Pápež František, podobne ako jeho predchodcovia, sa snaží hľadať cestu jednoty s ostatnými kresťanskými cirkvami. Svojou otvorenosťou a láskou si získal srdcia ľudí aj mimo Katolíckej cirkvi. Jeho ekumenické úsilie však možno vnímať nielen v snahe o dialóg, ale tiež v tom, ako na cestu jednoty pozýva i svojich veriacich.
„Duch Svätý nás učí konkrétnej láske voči všetkým bratom a sestrám, s ktorými zdieľame človečenstvo, ktoré Kristus nerozlučne zjednotil v sebe a povedal nám, že ho vždy nájdeme v tých, ktorí sú najchudobnejší a majú najväčšiu núdzu.“ Týmito slovami sa pápež František prihovoril ekumenickému spoločenstvu v Bazilike sv. Pavla za hradbami v januári tohto roka.
Členom Jednoty bratskej (ďalej len JB) sa niekde hovorí aj „Českí bratia“ alebo „Moravskí bratia“. Jednota bola založená v Čechách v roku 1457, obnovená grófom Zinzendorfom v roku 1722 a je stále aktívna aj v dnešných dňoch.
Kladením života pred vierovyznanie sa usiluje „ukázať živú Cirkev Kristovu, ktorá je tvorená alebo znovuzrodenými mužmi a ženami, pričom poskytuje spoločné miesto pre stretnutia kresťanov, ktorí chápu dogmy rôzne“. Tento citát o cieli JB uvádza Katolícka encyklopédia už v roku 1915 a znie to ako dnešné rozprávanie pokoncilového kléru o sprevádzaní, stretávaní a pastoračnej citlivosti.
Osobná viera v ukrižovaného Spasiteľa tvorí základ. Písmo je jediným pravidlom viery, ale o tom, akým spôsobom a kde bolo inšpirované JB nič nehovorí, pretože to patrí „k tajomstvám, ktoré sa Bohu nepáčilo zjavovať“. JB prijíma doktríny o Trojici, páde, pôvodnom hriechu a „celkovej skazenosti“, ale „diskusii o nich sa vyhýba“. Láska Boha zjavujúca sa v Kristovi - bez teórií o tom ako, kedy a kde - je centrom viery a praxe. Ospravedlnenie iba vierou a nevyhnutnosť znovuzrodenia „sú považované za fakty osobnej skúsenosti“.
Posväcujúca milosť, potreba modlitby a iné verejné prostriedky milosti, kompletný obrad, prísna disciplína, „kňazstvo bez episkopátu“, t. j. Čechy sa ukázali ako lepšia pôda pre ich rozkvet wyclifizmu než Anglicko. Wyclif aj Hus boli hnaní túžbou reformovať Cirkev svojej doby; obaja zlyhali a pravdepodobne neúmyselne sa stali otcami nových, heretických skupín - lollardov a husitov.
Prvých katolícki vládcovia v Anglicku prenasledovali; druhí v Čechách prosperovali vďaka kráľovskej a národnej podpore. Upálenie Jána Husa na hranici za tvrdošijnosť v zastávaní Wyclifových odsúdených doktrín bolo považované za urážku viery českého národa, ktorý od svojho prvého obrátenia na kresťanstvo nikdy neodbočil od pravdy.
V roku 1457 nektorí z nich vytvorili organizáciu s názvom „Jednota bratská“ (Unitas fratrum). Zakladateľom novej sekty bol istý Gregor, synovec kališníckeho kazateľa Rokycanu, ktorý neprestal veriť, že „Rímska Cirkev je beznádejne a neprekonateľne skazená“. Gregor sa preto rozhodol založiť novú cirkev v súlade s myšlienkami svojho strýka a vlastnými predstavami o tom, ako má vyzerať dokonalá cirkev.
Vďaka vplyvu Rokycanu získal od krajinského (čes. zemského) správcu Jiřího z Poděbrad povolenie na založenie komunity v dedine Kunvald pri Žamberku. Michal, farár zo Žamberku, a Matiáš, roľník z Kunvaldu, sa ku Gregorovi pripojili a čoskoro mala komunita niekoľko tisíc členov. Ich špecifické princípy boli v tomto ranom období boli pomerne vágne: zrušenie všetkých rozdielov v spoločenskom postavení a majetku, meno kresťana ako jediná dostatočná dôstojnosť; zrušenie prísahy, vojenskej služby atď.
Jiří z Poděbrad si udržal kontrolu nad rastúcou komunitou. V roku 1461 dal Gregora a niekoľkých ďalších ľudí zatknúť s podozrením že oživujú táborskú herézu. Obvinení priznali, že neverili v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii a počas nočných stretnutí sa zúčastnili na prijímaní chleba a vína ako bežnej potravy. Boli prepustení a aby sa vyhli popoťahovaniu od krajinskej správy Gregor a jeho spoločníci ušli na panstva Reichenau - Rychnov, kde žili skrytí v horách.
Tam, v roku 1464, sa konalo tajné zhromaždenie, ktorého sa zúčastnili bratia z Čiech a Moravy, ktorí prijali ako základ svojej viery doktrínu, že ospravedlnenie sa dosahuje prostredníctvom viery a lásky a prináša nádej na večné spasenie. Bohatí boli požiadaní, aby zanechali svoje bohatstvo a svetskú pompéznosť a žili v dobrovoľnej chudobe. Bratia sa mali vzdať súkromného majetku v prospech bratstva. Každý, kto nezachovával bratskú vieru a prax, mal byť z komunity vylúčený.
Medzitým pokračovalo prenasledovanie. Utrakvisti (kališníci) odmietali bratom udeľovať sviatosti. Títo si preto vytvorili vlastné kňazstvo podľa vlastnej viery. Biskupa a niekoľko kňazov vybrali lósom, a rozdelenie s utrakvistami sa stalo hotovou vecou. Hlava rakúskych valdéncov, o ktorom sa predpokladá, že získal svätenie od skutočného biskupa, vysvätil na biskupa bývalého farára Michaela a ten zasa svojho priateľa Matiáša a potom vysvätili niekoľko kňazov. K tomu došlo v roku 1467 na synode v Lhotke pri Rychnove, kde boli všetci prítomní opätovne pokrstení.
Roztržka s katolíkmi aj utrakvistami bola teraz dokončená a bratia začali usporadúvať svoju komunitu podľa modelu „prvotnej Cirkvi“. Moc sa sústredila v rade, ktorej predsedal sudca. Štyria starší mali biskupskú moc. Kňazi nemali majetok a boli povzbudzovaní k celibátu. Od veriacich sa vyžadovala najprísnejšia morálka a skromnosť. Všetko, čo viedlo k luxusu bolo zakázané; prísahy a vojenská služba boli povolené len vo veľmi výnimočných prípadoch. Verejné hriechy museli byť verejne vyznávané a boli trestané cirkevnými trestami alebo vylúčením. Komisia žien neúnavne dohliadala na správanie svojich sestier.
Po synode v Lhotke prišlo nové prenasledovanie. Bratia obhajovali svoju vec rozsiahlymi spismi, ale v roku 1468 bolo mnoho z nich uväznených a mučených, jeden bol upálený na hranici. Smrť Jindřicha z Poděbrad v roku 1471 priniesla istú úľavu. Brat Gregor zomrel v roku 1473. Od roku 1480 bol hlavou sekty Lukáš z Prahy. Vďaka nemu a tolerancii, ktorú bratom poskytol kráľ Ladislav II., rýchlo rástli a na konci 15. storočia mali 400 komunít. Pokus pápeža Alexandra VI. o vrátenie JB do Cirkvi (v roku 1499) sa ukázal ako neúspešný.
V tejto dobe vypukol v JB vnútorný spor a viedol k obnove prenasledovania. Amositi, nazývaní podľa svojho vodcu, brata Amosa, obvinili svojich miernejších bratov z podnecovania násilného odporu voči vláde, napodobňujúcich svojich duchovných predkov, táboritov. Kráľ Ladislav II. následne vydal dekrét, ktorý zakazoval stretnutia bratov pod hrozbou prísnych trestov. Na mnohých miestach však bol dekrét ignorovaný a mocní zemepáni JB naďalej chránili. Kráľ sa uchýlil k miernejším opatreniam.
V roku 1507 pozval predstaviteľov JB, aby sa stretli s utrakvistami na konferencii v Prahe. Bratia poslali niekoľkých negramotných, neškolených mužov, ktorí nevedeli odpovedať na otázky univerzitných profesorov. Kráľ to považoval za urážku a nariadil potlačiť všetky stretnutia, spáliť všetky ich knihy a tých, ktorí sa vzpierali, uväzniť (1508).
Bratia teraz začali hľadať podporu v zahraničí. Erazmus ich pochválil za ich znalosti pravdy, ale odmietol sa k nim pridať. Luther namietal proti ich doktríne o Eucharistii, proti celibátu ich kňazov, proti praxi opätovného krstu a proti viere v sedem sviatostí. Brat Lukáš odpovedal ostrou brožúrou a po zistení nízkej úrovne cirkevnej disciplíny medzi luteránmi vo Wittenbergu ukončil všetky pokusy o zjednotenie. Súčasne (1525) odmietol zwingliánske doktríny, ktoré sa niektorí bratia snažili zaviesť.
Po smrti brata Lukáša (1528) prešlo vedenie JB do rúk reformistov, medzi ktorými je najvýznamnejší Ján Augusta.
Augusta obnovil rokovania s Lutherom a tak upravil krédo JB, že získal schválenie od Luthera, ale zjednotenie bolo opäť zablokované laxnou morálkou luteránov v Čechách a na Morave. Augusta sa prihováral za prísnejšiu cirkevnú disciplínu, ale Luther ho vyhostil so slovami: „Buď ty apoštolom Čechov, ja budem apoštolom Nemcov. Rob ako okolnosti prikazujú, my tu budeme robiť to isté“ (1542). Krátko na to boli české stavy požiadané, aby sa pripojili k vojne Karola V. proti Šmalkaldskej lige.
Katolíci a starí utrakvisti poslúchli, ale českí protestanti, ktorí sa stretli v dome brata Kostku, vytvorili akúsi provizórnu vládu zloženú z ôsmich členov, štyria z nich patrili k JB, a určili generála, aby viedol ozbrojených rebelov do Sasku proti cisárovi. Víťazstvo Karola nad šmalkaldskými pri Muhlbergu (1547) prinútilo rebelov podriadiť sa svojmu kráľovi, Ferdinandovi I. Bratia, ktorí boli hlavnými podnecovateľmi vzbury, boli teraz odsúdení na vyhynutie. Ján Augusta a jeho spoločník Jakub Bílek boli uväznení; stretnutia bratov boli zakázané v celom kráľovstve; tí, ktorí sa odmietli podriadiť, boli vyhnaní. Mnohí sa uchýlili do Poľska a Pruska (1578); tí, ktorí zostali v krajine, sa pripojili aspoň naoko k utrakvistickej strane.
Vďaka miernosti Maximiliána II. a vlastným protestantským tendenciám mohol český snem v roku 1575 vypracovať „České vyznanie viery“, v ktorom sa objavujú aj zásady Jednoty bratskej, aj luteránske. Počas vlády Rudolfa II. (1584) sa opäť začalo prenasledovanie, ktoré trvalo s väčšou alebo menšou intenzitou až do roku 1609, keď Rudolfova charta dala slobodu náboženského vyznania všetkým protestantom.
Avšak len čo vonkajší tlak ustúpil, vypukol v protestantských radoch vnútorný rozkol. Konzistórium, zložené z luteránov a členov Jednoty bratskej, nebolo schopné udržať mier a jednotu medzi oboma stranami. Ferdinand II., po víťazstve nad rebelmi v bitke na Bielej hore (1620), im ponúkol výber medzi katolicizmom a exilom. Mnoho bratov emigrovalo do Uhorska, ale väčší počet do severného Poľska, kde sa usadili v Lisse (Poznaň). Niekoľko komunít prežilo v Poľsku až podnes.
Českí bratia a Anglicko
Za vlády Maximiliána II. a Rudolfa II. si JB užívala obdobie prosperity, ktoré im umožnilo nadviazať vzťahy s mladšími protestantskými cirkvami. Posielali študentov do Heidelbergu a aspoň jedného poslali aj na Oxford. V roku 1583 „Bernardus, John, Moravan“, ktorý študoval teológiu desať rokov na nemeckých univerzitách odcestoval študovať na škótske univerzity. Tento Bernardus však nezanechal žiadnu stopu, okrem zápisu v Oxfordskom registri.
Muž, ktorý dostal bratstvo v Anglicku na scénu bol Ján Ámos, známy ako Komenský. Ako učenec a pedagóg bol pozvaný svojimi anglickými priateľmi, aby pomohol v zlepšení stavu a správy univerzít, ktoré boli práve prerokovávané v parlamente. Vypuknutie občianskej vojny zmarilo všetky tieto plány a Komenský sa v roku 1642 vrátil do Nemecka.
Jeho vplyv v Anglicku mu umožnil zbierať prostriedky pre jeho ťažko prenasledovanú sektu v Poľsku: prvé tri pokusy boli neúspešné, ale štvrtý, autorizovaný Cromwellom, vyniesol 5900 libier, čo boli vtedy veľké peniaze. To bolo v rokoch 1658-59. Styk s Anglikánskou cirkvou pokračoval nepretržite až do doby, keď pozostatky pôvodnej Jednoty bratskej postupne zanikli a boli pohltené inými evanjelickými vyznaniami. Keď sa obnovená JB ukázala v Anglicku, tešila sa zo spomienky na bývalé priateľské vzťahy.
História obnoveného bratstva
Prenasledovanie a vnútorné rozpory takmer viedli k úplnému zániku Českých bratov. Malý, ale verný zvyšok však bol predurčený na to, aby vyrástol v nové a silné náboženské združenie pod menom Moravskí bratia. Zakladateľom a formovateľom tejto druhej „Unitas fratrum“ bol pobožný a praktický gróf Zinzendorf (* 1700, † 1760).
V roku 1722 luteránsky pastor Rothe z Berthelsdorfu v Hornom Lužicku predstavil grófovi, od ktorého mal svoju farnosť, moravského stolára menom Kristián David. Tento muž hľadal miesto, kde by so svojimi spoluvercami mohli slobodne praktizovať svoju vieru.
Zinzendorf nebol doposiaľ oboznámený s históriou a učením Českých bratov, z lásky k blížnym im poskytol požadovanú pôdu na svahoch Hutbergu v obci Berthelsdorf. O krátky čas tam prisťahovalci z Moravy založili osadu, nazvanú Herrnhut. Osadníci sa modlili v luteránskom kostole. O dva roky neskôr prišlo z Moravy päť mladých mužov, ktorí tvrdili, že sú praví členovia starého „Českého bratstva“. Ihneď vznikli náboženské spory, čo znepokojilo grófa Zinzendorfa a jeho priateľov. Gróf si čoskoro uvedomil, že osadníci, všetko jednoduchí robotníci a remeselníci, sa viac zaujímali o cirkevnú disciplínu a kresťanské pravidlá života, než o dogmy. Preto sa rozhodol vypracovať ústavu pre spoločenstvo, v ktorom by náboženstvo malo byť hlavným cieľom a zväzujúcim putom. Odišiel z Drážďan a so súhlasom pastora začal pracovať ako laik-katechéta medzi bratmi v Herrnhute.
Spoločenstvo sa stretávalo na bohoslužbách vo vlastnej sále, kde jeden z bratov, buď vyžrebovaný alebo zvolený zhromaždením, pôsobil ako kazateľ. V roku 1731 sa oddelili od farnosti a k svojim obvyklým službám pridali slávenie Pánovej večere. Rozdelili sa do „zborov“ podľa veku, pohlavia a zamestnania; každý zbor bol riadený staršími (mužmi aj ženami), pastorom a administrátormi zvolenými zo svojich členov. Ženské zbory sa odlišovali svojím oblečením. Vdovy, slobodní mladí muži a mladé ženy tvorili samostatné zbory pod dohľadom starších. Všetko v Herrnhute bolo riadené Kolégiom starších, vrátane manželstva, ktoré podliehalo schváleniu žrebom. Bola zabezpečená starostlivosť o chudobných a chorých, modlitebné stretnutia a podobne. Diakoni, konajúci v mene starších, spravovali majetok, ktorý komunita získala z darov. Veľká pozornosť sa venovala vzdelávaniu mladých, Zinzendorf mal záujem vychovať generáciu, ktorá by pokračovala v jeho diele.
Organizácia obnovenej JB bola dokončená v roku 1731. Niesla pečať osobnosti svojho zakladateľa, muža hlboko nábožného, vychovávaného v pietizme a dobre oboznámeného s katolíckym životom zo svojho pobytu v Paríži. Akonáhle boli základy v Herrnhute pevne položené, začal Zinzendorf uvažovať o misijnej práci. Jeho osobná spojitosť s dánskym dvorom ho viedla k tomu, aby si vybral dánske územia v Západnej Indii a Grónsku ako pole svojej práce. Jeho prví misionári boli vyslaní v rokoch 1732 a 1733. Keď však cítil, že ako jednoduchý laik nemôže udeľovať misionárske právomoci, prijal v Tübingene v roku 1734 svätenie a navyše získal biskupskú konsekráciu od reformovaného dvorného kazateľa Jablonského z Berlína, v ktorého rodine sa údajne zachoval moravský episkopát, pôvodne založený v roku 1467 platne vysväteným valdénskym biskupom.
Prenasledovanie prišlo čoskoro a najväčšími nepriateľmi sa ukázali ortodoxní luteráni. Cisárska vláda vo Viedni ostro protestovala proti ich propagande v Čechách, čo spôsobilo emigráciu rakúskych poddaných a zasialo nespokojnosť v krajine. Pod cisárskym tlakom saský kráľ Zinzendorfa „navždy“ vyhnal. Zdanlivo znepokojený gróf využil svoj exil na dobré účely. Počas desiatich rokov (1737-47) svojho pobytu mimo Sasko založil zbory v Holandsku, Anglicku, Írsku, Amerike; nové vznikli aj v Nemecku v Herrenhagu, Neuwiede, Gnadenfrei, Gnadenbergu a Neusatz. Zinzendorf mal osobitnú náklonnosť k londýnskej skupine. V roku 1750 sa usadil v anglickom hlavnom meste a odtiaľ riadil celú „Jednotu bratskú“. Ale v roku 1755 sa vrátil do Herrnhutu, ktorý sa teraz stal a zostal centrom celej administratívy.
„Inováciou“ nového cirkevného systému je sloboda nových členov za...
Môžeme očakávať, že podobná výzva zaznie aj na ekumenickom stretnutí, ktoré má Svätý Otec naplánované v rámci svojej návštevy Slovenska. K čomu pápež František počas pontifikátu povzbudzuje svojich veriacich na poli ekumenického dialógu?
„Všetci veriaci katolíci máme byť tí, ktorí žijú ekumenizmus, ktorí žijú pre jednotu. Ako? Budeme sa modliť. Bez modlitby nefunguje nič. Ekumenizmus je Boží projekt. Je to Duch Svätý, ktorý ho usmerňuje, posúva dopredu. Suchým kameňom,“ konštatuje Terézia Lenczová.
S radosťou preto pripomína, že za jednotu kresťanov sa modlíme aj na Slovensku. Silné ekumenické spoločenstvá môžeme vidieť napríklad v Žiline, Martine, Košiciach či v Bratislave.
„S manželom sme mali množstvo priateľov z rôznych cirkví, hlavne od baptistov a Cirkvi bratskej. Stretávali sme sa na modlitbách, aj sme si konkrétne pomáhali.“
Pápež František pozýva veriacich k ekumenizmu aj tým, ako ho žije on sám. „Svätý Otec je človek dialógu. Váži si každú ekumenickú aktivitu, ktorá sa koná vo svete, v rôznych krajinách, rôznych cirkvách. Zaujíma k tomu nesmierne múdre stanovisko. Pre neho je ekumenizmus cesta vo viere, láske a láske k pravde,“ hovorí členka Rady pre ekumenizmus.
Vyzdvihuje i Františkov postoj k iným kresťanským konfesiám. „Fascinovalo ma, keď prišiel do Bulharska, Rumunska, Arménska či na Kubu. Všade sa snaží rozvíjať obrovskú túžbu po tom, aby bol Ježiš poznaný a milovaný, a všade nachádza nádhernú spoločnú reč úcty a nesmiernej lásky k Ježišovi.
Dodáva, že aj medzi jej priateľmi z iných cirkví je pápež František obľúbený.
Azda najvýznamnejšou Františkovou cestou z pohľadu ekumenického dialógu bola návšteva v švédskom Lunde, kde si Svätý Otec spolu s evanjelikmi pripomenul 500. výročie reformácie. Evanjelici ich zasa oslavovali s obrovskou eufóriou. A tak sa v Lunde v októbri 2016 konala prvá spoločná katolícko-evanjelická spomienka na reformáciu. „Aby sme nemali úmysel realizovať neuskutočniteľnú korekciu toho, čo sa udialo,...
Svojou neochvejnou vierou, oddanosťou a schopnosťou spájať ľudí rôznych vierovyznaní pápež František neustále inšpiruje veriacich aj neveriacich. Jeho ekumenické úsilie je nesmierne dôležité pre dosiahnutie porozumenia a rešpektu medzi rôznymi náboženskými tradíciami.