“, s modlitbou „Placet Tibi, Sancta Trinitas - Svätá Trojica, nech sa ti páči“, ako aj z prefácie, ktorá už v nedeľu nebýva k Najsvätejšej Trojici.
tags: #liturgicky #spevnik #post