Drahí bratia a sestry, modlitba je dychom viery, je jej najvlastnejším vyjadrením. Ako volanie, ktoré vychádza zo srdca toho, kto verí a dôveruje v Boha. Nemodlia sa čisto len kresťania: oni zdieľajú výkrik modlitby so všetkými mužmi a ženami.
Modlitba ako volanie a viera
Zamyslime sa nad príbehom Bartimeja, postavy z Evanjelia (porov. Mk 10,46-52). Bol slepý, sedával a žobral na kraji cesty, na periférii svojho mesta Jericha. Takto tento muž vstupuje do Evanjelií ako hlas, ktorý volá z plného hrdla. On ho nevidí; nevie, či je Ježiš blízko alebo ďaleko, ale cíti to, pochopil to z toho davu, ktorý sa v istom momente rozrastá a približuje sa.
Bartimej používa jedinú zbraň v jeho moci: hlas. Začal kričať: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47). A takto neprestáva, kričí. Jeho opakujúce sa volania obťažujú, pôsobia nevychovane, a mnohí mu dohovárali, hovorili mu, aby mlčal: „Veď sa správaj vychovane, prestaň s tým!“ Ale Bartimej nemlčí, naopak kričí ešte silnejšie: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47). Ježiš počuje jeho krik. Bartimejova modlitba sa dotýka jeho srdca, srdca Boha, a otvárajú sa pre neho dvere spásy.
Ježiš s ním hovorí, žiada ho vyjadriť svoju túžbu a tak sa ten výkrik stáva žiadosťou: «Pane, aby som videl!» (porov. v. 51). Ježiš mu hovorí: «Choď, tvoja viera ťa uzdravila» (v. 52). Rozpoznáva v tom úbohom človeku, bezbrannom, opovrhovanom, celú silu jeho viery, ktorá priťahuje milosrdenstvo a moc Božiu. Viera je mať zdvihnuté obe ruky a hlas, čo kričí, aby si vyprosil dar spásy. Modlitba sa rodí zo zeme, z toho humus, odkiaľ je odvodené humilis, humilitas - „ponížený“, „poníženosť“; vychádza z nášho stavu stiesnenosti, z nášho neustáleho smädu po Bohu.
Modlitba ako protest a nádej
Viera, ako sme to videli u Bartimeja, je volanie; neviera je udúšanie tohto volania. Udúšať to volanie je istým druhom „nedobrej lojálnosti“. Viera je protest proti neblahému stavu, ktorého dôvod nechápeme; neviera je obmedziť sa na znášanie nejakej situácie, ktorej sme sa prispôsobili. Viera je nádej byť zachránení; neviera je navyknúť si na zlo, ktoré nás sužuje a zostať tak aj ďalej.
Drahí bratia a sestry, začíname tento cyklus katechéz výkrikom Bartimeja, pretože azda v postave ako on je už vpísané všetko. Bartimej je človek vytrvalý. Okolo neho sú ľudia, ktorí vysvetľovali, že prosenie je neužitočné, že je kričaním bez odpovede, že je hlukom, ktorý ruší a že už toho stačilo a nech láskavo stíchne: ale on nezmĺkol. A nakoniec získal to, o čo mu išlo. Silnejšie než akákoľvek protichodná argumentácia je v srdci človeka prítomný hlas, ktorý vzýva. Všetci máme tento hlas vo vnútri.
Ale nie sú azda tieto slová vryté v celom stvorenstve? Všetko vzýva a úpenlivo prosí, aby tajomstvo milosrdenstva našlo svoje definitívne naplnenie. Umelci sú často interpretmi tohto tichého kriku stvorenstva, ktorý dolieha vo vnútri každého stvorenia a vynára sa predovšetkým v srdci človeka, pretože človek je „žobrákom k Bohu“ (porov. KKC 2559). Je to krásna definícia človeka: „Boží žobrák“.
Modlitba a vzťah s Bohom
Modlitba patrí všetkým: ľuďom každého náboženstva a pravdepodobne aj tým, ktorí žiadne nevyznávajú. Modlitba sa rodí v skrytosti nás samých, v tom vnútornom mieste, ktoré často duchovní autori nazývajú „srdce". Modliť sa teda nie je u nás niečo vedľajšie, nejaká naša druhoradá a okrajová schopnosť, ale je to najintímnejšie tajomstvo nás samých. Modlitba je rozletom, je úpenlivou prosbou, ktorá ide za hranicu nás samých: niečo, čo sa rodí v intimite našej osoby a uberá sa smerom von, pretože si uvedomuje clivú túžbu po stretnutí. Modlitba je hlas jedného „ja“, ktoré tápe, postupuje habkavo, hľadá nejaké „Ty“.
Modlitba kresťana sa naopak rodí z niečoho zjaveného: toto „Ty“ nezostalo zahalené v tajomstve, ale vstúpilo do vzťahu s nami. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré neustále slávi „zjavenie sa“ Boha, čiže jeho epifániu. Ak boli ľudia vždy zvyknutí približovať sa k Bohu trochu ustráchaní, trochu vyľakaní z tohto očarujúceho a hrôzou napĺňajúceho tajomstva, ak boli zvyknutí uctievať ho so sluhovským postojom, podobným tomu poddanému, čo sa chráni pochybiť v úcte voči svojmu pánovi, tak na druhej strane kresťania sa obracajú na neho s odvahou osloviť ho dôverne menom „Otec“.
V dedičstve našej viery sa nenachádzajú vyjadrenia ako „poddanstvo“, „otroctvo“ alebo „vazalstvo“; avšak slová ako „zmluva“, „priateľstvo“, „prísľub“, „spoločenstvo“, „blízkosť“. Boh je priateľ, spojenec, ženích. V modlitbe sa s ním môže vytvoriť vzťah dôvery, je to tak, veď v „Otčenáši“ nás Ježiš naučil obracať sa neho s množstvom žiadostí. Boha môžeme prosiť o všetko možné; vysvetľovať všetko, porozprávať všetko.
Boh je stále pri dverách nášho srdca a čaká, že mu otvoríme. A niekedy klope na srdce, ale nie je nanucujúci, čaká. Skúsme sa všetci modliť takto, že vstúpime do tajomstva Zmluvy. Vložiť sa v modlitbe do milosrdného objatia Boha, cítiť sa zahrnutí do tohto tajomstva šťastia, ktorým je trojičný život, cítiť sa ako pozvaní, ktorí si nezaslúžili toľko úcty. A opakovať Bohu v úžase modlitby: je možné, že Ty poznáš iba lásku? On nepozná nenávisť. Je nenávidený, ale nepozná nenávisť. Pozná iba lásku. Toto je Boh, ku ktorému sa modlíme.
Modlitba a stvorenie
Prvá stránka Biblie sa podobá na veľký hymnus vďakyvzdania. Rozprávanie o stvorení sveta je rytmizované refrénmi, kde sa neustále zdôrazňuje dobrota a krása každej veci, ktorá existuje. V tomto prekypujúcom lese, ktorý rýchlo poráža chaos, sa ako posledný objavuje človek. Krása a tajomstvo stvorenia vyvoláva v srdci človeka prvé hnutie, ktoré vzbudzuje modlitbu. A v tejto bezhraničnej rozľahlosti, čože je človek? V celom vesmíre je ľudská bytosť jediným tvorom, ktorý si uvedomuje toľkú hojnosť krásy. Modlitba človeka je úzko spätá s pocitom úžasu.
Ak sme občas v riziku, že beh života so všetkými jeho trpkosťami v nás udusí dar modlitby, stačí rozjímavý pohľad na hviezdne nebo, západ slnka, kvet..., aby sme znovu zažali iskru vďakyvzdania. Modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa, a nádej rastie, ide vpred. Pretože ľudia modlitby uchovávajú základné pravdy; sú tými, čo opakujú, predovšetkým sebe samým a potom aj všetkým ostatným, že tento život, napriek všetkým jeho námahám a jeho skúškam, napriek jeho ťažkým dňom, je plný milosti, nad ktorou možno žasnúť.
Ľudia, ktorí sa modlia vedia, že nádej je silnejšia než malomyseľnosť. Veria, že láska je mocnejšia než smrť a že istotne jedného dňa zvíťazí, aj keď v čase a v spôsoboch, ktoré nepoznáme. Muži a ženy modlitby nesú na tvári odrazy zábleskov svetla: pretože aj v tých najtemnejších dňoch ich slnko neprestáva osvecovať. Všetci sme nositeľmi radosti. Tento život je dar, ktorý nám dal Boh: a je príliš krátky na to, aby sme ho strávili v smútku, v zatrpknutí. Chváľme Boha, tešiac sa jednoducho z toho, že existujeme. Sme deťmi veľkého Kráľa, Stvoriteľa, schopnými čítať jeho podpis v celom stvorení; v tom stvorení, ktoré my dnes nechránime, ale v tom stvorení je podpis Boha, ktorý ho stvoril z lásky.
Modlitba príhovoru
Kto sa modlí, nijako neponecháva svet za svojím chrbtom. Ak modlitba neobsahuje radosti i bolesti, nádeje a úzkosti ľudstva, stáva sa akousi „ozdobnou“ činnosťou, postojom povrchným, teatrálnym, postojom čisto do vnútra. Všetci potrebujeme vnútornosť: odobrať sa na nejaké miesto a venovať čas nášmu vzťahu s Bohom. Ale toto neznamená unikať z reality.
Takto muži a ženy modlitby vyhľadávajú samotu a ticho, nie preto, aby mali od iných pokoj, ale aby lepšie načúvali Božiemu hlasu. Niekedy sa odoberajú zo sveta, do skrytosti vlastnej izby, ako to odporúčal Ježiš (porov. Mt 6,6), avšak kdekoľvek sú, udržujú dokorán otvorené dvere svojho srdca: otvorené dvere pre tých, ktorí sa modlia bez toho, že by vedeli, že sa modlia; pre tých, ktorí sa vôbec nemodlia, ale nosia v sebe pridúšaný výkrik, skrytú prosbu; pre tých, ktorí pochybili a zblúdili z cesty...
Ktokoľvek môže zaklopať na dvere modliaceho sa a nájsť v ňom či v nej súcitné srdce, ktoré sa modlí bez vyraďovania kohokoľvek. Modlitba je naším srdcom a naším hlasom, a stáva sa srdcom a hlasom mnohých ľudí, ktorí sa nevedia modliť, alebo sa nemodlia, alebo sa nechcú modliť, alebo sa im nedá modliť sa: my sme ako orodovníci srdcom a hlasom týchto ľudí, ktorý sa dvíha k Ježišovi, dvíha sa k Otcovi.
V samote modlitby - či už je to samota dlhotrvajúca, alebo je to polhodinka na modlitbu - sa človek oddelí od všetkého a všetkých, aby znovu našiel všetko a všetkých v Bohu. Takto modliaci sa človek prosí za celý svet, nesúc na svojich pleciach bolesti a hriechy. Modlí sa za všetkých a za každého zvlášť: akoby bol „anténou“ Boha v tomto svete. V každom úbožiakovi, ktorý klope na dvere, v každej osobe, ktorá stratila pojem o zmysle, vidí modliaci sa človek tvár Krista.
Katechizmus píše: «Orodovať, prosiť za druhých, je […] príznačnou vlastnosťou srdca, ktoré je v súlade s Božím milosrdenstvom» (č. 2635). Keď sa modlíme, sme v súlade s Božím milosrdenstvom. S jeho milosrdenstvom k nám zoči-voči našim hriechom, ale aj s jeho milosrdenstvom ku všetkým, ktorí prosili o modlitbu za nich, a za ktorých sa chceme modliť v súlade s Božím srdcom. Toto je skutočná modlitba. V súlade s Božím milosrdenstvom, s tým milosrdným srdcom.
«V období Cirkvi má kresťanské orodovanie účasť na Kristovom orodovaní: je výrazom spoločenstva svätých» (tamtiež). Kristus je pred Otcom orodovníkom, prosí za nás, a prosí tak, že ukazuje Otcovi rany svojich rúk. Pretože Ježiš je fyzicky, vo svojom tele, pred Otcom. Ježiš je naším orodovníkom - a modliť sa je v istom zmysele konať ako Ježiš: orodovať v Ježišovi u Otca za druhých.
Modlitba má na srdci človeka. Jednoducho človeka. Kto nemiluje brata, nemodlí sa naozaj. Možno povedať, že s duchom nenávistným alebo ľahostajným sa nedá modliť. Modlitba sa odovzdáva iba v duchu lásky. Kto nemiluje, predstiera, že sa modlí, alebo si myslí, že sa modlí, ale nemodlí sa, pretože mu chýba práve ten duch, ktorým je láska.
V Cirkvi ten, čo pozná smútok alebo radosť druhého ide viac do hĺbky, než ten, kto sa usiluje o „čo najväčší systém“. Z tohto dôvodu sa v každej modlitbe zakusuje ľudskosť, pretože nech už by ľudia akokoľvek schybili, nikdy ich nemáme odmietnuť alebo odpísať.
Keď sa veriaci čovek pohnutý Duchom Svätým modlí za hriešnikov, nevyberá si, nevynáša verdikty odsúdenia: modlí sa za všetkých. A modlí sa aj za seba. V tej chvíli vie, že sa ani tak veľmi nelíši od ľudí, za ktorých sa modlí: cíti sa hriešnikom medzi hriešnikmi a modlí sa za všetkých.
Poučenie z podobenstva o farizejovi a mýtnikovi je stále živé a aktuálne (porov. Lk 18,9-14): my nie sme lepší od nikoho, sme všetci bratia, ktorým je spoločná krehkosť, utrpenie a hriešnosť. Preto modlitba, ktorou sa môžeme obrátiť na Boha je táto: „Pane, veď nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou“ (porov. Ž 143,2).
Svet napreduje vďaka tejto reťazi modliacich sa, ktorí sa prihovárajú, a ktorí sú väčšinou nepoznaní... ale nie pre Boha! Sú tu mnohí neznámi kresťania, ktorí v čase prenasledovania vedeli opakovať slová nášho Pána: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34).
Dobrý pastier zostáva verný aj zoči-voči hriechu vlastného ľudu: dobrý pastier zostáva naďalej otcom aj keď sa deti vzdialili a opustili ho. Vytrváva v službe pastiera aj voči tomu, kvôli ktorému si bude musieť zašpiniť ruky; nezatvára si srdce pred tým, kto mu možno i ublížil.
Cirkev má vo všetkých svojich členoch poslanie konať modlitbu orodovania: prihovára sa za druhých. Obzvlášť má túto povinnosť každý, kto má nejakú úlohu zodpovednosti: rodičia, učitelia a vychovávatelia, vysvätení služobníci, predstavení komunít... Ako Abrahám a Mojžiš, aj oni musia neraz „obhajovať“ pred Bohom tých, ktorí sú im zverení. V skutočnosti ide o to, hľadieť na nich očami a srdcom Boha, s jeho vlastným neporaziteľným súcitom a nežnosťou. Modliť sa s dobrotivosťou za druhých.
Bratia a sestry, všetci sme listami toho istého stromu: každé oddialenie sa je nám opätovnou pripomienkou k veľkému zmilovaniu, ktoré musíme v sebe živiť v modlitbe jedni voči druhým. Modlime sa za seba navzájom: urobí nám to dobre a urobí to dobre všetkým.
Cnosti a kresťanský život
Po minuloročnom katalógu nerestí pápež František predstavil členom Rímskej kúrie katalóg cností. Predložený „katalóg cností“ má podľa pápeža napomôcť lepšie prežívanie Svätého roka milosrdenstva.
Cnosti podľa pápeža Františka:
- Misionárstvo a pastoračnosť: Misionárstvo je to, čo činí a ukazuje kúriu úrodnú a plodnú; je dôkazom účinnosti, výkonnosti a autenticity nášho pôsobenia.
- Spôsobilosť a bystrosť: Spôsobilosť vyžaduje osobnú snahu pri osvojovaní si potrebných náležitostí, ktoré sa vyžadujú pre čo najlepšie plnenie úloh a činností.
- Spiritualita a ľudskosť: Spiritualita je nosný stĺp akejkoľvek cirkevnej služby a kresťanského života. Ľudskosť je tým, čo stelesňuje pravdivosť našej viery.
- Príkladnosť a vernosť: Príkladnosť predchádza pohoršeniam, ktoré zraňujú duše a ohrozujú vierohodnosť nášho svedectva.
- Racionálnosť a vľúdnosť: Racionálnosť slúži vyvarovaniu sa krajných emócií a vľúdnosť zabraňuje krajnostiam byrokracie, programovania a plánovania.
- Krotkosť a odhodlanosť: Krotkosť vedie k opatrnosti, dáva schopnosť zdržiavať sa impulzívneho a unáhleného konania.
- Láska a pravda: Dve cnosti v kresťanskej existencii nerozdielne spojené: konať pravdu v láske a žiť podľa pravdy v láske.
- Poctivosť a zrelosť: Poctivosť znamená priamosť, čestnosť a absolútne úprimné konanie, tak pred sebou, ako aj pred Bohom.
- Ohľaduplnosť a pokora: Ohľaduplnosť je schopnosť šľachetného a jemného ducha tých ľudí, ktorí sa vždy snažia preukazovať skutočné ohľady voči ostatným.
- Štedrosť a pozornosť: Čím viac dôverujeme Bohu a Jeho prozreteľnosti, tým viac duša prekypuje a sme ochotnejší dávať, pričom vieme, že čím viac dávame, tým viac dostávame.
- Nebojácnosť a pripravenosť: Byť statočný znamená nedať sa zastrašiť ťažkosťami ako Daniel v jame levovej alebo ako Dávid pred Goliášom.
- Dôveryhodnosť a striedmosť: Dôveryhodný človek dokáže poctivo a spoľahlivo dosiahnuť svoje záväzky, keď na ne upiera pozornosť, ale predovšetkým, keď je sám.
Modlitba a spomalenie
Ak človek pozorne načúva dnešnému svetu, z každej strany počuje stony zhonu, stony napätia a stresu, ktoré nás všetkých tak veľmi ničia. A týka sa to doslova každého, týka sa to tak ľudí pracujúcich v rozličných profánnych oblastiach sveta, ale žiaľ dotýka sa to aj tých, ktorí sa rozhodli kráčať duchovnou cestou a nasledovať Ježiša. Z každej strany nás tlačia termíny, dedlajny… A my? Kam sa len vlastne ženieme? Čo všetko ešte potrebujeme stihnúť? Čo ešte?
Bl. Ján Pavol II. bol na kolenách. Bol na kolenách tak pred Eucharistiou ako aj pri modlitbe ruženca. Vo svojom apoštolskom liste Rosarium virginis Mariae - Ruženec Panny Márie z roku 2002 sa vyznáva, že táto modlitba je jeho najobľúbenejšou modlitbou a mala dôležité miesto v jeho duchovnom živote už od mladosti (RVM 2). V tom istom liste ďalej dodáva, že modliť sa ruženec vlastne znamená s Pannou Máriou kontemplovať Kristovu tvár. Ruženec predstavuje najefektívnejší prostriedok, ako medzi veriacimi pestovať oddanosť rozjímaniu nad kresťanským tajomstvom a učiť umeniu modlitby. Ruženec patrí medzi najlepšie a najhodnotnejšie tradície kresťanskej kontemplácie.
Ruženec pomáha dosiahnuť spomalenie životnej rýchlosti. Kontemplatívna modlitba ruženca pomáha modliacemu ponárať sa do hĺbky nad jednotlivými tajomstvami Ježišovho života. Hľadenie do Kristovej tváre pomôže modliacemu pomaly chápať zmysel Ježišových slov a skutkov. A tak si modliaci všimne Ježiša, ktorý sa snaží s prichádzajúcim človekom rozprávať, neodbije ho nervózne, ale mu pomôže.
Predstavme si, že tým modliacim sa je nejaký úradník. Na druhý deň príde do práce, je tu kopec stránok, ktoré treba vybaviť. No tento úradník sa nespráva nervózne, neobije stránku len preto, že jej chýba taký či taký dokument, nebude ju preháňať z úradu na úrad, veď dobre vie, že môže tomuto človeku pomôcť. Úradník modliaci sa ruženec sa tak kontempláciou Kristovej tváre snaží Jeho tvár vtlačiť do svojej tváre. Správa sa ľudsky k človeku, ktorý prichádza do úradu vybaviť svoju záležitosť a usiluje sa mu pomôcť.
Ak totiž v ruženci kontemplujeme Kristovu tvár a vidíme v nej úžasnú Kristovu ľudskosť, sami sa stávame hlboko ľudskými. Je to neuveriteľné, ale modlitba šetrí čas, modlitba posvätného ruženca nesmierne šetrí čas a pomôže nám spomaliť tempo nášho života.