V tomto článku sa pozrieme na históriu katolíckeho kostola a jeho významných osobnostiach v obci Luxor.
Významné osobnosti
Don Augustín Moncman
Vdp. Don Augustín Moncman sa narodil 13. augusta 1909 v Zelenči. Vstúpil do rehole saleziánov dňa 1. októbra 1924. Tonzúru prijal 18. decembra 1936 z rúk ľublanského biskupa Dr. Gregora Rožmana. On mu udelil aj všetky nižšie a vyššie rády vrátane kňazstva. Ostiáriát a lektorát prijal 13. marca 1937. Exorcistát a akolytát 16. januára 1938. Subdiakonát 12. marca 1939. Diakonát 26. marca 1939 a kňazskú vysviacku prijal 2. mája 1940.
Don Moncman bol veľmi obľúbený medzi študentmi Biskupského gymnázia v Trnave. Učil matematiku a fyziku. Keď z biskupského gymnázia totalitný systém odstránil profesorov - kňazov, aj on musel gymnázium opustiť. Do sústredenia, čiže odchodu do koncentrákov, pôsobil ešte nejaký čas vo Sv. Beňadiku a sústredenie, čiže koncentrák začal v Šaštíne a v Podolínci od takzv. barbarskej noci 14. apríla 1950 do roku 1951. Od roku 1951 až 1956 bol v koncentráku Osek a Želiv.
Po tomto krutom období v rokoch 1955 - 1970 pracoval ako robotník v Okresnom stavebnom podniku v Trnave. Od roku 1970 bol v dôchodku a tento čas až do 28. júna 1993, teda do svojej smrti, prežil v kňazskom domove v Pezinku. Zomrel v 84 roku života, v 63. roku rehoľnej profesie a v 54. roku kňazstva. Pohreb bol 1. júla 1993. Bol nízkej postavy, ale duchom veľký.
Bol výborným kazateľom, pritom skromný a poslušný služobník Boží a opravdivý syn sv. Don Bosca. Krásne to vyjadril vtedajší saleziánsky inšpektor dn. Počas svojho kňazstva bol profesorom na gymnáziu a dobrým ľudovým kazateľom. Bol verným kňazom aj počas ťažkého obdobia ateistického komunizmu Voči svojim neprajníkom bol láskavý. Posledné roky svojho života prežil v Charite. V Bratislave 26. januára 1994.
ThDr. Mons. Cyril Dudáš
ThDr. Mons. Cyril Dudáš sa narodil 8. februára 1910 v Zelenči. Otec sa volal Martin Dudáš a pracoval ako roľník - obchodník. Ľudovú školu navštevoval v Zelenči. Za podpory miestneho správcu školy a organistu pána L. Adamčíka (otca neskoršieho generálneho vikára Leopolda Adamčíka) a pre mimoriadne nadanie bol odporučený na Gymnázium v Trnave do malého seminára. Gymnázium i maturitu skončil r. 1930. Teologickú fakultu v Olomouci skončil r. 1934. Kňazskú vysviacku prijal 5. júla 1934.
Kaplánoval: r. 1935 Stupava; r. 1936 Modra, r. 1937 Bohdanovce, r. Od apríla 1939 do júna 1941 učil náboženstvo na I. Gymnáziu v Bratislave a na I. Za doktora teológie bol promovaný 17. decembra 1938 v Olomouci. Roku 1941 bol prijatý za asistenta na RKBF v Bratislave. V roku 1947 sa habilitoval na odbor kresťanskej filozofie a sociológie a stal sa asistentom teológie - veniam decendi. Kniha „Problém rovnosti“, vyšla r. 1946 - Verbum Košice, bola vhodnou príležitosťou oboznámiť katolícku verejnosť so sociálnou náukou cirkvi. Za profesora kresťanskej filozofie a morálky bol menovaný r. V roku 1950 bol menovaný kanonikom Družnej kapituly Sv. Martina.
Zomrel 9. januára 1982 v Bratislave na edém pľúc. Pochovaný je na zelenečskom cintoríne. Pohreb bol 15. januára 1982. Pohrebné obrady vykonal Mons. Dr. Július Gábriš.
P. Ján Kintler
P. Ján Kintler sa narodil 14. februára 1912 v Zelenči. Prvé dve triedy gymnázia navštevoval v Trnave na reálnom Gymnáziu Jána Hollého. Roku 1925 odišiel do juvenátu redemptoristov v Libějovciach v južných Čechách. Po 6. triede gymnázia vstúpil roku 1929 do noviciátu redemptoristov v Českých Budějoviciach. Rehoľné sľuby zložil 2. augusta 1930 do rúk magistra novicov P. Vojtecha Klímka.
Po noviciáte študoval dva roky filozofiu a štyri roky teológiu na rehoľnom teologickom ústave redemptoristov v Obořišti pri Dobříši v Čechách. Po treťom ročníku teológie bol 16. júna 1935 vysvätený za kňaza pražským arcibiskupom Karolom Kašparom vo veľchráme sv. Víta v Prahe. Primície slávil v rodnej dedine 23. júna 1935.
Po ukončení teologických štúdií poslal ho pražský provinciál P. Ján Haderka na prvé pôsobisko do Stropkova na vých. Slovensku. Prišiel tam v polovici júla 1936. Ale už 1. októbra 1936 nastúpil v Prahe prezenčnú vojenskú 5 mesačnú službu v škole pre dôstojníkov duchovnej vojenskej služby. Po vojenskej službe bol určený na nové pôsobisko do Brna. Prišiel tam začiatkom marca 1937. Brno bolo pre neho pod prísnym rektorom P. Františkom Mečířom (1877-1939) výbornou školou kňazskej činnosti. Ako mladý páter len kázal a v nedeľu aj spovedal. V máji 1937 bol na obnove misií v Rožnej nad Pernštýnom. Bola to jeho prvá misijná práca. P. rektor ho tam poslal len preto, aby videl, ako sa konajú misie. Mal tam len dve kázne, spovedal a na filiálkach chodil navštevovať chorých.
Na začiatku augusta 1937 bol z Brna preložený do Stropkova. Tu kázal, spovedal a učil deti náboženstvo na filiálkach v Brežnici a Chotči a na cigánskej škole v Stropkove. V júli 1938 bol preložený zo Stropkova do Kostolnej pri Trenčíne. Hneď začal druhý noviciát pod vedením výborného prefekta P. Františka Polepila, ktorý bol vtedy v Kostolnej rektorom. Za mobilizácie koncom septembra 1938 musel druhý noviciát prerušiť a narukovať k vojsku. Po návrate z vojenčiny pokračoval v druhom noviciáte až do konca februára 1939.
Z Kostolnej bol potom na troch misiách, na troch renováciách a na triduu pre mládež v Moravskom Lieskovom. Na prvých slovenských misiách bol s P. Jozefom Novákom a s P. Antonom Okálkom v Hruštíne na Orave v máji 1939. Doma spovedal, kázal, zaopatroval a katechizoval deti v Kostolnej, v Chocholnej a nejaký čas roku 1940 v zastúpení chorého p. dekana aj v Drietome. Kázal a spovedal na Skalke pri Trenčíne. Niekoľko týždňov v roku 1940 zastupoval chorého p. dekana Štefana Leitmanna v Drietome nedeľnými bohoslužbami.
Koncom mája 1940 sa sťahoval z Kostolnej do Stráže pri Poprade. Tu kázal, spovedal a vypomáhal v Poprade, v Spišskej Sobote a vo Veľkej. Často v nedeľu slúžil sv. omšu v Tatranskej Lomnici. Spovedal pred sviatkom sv. Alojza deti v Batizovciach. Na Vianoce roku 1940 slúžil sv. omšu a kázal v Arnutovciach, vo filiálke Letanoviec. Začal aj učiť náboženstvo deti v Stráži, ale keď v septembri 1940 ochorel na pľúca, musel na niekoľko týždňov vypriahnuť aj od katechizácie aj od kázní. Z rozkazu P. Keďže kláštor v Stráži sa likvidoval, vo februári 1941 odišiel do Bratislavy. Tu konal všetky kňazské práce: kázal, spovedal, zaopatroval, najmä v ortopedickej nemocnici. Bol riadnym spovedníkom sestier salvatoriániek na Jakubovom námestí a na detskej klinike.
Dva alebo tri týždne zastupoval duchovného správcu v bratislavskej štátnej nemocnici. Bol sám na renovácií v Bartošovej Lehôtke filiálke Kremnice, a s P. Lávičkom a s P. Spovedal deti v Dúbravke pri Bratislave a dospelých v Kopčanoch na Záhorí. - Keď P. Lehotský v máji 1941 odišiel z Bratislavy na Staré Hory, prevzal po ňom ministerské kreslo. Bol aj admonitorom rektora P. Lavičku. Zastupoval aj direktora juvenistov P. Františka Chocholu. - Z Bratislavy bol v júni 1941 duchovným v tábore učňov HM pri Počúvalskom jazere pod Sitnom: omše slúžil, kázal, spovedal, prednášky robil. V lete 1941 zastupoval niekoľko dní p. 1. novembra 1941 nastúpil v hodnosti poručíka ako vojenský duchovný v posádke v Nitre.
Zastupoval tam až do konca roka 1941 posádkového duchovného stotníka Michala Horvátha, ktorý bol na fronte. Odbavoval pre vojakov nedeľné bohoslužby, spovedal vojakov, sobášil vojakov, robil vojakom prednášky v kasárňach v Nitre pod Zoborom a v Topoľčanoch. Pritom viedol aj kancelársku službu. Po návrate stotníka Horvátha z frontu bol pridelený v januári 1942 k zdravotníckemu vlaku do vojenskej nemocnice v Ružomberku ako duchovný vlaku. So sanitným vlakom bol päťkrát v Rusku pre ranených vojakov, posledný raz v novembri 1942 až v Krasnodare pod Kaukazom.
Jeho úlohou bolo: slúžiť v nedeľu sv. omšu pre vlakový personál, navštevovať ranených vojakov vo vlaku a vo vojenskej nemocnici v Ružomberku a v Bratislave, prípadne ťažko ranených vo vlaku zaopatriť. V Ružomberku býval v kláštore jezuitov. Keď nebol v Rusku, spovedal vojakov v ružomberskej vojenskej nemocnici, najmä pred Veľkou nocou, a v kostole jezuitov vojakov, ktorí odchádzali na front. Pomáhal spovedať veriacich v kostole jezuitov a pri veľkonočnom spovedaní vo farskom kostole v Ružomberku, v Likavke, v Bielom Potoku a v Černovej. V máji a júni 1942 bol duchovným v rekreačnom tábore pre frontových dôstojníkov a vojakov na Smrekovici pri Ružomberku. Slúžil im tam v nedeľu a vo sviatky sv. Pred Vianocami roku 1942 demobilizoval a pripísaný bol kláštoru v Podolínci. Prišiel tam po Vianociach, ale hneď prvú noc mohol byť nebožtíkom. Otrávil sa totiž plynom z kachieľ.
V Podolínci sa dlho nezdržal, lebo už koncom januára 1943 ustanovil ho P. Viceprovinciál s takzvanou rozšírenou konzultou za superiora domu noviciátu v Stropkove. Zároveň bol aj sociom magistra novicov P. Františka Lesáka. Okrem práce v kláštornom kostole vyučoval náboženstvo v Stropkove v 5. triede ľudovej, na meštianke v jednej triede dievčat, na učňovskej škole a na filiálke v Brežnici. Zo Stropkova bol s P. Štefanom Michalovičom z Bratislavy na misiách v Rudne nad Hronom a pár dní zastupoval p. Keď sa v januári 1944 P. Jozef Grigeľ vzdal v Podolinci rektorstva, bol tam menovaný za rektora P. Kintler. Okrem rektorských povinností bol aj lektorom v juvenáte. Učil v nižších triedach slovenčinu a zemepis a v školskom roku 1945/46 aj náboženstvo v štvrtej triede. Bol predstaveným III. rádu sv. Františka v Podolinci, riadnym spovedníkom Krížových sestier v Lomničke pri Podolinci a mimoriadnym Školských sestier sv. Františka v Poprade.
Z Podolinca bol s P. Susedíkom zo Stropkova roku 1944 na misiách v Hornom Kelčove, filiálke Vysokej nad Kysucou, a mal triduum v Novej Ľubovni. Okrem toho zastupoval p. farára v Lomničke, v Kolačkove a v Tvarožnej pri Kežmarku a pomáhal spovedať na odpuste ( na vých. Slovensku výr. slávnosť posätenia kostola )v. V januári 1946 bol ustanovený za rektora do Kostolnej. Prišiel tam začiatkom marca a hneď po inštalácii išiel s P. Jozefom Novákom na misie do Strečna. Za pol druha roka, čo bol v Kostolnej, mal 9 misií a 8 renovácií. Okrem toho bol na triduu vo Veľkých Bieliciach a na triduu pre mládež v Nemšovej.
V máji alebo v júni 1947 pomáhal spovedať na Starých Horách pri príležitosti korunovácie sošky starohorskej P. Márie a v júli toho roku usporiadal veľkú púť na Staré Hory z Kostolnej a z okolia. - V auguste 1947 zastupoval dva týždne p. farára v Šuriankach. Doma v Kostolnej kázal a spovedal a raz do mesiaca robil prednášky ženám, mládencom a dievčatám v rámci Katolíckej akcie. Často chodil v nedeľu slúžiť sv. Po kanonickej vizitácii, ktorú vykonal v lete roku 1947 P. Martin Oktávec z baltimorskej provincie a po menovaní nových predstavených v septembri toho roku bol P. Kintler preložený na Staré Hory. Tu bol konzultorom superiora P. Petra Konkoľa.
Tu vykonával v kostole všetky kňazské práce: kázal, spovedal, často aj krstil, sobášil a pochovával, lebo na Starých Horách mali redemptoristi aj faru. Písal aj matriky a vybavoval kancelársku agendu, lebo farár P. Konkoľ bol často v zimnom období na misiách. P. Kintler bol väčšinou doma, na misie málo chodil, lebo bol katechétom na Starých Horách a na filiálkach v Dolnom Jelenci a v Tureckej. Ale predsa aj pritom bol zo Starých Hôr na troch misiách a piatich renováciách. Niekoľko dní v novembri 1947 zastupoval p. farára Františka Lepa v Slovenskej Ľupči a v lete 1948 alebo 1949 asi dva týždne p. farára Jozefa Šimičáka v Bystričanoch pri Prievidzi.
- Keď bol na Starých Horách prefektom kostola, v dobe pútí roku 1948 vítal a vyprevádzal s krátkou kázňou púte, ktoré prichádzali na Staré Hory, a v sakristii bol k dispozícii pútnikom na rozličné služby a informácie. Vo februári 1950 musel zo Starých Hôr odísť, lebo jedno luteránske dieťa žalovalo doma rodičom, že pri vyučovaní náboženstva rozprával proti Lutherovi, a rodičia ho udali v Banskej Bystrici.
Bol preložený do Podolínca, kde okrem riadnej kňazskej činnosti v kostole vyučoval náboženstvo na meštianke. Po likvidácii kláštorov bol desať a pol roka v koncentrákoch pre rehoľníkov: od 14. apríla 1950 do konca apríla toho roku v Podolinci, od 30. apríla do 7. septembra 1950 v Báči pri Šamoríne, od 8. septembra 1950 do konca novembra 1951 zasa v Podolinci, od 30. novembra 1951 až do Veľkej noci 1956 v Želive v Čechách a potom asi do 20. decembra 1960 v Hlohovci.
V Želive bol zamestnaný na rozličných pracoviskách. V apríli 1954 raz v nedeľu odmietol nahadzovať hnoj na vlečku traktora a vyvážať na roľu. Za trest dostal 14 dní samoty, z toho jeden deň temnice. Cez deň musel pracovať a na noc ho žandár odviedol do samotky. Z jedného dňa temnice boli až dva, lebo sedel v temnici v nedeľu a na druhý deň bolo 1. mája, kedy sa nepracovalo, a tak ho nechali sedieť v temnici aj 1. Jednu zimu - neviem, v ktorom roku to presne bolo - bol v Želive vážne chorý. Mal vysokú horúčku až vyše 39 stupňov, ktorá dlho nechcel...
Katolícky kostol v Luxore
História katolíckeho kostola v Luxore je úzko spätá s vývojom kresťanstva v Egypte. Egyptská civilizácia patrí k najstarším na svete a ako taká bola rešpektovaná i ďalšími dobyvateľmi vrátane Alexandra Veľkého a Rimanov. Spojením Horného a Dolného Egypta okolo r. 3000 pr. n. l. začala éra civilizácie, ktorá okúzlila svet a dodnes je predmetom obrovského záujmu vedcov aj laickej verejnosti.
Kresťanstvo sa v Egypte začalo šíriť v prvých storočiach nášho letopočtu. V Káhire máte možnosť vidieť dodnes pamiatky z tohto obdobia. V tejto časti je vhodné nosiť zahalené ramená a dlhé nohavice, bez toho sa totiž nedostanete takmer do žiadneho objektu. Štvrť koptská Káhira je srdcom egyptského kresťanstva. Nájdete tu niekoľko zaujímavých kostolov, synagóg a mešít.
Ain Soukhna má veľmi výhodnú polohu pre tých z vás, ktorí by radi navštívili pobrežné kláštory. Jedným z nich je Kláštor sv. Antona a druhý kláštor je Kláštor sv. Pavla. Tieto dva koptské kresťanské kláštory sú nielen najstaršie v krajine, ale aj najstaršie kresťanské kláštory vôbec. Zdajú sa byť blízko pri sebe, ale pokiaľ by ste sa vydali od prvého k druhému, museli by ste prejsť viac ako 80 km.
Kláštor sv. Antona sa skladá z niekoľkých budov, mlynov a kostolov. Navštíviť môžete tiež pekáreň a knižnicu. Kláštor je obklopený sklenými stenami a v kláštornej záhrade rastie vínna réva, olivovníky a palmy. V rozsiahlom komplexe je najstarší ten zasvätený sv. Antonovi, ktorý je pre mnohých veriacich otcom tzv. monasticizmu. Sv. Anton žil v rokoch 251 - 356, ako mladík osirel a rozhodol sa pre asketický život v jaskyni Východnej púšte, kde sa snažil o duchovné spasenie.
Keď sa zvesti o pútnikovi rozšírili, veľa ďalších ľudí chcelo napodobniť jeho spôsob života. Sv. Anton sa stal ich vodcom a po jeho smrti jeho nasledovníci založili prvý kresťanský kláštor. Nie dlho potom bola celá Byzantská ríša ako posadnutá zakladaním ďalších a ďalších kláštorov. Východná púšť sa stala pre sv. Pavla útočiskom, keď unikal pred Rimanmi. V tomto veľkom komplexe vybudovanom v skalách, nájdete krásny Kostol sv. Pavla.
História katolíckeho kostola v Luxore je tak súčasťou širšieho kontextu vývoja kresťanstva v Egypte a jeho bohatého kultúrneho dedičstva.