Max Weber, významný nemecký sociológ, ekonóm a politik, sa narodil 21. apríla 1864 v Erfurte. Považuje sa za zakladateľa modernej sociológie.
Vedecké dielo Maxa Webera môžeme rozdeliť na niekoľko skupín:
- Metodologické a teoretické reflexie: úvahy o genéze a statuse pojmov vo vedách o spoločnosti a dejinách, skúmanie vzťahu teórie a empírie, úvahy o vzťahu vysvetľovanie a chápanie pri poznávaní sociálno-historickej skutočnosti. Sem patria i pokusy o systematizáciu základných sociologických pojmov.
- Úvahy o genéze modernej spoločnosti. Kľúčovú úlohu tu hrá dielo Protestantská etika a duch kapitalizmu z roku 1902 a Dejiny hospodárstva (Náčrt univerzálnych sociálnych a hospodárskych dejín), ktoré vyšli až po Weberovej smrti v roku 1923.
- Štúdie k sociológii svetových náboženstiev.
Okrem toho sú tu ešte slávne prednášky Veda ako povolanie a Politika ako povolanie, ktoré by mal poznať každý, kto sa chce vyjadrovať o intelektuálnych problémoch 20. storočia.
Protestantská etika a duch kapitalizmu je patrně nejznámějším a zároveň k nejdiskutovanějším Weberovým dílem. Weber ho publikoval v letech 1904-1905. Zamýšlí se v něm nad počátky a příčinami vzniku kapitalismu, resp. nad souvislostmi mezi rozvojem kapitalismu, náboženskými systémy, racionalismem a byrokratizací státu.
Vo svojej práci Protestantská etika a duch kapitalizmu (1904-1905) sa Weber pustil do hľadania odpovede na jednu zo zložitých sociologických otázok, a to na otázku, prečo vznikol kapitalizmus práve na Západe a nie niekde inde.
Od pádu Rímskej ríše boli po dobu viac ako 13 storočí oveľa viac vyspelejšie iné civilizácie než Európske. Takými krajinami bola Čina, India, Osmanská ríša. Hlavne Čína mala náskok v technickom a ekonomickom vývoji. Tak čo spôsobilo taký nesmierny rozmach Západu oproti zvyšku sveta od 17. storočia až po dnešok?
Weber sa pustil do systematického štúdia náboženstiev v celosvetovom merítku, o niečo podobne sa pred ním nikto nepokúsil.
Weber je vzhľadom na neustále sa zrýchľujúci vývoj spoločností pre nás už dávny človek. Mnohé predpoklady (hlavne ekonomické), z ktorých vo svojej práci vychádza, už neplatia, alebo prestávajú platiť. Týka sa to napríklad investícií, racionalizácie či úlohy prírodných zdrojov a etiky v ekonomike alebo samotného pojmu „kapitalizmu“.
Totiž „kapitalizmus“ v marxistickom ponímaní, a Weber ho chápe podobne, je dnes považovaný mnohými (aj marxistami) za vyprchaný fenomén. Kategórie ako proletárstvo, ktoré už svojho času bolo archaickým pojmom, a buržoázia existujú už len vo veľmi znečistenej podobe.
V úvode si Weber kladie otázku, čo máme rozumieť pod „duchom kapitalizmu“, čo je otázka cieľa skúmania, a teda schémy vyzistenia definície. Skladá ju z jednotlivých zložiek, ktoré sa dajú vybrať z dejín, a vyslovuje ju až na konci. Volí teda induktívnu metódu kombinovanú s historickou, ktorá mu podľa neho podá najlepší obraz o tom, čo to „duch kapitalizmu“ je. Pri tom mu nejde o presnú definíciu, skôr o „provizórne znázornenie“ pojmu.
Časť jeho úvah sa odohráva v pozadí spomienok amerického exprezidenta Benjamina Franklina a leitmotívu „Z dobytka sa získava loj, z človeka peniaze“. Na niekoľkých stranách je opísaná Franklinova filozofia „kapitalistického Yankeeho“. V tejto filozofii je nápadný ideál čestného muža hodného úveru, a hlavne myšlienka, že jednotlivec je povinný zaujímať sa o zväčšovanie svojho kapitálu, pričom tento záujem sa predpokladá za samoúčel. Nie je to len „múdrosť obchodníka“, je to étos, ktorého porušovanie sa pokladá až za zanedbávanie povinnosti. Ak sa obchodník, ktorý vie zarábať, odoberie na odpočinok, mieni sa jeho rozhodnutie ako malomyseľné. Keď narába Franklin s morálkou, s cnosťami, robí tak z obchodníckej vypočítavosti: čestnosť je užitočná, lebo prináša úver; prebytok nejakej z cností je plytvanie. Všetko morálne je potiaľ morálne, pokiaľ je pre človeka užitočné.
V tejto „etike“ chýba možnosť pre jednotlivca užívať si. Získavanie je tu cieľom ľudského života, a nie prostriedkom uspokojovania materiálnych životných potrieb, čo je akýmsi ľahkým námetom „kapitalizmu“.
Na druhej strane táto filozofia obsahuje mnoho väzieb s určitými náboženskými predstavami, ktoré vo Franklinovi zanechal jeho kalvinistický otec. Súvisia s akosťou práce, ktorou sa „dobýjajú“ peniaze.
Max Weber neostáva pri tomto vzore západo-amerického „kapitalistu“. V úvahách, čo je na „kapitalizme“ kapitalistické, pokračuje ďalej. Rozvíja už načatú myšlienku povinnosti povolania, záväznosti, ktorú má jednotlivec pociťovať a aj pociťuje k obsahu svojej činnosti. Hovorí: „...pre dnešný kapitalizmus je subjektívne osvojovanie tejto etickej zásady (povinnosti povolania)... podmienkou jeho ďalšej existencie.“ Toto hospodárske zriadenie vnucuje človeku, ktorý sa doňho nechtiac rodí, normy svojho hospodárskeho konania.
Keď sa Weber vydáva po stopách „kapitalizmu“ do minulosti, vyjadruje pochybnosti o predstave „naivného“ historického materializmu. Podľa neho sa „kapitalizmus“ nemohol vyliahnuť tak jednoducho, ako to teoretici nadstavby popisujú. Zhľadáva, že „kapitalizmus“ a k nemu sa viažuce bezohľadné získavanie existovalo v dejinách vo všetkých dobách, kdekoľvek a akokoľvek to bolo možné. V tomto bode nespočíva rozdiel medzi „kapitalistickým“ a „predkapitalistickým“ „duchom“: Chamtivosť čínskeho mandarína, starorímskeho aristokrata, moderného agrárnika znesie každé porovnanie.
V konaní k predstaviteľom cudzích rodov jestvovala akási vonkajšia morálka, ktorá dovoľovala aj to, čo sa medzi svojimi nepatrilo. Neznamená to však, že sa úplná a vedomá bezohľadnosť snahy po zisku odohrávala celkom bez pravidiel. Popri nej sa razila cesta najprísnejšej viazanosti na tradície. S rozdrobovaním tradície a prenikaním slobodného podnikania do sociálnych vzťahov sa však to nové eticky nepotvrdzovalo, len sa zvyčajne fakticky tolerovalo ako nepotešiteľné, ale nevyhnutné.
Ako vysvetľuje Weber, protivníkom, s ktorým „duch“ „kapitalizmu“ v zmysle určitého štýlu života musel zápasiť, bol práve tradicionalizmus. Ponúka príklad úkolovej mzdy: ak zamestnávateľ zvýši úkolovú mzdu, lebo chce vystupňovať pracovné nasadenie, tak práca sa neurýchli; „tradičný človek“ totiž nemá záujem zarábať peniaze a viac peňazí, chce iba jednoducho žiť tak, ako je zvyknutý, a získavať toľko, koľko na to potrebuje. „Kapitalizmus“ neustále narážal na odpor zo strany tohto leitmotívu, že ľudia pracujú len preto, lebo sú chudobní a len potiaľ, pokiaľ sú chudobní. Zdrojom takéhoto zmýšľania je podľa Webera výchova.
Popísanie problémového trojuholníka-forma „kapitalistického“ hospodárstva, „kapitalistický“ „duch“ a tradicionalizmus- čiastočne ponecháva na Sombarta. Ten vo svojom Modernom kapitalizme tvrdí, že „...kapitalistická forma nejakého hospodárstva a duch, v ktorom je vedené, sú síce v „adekvátnom“ vzťahu, ale nie vo vzťahu nejakej „zákonitej“ vzájomnej závislosti..“.
Z toho vyplýva, že ono zmýšľanie našlo v „kapitalistickom“ podnikaní svoju primeranú podobu, čo obrátene platí rovnako, ale nie striktne. „Kapitalistická“ forma organizácie, tzn. vedenie účtovníctva, vstup kapitálu, ekonomický postup, existovala už pred polovicou 19. storočia. Ak však berieme do úvahy ducha podnikateľov, t.j. tradičný postoj k životu, miera práce alebo postoj k zamestnancom a zákazníkom, išlo o tradicionalistické hospodárstvo. Potom ale do hry vstúpil duch „kapitalizmu“ , a dovtedajšie pohodlie v podnikaní skončilo. Začal zúrivý konkurenčný boj, preinvestovávanie majetku do obchodu, podnikateľská vecnosť a osobné obmedzovanie sa.
Weber na týchto miestach vyslovuje tvrdenie, že celý proces sa nerozbehol a nerozbieha sa vďaka prílevu peňazí, ale hlavne je to nový duch „kapitalizmu“, ktorý rozohrieva strnulé podnikanie.
Max Weber prekračuje popisný ekonomický a historický rámec „kapitalizmu“ a „vrhá“ sa na jeho etiku. Nástup „kapitalizmu“ nebol obyčajne pokojný a často sa stretával s nepochopením, nedôverou a i s nenávisťou. Dalo by sa teda predpokladať, že jeho predstavitelia boli zásobený poriadnou dávkou pevného charakteru, oddanosťou náboženským hodnotám (veď typickým nositeľom „kapitalistickej“ etiky bol kalvinizmus), ak chceli vzdorovať. V skutočnosti, ako mieni Weber, tomu tak nie je. Alebo aspoň čo sa náboženstva týka. „Kapitalistické“ povahy sú ak nie nepriateľské, tak aspoň ľahostajné k cirkvi; predstavy o záhaľčivosti v nebi odvádzajú ľudí od práce na tomto svete. Základ obchodníckeho života tvorí vymanenie sa z tradícií a vyznávanie liberálneho osvietenectva.
Weberovský ideálny typ „kapitalistu“ vyzerá takto: „..nemá nič príbuzné s ..povýšenectvom.. stráni sa vedomého užívania svojej moci (pozn. súvisí s jeho vlastníctvom) a prijímania preňho skôr nepríjemných vonkajších znakov spoločenskej úcty, ktorú požíva... Jeho spôsob života má ...určitú asketickú črtu...určitú mieru chladnej skromnosti... Zo svojho bohatstva „nemá nič“ pre svoju vlastnú osobu - okrem jedného: iracionálneho pocitu dobre „splneného povolania“.“ Práve tento pocit sa zdá „predkapitalistickému“ človeku úplne nepochopiteľný, hoci má s novým obchodníkom spoločný pud, a tým je posadnutosť peniazmi. Tento spôsob života nepotrebuje odobrenie zo strany cirkvi a každé náboženské alebo štátne normovanie pokladá za prekážku. Vzhľadom na to neexistuje nejaký jednotný „kapitalistický“ svetonázor.
Kedysi sa chápanie získavania peňazí ako povinnosti človeka, teda ako samoúčelu, priečilo mravnému cíteniu všetkých dôb. Ak bol aj niekto bohatý, pociťoval potrebu svojej spásy, lebo cirkev takéto konanie považovala za hriech úžery. Po svojej smrti si „vykúpil svedomie“ značným príspevkom do cirkevnej pokladne, alebo časť zostalých peňazí poukázal bývalým dlžníkom ako neprávom odobratých úrokov.
Odpoveď nachádza v tom, čo Sombart nazýva ekonomický racionalizmus. Je to zvýšenie produktivity práce tým, že výroba nie je závislá na prekážkach ľudského tela, ale výrobný proces je vedecky rozčlenený (pozn. za Weberových čias sa rozbiehali teórie o vedeckej deľbe práce). Táto racionalizácia podmieňovala aj dôležitú časť životných ideálov „modernej“ spoločnosti. Práca v službách racionalizácie sa ľuďom javila ako jeden z určujúcich cieľov celoživotnej práce.
V závere tejto state sa Max Weber venuje myšlienke, že vývin „kapitalistického“ „ducha“ možno vidieť aj ako čiastkový jav vo vývine racionalizmu.
Dnes si ťažko uvedomujeme súvislosť medzi náboženskými predstavami a pravidlami každodenného ekonomického života. Je to aj tým, že naše sociálne postavenie už nezáleží na tom, či sme, alebo nie sme pokrstení, ako to bolo kedysi. Aspoň k čiastočnému odhaleniu tejto súvislosti sa dostaneme, ak rozoberieme niektoré protestantské smery, lebo práve spojenie ich myšlienok so zásadami „kapitalistického“ života naznačuje určitý rozpor ale aj príbuznosť.
Pri ich analýze vychádza Weber z niekoľkých zdrojov: Richard Baxter (Christian Directory) ako reprezentant anglického puritanizmu (pozn. ang. purit. Ak siahneme po Baxterovej práci nájdeme tam okrem iného i túto myšlienku o bohatstve: „Bohatstvo ako také je vážnym nebezpečenstvom, jeho pokušenia sú neprestajné, túžba po ňom nielenže je v porovnaní s nesmiernym významom kráľovstva božieho nezmyselná, ale aj mravne pochybná.“ To, čo je na majetku hriešne, je mrhanie časom, ku ktorému odpočívanie na nahromadenom vlastníctve vedie. Každý deň by mal byť plný ľudského konania na „diele božom“. Čas je preto ohromne hodnotný, lebo každá premrhaná hodina podrýva poslanie, pre ktoré bol človek vyslaný žiť. V súlade s tým Baxter vo svojej práci káže tvrdú a ustavičnú prácu, lebo práca je v chápaní puritanizmu tým najlepším asketickým prostriedkom, ktorý zaháňa všetko to zlé, ktoré súvisí s „nečistým životom“. Napríklad pohlavný styk z pôžitku je aj v manželstve považovaný za neprípustný, lebo je mimo prísneho príkazu: „Ploďte a množte sa.“ Ako liek proti všetkým pokušeniam puristi okrem studenej vody predpisujú „tvrdú prácu vo svojom povolaní“.
Okrem toho má byť práca samoúčelom života vôbec. Tomáš Akvinský by síce povedal, že „bez práce nie sú koláče“, ale myslel by na prácu, ktorá je potrebná na udržanie života, takže ten, kto dokáže žiť zo svojho majetku bez práce, môže tak činiť. Nie je to poslanie, ako to vidí Luther, ale „boží príkaz“. Tak sa vytvára obraz vopred predurčeného aj hospodárskeho diania.
Toto myslenie sa prejavuje v chápaní deľby práce. Luther ukladá za náboženskú povinnosť brať svet taký, aký je. Tzn. človek sa má podriadiť svojmu pracovnému zaradeniu a zotrvať v ňom. Plnenie tejto povinnosti je sebauspokojujúce.
Braxter odmieta akýkoľvek pôžitok z práce a zdôrazňuje jej asketický charakter. Práca je pre človeka cvičením jeho cností. Pričom vo vzťahu k deľbe práce nejde o prácu ako takú, ale racionálne vykonávanú prácu v trvalom povolaní. Činiteľ stálosti povolania zaujíma zvlášť citlivé miesto v puritánskej etike, ale i etike kvakerov. Zmenu povolania Braxter nezavrhuje, ak sa to nerobí ľahkomyseľne, ale príležitostné zamestnanie považuje za záhaľčivosť.
Podľa úvodných slov o bohatstve by sa zdalo, že Braxter má k bohatstvu záporný vzťah, ale nie je to tak. Bohatstvo je považlivé vtedy, keď sa spája s túžbou po bezstarostnom a veselom živote. Inak nevyužiť možnosť byť bohatý je odmietnutím božích darov. Okrem toho sa táto udalosť zjavuje, lebo boh to predurčil. Teda nie pre zmyselnosť, ale pre boha má človek pracovať, aby bol bohatý. Chcieť žiť chudobne znamenalo niečo ako chcieť byť chorý.
Tu by sme sa mohli na chvíľu zastaviť a pozrieť sa, ako to miestami vidí Spener. V pietizme je napríklad zákaz zhromažďovať poklady na zemi úplne samozrejmý. U kvakerov to nie je inak. S purizmom zastáva pietizmus podobné idei aj v asketickom ponímaní práce. Spener píše, že „vernosť povolaniu, ktorá je nám uložená ako trest za dedičný hriech, slúži umŕtvovaniu vlastnej vôle“.
„Bohumilé“ však nie je, ak sa práca vykonáva proti vôli a z donútenia, čo očividne zaostáva za puritánskym spôsobom uvažovania. K samoúčelnosti práce sa pietisti stavajú rovnako. Spochybňujú predčasný odchod na dôchodok, ako aj oprávnenosť vyberania nájomného, lebo vedie k lenivosti.
Pokúsime sa teraz priblížiť tie styčné body, v ktorých puritánske chápanie povolania a požiadavka asketického spôsobu života ovplyvnili vývin „kapitalistického“ životného štýlu, pričom ešte chvíľku ostaneme pri vnímaní askézy puristami a inými protestantmi. Ako sme vyrozumeli z predchádzajúceho textu, askéza sa vo svojom úsilí obracia proti neviazanému užívaniu pozemského života a jeho radostí. Taký je aj postoj puristov, a o niečo miernejšie vystupujú napr. kalvinisti alebo kvakeri, k zábave. Neboli principiálne proti zábave, ale ich odpor smeroval k rozpustilej zábave, k pudovému užívaniu života. Zábava mala podľa nich slúžiť nejakému rozumnému cieľu napr. oddychu pre fyzické zotavenie.
Nedôverčivý a často nepriateľský bol postoj k tým prejavom kultúry, ktoré sa nedali nábožensky hodnotiť. Zvláštny vzťah jestvoval medzi askézou a umením. Kde mohla, tam zasiahla obmedzovaním slobody tvorenia, i keď to neplatilo pre všetky oblasti umenia. Puristi sa „opierali“ hlavne do umenia, ktoré vychádzalo zo zmyslov. V Anglicku to viedlo napr. k potláčaniu lyriky, ľudovej piesne, drámy počas alžbetínskeho obdobia. Shakespearova nenávisť a pohŕdanie puristami boli prejavmi pomerne častými. Nápadný je i úpadok anglickej hudby, ktorá neznesie akékoľvek porovnanie s vtedajšou nemeckou hudbou. Jednoducho všetko počínanie, ktoré slúžilo „sláve človeka“ a nie „sláve božej“ - týka sa „iracionálnych a bezcieľnych“ pojmov „prázdne rečnenie“ alebo „usilovanie sa o očividnosť majetku“ - bolo v umení puristami zavrhované. Odmietali, ak sa niekto venoval osobným cieľom, lebo tak strácal silu na „službu božiu“.
Snaha o uniformitu životného štýlu, a tu nachádzame spojitosť s „kapitalistickým“ záujmom o úpravu výroby podľa jednotného vzoru tzn. o štandardizáciu výroby, tu teda bola vďaka zamietaniu prehnanej viazanosti na „stvorené“.
Prípustnosť radosti z kultúry, spätej s pôžitkom zo zábavy, má okrem iného jedno charakteristické obmedzenie: nesmie sa na ňu utrácať. Opäť sa ocitáme pred otázkou majetku a presnejšie pred jeho spravovaním. V puritanizme, a nielen v ňom, sa objavuje myšlienka, že zodpovednosť za zverený majetok je pre človeka záväzkom na celý život.
Ak by sme mali zhrnúť to, s čím sme sa doteraz ohľadom protestantskej askézy stretli, tak môžeme povedať: protestanti pôsobili proti bezuzdnému, nerozumnému užívaniu majetku a proti nadmernej spotrebe; oprávňovali človeka na racionálnu snahu po zisku a hromadenie statkov; nechceli majetnému vnucovať odriekanie („lebo telu sa má dať to, čo potrebuje, inak sa človek stáva jeho otrokom“) , ale účelné používanie majetku na potrebné veci; boli odporcami túžby bohatstva ako cieľa ľudského úsilia, ale schvaľovali ho ako plod práce v povolaní; najdôležitejšie je hodnotenie neúnavnej, stálej práce v povolaní ako najlepšieho asketického prostriedku a dôkazu viery človeka; čo sme však nespomenuli je, že puristi si za nositeľa svojho životného štýlu vybrali práve meštiansku vrstvu.
Max Weber
Ak to všetko spojíme s tým, čo Weber nazýva duch kapitalizmu, tak dostávame, že tvorba kapitálu sa má diať za maximálneho nátlaku k šetrnosti...
Vcelku jednoznačně zde spojuje vznik kapitalismu s protestantským náboženstvím, s protestantskou kulturou a s protestantskou etikou práce, vykazující prvky askeze, šetrnosti a střídmosti. Důraz přitom klade na protestantský smysl pro zisk, jenž se podle jeho názoru liší od ekonomického myšlení katolíků, kteří vykazují větší sklony k humanismu, zároveň však i k mysticismu. V rovině náboženské senzibility stejně jako v rovině věroučně podmíněné mentality vidí základní rozdíly ve vzniku a možnostech rozvoje principů kapitalismu v protestantském a katolickém prostředí, resp. v prostředí křesťanských a nekřesťanských civilizací a společností.