Milosť posväcujúca a pomáhajúca: Definícia a význam

Poznáme jav, že keď na jar vinohradníci strihajú vinič, tečie s neho tekutina, vinič „slzí“. Je to vlastne tá životodarná miazga, ktorá roznáša živiny do celej rastliny. Tento obraz z prírody využil Ježiš Kristus, aby vysvetlil učeníkom, ale aj nám, dôležitú duchovnú pravdu, že milosť je ako tá miazga, ktorá prúdi v duši človeka a oživuje ho.

„Ja som vinič, vy ratolesti. Ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči ...“Je to jedna z tzv. šiestich hlavných právd našej viery: Milosť Božia je pre spásu potrebná!

Ale rozumieme vôbec výrazu „Božia milosť“? Božia milosť je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dáva pre našu spásu. Nový katechizmus Youcat doslova hovorí, že „milosť ja láskyplný Boží dar, ktorým nás Boh vťahuje do vnútorného života trojjediného Boha a robí nás schopnými konať z lásky k nemu. Je to pomáhajúca sila, ktorou nás zahrňuje.“ Krásne to vyjadril aj pápež Benedikt XVI: „Milosť je dotyk Božej lásky.“ Milosť nie je vec, ale Božie seba darovanie človeku.

Milosť je kľúčový pojem v kresťanstve, no niekedy môže byť ťažké ho plne pochopiť. Tento článok sa zameriava na definíciu milosti, jej rôzne aspekty a význam v živote kresťana.Jedna z najlepších definícií milosti pochádza od spisovateľa Josepha Cooka:„Milosť nie je nič viac ani menej než prístup, ktorý má láska, keď sa stretne s nedokonalosťou, slabosťou, zlyhaním a hriechom.“Milosť je Božia vernosť voči nám, aj keď my sme neverní. Je to spôsob, akým sa prejavuje jeho láska, keď sa stretáva s niečím nedostatočným, slabým, nehodným a biednym. Milosť je nezaslúžená priazeň Boha.

Za svoje hriechy si zaslúžime trest. No milosť vedie Boha k tomu, aby nám odpustil, aj keď si to nezaslúžime. Božia milosť vylieva lásku a dobrotu na všetkých, ktorí mu dôverujú. Nepotrebuješ si ju zaslúžiť, stačí mať s Bohom vzťah. Ak si Božím dieťaťom a nasleduješ Ježiša, Boh ti všetko odpustil. Jeho milosť ti prináša slobodu od hriechu a šancu na zmenu. Preto je dôležité poznať, čo hovorí Biblia o Božej milosti.

Druhy Božej milosti

Aké druhy milosti teda dostávame?

Tak rozhodne tou najdôležitejšou milosťou je posväcujúca milosť (lat. gratia habitualis ). Získavame ju v krste. Urobí z nás Božie deti, zmyje nám dedičný hriech a Boh v nás stvorí akýsi nový duchovný organizmus. Od chvíle krstu býva v duši človeka Najsvätejšia Trojica. Táto milosť, ak ju máme pri smrti, nám otvára bránu neba. Vo chvíli smrti sa mení na tzv.„lumen gloriae“, svetlo slávy, čiže schopnosť videnia Boha „z tváre do tváre.“

Milosť posväcujúca sa však dá aj stratiť - stačí k tomu jediný smrteľný hriech. Keď sa stretnú v živote človeka dvaja „zlodeji“ - ťažký hriech, ktorý nám berie milosť ( t.j. život duše) a náhla smrť, ktorá nám berie pozemský život, tak to je tá najväčšia tragédia a katastrofa, ktorá môže človeka postihnúť. V tom okamihu naveky stráca nebo a je tým najväčším chudákom na svete, nech bol predtým akokoľvek bohatý, úspešný či dokonca nábožný.

Ak sme stratili krstnú milosť, kým žijeme, môžeme ju našťastie získať späť vo sviatosti zmierenia, alebo v prípade smrteľného nebezpečenstva dokonalou ľútosťou (čiže ľútosťou nie zo strachu, lež z lásky k Bohu), ale musíme mať úmysel sa vyspovedať, ak to nebezpečenstvo prežijeme. Svätci poznali hodnotu tejto milosti i cenu duše. Pri hrobe pätnásťročného sv.Dominika Sávia je nápis, ktorý bol jeho životným heslom: „La morte, ma non peccati.

Ďalším druhom je milosť pomáhajúca ( lat. gratia actualis ). Tá nám osvecuje rozum, aby sme jasne rozlíšili dobro od zla. Posilňuje aj vôľu, aby sme lákavé zlo vedeli odmietnuť a namáhavé dobro konať. Pomáha nám dostať sa do nebeského kráľovstva a prekonať svoje slabosti. Získavame ju modlitbou, pokáním, konaním skutkov milosrdenstva, i cez sviatosti a požehnania Cirkvi.

Ďalej existuje ešte milosť stavu - je to zvláštna moc, prisľúbená pre manželský, rehoľný alebo kňazský stav. A treba tiež vedieť, že Pán Boh vo svojej dobrote každému človeku dáva tzv. milosť dostačujúcu ( lat. gratia sufficiens ). Znamená to, že duša každého človeka na zemi dostáva možnosť spásy - rozhodnúť sa pre Boha aspoň raz v živote (možno vo chvíli zomierania.) Nikto nie je vopred predurčený na zatratenie. Túto milosť dostali aj najväčší zločinci na svete.

Holubica je symbolom Ducha Svätého, ktorý nám prináša Božiu milosť.

Aspekty milosti

Ospravedlnenie

Milosť Ducha Svätého má moc nás ospravodliviť, čiže zbaviť nás hriechov a udeliť nám „Božiu spravodlivosť (734) skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3,22) a skrze krst. Mocou Ducha Svätého máme účasť na Kristovom umučení tým, že odumierame hriechu, (654) a na jeho zmŕtvychvstaní tým, že sa rodíme pre nový život; sme údmi jeho tela, ktorým je Cirkev, sme ratolesti, zaštepené do viniča, ktorým je on sám.

Prvým dielom milosti Ducha Svätého je obrátenie, (1427) ktoré spôsobuje ospravodlivenie, ako to ohlasuje Ježiš na začiatku evanjelia: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). Pôsobením milosti sa človek obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora.

Ospravodlivenie oslobodzuje človeka od hriechu, (1446) ktorý protirečí láske k Bohu, a očisťuje mu od neho srdce. Je výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie. Ospravodlivenie zmieruje človeka s Bohom, vyslobodzuje z otroctva hriechu a uzdravuje.

Ospravodlivenie je zároveň prijatím Božej spravodlivosti vierou v Ježiša Krista. Spravodlivosť tu znamená pravdivosť Božej lásky.

Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus, (617) ktorý sa obetoval na kríži ako živá, svätá a Bohu milá obeta a ktorého krv sa stala prostriedkom zmierenia za hriechy všetkých ľudí. (1266) Ospravodlivenie sa udeľuje krstom, sviatosťou viery. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás mocou svojho milosrdenstva robí vnútorne spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. (294) „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.

Ospravodlivenie utvára (2008) spoluprácu medzi Božou milosťou a slobodou človeka.

Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božej lásky, ktorú nám Boh zjavil v Ježišovi Kristovi a udelil skrze Ducha Svätého. Svätý Augustín sa nazdáva, že ospravodlivenie bezbožného je dielo (312) „omnoho väčšie… ako nebo a zem“, lebo „nebo a zem sa pominú… ale spása a ospravodlivenie predurčených budú trvať navždy“.

Účasť na Božom živote

Milosť je účasť na Božom živote. (375, 260) Uvádza nás do intímnosti trojičného života: krstom má kresťan účasť na milosti Krista, ktorý je Hlavou svojho tela. Ako „adoptovaný syn“ môže teraz v spojení s jednorodeným Synom nazývať Boha „Otcom“.

Kristova milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, (1966) aby ju uzdravil z hriechu a posvätil. Je to posväcujúca alebo zbožšťujúca milosť, ktorú sme dostali v krste. Táto milosť je v nás prameňom diela nášho posvätenia: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.

Posväcujúca milosť je trvalý dar (donum habituale), stála a nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu, aby ju urobila schopnou žiť s Bohom a konať z lásky k nemu.

Už príprava človeka na prijatie milosti (490) je dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, „lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo [už] chcú, pri dovŕšení“.

Slobodná iniciatíva Boha (1742) vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túžbu nad každé očakávanie.

Milosť je predovšetkým a najmä dar Ducha, (1108) ktorý nás ospravodlivuje a posväcuje. Milosť však zahŕňa aj dary, ktoré nám Duch udeľuje, aby nás pridružil k svojmu dielu, aby nás urobil schopnými spolupracovať na spáse iných a na raste Kristovho tela, Cirkvi. (1127) Sú to sviatostné milosti, dary, ktoré sú vlastné rôznym sviatostiam. Sú to ďalej osobitné milosti, ktoré sa podľa gréckeho výrazu používaného svätým Pavlom volajú aj charizmy a znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov (799-801) alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi.

Medzi osobitnými milosťami treba spomenúť milosti stavu, ktoré sprevádzajú plnenie povinností kresťanského života a vykonávanie služieb v Cirkvi: „Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali; či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní.

Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení. Ale keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby.

Milosť je pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme mohli zodpovedať nášmu povolaniu stať sa jeho adoptívnymi synmi.

Božia iniciatíva v diele milosti predchádza, pripravuje a vzbudzuje slobodnú odpoveď človeka.

Posväcujúca milosť nás robí „milými Bohu“. Charizmy, osobitné milosti Ducha Svätého, sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi.

Zásluha

Výraz „zásluha“ označuje vo všeobecnosti odplatu, (1723) ktorú je nejaké spoločenstvo alebo nejaká spoločnosť povinná dať niektorému zo svojich členov za skutok uznávaný za dobrý alebo zlý, zasluhujúci si odmenu alebo trest.

Pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva.

Zásluha človeka pred Bohom v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne rozhodol pridružiť človeka k dielu svojej milosti. (306) Otcovská činnosť Boha je svojím podnetom prvotná, kým slobodné konanie človeka je vo svojej spolupráci druhotné, (155, 970) takže zásluhy za dobré skutky treba pripísať najprv Božej milosti a až potom veriacemu.

Adoptovanie za synov nám dáva účasť na Božej prirodzenosti, a preto nám môže na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti udeliť skutočnú zásluhu. Je to právo vyplývajúce z milosti, plné právo lásky, ktorá nás robí Kristovými „spoludedičmi“ a hodnými „dosiahnuť večný život“. Zásluhy za naše dobré skutky sú darmi Božej dobroty.

Keďže v poriadku milosti iniciatíva patrí Bohu, (1998) nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia, odpustenia a ospravodlivenia. Z podnetu Ducha Svätého a lásky si potom môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých milosti, ktoré sú potrebné na naše posvätenie, na vzrast milosti a lásky, ako aj na dosiahnutie večného života. Aj časné dobrá, ako je zdravie alebo priateľstvo, si podľa Božej múdrosti môžeme zaslúžiť. Tieto milosti a dobrá sú predmetom kresťanskej modlitby.

Kristova láska je v nás prameňom všetkých našich zásluh (492) pred Bohom. Milosť nás spája s Kristom činnou láskou, a tak zabezpečuje nadprirodzenú hodnotu našim činom a v dôsledku toho ich zásluhu pred Bohom i pred ľuďmi. Pred Bohom máme zásluhu len následkom slobodného rozhodnutia Boha pridružiť človeka k dielu svojej milosti.

„Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci použijú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, aby…, poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu.

Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu zjednoteniu s Kristom. Toto zjednotenie sa volá „mystické“ („tajomné“), (774) lebo prostredníctvom sviatostí („svätých tajomstiev“) má účasť na Kristovom tajomstve a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice.

Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok (407, 2725, 1438) vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev. „Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí… začínať.

Cesta k dokonalosti vedie cez kríž.

Deti našej matky svätej Cirkvi právom dúfajú v milosť vytrvania až do konca a v odmenu od Boha, svojho Otca, (162, 1821) za svoje dobré skutky vykonané s jeho milosťou v spojení s Ježišom.

Ako prijať Božiu milosť?

Ak chceš aj ty zažiť Božiu milosť, potrebuješ mať dva dôležité postoje: úprimnosť a pokoru. Opakom úprimnosti je, keď sa snažíme svoje hriechy skryť. A opakom pokory je, keď ich obhajujeme a ospravedlňujeme. Duchovne najzdravší ľudia sú tí, ktorí si uvedomujú svoju nedostatočnosť a namiesto toho, aby zaujali obranný postoj, dokážu pokorne povedať: „Bože, buď milostivý ku mne, hriešnemu.“

Keď najbližšie zlyháš, neskrývaj to. Postav sa pred Boha a v pravde a pokore vyznaj: „Pane, ďakujem, že ti patrím. Ďakujem, že ma miluješ aj napriek môjmu zlyhaniu. Verím, že Ježišova krv Ježiša ma očisťuje od všetkých mojich hriechov. Priznávam svoj hriech aj to, že neviem konať inak, pokiaľ mi ty k tomu nedáš silu. Vkladám sa do tvojich rúk. Veď ma prostredníctvom Ducha Svätého a zmeň ma svojou mocou, lebo z vlastných síl sa neviem zmeniť.

Božia milosť a zásluha

Milosť Božiu rozdeľujeme:

• Habituálnu (posväcujúcu) - posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, na spôsob sily, ktorá sa týka celej bytosti
• Aktuálnu (pomáhajúcu) - posväcuje dušu prechodnými hnutiami, z príležitosti konania skutkov

Milosť pomáhajúca

Je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Milosť konečného zotrvania vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všedných hriechov.

Milosť pomáhajúca - uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všeddných hriechov. Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť.

Posväcujúca milosť

Je nadprirodzený dar, ktorý nám nadobudol Ježiš Kristus svojou obetou. - vlieva do duše nadprirodzené dary Ducha Svätého.

Milosť posväcujúcu vlieva do duše Duch Svätý:

Duch Svätý je prítomný v duši človeka svojou zvláštnou činnosťou ako jej účinná príčina a utvára i udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalej je prítomný aj svojím bytím a existenciou.

Rozdiel medzi milosťou a ospravedlnením

Milosť posväcujúca je príčinou ospravodlivenia, nie samým ospravodlivením. Milosť posväcujúca dáva dobrým skutkom záslužnú hodnotu. Milosť Božia odpúšťa, ničí, odníma a zmýva hriech, čiže ho ničí v duši človeka úplne. Je dosť silná, aby nás očistila a posvätila. Účinkuje bez ohľadu na počet a veľkosť hriechov. Milosť síce neničí náklonnosť k hriechu zo zvyku, ale vždy vyhladí všetko zlo hriechu. Boh ju udeľuje, keď sa kajáme (krst a sviatosť zmierenia, príp. v samom okamihu dokonalá ľútosť) a odoberá keď ňou hriechmi opovrhujeme.

Všedné hriechy

Neumenšujú ani neničia milosť Božiu. Všedný hriech neobsahuje opovrhnutie Bohom a preto neznemožňuje dosiahnuť posledný cieľ - večný život. Preto Boh pre všedný hriech milosť neodníma.

Vlastnosti milosti posväcujúcej

• Neistota - nikto si nemôže byť istým svojím ospravodlivením bez zvláštneho zjavenia
• Nerovnakosť - milosť posväcujúca sa nerovnako nachádza ospravodlivaných a môže sa zveľaďovať dobrými skutkami
• Stratiteľnosť - milosť posväcujúca sa stráca každým smrteľným hriechom

Strata milosti posväcujúcej

Vliata láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou. Viera - dogma: Kto by povedal, že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca sa aj viera, nech je vyobcovaný. Nádej - strácame spolu so stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravné čnosti a dary Ducha Svätého sa strácajú spolu so stratou milosti.

Zásluha

Právo na odmenu; širšie aj úkon, ktorým sa dobro (úslužnosť) vykonáva.

Zásluha zo spravodlivosti

Môže vyplývať z dohody - právo presné - absolútne. Kto vykonáva úslužnosť, má presné právo aj na odmenu a kto úslužnosť prijíma, má z presnej spravodlivosti povinnosť dať primeranú odmenu.

Zásluha zo slušnosti

Môže vyplývať zo vzťahu závislosti napr. otec a syn vtedy je to právo presné - relatívne. Človek nikdy nemá presné absolútne právo na odmenu zo strany Boha. Môžeme hovoriť o práve presnom relatívnom, ktoré sa zakladá na Božích prisľúbeniach.

Záslužný skutok

Je dobrý čin vykonaný v prospech druhého, ktorý má byť odmenený zo spravodlivosti alebo zo slušnosti. Avšak bez prijatia druhého nemôže mať zmysel zásluhy.

Podmienky zásluhy

• Zo strany človeka - aby žil a aby bol v stave milosti
• Zo strany skutku - skutok slobodný, mravne dobrý, nadprirodzený (v princípe i v pohnútke)

Predmet zásluh zo spravodlivosti

Zveľadenie milosti posväcujúcej, večná sláva, zveľadenie tejto slávy.

O oživovaní zásluh

Zásluhy zničené hriechom oživnú, keď sa hriešnik znova ospravodliví. „Úprimná ľútosť je najbezpečnejšou cestou k dokonalej radosti.

tags: #milost #posvacujuca #pomahajuca