Život a poslanie kňaza Jána Bystrianskeho

Tento článok sa zameriava na životopis kňaza Jána Bystrianskeho a prehľad jeho kňazskej služby. Ján Bystriansky je správcom Univerzitného pastoračného centra na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde má na starosti pastoráciu mládeže. Zároveň si uvedomuje, že je to aj veľmi zodpovedná služba.

„Teší ma, že môžem sprevádzať mladých ľudí na križovatke, keď riešia otázky viery či povolania. To sú veci, ktoré ovplyvnia celý ďalší život.

S vážnosťou dodáva, že nešiel za kňaza preto, lebo sa mu to páči. „Beriem to jednoducho ako povolanie a poslanie, nech som kdekoľvek. Všetko beriem ako miesto, kam ma posiela Boh a kde chce, aby som bol.

Spomína aj na posledné dni so zosnulým kňazom Jozefom Žvandom, ktorý v UPaC pôsobil vyše dvadsať rokov a zomrel 21. Podľa neho bol Jožko človek, ktorý ho vedel nasmerovať. Mal množstvo úloh a povinností, ale vedel si aj oddýchnuť a načerpať. Mal stále zápal pre študentov a nepoznal slová únava a nedá sa.

Ján Bystriansky so šatkou s portrétom zosnulého kňaza Jozefa Žvandu. Opakovane spomínate otca Jozefa Žvandu, ktorý nedávno zomrel. Je to kňaz, ktorého pozná každý, kto študoval na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Napriek tomu, že mal vážne onkologické ochorenie, pastoračne pracoval do poslednej chvíle.

Neviem, čo prežíval v najhlbšom vnútri, ale určite sa nepoddával chorobe. Keď som sa ho pýtal, či si uvedomuje, že to sú vážne veci, povedal mi: „Janko, ja nezomieram.“ Bol bojovníkom, nepozeral sa na veci okolo seba pesimisticky, na to, že všetko stráca, že to nemá zmysel.

Myslím, že áno. Moja sestra, ktorá je lekárka, mi rozprávala, že to je záležitosť pol roka. Je to tak, prihlásil sa dokonca na Svetové dni mládeže do Lisabonu, mal už kúpený lístok. On naozaj nezomieral, vo vnútri bol pripravený žiť. Aj v posledných dňoch, keď som s ním bol, zažil som krásnu skúsenosť. A on mi na to povedal s otvorenými a rozžiarenými očami: „Janko, čoho by som sa mal báť, keď milujem Ježiša?“ To bolo také krásne, až som tomu nechcel uveriť.

Čo sa týka videí, on vedel, že treba evanjelium hlásať z každej pozície, že sa nemáme uzatvárať do ulity. Bola mu cudzia taká pastorácia, kde sa len čaká na ľudí, kedy prídu. Treba medzi nich aktívne ísť, vykročiť.

Keď z UPaC do farnosti preložili jeho blízkeho kamaráta otca Róberta Slotku, ťažko sa s tým vyrovnával. No ustál to, prešla pandémia a on chytil druhý dych, ešte predtým, než sa dozvedel o chorobe. Písal knihu o svojej rodnej farnosti, ktorú už nedokončil. Tesne pred smrťou oslavoval v rodnej obci 25 rokov kňazstva. Pri tejto príležitosti dal vytlačiť desať rôznych druhov obrázkov s myšlienkami.

Keď som bol v Himalájach, nosil som portrét Jožka na šatke, ktorú som mal stále na krku. Pre mňa to bol človek, ktorý ma vedel nasmerovať. Mal množstvo úloh a povinností, ale vedel si aj oddýchnuť a načerpať. Mal stále zápal pre študentov. Nepoznal slová únava a nedá sa.

Ján Bystriansky rád spomína na všetky svoje „kaplánske“ pôsobiská. Spišské Vlachy, Námestovo, Kežmarok, Spišské Podhradie či Dolný Kubín, pomedzi to ho biskup vyslal na dvojročné štúdium do Ríma.

„Pamätám si, ako som povedal rodičom, že pri svätej omši nechcem sedieť niekde v úzadí. Túžil som byť pekne vpredu, čím bližšie k Ježišovi. Keď mal nastúpiť na základnú školu, sám si vybral cirkevnú na rodnej Orave. Rovnako urobil aj ako tínedžer - keď sa rozhodoval, kam pôjde na strednú školu, podal si prihlášku na katolícke gymnázium do Ružomberka. Po maturite si ešte nebol istý, že povolanie kňaza je jeho životná cesta, preto sa rozhodol pre štúdium na vysokej škole.

„Počas štúdia na Žilinskej univerzite som sa zoznámil s nebohým správcom pastoračného centra, neskôr generálnym vikárom Lackom Stromčekom, ktorý mi pomohol rozlúsknuť oriešok môjho povolania. Definitívne rozhodnutie slúžiť Bohu a ľuďom prišlo v dvadsiatich rokoch a po zrelej úvahe.

Láska k horám ako zdroj inšpirácie

Okrem Boha, kňazstva a mladých ľudí má duchovný otec Ján Bystriansky ešte jednu lásku - hory. Popri náročnej službe potrebuje aj on vypnúť, načerpať energiu a inšpiráciu do ďalších dní. V prirodzenej povahe otca Jána bola podľa jeho slov rovnako ako láska k Bohu aj láska k prírode, k horám.

„Ako dieťa som bol veľmi neposedný, mama ma musela neustále naháňať. Rád chodieval do lesa so starým otcom a s rovesníkmi v dedine hrával futbal či basketbal, „pričuchol“ aj k tenisu, ale žiadnemu športu sa nevenoval súťažne.

Ján Bystriansky hovorí, že hory sú pre neho miesto, kde je bližšie k Bohu. V každom ročnom období ho udivujú svojou krásou, veľkoleposťou, jedinečnosťou. Cíti v nich veľkú slobodu, Božiu prítomnosť a dobrotu.

Do prírody sa dostane najmä v čase dovolenky, cez skúškové obdobie či cez prázdniny, keď študenti odídu domov a má aspoň trochu voľného času. Občas ide sám, ale na túrach má rád spoločnosť. „Nie som registrovaný v žiadnom turistickom klube. Snažím sa udržiavať si kondíciu, fyzickú zdatnosť a skúšať, kam až môžem zájsť. Teší ho, keď môže niekomu urobiť radosť a zobrať ho na výlet. Nielen deti či študentov. Na výstup na Kráľovú hoľu zobral dokonca kostolníčku, ktorá tam po rokoch túžila vyjsť.„Organizoval som výstup, volal som miništrantov, ale nikomu sa nechcelo. Neprišiel nikto, iba ona.

Ján Bystriansky obľubuje najmä túry a hrebeňovky v slovenských horách. Jeho obľúbeným vrcholom je Choč. Ako dieťa ho mal každý deň na dohľad, aj z Ružomberka má naň „na skok“.

Pohľad na Choč

Svoju zdatnosť a húževnatosť si vyskúšal aj v Gruzínsku a v Alpách. Nedávno sa vrátil z kňazskej výpravy v Himalájach. So spolubratmi Jánom Dubeckým, Liborom Marekom a Petrom Dubovským sa podujali vystúpiť na jednu z osemtisícoviek.„Bol to zážitok na celý život. Túžil som zažiť, aké to je v takzvanej zóne smrti, v ktorej sa ťažko dýcha. Mne a Jankovi Dubeckému sa to podarilo. Prípravu na Himaláje mu dalo čiastočne aj samotné úpecéčko. Pri výstupe bolo podľa neho najťažšie zladiť viac ľudí, získať psychickú odolnosť a veriť, že všetko vyjde, ako má. Vyjsť na osemtisícovku nie je jednoduché. Okrem fyzickej kondície je dôležité mať dobré oblečenie, obuv a výstroj. No hoci sa jednému spolubratovi stratila batožina a chýbali mu dôležité veci, nakoniec všetko dobre dopadlo.„Najradšej na horách mám zimu. Mám rád biele pláne, keď si môžem vychutnať krásu prírody na skialpinistických lyžiach. Nie nadarmo, veď som narodený 30.V tichu zimnej prírody nadobudne pokoj, nadhľad nad problémami.

Spomínali ste, že pastorácia v UPaC je náročná, že málokedy idete spať pred polnocou. Vy ste prišli do ružomberského pastoračného centra po kňazoch, ktorí tu pôsobili desaťročia. S veľkou úctou sa pozerám na to, čo urobili kňazi predo mnou.

Skúsenosti s univerzitným pastoračným centrom

Moja prvá skúsenosť s univerzitným pastoračným centrom sa spája so Žilinou, kde som predtým študoval a stretával som sa tam s už tiež nebohým Lacom Stromčekom. On mi pomohol spoznať duchovné povolanie. Mal som tak skúsenosť s „upecečkom“ ešte predtým, ako som sa stal kňazom.

Keď som pred dvoma rokmi prišiel do Ružomberka, nemal som predstavu, čo konkrétne budem robiť. Hoci bol odo mňa starší vekovo aj služobne, prijal ma, rešpektoval a poslúchal. Bolo to perfektné. Hovoril: „Janko, ty povedz, ty rozhodni.“ UPaC v Ružomberku bolo jeho dieťa a on sa toho vzdal.

Najnáročnejšie pre mňa bolo, že sme tu boli len dvaja kňazi. Keď som sa rozprával s Petrom Dubovským, vravel mi, že na jezuitskej univerzite vo Washingtone majú päťdesiat ľudí, ktorí pracujú na duchovnej formácii študentov, sú to kňazi a laici.

So stovkou študentov sme v pravidelnejšom kontakte. Pripravujeme aj sústredenia zo spirituality, kde prídeme do kontaktu s každým študentom. Práve v osobnom vzťahu sa odohráva najväčší boj o záchranu a spásu duše človeka. Tak to robil Ježiš s Nikodémom, so Samaritánkou aj s apoštolmi, keď si ich zobral nabok.

V tomto období sa u študentov láme život, sú na križovatke a môžu sa rozhodnúť pre vieru alebo nevieru. Možno niekoho ohúrime prednáškou, ale keď pri osobnom vzťahu uvidí, že sme „dead“, tak ho to môže odradiť aj od cirkvi.

Hovoríte, že vás tu je málo. Hovoril som to biskupovi. Diecézu donedávna spravoval diecézny administrátor, preto to bolo náročnejšie. Dal som biskupovi aj oficiálnu žiadosť, prisľúbil mi kaplána o rok neskôr, čo aj splnil, a prišiel sem otec Pavol Forgáč.

Pre lepšiu orientáciu uvádzame zoznam všetkých kňazov diecézy:

tags: #lubomir #zavacky #knaz