História Farnosti Malá Ida: Od Pôčiatkov po Súčasnosť

História farnosti Malá Ida je bohatá a siaha hlboko do minulosti. Prvé písomné zmienky o obci a jej okolí nám poskytujú cenné informácie o vývoji školstva, náboženského života a osídlenia tejto lokality.

Školstvo v Malej Ide

Prvá písomná zmienka o existencii školy v Malej Ide pochádza z roku 1890, keď v budove „panského dvora“ otvorili cirkevnú jednotriedku. Napriek slovenskému osídleniu lokality bola vyučovacím jazykom maďarčina.

V roku 1892 bola dokončená stavba novej školskej budovy za potokom pri ceste do Šemše. 1. septembra 1892, keď sa v nej začalo vyučovanie, boli do nej pričlenené aj deti z Lorinčíka. Tie do školy v obci dochádzali až do roku 1929. Po Komárekovej smrti bola v obci zriadená kantorská stanica.

V roku 1931 sa škola stala dvojtriednou. Vyučovalo sa na dve smeny. 14. septembra 1936 bol posvätený základný kameň dvojtriednej školy na pozemku Spišského biskupstva a kapituly - naproti starej budove školy za potokom. V novej poschodovej budove sa začalo učiť o tri roky neskôr - 4. septembra 1939.

4. Viedenskou arbitrážou bola obec pričlenená k Maďarsku. V škole bolo vytvorené slovenské a maďarské oddelenie. 20. januára 1945 bola dedina oslobodená. Vyučovanie bolo obnovené 1. marca 1945. Obe triedy boli slovenské. Druhú triedu štátnej národnej školy viedla Marta Krafčíková, rodáčka z Lorinčíka. V Malej Ide pôsobí do 9. júna 1945. Na uvoľnené miesto bol Školským inšpektorátom I. v Košiciach pridelený Andrej Bačenko, ktorý v obci pôsobil do 1. februára 1949.

7. februára 1949 bola v dedine zriadená neúplná stredná škola. Do jej obvodu patrila aj Šemša a Hodkovce. Od školského roku 1949/50 pribudol aj Poľov. Po úspešnom ukončení piateho ročníka postupovali školopovinné deti do neúplnej strednej školy. Tá bola umiestnená na poschodí národnej školy. V školskom roku 1945/50 navštevuje školu 70 žiakov. Neúplná stredná škola je dvojtriedna. Na učiteľské miesto nastupuje Vojtech Cap, ktorý sa po doplnení vzdelania stáva riaditeľom. Po jeho odchode v marci 1951 je do funkcie riaditeľa menovaná Genovéva Capová.

V školskom roku 1954/55 navštevovalo školu 146 žiakov. V školskom roku 1964/65 dostali žiaci prvýkrát bezplatne učebnice a školské pomôcky. V tomto období bola otvorená školská jedáleň, v ktorej sa stravovalo v priebehu roka 42 až 45 žiakov a 9 až 11 učiteľov.

V máji 1966 sa začalo s výstavbou 15 triednej školy a šiestich bytov pre učiteľov. V novej škole začalo vyučovanie 5. februára 1968. Učí sa v nej dodnes. Školské objekty tvoria 3 pavilóny s 15 kmeňovými učebňami, 1 pavilón s odbornými učebňami, 1 pavilón s telocvičňou a administratívny pavilón s jedálňou.

Po odchode D. Pindrocha k 1. 9. 1968 sa stáva riaditeľom školy František Slobodník a jeho zástupcom Štefan Maček. K 1. V školskom roku 1970/71 dosiahli maloidianskí žiaci v okresných kolách súťaží výrazné umiestnenia - 1. miesta v matematickej a fyzikálnej olympiáde a 3. miesto v chemickej olympiáde.

V školskom roku 1971/72 boli do ZDŠ Malá Ida pričlenení žiaci 2. stupňa zo ZDŠ Šemša. Po odchode Štefana Mačeka z Malej Idy v apríli 1972 sa zástupcom riaditeľa školy stal Juraj Petrík. 6. augusta 1972 náhle zomrel vo veku 41 rokov riaditeľ ZDŠ František Slobodník. Jeho nástupcom sa stal Juraj Petrík.

Najväčšie úspechy dosiahli maloidanskí žiaci v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Výchovno-vzdelávacie výsledky i umiestnenia žiakov vo vedomostných, umeleckých a športových súťažiach dostávali školu do povedomia verejnosti okresu.

1.júla 1986 sa riaditeľ školy Mgr. Juraj Petrík stal vedúcim Odboru školstva Okresného národného výboru Košice - vidiek. Do riaditeľskej funkcie bol menovaný Mgr. Ján Berežný. 1. júla 1991 sa do vedenia školy dostáva Mgr. Ľubica Korečková. Po štyroch rokoch - 1. júla 1995 sa do vedenia školy opätovne dostáva Mgr. Ján Berežný.

V roku 1999 a 2000 bola škola plynofikovaná a v roku 2001 boli školské objekty pripojené na obecný vodovod a kanalizáciu. V rokoch 2003 - 2005 boli prvýkrát zabezpečené finančné prostriedky na výmenu drevených okien za plastové. Zároveň boli finančné prostriedky využité na opravu strešnej krytiny na štyroch pavilónoch.

Od 1. apríla 2002 má škola právnu subjektivitu. V roku 2004 bola zriadená prvá učebňa výpočtovej techniky. V roku 2009 sa riaditeľkou školy stáva RNDr. Katarína Vojkovská. V materiálno-technickej oblasti bola zriadená druhá počítačová učebňa a z kapitálových prostriedkov získaných od OÚ v Malej Ide boli zakúpené 4 interaktívne tabule. Pokračuje sa v postupnej výmene poškodených drevených okien za plastové, vymenené boli aj všetky vchodové dvere na pavilónoch za hliníkové, čím sa významne prispelo k šetreniu energiou. Vo výchovno-vzdelávacej činnosti dosahujú žiaci dlhodobo významné úspechy v predmetových súťažiach, v tvorbe školského časopisu, v školských vystúpeniach pre obec a v projektovej činnosti.

Náboženský Život

Najrozšírenejšou a najvplyvnejšou vierou týchto končín bola katolícka, ale v presne neurčený rok (približne v polovici 16. storočia) dochádza k obrovskej zmene náboženskej príslušnosti obyvateľstva. Väčšina prechádza na protestantskú vieru (kalvíni).

Kostol v románko - gotickom štýle bol postavený na pamiatku biskupa Sv. Martina. Od nepamäti stojí v strede obce na vŕšku vodou nanoseného kamenia. Dnes sa nad chotárom týči vysoká veža s mohutným zvonom, ale kedysi to bola oveľa menšia stavba. Celý kostol prešiel v roku 1743 kompletnou barokovou úpravou.

Katolícky kostol vo Veľkej Ide patrí vskutku medzi skvostne upravené cirkevné stavby. Jeho dnešná podoba je výsledkom viacerých úprav a ľudskej snahy. Po obnove fresiek v roku 1913 bola vykonaná kompletná výmaľba stien nadmernými obrami a výjavmi od V. Smolku (rok 1934). K tomu pribudlo veľa cenných umeleckých diel rôzneho druhu ako napríklad voľný obraz Panny Márie z roku 1878 od J. Gabalského, obraz svätej Barbory bližšie nepoznaného maliara (je označený iba nápisom BK 10.7.1873), baroková plastika pražského Jezuliatka z druhej polovice 18. storočia, na neorenesančnom oltári obraz biskupa Sv. Martin od E. Poľov, súčasná mestská časť, je svojim pôvodom veľmi stará dedina.

V rokoch 1332 až 1335 už vo Veľkej Ide stál kostol a usadlosť mala aj svojho farára.

Poľov

E. Poľov, súčasná mestská časť, je svojim pôvodom veľmi stará dedina. Prvú písomnú zmienku poznáme už z 13. storočia, konkrétne z roku 1248. Vtedy pri opise hraníc zeme Zebus sa uvádza, že táto zem hraničí na západe s územím dediny Poľov - vo vtedajšom názve villa Paul.

Podľa písomnej zmienky z roku 1280 vieme, že komes Dávid z omodejovskej línie rodu Aba spolu so svojimi troma synmi získava späť čiastku zeme Ida, ktorá sa vtedy volala Eghazas Ida a ide o súčasnú Šacu. Tieto územia a ich osídlenie boli v rukách rodu Aba, ale neskôr sa dostali do iných rúk. Nevieme, či k tomu došlo predajom, alebo inou formou. Vieme však, že v roku 1280 boli tieto územia v rukách synov komesa Beňadika de Ruzka.

Vieme, že územie Poľova sa pred rokom 1280 dostalo do rúk synov komesa Beňadika de Ruzka výmenou za iné územia a doplatok 300 mariek. Z ďalších vlastníkov Poľova, ktorí ho „mali vo svojich rukách“ je známy Štefan Čurka z rodu Aba. Medzníkom vo vlastníckych vzťahoch Poľova tvorí bitka pri Rozhanovciach, ktorá sa odohrala v roku 1312. Po nej synovia Štefana Čurku - Tomáš a Mikuláš - utiekli do Poľska.

V roku 1323, teda desať rokov po bitke pri Rozhanovciach, nastala opäť zmena. Na príhovor poľského kráľa a kráľovnej boli Tomáš a Mikuláš, synovia Štefana Čurku, omilostení uhorským kráľom. Bratia Tomáš a Mikuláš sa rozhodli, že majetok nebudú zdieľať spoločne, ale si ho rozdelia. Stalo sa tak v roku 1330 a Poľov pripadol Mikulášovi. Obec Poľov sa potom dedila v Mikulášovej rodovej línii.

Poľov sa uvádza v zoznamoch odvodov pápežských desiatkov už v roku 1332. Podľa portálneho súpisu vieme, že v roku 1427 bolo v Poľove 24 port. Zápis z roku 1715 konštatuje, že v Poľove sa nachádza len 5 poddanských usadlostí. Spisovali sa už mená rodín a z piatich rodín obývajúcich Poľov mali štyri rodiny slovenské mená. Poľov bol teda osídlený prevažne Slovákmi.

Podľa Mateja Béla obec Poľov založili obyvatelia maďarského pôvodu, ktorých v priebehu storočí nahradili Slováci. Iného názoru je historik Branislav Varsík. Podľa jeho výskumu a názoru sa tu maďarsky začalo výraznejšie rozprávať až v druhej polovici 16. storočia, teda v čase cirkevnej reformácie, kedy sa maďarčina šírila s protestantskou vierou - v ich kostoloch sa skoro všade kázalo v maďarčine. Varsík predpokladá, že Poľov je staršia dedina ako je jej prvá historická zmienka, o čom svedčí skutočnosť, že v tom čase to bola už rozvinutá obec.

Z latinskej formy Pauli sa potom vyvinul maďarský názov Pólyi, keď bola dedina pomaďarčená. Kontinuita slovenského živlu teda bola pretrhnutá v posledných storočiach stredoveku a Slováci znova osídľujú túto dedinu až novšie, najmä od 17. storočia a vytvárajú si dnešný názov Poľov už iba z maďarského názvu Pólyi.

Šaca

Podľa archeologických nálezov siaha história osídlenia tohoto územia až do obdobia raného vývoja človeka na území Slovenska. Nálezy kamenných nástrojov v chotárnej časti Viničky svedčia o tom, že na území dnešnej Šace žili ľudia už v staršej dobe kamennej.

Šaca patrila pôvodne do osídlenia pri hornom toku rieky Idy (od dnešnej Veľkej Idy na sever). Toto územie tvorilo veľkú zem zvanú terra Ida. Na tejto zemi Ida vznikol kostol na polceste medzi dnešnou Veľkou Idou a Malou Idou, t.j. kostol, ktorý dodnes existuje na území Šace. Prvá písomná zmienka o tomto kostole sa objavuje v roku 1275. V roku 1280 už Šaca vystupuje v záznamoch ako zvláštna časť (portio) na pôvodnej zemi Ida a možno predpokladať, že v tých časoch okolo kostola existovala aj dedina.

Až do roku 1319 prechádzala Šaca rukami viacerých majiteľov, ktorí ju získavali rôznymi spôsobmi - či už v dueloch, kúpou alebo delením majetkov. Záznamy hovoria o tom, že v roku 1319 došlo k odpredaniu južnej polovice Šace, kým severná patrila zemanom z Bašky. Južnú časť odpredali jej vtedajší majitelia magistrovi Čaňovi zo Šariša. Na tomto území vznikli potom dve dediny, Buzinka a Gergelyfalva. Dedina Gergelyfalva údajne zanikla niekedy v 16. storočí, keď jej obyvatelia vymreli. Ak by sme ju chceli lokalizovať presnejšie, tak ležala v juhovýchodnej časti chotára Buzinka - v pomyselnom trojuholníku, ktorý tvoria Veľká Ida, Buzinka a Sokoľany.

O severnej časti Šace vieme, že bola v rukách zemanov z Bašky až do roku 1344, konkrétne ju pri delení otcovských majetkov v roku 1328 získal jeden z dvoch synov pôvodného majiteľa Matúša, a to Dominik. V priebehu 14. storočia bola Šaca opäť krátkodobo v rukách rôznych majiteľov. Z konca storočia je zachytený záznam, v ktorom sa uvádza, že v roku 1395 cisár Žigmund daroval časť Šace za zásluhy Ladislavovi a Jánovi - synom Demetera zo Šemše. A tu sa začína písať dlhá história rodu Semsey v Šaci.

V roku 1409 vydáva cisár novú darovaciu listinu na tri štvrtiny Šace, a to Štefanovi a jeho bratom Frankovi a Ladislavovi, ktorí sú potomkami Jána zo Šemše. Posledná štvrtina Šace sa dostala do rúk rodiny zo Šemše v roku 1427, keď ju Žigmund daroval tomu istému Frankovi, ktorý už časť Šace získal predchádzajúcou darovacou listinou. Tak sa Semseyovci stali zemepánmi Šace na takmer štyri storočia, s výnimkou krátkeho časového obdobia po roku 1686, keď im bol odobraný majetok pre nevernosť voči cisárovi. Buzinka v roku 1427 patrila podľa písomných záznamov Mikulášovi z Dubovice zo Šariša.

S rodinou Semsey sú úzko späté aj dejiny hradu v Šaci. Kedy presne hrad vznikol nie je známe, ale jeho výstavbu možno umiestniť do rozpätia rokov 1439-1445. Vieme však, že bol zbúraný v roku 1468. Na jeho zbúranie mali vplyv udalosti, ktoré sa odohrali v Uhorsku zhruba v čase výstavby hradu.

Podľa špeciálnej vojenskej mapy z roku 1875, kde juhozápadne od Šace je časť chotára, ktorá sa nazýva „Vár táblak“ čiže „Hradné tabule“ alebo „Hradné územie“. V súvislosti s názvom by sa dalo logicky uvažovať o tom, že hrad mohol byť práve v týchto miestach. Táto časť chotára však v minulosti patrila k Buzinke, nie k Šaci.

Počas stavovských povstaní nastáva prudký úbytok obyvateľstva, v prípade Buzinky dochádza k dočasnému vyľudneniu. Mor v roku 1711 takmer vyľudnil Šacu, takže pri súpise v roku 1715 Šaca mala 4 poddaných, čo je asi 20 obyvateľov. Buzinka sa v tejto súvislosti spomína ako úplne opustená obec. Tak ako v iných dedinách Košickej kotliny, aj v Šaci a Buzinke došlo k usadzovaniu nových poddaných. Začalo tu prichádzať národnostne zmiešané obyvateľstvo.

Koncom 18. storočia sa začína meniť národnostné zloženie obyvateľstva v prospech Slovákov. V oboch dedinách - v Buzinke i Šaci sa však počas celého 19. storočia rozpráva po slovensky i po maďarsky, čo svedčí o tom, že bok po boku žili obe národnosti.

Do obdobia 18. storočia môžeme začleniť aj vznik Ludvikovho Dvora. Predpokladá sa, že vznikol ako majer rodiny Semseyovcov, ktorá v tom období budovala majery. Prvá písomná zmienka o Ludvikovom Dvore sa objavuje až v roku 1826, keď sa spomína, že tu žilo 7 ľudí. Neskôr sa majer rozrástol a do roku 1840 tu žilo 49 obyvateľov.

Do roku 1776 sa datuje výstavba rokokového kaštieľa v Šaci a koncom 18. storočia bol v obci postavený klasicistický kaštieľ miestneho zemepána Juraja Semseyho v Buzinke.

V roku 1943 došlo k zlúčeniu obcí Šaca a Buzinka. Dlho sa dohadovalo o spoločnom názve zlúčenej obce. Nakoniec znel definitívny návrh „KözépIda“, t.j. Stredná Ida. Zlúčené obce sa tak však nikdy oficiálne nevolali, pretože pri rôznych zmenách politických pomerov k oficiálnemu premenovaniu nikdy nedošlo.

Druhá svetová vojna a jej hrôzy sa dotkli aj Šačanov, dokonca priamo obce na prelome rokov 1944 - 45. Počas prechodu frontu došlo párkrát k odstreľovaniu najmä nemeckých kolón, ktoré prechádzali cez obec smerom od Košíc na Moldavu nad Bodvou. Obec bola oslobodená 18. januára 1945. Počas bojov bolo poškodených veľa domov, najviac však rímsko-katolícky kostol, ktorý bol v roku 1946 opravený zo zbierok ľudu.

Novodobé dejiny Šace boli asi najviac ovplyvnené výstavbou a ďalšou existenciou Východoslovenských železiarní. Počet obyvateľov Šace bol začiatkom päťdesiatych rokov okolo 1200. Prudký vzostup obyvateľstva nastal začiatkom budovania Hutníckeho kombinátu (HUKO). Výstavba a následné spustenie výroby vo Východoslovenských železiarňach ovplyvnila nielen vzrast počtu obyvateľstva. Firma aktívne zasahovala do celkového rozvoja Šace. V šesťdesiatych rokoch bol napríklad vybudovaný Závodný klub ROH, ktorý zabezpečoval kultúrne vyžitie obyvateľov. V sedemdesiatych rokoch pribudla nová nemocnica, ktorá poskytovala ošetrenie nielen zamestnancom VSŽ, ale aj ostatným obyvateľom Šace.

Niektoré historické názvy Šace:

• 1275 - Ida
• 1280 - terra Eghazas Ida
• 1319 - poss. Saticha
• 1328 - poss. Zethyce
• 1344 - Setyche
• 1379 - poss. Sathicha
• 1385 - Sathicha
• 1409 - Sethyche
• 1424 - villa Saczcza
• 1427 - poss. Sechcha, Secha
• 1428 - poss. Sathcza
• 1469 - poss. Sathcza

Bukovec

Prvú písomnú zmienku o Bukovci poznáme z dokladu z roku 1347. Spomína sa ako villa Bakolch a stála tam už kaplnka. V staršom dokumente z roku 1330 sa opisujú hranice chotára obce Malá Ida, ale v tomto dokumente niet zmienky o terajšej obci Bukovec, takže v tomto čase ešte neexistovala.

Bukovec bol vlastníctvom rodiny Čurka z Malej Idy. V roku 1401 však kráľ Žigmund prevzal obce Bukovec a Hýľov do svojho vlastníctva, keďže sa v danej lokalite našli náleziská striebra. Je pravdepodobné, že bane nedosahovali požadovaný výnos, pretože už v roku 1427 Bukovec vlastnil Šebastián z obce Geča. Aj mesto Košice malo snahu získať Bukovec do svojho vlastníctva, ale v roku 1446 bola obec opäť prisúdená rodine Šebastiána z Geče, konkrétne jeho synom. Keď však tento rod vymrel, kráľ Vladislav v roku 1491 daroval Bukovec mestu Košice.

Portálny súpis z roku 1553 však dedinu Bukovec uvádza ako majetok Pavla Draholca. Osada mala vtedy rozlohu 6 port. Názov obce je odvodený zo slovenského slova buk a vznikol podľa charakteristického lesného porastu celého okolia.

Nikdy tu nebola pretrhnutá kontinuita slovenského obyvateľstva dediny, ani nikdy nebol menený názov obce za rýdzo maďarský. Označenie Bukócz pochádza zo slovenského názvu. Od počiatku dediny tu žili Slováci. K výraznejšiemu národnostnému zmiešaniu došlo v čase, keď Bukovec vlastnili Košice. Vtedy sa sem prisťahovali nemecké rodiny rovnako ako aj do Bašky a Hýľova. Aj v 16. storočí sa tu však rozprávalo prevažne slovensky a nemecky.

Už do roku1696 však Nemci z Bukovca odišli, alebo vymreli, pretože v tomto roku sa v Bukovci robil súpis poddaných. Objavilo sa tam osem mien, z ktorých sedem boli rýdzo slovenské, len jedno poslovenčené nemeckého pôvodu. V roku 1715 tu žili 4 poddaní, v roku 1720 tu bolo 6 poddaných. Lexikon z roku 1773 uvádza, že v dedine sa hovorí prevažne po slovensky a odvtedy Bukovec vystupuje aj ako rýdzo slovenská dedina.

Počas súpisu obyvateľstva z roku 1828 bolo v obci 60 domov a 465 obyvateľov, podľa výsledkov sčítania ľudu v roku 1869 mala 445 obyvateľov a počas sčítania ľudu v roku 1910 479 obyvateľov. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali tradičným poľnohospodárstvom, výrobou náradia a v stredoveku i baníctvom v miestnych strieborných baniach. Do roku 1918 patrila obec do Abovskej stolice, v roku 1938-45 bola pripojená k Maďarsku.

Genéza názvu obce:

• 1347 - villa Bakolch
• 1385 - poss. Bukolch
• 1395 - poss. Bukolch
• 1401 - Bokolch
• 1406 - poss. Bakolch, Bokalch
• 1427 - Bowkowlch
• 1446 - poss. Bakolcha
• 1447 - Bokolcz
• 1491 - poss. Bwkolcz
• 1515 - poss. Bwkolcz
• 1563 - poss. Bwkoch
• 1773 - slovensky Bukowcze, maďarsky Bukocz
• 1808 - slovensky Bukowec, Bukowce, maďarsky Bukócz
• 1903 - slovensky Bukovce
• 1906 - slovensky Bukovec

Erb obce Bukovec: V striebornom (bielom) poli štítu na zelenej trávnatej pôde zelený strom, na ňom dva červené vtáky so zlatou (žltou) zbrojou. Štít: neskorogotický.

Prehľad Významných Dátumov a Udalostí

tags: #mala #ida #farnost