Definícia milosti
Jedna z najlepších definícií milosti pochádza od spisovateľa Josepha Cooka:„Milosť nie je nič viac ani menej než prístup, ktorý má láska, keď sa stretne s nedokonalosťou, slabosťou, zlyhaním a hriechom.“
Milosť je Božia vernosť voči nám, aj keď my sme neverní. Je to spôsob, akým sa prejavuje jeho láska, keď sa stretáva s niečím nedostatočným, slabým, nehodným a biednym. Milosť je nezaslúžená priazeň Boha.
Za svoje hriechy si zaslúžime trest. No milosť vedie Boha k tomu, aby nám odpustil, aj keď si to nezaslúžime. Božia milosť vylieva lásku a dobrotu na všetkých, ktorí mu dôverujú. Nepotrebuješ si ju zaslúžiť, stačí mať s Bohom vzťah. Ak si Božím dieťaťom a nasleduješ Ježiša, Boh ti všetko odpustil. Jeho milosť ti prináša slobodu od hriechu a šancu na zmenu. Preto je dôležité poznať, čo hovorí Biblia o Božej milosti.
„Márnotratný syn: Cesta späť k Otcovi | Pravé pokánie a Božia milosť“
Aspekty milosti
Ospravedlnenie
Milosť Ducha Svätého má moc nás ospravodliviť, čiže zbaviť nás hriechov a udeliť nám „Božiu spravodlivosť (734) skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3,22) a skrze krst. Mocou Ducha Svätého máme účasť na Kristovom umučení tým, že odumierame hriechu, (654) a na jeho zmŕtvychvstaní tým, že sa rodíme pre nový život; sme údmi jeho tela, ktorým je Cirkev, sme ratolesti, zaštepené do viniča, ktorým je on sám.
Prvým dielom milosti Ducha Svätého je obrátenie, (1427) ktoré spôsobuje ospravodlivenie, ako to ohlasuje Ježiš na začiatku evanjelia: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). Pôsobením milosti sa človek obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora.
Ospravodlivenie oslobodzuje človeka od hriechu, (1446) ktorý protirečí láske k Bohu, a očisťuje mu od neho srdce. Je výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie. Ospravodlivenie zmieruje človeka s Bohom, vyslobodzuje z otroctva hriechu a uzdravuje.
Ospravodlivenie je zároveň prijatím Božej spravodlivosti vierou v Ježiša Krista. Spravodlivosť tu znamená pravdivosť Božej lásky.
Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus, (617) ktorý sa obetoval na kríži ako živá, svätá a Bohu milá obeta a ktorého krv sa stala prostriedkom zmierenia za hriechy všetkých ľudí. (1266) Ospravodlivenie sa udeľuje krstom, sviatosťou viery. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás mocou svojho milosrdenstva robí vnútorne spravodlivými.
Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. (294) „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.
Ospravodlivenie utvára (2008) spoluprácu medzi Božou milosťou a slobodou človeka.
Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božej lásky, ktorú nám Boh zjavil v Ježišovi Kristovi a udelil skrze Ducha Svätého. Svätý Augustín sa nazdáva, že ospravodlivenie bezbožného je dielo (312) „omnoho väčšie… ako nebo a zem“, lebo „nebo a zem sa pominú… ale spása a ospravodlivenie predurčených budú trvať navždy“.
Naše ospravodlivenie pochádza z Božej milosti.
Účasť na Božom živote
Milosť je účasť na Božom živote. (375, 260) Uvádza nás do intímnosti trojičného života: krstom má kresťan účasť na milosti Krista, ktorý je Hlavou svojho tela. Ako „adoptovaný syn“ môže teraz v spojení s jednorodeným Synom nazývať Boha „Otcom“.Kristova milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, (1966) aby ju uzdravil z hriechu a posvätil. Je to posväcujúca alebo zbožšťujúca milosť, ktorú sme dostali v krste. Táto milosť je v nás prameňom diela nášho posvätenia: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.
Posväcujúca milosť je trvalý dar (donum habituale), stála a nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu, aby ju urobila schopnou žiť s Bohom a konať z lásky k nemu.
Už príprava človeka na prijatie milosti (490) je dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, „lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo [už] chcú, pri dovŕšení“.
Slobodná iniciatíva Boha (1742) vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.
Milosť je predovšetkým a najmä dar Ducha, (1108) ktorý nás ospravodlivuje a posväcuje. Milosť však zahŕňa aj dary, ktoré nám Duch udeľuje, aby nás pridružil k svojmu dielu, aby nás urobil schopnými spolupracovať na spáse iných a na raste Kristovho tela, Cirkvi. (1127) Sú to sviatostné milosti, dary, ktoré sú vlastné rôznym sviatostiam. Sú to ďalej osobitné milosti, ktoré sa podľa gréckeho výrazu používaného svätým Pavlom volajú aj charizmy a znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov (799-801) alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi.
Medzi osobitnými milosťami treba spomenúť milosti stavu, ktoré sprevádzajú plnenie povinností kresťanského života a vykonávanie služieb v Cirkvi: „Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali; či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní.
Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení. Ale keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby.
Milosť je pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme mohli zodpovedať nášmu povolaniu stať sa jeho adoptívnymi synmi.
Božia iniciatíva v diele milosti predchádza, pripravuje a vzbudzuje slobodnú odpoveď človeka.Posväcujúca milosť nás robí „milými Bohu“. Charizmy, osobitné milosti Ducha Svätého, sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi.Tu je tabuľka s prehľadom druhov milosti:
| Druh milosti | Popis |
|---|---|
| Posväcujúca milosť | Boží život v nás, ktorý sme prijali v krste. Očisťuje od hriechu, robí nás Božími deťmi a dedičmi neba. |
| Pomáhajúca milosť | Osvecuje rozum, aby sme rozlíšili dobro od zla, a posilňuje vôľu, aby sme zlo odmietli a dobro konali. |
| Milosť stavu | Zvláštna moc prisľúbená pre manželský, rehoľný alebo kňazský stav. |
| Dostačujúca milosť | Možnosť spásy pre každého človeka na zemi, možnosť rozhodnúť sa pre Boha. |
Zásluha
Výraz „zásluha“ označuje vo všeobecnosti odplatu, (1723) ktorú je nejaké spoločenstvo alebo nejaká spoločnosť povinná dať niektorému zo svojich členov za skutok uznávaný za dobrý alebo zlý, zasluhujúci si odmenu alebo trest.
Pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva.
Zásluha človeka pred Bohom v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne rozhodol pridružiť človeka k dielu svojej milosti. (306) Otcovská činnosť Boha je svojím podnetom prvotná, kým slobodné konanie človeka je vo svojej spolupráci druhotné, (155, 970) takže zásluhy za dobré skutky treba pripísať najprv Božej milosti a až potom veriacemu.
Adoptovanie za synov nám dáva účasť na Božej prirodzenosti, a preto nám môže na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti udeliť skutočnú zásluhu. Je to právo vyplývajúce z milosti, plné právo lásky, ktorá nás robí Kristovými „spoludedičmi“ a hodnými „dosiahnuť večný život“. Zásluhy za naše dobré skutky sú darmi Božej dobroty.
Keďže v poriadku milosti iniciatíva patrí Bohu, (1998) nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia, odpustenia a ospravodlivenia. Z podnetu Ducha Svätého a lásky si potom môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých milosti, ktoré sú potrebné na naše posvätenie, na vzrast milosti a lásky, ako aj na dosiahnutie večného života. Aj časné dobrá, ako je zdravie alebo priateľstvo, si podľa Božej múdrosti môžeme zaslúžiť. Tieto milosti a dobrá sú predmetom kresťanskej modlitby.
Kristova láska je v nás prameňom všetkých našich zásluh (492) pred Bohom. Milosť nás spája s Kristom činnou láskou, a tak zabezpečuje nadprirodzenú hodnotu našim činom a v dôsledku toho ich zásluhu pred Bohom i pred ľuďmi.
Pred Bohom máme zásluhu len následkom slobodného rozhodnutia Boha pridružiť človeka k dielu svojej milosti. Zásluha patrí na prvom mieste Božej milosti a na druhom mieste spolupráci človeka.
Milosť Ducha Svätého nám vďaka nášmu adoptívnemu synovstvu a na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti môže udeliť skutočnú zásluhu.
Nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia.
Cesta k dokonalosti
„Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré… Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými (459) obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.
„Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu (915, 2545) a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ Všetci sú povolaní k svätosti: „Vy teda buďte dokonalí, (825) ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). „Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci použijú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, aby…, poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu.
Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu zjednoteniu s Kristom. Toto zjednotenie sa volá „mystické“ („tajomné“), (774) lebo prostredníctvom sviatostí („svätých tajomstiev“) má účasť na Kristovom tajomstve a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice.
Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok (407, 2725, 1438) vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev. „Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí… začínať.
Deti našej matky svätej Cirkvi právom dúfajú v milosť vytrvania až do konca a v odmenu od Boha, svojho Otca, (162, 1821) za svoje dobré skutky vykonané s jeho milosťou v spojení s Ježišom.
Ako prijať Božiu milosť?
Ak chceš aj ty zažiť Božiu milosť, potrebuješ mať dva dôležité postoje: úprimnosť a pokoru. Opakom úprimnosti je, keď sa snažíme svoje hriechy skryť. A opakom pokory je, keď ich obhajujeme a ospravedlňujeme. Duchovne najzdravší ľudia sú tí, ktorí si uvedomujú svoju nedostatočnosť a namiesto toho, aby zaujali obranný postoj, dokážu pokorne povedať: „Bože, buď milostivý ku mne, hriešnemu.“
Keď najbližšie zlyháš, neskrývaj to. Postav sa pred Boha a v pravde a pokore vyznaj: „Pane, ďakujem, že ti patrím. Ďakujem, že ma miluješ aj napriek môjmu zlyhaniu. Verím, že Ježišova krv Ježiša ma očisťuje od všetkých mojich hriechov. Priznávam svoj hriech aj to, že neviem konať inak, pokiaľ mi ty k tomu nedáš silu. Vkladám sa do tvojich rúk. Veď ma prostredníctvom Ducha Svätého a zmeň ma svojou mocou, lebo z vlastných síl sa neviem zmeniť. Amen.“