Evanjelium predstavuje osobitý a samostatný literárny druh. Takýto spôsob zostavenia diela nemá pred kresťanstvom obdoby. Názov evanjelium - grécke slovo eugangelion = “dobrá zvesť”, “posolstvo blaha”. Evanjeliové príbehy sa pokúšajú opísať historické udalosti a slová Ježiša z Nazareta.
Evanjelisti objasňujú údaje, ktoré sami vybrali, vo svetle viery. Jadrom výkladu celého Nového zákona je dvojitý zrod kresťanstva. Každý evanjelista podáva svoj vlastný prístup k osobe Ježiša Krista. V štyroch evanjeliách je predstavený úplne zreteľne a s mnohými detailami.
Marek orientuje čitateľa na cestu, ktorá vedie z temnoty k plnému zjaveniu. Ježiš sa javí ako človek, ktorý koná prekvapujúce činy vyslobodenia zo zla fyzicky a duševne chorých. V polovici cesty ho Peter spoznáva ako “Mesiáša” - Spasiteľa sveta.
Evanjeliá chcú vyjadriť historické účinkovanie Ježiša Nazaretského ale v prvom rade dielo spásy, ktoré vykonal.
V teológii cirkevných otcov bola ústrednou témou otázka vnútornej jednoty celej Biblie Cirkvi, pozostávajúcej zo Starého a Nového zákona.
Historické pozadie a datovanie
Podľa cirkevnej verzie knihy Nového zákona vznikali v priebehu niekoľkých desaťročí druhej polovice 1. storočia n. l. a kánon bol ustanovený roku 364. Biblická kritika síce podstatne mení tieto údaje, predsa však v porovnaní s chronológiou Starého zákona je časové rozpätie vzniku Nového zákona pomerne krátke.
Predpokladá sa, že medzi objavením prvej a poslednej knihy Nového zákona uplynulo jedno storočie - od polovice 1. storočia do polovice 2. Táto skutočnosť však nepomáha riešiť otázku relatívneho, tým menej absolútneho datovania jednotlivých novozákonných kníh.
Vyriešenie otázky datovania je nevyhnutným predpokladom na určenie spôsobu vzniku jednotlivých novozákonných diel, pretože správne datovanie umožňuje rekonštruovať spoločensko-historické podmienky, ktoré určovali sociálny a ideologický zmysel týchto diel.
Základom koncepcie, ktorá vychádza z cirkevnej tradície, je tvrdenie, že prvou knihou Nového zákona bolo Evanjelium Matúša, ktoré vzniklo približne 8 rokov po smrti a nanebovstúpení Ježiša Krista. Vzápätí napísali svoje evanjeliá Marek a Lukáš a o niečo neskôr Ján.
Z diel Nového zákona sa Jánovi pripisuje aj Apokalypsa, ktorá vznikla okolo roku 95, a tri listy. Ani cirkevná literatúra sa nevyhla rozporom pri datovaní niektorých novozákonných diel. Napríklad pripúšťa sa, že Apokalypsa môže pochádzať zo skoršieho obdobia - niečo pred rokom 70, keď Rimania zničili Jeruzalem.
Rozpory sú aj v datovaní Skutkov apoštolských.
Robinson označuje svoje závery za prekvapujúce a neočakávané, no v podstate rozohráva svojrázne predstavenie na tému, ako neočakávane vraj skrachovala klasická biblická kritika, ktorá udávala úplne iné chronologické orientačné body novozákonných kníh.
Pre cirkevné učenie má veľký význam aj zaraďovanie novozákonných kníh do čo možno najskoršieho obdobia, aj tvrdenie, že ako prvé z nich vznikli práve evanjeliá. Pri takomto datovaní udalostí Nového zákona, predovšetkým tie, čo súvisia s osobou Krista, javia sa tak, akoby sa dostali do textov Nového zákona hneď po tom, ako sa uskutočnili - a toto má podporovať predstavu historickej opodstatnenosti samých príbehov.
Veľký význam má aj druhý predpoklad, že zo všetkých novozákonných kníh vznikli najskôr evanjeliá. Tieto totiž obsahujú aspoň aký-taký životopis Ježiša Krista, i keď plný protirečení, nejasný a neúplný, zatiaľ čo v iných novozákonných knihách sa Ježiš Kristus takmer nespomína.
Ani apoštolské listy, ani Skutky apoštolské, ani Apokalypsa sa neodvolávajú na Ježiša Krista, dokonca ani v tých prípadoch, keď je to nielen vhodné, ale priam nevyhnutné.
V ranej kresťanskej literatúre existuje skupina diel, ktoré nie sú zaradené do kánonu Nového zákona, no cirkev ich považuje za posvätné; ide o spisy tzv. apoštolských mužov alebo apoštolských otcov. Sem patria listy aj iného druhu - diela sv. Klementa Rímskeho, Barnabáša, sv. Ignáca Antiochijského, sv. Polykarpa zo Smyrny, Papiasa z Hieropolisu, Hermasov Pastier a Didaché (Náuka dvanástich apoštolov).
Mená autorov, ktorým sa príslušné diela pripisujú, sú v mnohých prípadoch sporné. Existujú napríklad vážne pochybnosti o jestvovaní sv. Klementa Rímskeho a Barnabáša. Z nášho hľadiska je teraz dôležité, že celkové datovanie týchto diel je viac-menej jasné: všetky vznikli v období medzi koncom 1. storočia a polovicou 2. storočia n. l.
Vzťah Starého a Nového zákona
Spoločenstvo kresťanov je so židovským ľudom spojené predovšetkým na základe svojho historického pôvodu. Vskutku ten, v ktorého kresťania veria, Ježiš z Nazareta, je synom židovského národa. Rovnako aj Dvanásti, ktorých si vyvolil, „aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3, 14). Spočiatku kázali len židom a prozelytom, teda pohanom, ktorí sa pripojili k židovskej komunite (porov. Sk 2, 11). Tak sa v lone judaizmu prvého storočia po Kr. zrodilo kresťanstvo. Postupne sa potom od neho oddelilo, no Cirkev nemohla nikdy zabudnúť na svoje židovské korene, o ktorých jasne svedčí Nový zákon.
Stále aktuálnym prejavom tohto pôvodného zväzku je fakt, že kresťania prijímajú Sväté písma židovského národa ako Božie slovo, ktoré je určené aj im. Cirkev naozaj prijala všetky knihy obsiahnuté tak v hebrejskej, ako aj gréckej Biblii ako Bohom inšpirované.
Označenie „Starý zákon / Stará zmluva“ pre zbierku týchto kníh, je výrazom, ktorý presadzoval apoštol Pavol na označenie týchto spisov pripisovaných Mojžišovi (porov. 2 Kor 3, 14 - 15). Jeho význam sa od konca druhého storočia po Kr. rozšíril tak, že zahrnul aj ostatné spisy židovského národa napísané v hebrejčine, aramejčine alebo gréčtine.
Označenie „Nový zákon / Nová zmluva“ pochádza z výroku Knihy proroka Jeremiáša, ktorý zvestuje „novú zmluvu“ (Jer 31, 31). Výraz v gréckej Septuaginte označoval „nové ustanovenie“, „novú zmluvu“ (kainé diathéké). Proroctvo oznamuje, že Boh zamýšľa uzavrieť novú zmluvu. Kresťanská viera vďaka ustanoveniu Eucharistie vidí uskutočnenie tohto prisľúbenia v tajomstve Ježiša Krista (porov. 1 Kor 11, 25; Hebr 9, 15). Preto sa časť spisov, ktorá vyjadruje vieru Cirkvi v jej novosti, nazýva „Nový zákon“.
Spisy Nového zákona sa nikdy nepredstavujú ako úplne niečo nové. Naopak, ukazujú, že sú hlboko zakorenené v dlhodobom prežívaní viery Izraela, prežívaní, ktoré v rôznych formách zachytávajú posvätné knihy tvoriace Písma židovského národa. Nový zákon uznáva ich božskú autoritu.
Keď začneme od toho menej zreteľného, čo napriek tomu veľa odhaľuje, všimneme si, že sa používa rovnaký jazyk. Novozákonná gréčtina veľmi závisí od gréčtiny Septuaginty, či už ide o gramatické väzby ovplyvnené hebrejčinou, alebo o slovnú zásobu, predovšetkým náboženského charakteru. Táto jazyková príbuznosť sa vzťahuje aj na mnohé výrazy, ktoré si Nový zákon vypožičiava z Písem židovského ná.
Ten istý Boh, „ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov a je ich pôvodcom“ (Dei verbum, 16), hovorí aj v starej, aj v novej zmluve.
Starý zákon a na ňom založená židovská tradícia sa nesmie stavať proti Novému zákonu takým spôsobom, akoby ten prvý ustanovoval náboženstvo založené len na spravodlivosti, strachu a právnom formalizme, bez dovolávania sa lásky k Bohu a blížnemu (porov. Dt 6, 5; Lv 19, 18; Mt 22, 34 - 40).
Ježiš sa narodil zo židovského ľudu, tak ako jeho apoštoli a mnohí z jeho prvých učeníkov. Keď sa im zjavil ako Mesiáš a Boží Syn (porov. Mt 16, 16), nositeľ nového evanjeliového posolstva, predstavil ho ako naplnenie a zdokonalenie skoršieho Zjavenia. A hoci Kristovo učenie malo od základov nový charakter, predsa sa v mnohých prípadoch opieralo o učenie Starého zákona. Nový zákon je hlboko poznačený svojím vzťahom k Starému. Ako vyhlásil Druhý vatikánsky koncil, „Boh, ktorý inšpiroval knihy oboch zákonov a je ich pôvodcom, múdro zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom zákone sa odhaľuje Starý“ (Dei verbum, 16).
Kresťanstvo a židovstvo
V NAŠEJ DOBE, keď sa ľudstvo čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi sa stávajú zo dňa na deň užšími, Cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme (porov. Sk 17, 26), a majú aj jeden konečný cieľ - Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a plán spásy sa rozprestierajú na všetkých (porov. Múd 8, 1; Sk 14, 17; Rim 2, 6 - 7; 1 Tim 2, 4), až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo svätom meste, osvetľovanom Božou slávou, v svetle ktorého budú kráčať národy (porov.
Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú deťmi Abraháma podľa viery (porov. Gal 3, 7), že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva.
Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť dávnu zmluvu, a že sa živí z koreňov dobrej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania (porov. Rim 11, 17 - 24). Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno (porov.
Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho rodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 - 5), syn Panny Márie. Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia (porov. Lk 19, 44) a Židia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu (porov. Rim 11, 28). A predsa podľa apoštola Židia sú Bohu, ktorého dary a povolanie sú neodvolateľné, ešte stále veľmi milí kvôli otcom (porov. Rim 11, 28 - 29; porov. Lumen gentium II, 161).
Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev očakáva deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov.
Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti (porov. Jn 19, 6), nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom.
Ako Cirkev vždy tvrdila a tvrdí - Kristus podstúpil svoje umučenie a smrť dobrovoľne, a to za hriechy všetkých ľudí a z nesmiernej lásky, aby všetci boli spasení. Cirkev zavrhuje akúkoľvek diskrimináciu alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farbu pleti, spoločenské postavenie či náboženskú príslušnosť, pretože sa to protiví Kristovmu duchu.
Z toho dôvodu posvätný cirkevný snem, ktorý kráča v šľapajach svätých apoštolov Petra a Pavla, vrúcne prosí veriacich v Krista: „Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné“ (1 Pt 2, 12), aby mali pokoj so všetkými ľuďmi, nakoľko je to možné a závislé od nich (porov. Rim 12, 18), a tak boli naozaj deťmi Otca, ktorý je na nebesiach (porov.
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto deklarácii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. V Ríme pri Svätom Petrovi 28.
Za posledných deväť rokov sa v rôznych krajinách uskutočnili v tomto smere mnohé kroky. V dôsledku toho dnes možno ľahšie určiť, za akých podmienok sa dajú vytvoriť a rozvinúť nové vzťahy medzi židmi a kresťanmi.
Opätovným odvolávaním sa na tento dokument znova pripomíname, že duchovné putá a historické vzťahy, ktoré spájajú Cirkev s judaizmom, odsudzujú všetky formy antisemitizmu a diskriminácie ako protirečiace duchu kresťanstva, hoci na ich odsúdenie stačí už samotná dôstojnosť ľudskej osoby.
Navyše nás tieto putá a vzťahy povinne zaväzujú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu a k obnoveniu vzájomnej úcty. S náležitou úctou voči týmto principiálnym úvahám navrhujeme niekoľko prvých praktických aplikácií v rôznych podstatných oblastiach života Cirkvi, aby sa medzi katolíkmi a ich židovskými bratmi zaviedli či rozvinuli zdravé vzťahy.
Dialóg predpokladá, že každá strana chce poznať tú druhú a chce svoje poznanie druhého rozšíriť a prehĺbiť. Predstavuje tiež privilegovaný prostriedok na lepšie vzájomné poznanie a - najmä v prípade dialógu medzi židmi a kresťanmi - hlbšie prebádanie bohatstva svojej vlastnej tradície.
Cirkev, z moci svojho božského poslania a zo svojej vlastnej povahy, musí ohlasovať svetu Ježiša Krista (Ad gentes, 2). Ak nemá svedectvo katolíkov o Ježišovi Kristovi židov urážať, musia sa snažiť žiť a šíriť svoju kresťanskú vieru tak, že v súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu budú zároveň prísne rešpektovať náboženskú slobodu (deklarácia Dignitatis humanae).
Treba sa usilovať lepšie pochopiť všetko, čo si v Starom zákone zachováva svoju trvalú hodnotu (porov. Dei verbum, 14 - 15), keďže on nebol zrušený neskoršími výkladmi Nového zákona, ktoré skôr ukazujú plný zmysel Starého zákona, a tak sa oba Zákony navzájom osvetľujú a vysvetľujú (porov. tamže, 16).
Pri komentovaní biblických textov treba poukázať na kontinuitu našej viery s vierou Starého zákona v línii prisľúbení a bez zmenšovania hodnoty originálnych prvkov kresťanstva. Veríme, že tieto prisľúbenia sa naplnili v prvom Kristovom príchode.
Ohľadom Ježišovho odsúdenia a smrti koncil pripomenul, že „nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení“ (Nostra aetate, 4).
Spolu s prorokmi a apoštolom Pavlom „Cirkev očakáva deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9)“ (Nostra aetate, 4).
Informovanosť ohľadom týchto otázok je dôležitá na všetkých úrovniach kresťanskej výchovy a vzdelávania. Efektívne využitie týchto prostriedkov predpokladá dôkladnú formáciu vychovávateľov a učiteľov pôsobiacich vo vzdelávacích centrách, seminároch a na univerzitách.
Úloha biskupa v Cirkvi
PASTIERI STÁDA vedia, že pri vykonávaní svojej biskupskej služby môžu počítať s osobitnou Božou pomocou. Podľa Rímskeho pontifikálu, keď biskup, hlavný svätiteľ, číta slávnostnú modlitbu vysviacky, po invokácii o vyliatie Ducha Svätého, ktorý všetko riadi a sprevádza, opakuje slová, nachádzajúce sa už v starobylom texte Apoštolskej tradície: „Otče, ty, ktorý poznáš tajomstvá sŕdc, učiň, aby sa tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, stal pastierom tvojho svätého ľudu a dokonale vykonával svoj veľkňazský úrad.“
Biskupi pochádzajúci z celého sveta, ktorí sa v dňoch 30. septembra až 27. októbra 2001 zhromaždili na Desiatom valnom zhromaždení Biskupskej synody, mali živo pred očami obraz Dobrého pastiera, taký obľúbený aj v najstaršej kresťanskej ikonografii. Spolu so mnou rozjímali pri hrobe apoštola Petra o obraze biskupa, služobníka evanjelia Ježiša Krista, pre nádej sveta. Všetci svorne boli presvedčení, že postava Ježiša, Dobrého pastiera, vytvára vzácny obraz, na ktorý treba neustále hľadieť.
Ďakujme Pánovi, že nám daroval možnosť opäť sláviť zhromaždenie Biskupskej synody a do hĺbky zakúšať, čo je to byť Cirkvou. Desiate valné zhromaždenie sa konalo v úžasnej atmosfére Veľkého jubilea roku 2000, na začiatku tretieho kresťanského tisícročia, a po dlhej sérii synodálnych zhromaždení či už osobitných, ktoré spájala perspektíva evanjelizácie na rozličných kontinentoch, od Afriky po Ameriku, Áziu, Oceániu a Európu, alebo pravidelných, z ktorých posledné venovali svoju pozornosť reflexii o obrovskom bohatstve, ktorého sa Cirkvi dostáva z rozličných povolaní, podnecovaných v Božom ľude Duchom Svätým.
V tomto zmysle sa synodálne práce neustále odvolávali na náuku o episkopáte a o službe biskupov vytýčenú Druhým vatikánskym koncilom najmä v tretej kapitole dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium, ako aj v dekréte o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus. Synodálni otcovia sa podľa navrhnutej témy zároveň opätovne zamýšľali nad vlastnou službou vo svetle teologálnej čnosti nádeje.
Úlohou každého biskupa je ohlasovať svetu nádej, začínajúc od hlásania evanjelia Ježiša Krista: nádej „nielen v tom, čo sa týka pominuteľných vecí, ale aj a najmä eschatologickú nádej, očakávajúcu bohatstvo Božej slávy (porov. Ef 1, 18), ktorá prevyšuje všetko, čo kedy vstúpilo do ľudského srdca (porov. 1 Kor 2, 9) a s ktorou sa nedajú porovnávať utrpenia súčasnosti (porov. Rim 8, 18)“6.
Osobitným spôsobom sa biskupa týka úloha vystupovať ako prorok, svedok a služobník nádeje. Jeho povinnosťou je rozširovať dôveru a všetkým zvestovať dôvody kresťanskej nádeje (porov. 1 Pt 3, 15). Biskup je prorokom, svedkom a služobníkom tejto nádeje zvlášť tam, kde je silnejší tlak imanentistickej kultúry, ktorá vylučuje každú otvorenosť voči transcendentnu. Tam, kde chýba nádej, je spochybnená aj samotná viera. Aj láska chabne, keď' táto čnosť chýba.
Každý si iste pamätá, že zasadania Biskupskej synody sa konali vo veľmi dramatických dňoch. V srdciach synodálnych otcov bola ešte živá ozvena hrozných udalostí z 11. septembra 2001, ktoré s bo lestným dôsledkom nespočetných nevinných obetí vyvolali vo svete nové veľmi vážne situácie neistoty a strachu o samotnú ľudskú civilizáciu a pokojné spolunažívanie národov.
Vám, ctihodní a milovaní bratia, opakujem výzvu, s ktorou som sa na začiatku tretieho tisícročia obrátil na celú Cirkev: Duc in altum! Áno, sám Kristus opakuje nástupcom apoštolov, ktorí túto výzvu počuli z jeho úst a ktorí s dôverou v neho vykročili na cesty celého sveta plniť svoju službu: Duc in altum! (Lk 5, 4).
Vo svetle tejto Pánovej naliehavej výzvy ,,môžeme vidieť trojitý úrad (munus), ktorý nám bol v Cirkvi zverený: munus docendi, sanctificandi et regendi. Duc in docendo! ,,Hlásaj slovo“, môžeme povedať s apoštolom, „naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2).
Pán Ježiš v čase svojho pozemského putovania ohlasoval evanjelium o Božom kráľovstve a začal ho v sebe samom, zjavujúc svoje tajomstvo všetkým ľuďom. Povolal mužov a ženy, aby ho nasledovali, a spomedzi učeníkov si vyvolil Dvanástich, „aby boli s ním“ (Mk 3, 14). Lukášovo evanjelium spresňuje, že Ježiš urobil túto voľbu po tom, ako strávil celú noc na vrchu v modlitbe k Bohu (porov. Lk 6, 12).
Hlboké vnímanie kristologického rozmeru pastoračnej služby vedie k pochopeniu jej trojičného základu. Kristov život je trojičný. On je večný, jednorodený Syn Otca, pomazaný Duchom Svätým, poslaný na svet; je to on, ktorý spolu s Otcom zosiela Ducha Svätého Cirkvi. Táto trojičná dimenzia, prejavujúca sa v celom Kristovom živote a konaní, spoluvytvára aj bytie a konanie biskupa.
Kolegiálne spojenie medzi biskupmi je ako celok ustanovené biskupskou vysviackou a hierarchickým spoločenstvom; tak zasahuje hĺbku bytia každého biskupa a je súčasťou štruktúry Cirkvi, ako ju chcel Ježiš Kristus. Biskupi sú do plnosti svojej služby za členení silou biskupskej vysviacky a hierarchickým spoločenstvom spolu s hlavou kolégia a členmi, t. j. s kolégiom, ktoré vždy zahŕňa aj svoju hlavu. To je základom tzv.
Rôzne druhy prejavovania tejto afektívnej kolegiality formou efektívnej kolegiality sú ľudskej povahy, ale v rozdielnych stupňoch konkretizujú božskú požiadavku, aby sa episkopát prejavoval kolegiálnym spôsobom. Na ekumenických konciloch sa najvyššia moc kolégia biskupov nad celou Cirkvou uplatňuje slávnostným spôsobom. Kolegiálny rozmer dáva episkopátu charakter univerzálnosti.
Princípom a základom tejto jednoty, či už Cirkvi alebo kolégia biskupov je rímsky veľkňaz. Všeobecná Cirkev nie je súhrnom partikulárnych cirkví ani ich federáciou, ani dôsledkom ich spoločenstva, keďže podľa výrokov pradávnych cirkevných otcov a podľa liturgie vo svojom základnom tajomstve predchádza jej ustanovenie.
V kontexte Markovho evanjelia je dôležité si uvedomiť, že toto evanjelium nie je len historickým záznamom, ale aj teologickým dielom, ktoré má za cieľ viesť čitateľa k hlbšiemu pochopeniu Ježiša Krista a jeho poslania. Prehĺbenie mnohorozmernosti ľudskej reči, ktorá nie je viazaná na konkrétny bod v histórii, ale smeruje do budúcna, pomohlo lepšie pochopiť, ako môže Božie slovo používať ľudskú reč, aby dalo postupujúcim dejinám zmysel, ktorý presahuje prítomný okamih a tým vytvára jednotu celku.
Ikona Krista Pantokratora zo Sinaja, 6. storočie
Evanjelium podľa Marka vysvetlené ako nikdy predtým (pre začiatočníkov)
Evanjelium podľa Marka vysvetlené ako nikdy predtým (pre začiatočníkov)
Prehĺbenie mnohorozmernosti ľudskej reči, ktorá nie je viazaná na konkrétny bod v histórii, ale smeruje do budúcna, pomohlo lepšie pochopiť, ako môže Božie slovo používať ľudskú reč, aby dalo postupujúcim dejinám zmysel, ktorý presahuje prítomný okamih a tým vytvára jednotu celku.
tags: #markovo #evanjelium #obsah #kapitol