Ježiš povedal svojim apoštolom: „Nebojte sa ľudí. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“
Tieto Ježišove povzbudenia a rady do situácií prenasledovania sú súčasťou veľkej Ježišovej misionárskej reči. Učeníkom tu vysvetľuje, ako si počínať voči nenávisti a nevraživosti ľudí a tri krát svoje rady sprevádza povzbudzujúcim „Nebojte sa!“
Ježiš nielen predpovedá, čo sa stane, ale aj ponúka návod, ako sa v týchto situáciách správať. Predpokladá, že v ohrození budú učeníci zakúšať strach. Ježiš však upriamuje ich pozornosť na nevyhnutnosť ohlasovať, na vernosť jeho prisľúbeniam. Do stredu ich záujmu kladie Boha a zdôrazňuje, že bez neho sa človek nemôže spasiť a pripomína im jeho starostlivosť o ich skutočné dobro. Strach rastie tým viac, čím viac si ho človek všíma.
Matúš v texte používa niekoľko zásadných protikladov: skryté/odhalené, utajené/zverejnené, vo tme/na svetle, do ucha/zo striech, telo/duša, vyznať/zaprieť. Medzi týmito protikladmi niet strednej cesty, neposkytujú priestor pre kompromis. Situácie budú nútiť učeníkov rozhodnúť sa jasne a jednoznačne, buď/alebo, ich reč má byť „áno - áno“, „nie - nie“ (Mt 5, 37).
Ježiš kladie do protikladu fyzickú smrť a Božie odsúdenie pri poslednom súde. Matúš tu chce poukázať na rozdiel medzi tým, akú moc má nad životom človek a akú Boh. Ľudia majú moc život vziať. Tým však nedokážu vytrhnúť veriaceho človeka Pánovi z náručia. Naopak, skutočná smrť je definitívne vylúčenie z Božej blízkosti. Kto sa drží Boha a vydáva mu svedectvo, nemôže prísť o život. Tretie Ježišovo „nebojte sa“, ktoré odznieva v kontexte posledného súdu, nadobúda osobitnú váhu. Bázeň vyvoláva v človeku úcta a rešpekt pred veľkosťou Boha. Učeníci sa nemajú báť ani ľudí. Ježiš ich uisťuje o neustálej Božej ochrane, čo výstižne vyjadrujú obrazy o vrabcoch a vlasoch na hlave.
Strach pochádza z pocitu ohrozenia, ktorý umocňuje neschopnosť prekonať ho. Varuje pred nebezpečenstvom, ktoré môže človeka ohroziť, raniť, spôsobiť mu zlo. Podstata strachu je úzkosť o to, čo strácame. Ježiš ho prekonáva tým, že poukazuje na to, čo získame. Prenasledovatelia hrubou silou i démonickou rafinovanosťou ohrozujú dobré meno, spoločenské postavenie, pokoj, blahobyt, život, príbuzných, všetko, čo sme nadobudli a čo je nám drahé. Predstava bolesti a straty vyvoláva strach. V súvise s prenasledovaním učeníkov majú tieto slová aj praktický význam: nemajú vyhľadávať mučeníctvo, ale nemajú sa ani úzkostlivo skrývať pred prenasledovateľmi. Ak ich odhalia, je to príležitosť vydať svedectvo.
V biblickom kontexte majú tieto slová aj hlbší význam. Slovíčko „odhaliť“ - v gréčtine použité apokalýpto - sa často používa na vyjadrenie definitívneho odhalenia Božej vôle v posledných časoch. Pre kresťanov sa to stalo v Ježišovej smrti na kríži a jeho vzkriesení. Na ňu myslí svätý Pavol: „Hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nik z kniežat tohto veku ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy“ (1 Kor 2, 7-8).
Ježiš nehovorí, že sa učeníkom nestane nič zlé. Uisťuje, že aj dočasné víťazstvo zla je v Božích rukách, ktorý v konečnom dôsledku všetko obráti na dobré. Telo a život nie je to isté. Telo pochádza zo zeme a do zeme sa vracia. Život, ktorý nemožno zabiť je Duch, láska, ktorá dokáže dať život. Podľa vtedajšej antropológie duša (psyché) je skutočné „ja“ človeka, telo (sóma) je jeho telesná schránka. Len Boh môže zabiť dušu i telo, uvrhnúť do Geheny, teda vykonať nad človekom definitívny súd.
K stratégii utláčateľov patrilo prenasledovaných izolovať, aby mali pocit samoty a opustenosti, a neraz aj úzkosť, že i Boh ich opustil. Prenasledovatelia vždy veľmi dôsledne sledovali a znemožňovali spoločné stretnutia veriacich a vzájomné povzbudzovanie sa vo viere. Práve preto sa kresťania vždy stretali aj za cenu veľkého rizika. Bola to otázka prežitia. Obrazom o vrabcoch chcel Ježiš povedať, že aj keď by sa učeník cítil akokoľvek osamotený a úplne bezmocný, Boh o ňom vie a jeho osud drží vo svojich rukách.
Vrabec bol potravou chudobných a najlacnejším mäsom, ktoré bolo možné kúpiť na trhu. Zdá sa, že len čo v našej krajine prestal tlak prenasledovania v 90-tych rokoch, po počiatočnom nadšení prišiel útlm. V dejinách Cirkvi udržiavali v obdobiach relatívneho pokoja a blahobytu živú vieru príklady mučeníkov, odvážnych svedkov. Úcta ku nim a pripomínanie si, čo dokázali kvôli vernosti Kristovi podstúpiť, udržiavalo vo veriacich odhodlanie za vieru aj napriek ťažkostiam. Aj na Slovensku sme v období totality mali množstvo hrdinských svedkov. Žili v našom prostredí, boli jedni z nás. Zaslúžia si viac pozornosti a ich svedectvo je potrebné ukázať aj mladým ľuďom.
Jestvuje už veľa dokumentov a kníh o tomto období, niektoré obete prenasledovania si už uctievame ako blahoslavených (sestra Zdenka Schelingová, biskup Vasiľ Hopko, Pavel Gojdič, redemptorista Dominik Trčka) ďalšie procesy práve prebiehajú. Po páde totality mnohí hovorili o svojom obrátení, niektorých ľudia podozrievali, že znova „prezliekajú kabáty“. Pravé obrátenie človeka spôsobuje Boh. Niekedy tým, že obráti hriešnika náhle a radikálne, inokedy postupne. To je tajomstvo Božej milosti i ľudskej slobody. Jedným z kritérií pravého obrátenia je aj to, že sa človek odhodlá prijať kvôli viere aj nevýhody. No najdôležitejšie je, že Boh vie obrátiť na dobré aj samotné zlo.
Veľmi zaujímavú analýzu spracoval vtedy sotva 30 ročný biskup Pavol Hnilica. Už v roku 1954 napísal v 200 stranovej správe, určenej Svätému Otcovi veľa podnetov, v čom sa paradoxne treba od komunistov učiť a na čo si nimi Pán Boh slúži pre dobro Cirkvi. Škoda, že komplexnejšie zhodnotenie rokov útlaku veriacich pod týmto zorným uhlom a poučenie z neho sa takmer neudialo. Bohu všetko slúži. Aj prenasledovatelia majú nemalý podiel na budovaní Božieho kráľovstva, neraz väčší než vlažní kresťania. Ozdravujú a posilňujú duchovnú imunitu.
S odstupom času možno zistiť, že Boh vo svojej všemohúcej prozreteľnosti môže vyvodiť dobro z následkov zla, a to aj morálneho, ktoré zavinili jeho tvory: „Nie vy ste ma sem poslali,“ hovorí Jozef svojim bratom, „lež Boh... Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby... zachránil život mnohým ľuďom“ (Gn 45, 8; 50, 20).154 Z najväčšieho morálneho zla, aké sa kedy spáchalo,598-600 z odvrhnutia a zabitia Božieho Syna, zapríčineného hriechmi všetkých ľudí, vyvodil Boh nesmiernou hojnosťou svojej milosti155 najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše vykúpenie.1994 Tým sa, pravda, zlo nestáva dobrom. Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme. Iba na konci, keď sa skončí naše čiastočné poznanie, keď budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12),1040 budeme úplne poznať cesty, po ktorých Boh priviedol svoje stvorenie aj cez drámy zla a hriechu až k odpočinku tej definitívnej Soboty,159 2550 pre ktorú stvoril nebo i zem.
Ježiš poslal učeníkov, aby odhlasovali radostnú zvesť a varuje ich, že sa stretnú so smrtiacou opozíciou v troch sférach, kde sa vykonáva moc: v náboženstve, kde sa moc vykonáva v mene Božom; od predstaviteľov vlády, kde je moc vykonávaná v mene kráľa a dokonca aj v rodine, kde hlava rodiny, otec, mal absolútnu moc. Ježiš však vyzýva učeníkov aby sa nebáli, lebo Boh je vždy na strane tých, ktorí ohlasujú život a nikdy nie na strane tých, ktorí ho berú.
Pre každú formu moci je typické zakrývanie a skrývanie. Potom Ježiš pozýva: "Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech". Ide tu o palestínske strechy, ktoré nie sú šikmé, ale sú to ploché terasy; boli to najvyššie body v dedinách. Ježiš vyzýva učeníkov, aby ohlásili posolstvo všetkým, majú postupovať tak, aby všetci počuli dobrú zvesť.
Druhá výzva znie: "Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale život zabiť nemôžu". Grécky výraz je psyché, ktorý sa prekladá ako duša, tu však označuje život. "Skôr sa bojte toho, ktorý môže i život i telo zahubiť v pekle / Hinome." (Dolina Hinomových synov je bývalá skládka odpadu pre Jeruzalem! Žiadne peklo, ale smetisko! Pozn. prekl.) Čo tým chce Ježiš povedať? Ak opozícia voči hodnotám nespravodlivej spoločnosti môže spôsobiť prenasledovanie či dokonca stratu fyzického života, pozor, lebo prijatie nespravodlivých hodnôt spoločnosti človeka úplne zničí.
Potom Ježiš uvádza príklad prevzatý z kultúry tej doby, keď boli vrabce považované za najneužitočnejšie živé bytosti, pretože boli škodliví. A tak ich považovali za najnižší prvok stvorenia. "Nepredávajú sa dva vrabce za cent? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca". Čo to znamená, že ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca? Bez toho, aby to Otec vedel, nie že Boh rozhodne, vďaka chybnej interpretácii, ktorá poukazovala na Božiu vôľu. Žiaľ, z takto nesprávne interpretovaného textu sa v minulosti zrodilo rúhavé príslovie „Ani list na strome sa nepohne bez toho, aby to Boh chcel“. Nie je to tak.
A prvé dve výzvy, aby sa učeníci nebáli, sú teraz zhrnuté v tretej: "Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov". Ak si Boh uvedomuje, čo sa deje s najnižšími prvkami stvorenia, o čo viac sa stará o vás. Ježiš dokonca uisťuje, že aj vlasy na hlave: nikto nevie, koľko má vlasov na svojej hlave, ale Otec to vie. Potom je tu posledné varovanie, ktoré je pozvaním vždy vyznať Pána; vyznať Ježiša sa rovná tomu, že sme spoznateľní ako jeho učeníci. Aby ste to však mohli urobiť, musíme sa vzdať svojej nespravodlivej minulosti, inak skončíme ako Peter, ktorý zaprel Ježiša.
Ježiš hovorí o udalostiach, ktoré prídu v dejinách Cirkvi, len posledné povzbudenie sa týka posledného súdu. Aj z tónu, ako Ježiš formuluje svoje rady cítiť, že prenasledovania a úklady považuje za samozrejmú súčasť života jeho učeníkov cez celé dejiny Cirkvi. Nemajú sa ani zriecť svojho poslania, ani vyčkávať na lepšie časy, ani sa nechať zastrašiť, umlčať, utiahnuť.
„Nepredávajú sa vari dva vrabce za halier? Ale ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vám sú však spočítané aj všetky vlasy na hlave. Nebojte sa teda! Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. Toho však, kto by ma zaprel pred ľuďmi, zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Mat 10,29-33)
Žijeme medzi ľuďmi, ktorí z času na čas stratia pamäť. Spoločnosť po určitom čase zabúda na svojich hrdinov. Boh však na svojich hrdinov nezabúda. Prizná sa ku každému, kto sa na tomto svete prizná k nemu. Nie je to vždy ľahké. Mnohí si dnes nemôžu nájsť prácu kvôli svojej viere. Keď požiadajú o voľnú sobotu, zamestnávateľ radšej prijme niekoho iného. Ježiša nezaujíma náš pôvod, ani naše funkcie v spoločnosti alebo cirkvi. O našej budúcnosti rozhoduje len náš vzťah k Bohu. Nepomôžu nám rodičia ani priatelia a známi.
Boh netrpí stareckou demenciou. Nezabudne na mňa. Bohu sa nikto nevytratí z pamäti. Ak mu dôverujem vo svojom každodennom živote, môžem mu dôverovať aj v otázke večného života.
Už ste sa niekedy pokúšali spočítať si vlasy? Počul som, že tmavovlasí ľudia majú okolo 90 000 vlasov. Ak máte vlasy svetlé, potom ich máte ešte o tretinu viac. Ale stačí sa okúpať a veľa vlasov je zrazu preč.
Pane, ďakujem za Tvoje uistenie, že na mňa nezabudneš, keď budeš prijímať občanov svojho nebeského kráľovstva.
