Svätá Terezka z Lisieux, obraciam sa na teba s pokornou prosbou. Nech ich tvoj príklad lásky a oddanosti k Pánovi inšpiruje, aby nachádzali cestu k Bohu v každom okamihu svojho života.
Svätá Terezka, ty si žila iba pre Boha vo všetkom, čo si robila. Tvojou jedinou túžbou bolo robiť mu radosť v každej chvíli tvojho života.
Prosím ťa, pomôž mojim deťom objaviť skutočnú radosť a pokoj, ktorý im môže dať len Boh. Drahá Terezka, prosím ťa, aby si moje deti ochraňovala pred každým zlom, ktoré ich môže zviesť z cesty nasledovania pravdy a lásky.
Svätá Terezka z Lisieux, prosím ťa, prijmi moju modlitbu a pros za moje deti u Pána. Nech sa obrátia k Bohu so všetkou svojou dôverou a nech ich životy prežiari svetlo Božej lásky a milosti.
Svätá Terezka, ty si prežívala v detstve prílišnú citlivosť aj na najmenšiu kritiku. Tvoja úzkostná povaha ti spôsobovala obrovské muky. Bolestivo si vnímala svoju malosť a nedokonalosť.
Svätá Terezka, ty si dlhé roky trpela mučivými stavmi úzkosti a fyzickým utrpením spôsobeným tuberkulózou. Prešla si ťažkými vnútornými skúškami.
Svätá Terezka, ty si zažívala traumatické odlúčenie od mamy, ktorá zomrela, keď si bola dieťa. Odvtedy sa stratil tvoj úsmev. Opustili ťa aj milované sestry po odchode do kláštora.
Svätá Terezka, ty si zakúsila veľa pokorenia a neprávosti. Ani tvoja žiadosť o prijatie do kláštora nebola prijatá na prvýkrát.
Svätá Terezka, ty si mala srdečný vzťah so svojím otcom. Mala si oňho strach, keď vážne psychicky ochorel. Z tvojej bolesti nesenej s Ježišom sa zrodila svätosť.
Svätá Terezka, aj ty si prežívala obavy z výčitiek okolia. Tých sa ti dostávalo v kláštore veľmi veľa. Útočište si našla v Bohu, ktorý ťa prijímal takú, aká si.
Svätá Terezka, v kláštore ťa poväzovali za nešikovnú. Zakúšala si mnoho poníženia. Ľudia ťa obviňovali, že pre tvoj odchod do kláštora sa otec dostal na psychiatriu. Bola si pokorená aj vlastnou slabosťou. Svoje trápenie si však odovzdávala Bohu.
Svätá Terezka, ty si prežívala samotu, keď si postupne prichádzala o svojich blízkych. V bolesti duše si nachádzala istotu v milujúcom Bohu. Vypros mi úplnú odovzdanosť Bohu.
Svätá Terezka, ty si zomrela veľmi mladá. Napriek krátkemu životu a veľkému utrpeniu si verila v Božie milosrdenstvo.
Otče náš, ktorý si na nebesiach… Koľko útechy je v týchto slovách; aké nekonečné horizonty sa otvárajú pred našimi očami.
Keď sa môj duch niekedy nachádza v stave veľkej suchoty, takže nemôžem z neho vyťažiť nijakú myšlienku, aby som sa spojila s Bohom, veľmi pomaly sa modlím Otče náš a Zdravas Mária.
Ako veľmi sa treba modliť za zomierajúcich! Pre mňa je modlitba pozdvihnutie srdca, jednoduchý pohľad k nebu, výkrik vďačnosti a lásky, či už uprostred skúšky alebo v radosti. Som ďaleko od svätosti. Som taká nedokonalá, že moje úbohé modlitby istotne nemajú veľkú cenu. Ale jestvujú žobráci, ktorí sa tak natískajú, že dostanú to, čo si prajú.
Predovšetkým evanjelium živí moje modlitby. V ňom nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá malá duša. On nechce nič urobiť bez nás. Akú veľkú moc má modlitba! Mohli by sme ju nazvať kráľovnou, ktorá má v každom okamihu voľný prístup ku kráľovi a môže dostať všetko, o čo prosí…
Okrem posvätných hodiniek, ktoré som veru nehodná sa modliť, nemám odvahu namáhavo hľadať v knihách krásne modlitby, z toho ma rozbolí hlava, je ich toľko! A potom - jedna je krajšia ako druhá… Nemôžem sa pomodliť všetky, a keď neviem, ktorú si zvoliť, robím to ako deti, ktoré nevedia čítať. Celkom jednoducho poviem Pánu Bohu, čo mu chcem povedať, bez krásnych fráz, a On mi vždy rozumie.
Pre mňa je modlitba vzplanutie srdca, jednoduchý pohľad k nebu, zvolanie vďačnosti a lásky uprostred trápenia i v radosti. Či práve v modlitbe nečerpali svätí Pavol, Augustín, Ján z Kríža, Tomáš Akvinský, František, Dominik a toľkí iní slávni Boží priatelia to božské učenie, ktoré nadchýna najväčších géniov?
Archimedes povedal: Dajte mi páku, pevný bod a zodvihnem svet. Čo nemohol dosiahnuť Archimedes, pretože jeho žiadosť sa vôbec neobracala na Boha a hľadal iba hmotný pevný bod, to svätí dosiahli v celej plnosti. Všemohúci im dal za pevný bod seba samého a seba jediného! Za páku im dal modlitbu, ktorá zapaľuje ohňom lásky. Jedine takto svätí pozdvihli svet.
Ak sa chceme stať ľuďmi modlitby, ľuďmi, ktorí sa modlia, musíme kráčať krok za krokom po ceste modlitby. Ten, kto sa modlí, nemusí byť ešte človekom modlitby, ale človek modlitby je už sám modlitbou.
„Keď budeš počas osobnej modlitby predstupovať pred Boha, pocítiš na sebe vnútornú zmenu.
O modlitbe sa napísalo veľa traktátov a kníh. Najlepším učiteľom a vzorom v škole modlitby je Pán Ježiš. On sa modlil niekedy celú noc, skoro ráno, ale aj počas celého dňa. Bol živou modlitbou, chodiacou školou modlitby. V našom živote je dôležité, aby sme sa učili modlitbe, aby sme sa učili rozvíjať, prehlbovať a zdokonaľovať rozhovor s Bohom. Kontemplácia živej prírody nám pomáha pripomenúť si veľkosť Stvoriteľa.
Rozjímať o Stvoriteľovi zo stvorených vecí je priam ideálne. Ale ak sa chceme naučiť správne modliť, musíme k tomu použiť primerané pomôcky a aj skúsenosti ľudí, svätcov, ktorí boli ľuďmi modlitby.
Sv. František Saleský píše svojej žiačke Filotei: „Prostriedok, ktorý vždy môžeš a najčastejšie i musíš použiť na udržanie a prehĺbenie vnútorného duchovného života, je modlitba. Je ako nebeská voda, ktorou polievaš kvety v záhrade svojej duše, t. j.
Ježiš pozýva k modlitbe všetkých, ktorí ho počúvajú a nasledujú. Keď ho učeníci prosili, aby ich naučil modliť sa, ponúkol im modlitbu ´Otče náš´ so slovami: Vy sa budete modliť takto… Dáva praktický návod, ako sa má učeník modliť. Nie sú to žiadne veľké ani teologické veci, a predsa je to hĺbka, o akej sa učeníkom ani nesnívalo.
V Regule karmelitánskeho rádu sa v bode č. 8 píše: „Nech všetci zostávajú vo svojich celách alebo blízko nich, dňom i nocou nech rozjímajú o zákone Pánovom a nech bdejú namodlitbách, ak sa nezaoberajú nejakou odôvodnenou prácou.“ (Regula 8) A v Regule a konštitúciách mníšok (karmelitánok) sa píše niečo podobné: „Povinnosť modlitby a kontemplácie sa nemôže ohraničiť iba na určitý čas, ktorý je na to určený.
Aká bola modlitba našej malej karmelitánky - Terézie z Lisieux, ako sa modlila ona? Skúsme si na to odpovedať. Už ako dieťa bola človekom modlitby. Z jej spomienok, ktoré zachytila vo svojej autobiografii, je dôležité si všimnúť, že už od detstva sa modlila. Pri rybačke sledovala okolitý svet a snažila sa v ňom uzrieť veľkosť Stvoriteľa. Spomína: „Hoci som nevedela, že je to rozjímanie, moja duša sa ponárala do ozajstnej rozjímavej modlitby… Počúvala som vzdialené zvuky… Tichý šum vetra, ba aj neurčitú vojenskú hudbu, ktorej tóny doliehali až ku mne, napĺňali moje srdce príjemnou zádumčivosťou… Zem sa mi zdala vyhnanstvom a snívala som o nebi“.(Rkp A, 15r) Modlila sa tak, že rozjímala o stvorených veciach, a to ju ešte viac nútilo k osobnému rozhovoru s Ježišom. Spoznávať Boha cez kontempláciu stvorenstva.
Ako dieťa chodila do kláštornej školy a tu ju sestra Henrieta naučila rozjímavej modlitbe, jednoduchej afektívnej modlitbe, spočívajúcej v slobodnom rozhovore s Bohom o každodenných veciach, o udalostiach dňa a ťažkostiach. Neskôr, ako zrelá rehoľníčka, opakovala slová sr. Henriety z kláštornej školy (v Rkp C) a jej modlitba bola taká, akoby Boh o ničom nevedel. Snažila sa ho o všetkom informovať. Bola to modlitba dôvery, modlitba dieťaťa. Dokonca sa Terézia modlila aj v posteli. Ak má človek problémy so spánkom, ak chce čo najrýchlejšie zaspať, nech sa modlí skrátenú formu Ježišovej modlitby.
Ako karmelitánka praktizovala rozjímavú modlitbu, alebo sa o ňu aspoň usilovala. V karmelitánskom kláštore v Lisieux sa sestry modlili prvú hodinu rozjímania už o 5. hod. ráno a druhú časť o 5. hod. večer. Práve táto dvojhodinovka bola pre Teréziu veľkou námahou a problémom. Nedá sa povedať v jej prípade to, čo hovorila sv. Terézia Avilská, keď definovala modlitbu ako priateľský rozhovor s tým, o ktorom vieme, že nás miluje. Veď práve tieto dve hodiny boli pre ňu neustálym zápasom.
Terézia, ktorá sa už ako dieťa modlila, nepoužívala žiadnu metódu, ba dokonca niektorí kresťanskí autori tvrdia o nej, že oslobodila kresťanskú modlitbu od tyranstva metódy. Jej modlitba bola jednoduchá, čo sa týka spôsobu, ale pritom veľmi ťažká a namáhavá. Aj napriek problémom v modlitbe, napriek neustálemu premáhaniu spánku usilovala sa byť verná dvojhodinovému rozjímaniu a siahala pritom po rôznych pomôckach, ktoré by jej pomohli dobre prežiť modlitbu.
Aj keď sa sestry modlia v kaplnke, počas modlitieb musia často znášať neustále kašľanie, hýbanie stolčekom, kývanie sa zo strany na stranu… Toto všetko veľmi vyrušuje a nebolo to inak ani za čias Terézie. Stačilo, keď bola nejaká sestra chorá alebo nachladnutá a z modlitby sa stal ťažký zápas. A ešte keď necítila nič počas modlitby, keď to bola iba suchopárna modlitba!
Jej modlitba nebola vôbec modlitbou kontemplatívnou, hoci jej definícia je zaradená do KKC: „Pre mňa je modlitba pozdvihnutím srdca, úprimným pohľadom k nebu, je to výkrik vďačnosti a lásky nielen počas skúšky, ale aj počas radosti.“ Vyjadruje to jej samotnú modlitbu. Rozjíma o Ježišovi, o Cirkvi, o tých, ktorých miluje…
Vieme, že Terézia v Karmeli často spala počas modlitby. Musela sa veľmi premáhať, aby nezaspala. Bolo to spôsobené jej vekom, veď do kláštora vstúpila ako 15 - ročná. Vekom bola ešte dieťa. Často sa vtedy modlievala modlitbu Pána - Otče náš alebo Zdravas Mária, aby aspoň týmto spôsobom dokázala byť prítomná pred Bohom. Paradoxné je, že ovocím jej spavej modlitby je báseň „Žiť z lásky“, ktorú napísala po 40-hodinovej adorácii v októbri 1885. Mala vynikajúcu pamäť a po skončení adorácie napísala všetko, čo mala na srdci.
Veľmi jej pomáhalo čítanie kníh. Čítala Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, alebo diela sv. Jána od Kríža, ale nadovšetko najradšej mala evanjelium, ktoré bolo „prvotriednym pokrmom“ pre jej dušu. Zachovávala aj radu sv. Terézie od Ježiša (z Avily), ktorá radila sestrám, aby si pri modlitbe pomáhali nejakým zbožným obrázkom, ktorý by im pomohol predstaviť si Ježiša. Ona sama - Terézia Avilská - veľmi dbala na človečenstvo Ježiša. Toto pomáhalo aj Terézii. Do roku 1892 si mohla pomáhať pomocou kníh, ale neskôr jej modlitba bola suchopárna. Narieka nad touto skutočnosťou a hľadá inú obranu. Pri čítaní Písma vydržala až do konca.
Píše: „V tejto bezmocnosti mi prichádzajú na pomoc Sväté písmo a Nasledovanie Krista. V nich nachádzam silný a celkom čistý pokrm. Ale pri rozjímaniach sa nadovšetko utiekam k Evanjeliu, v ktorom nachádzam všetko potrebné pre svoju úbohú dušičku. Objavujem v ňom stále nové svetlá, skrytý a tajomný zmysel… Chápem a zo skúsenosti viem, že „Božie kráľovstvo je v nás“.(Rkp.
Keď sa jej nepodarilo zrealizovať poriadne ani prvý krok, podujala sa k druhému. Píše: „Naozaj, ani zďaleka nie som svätá, čoho dostačujúcim dôkazom je tento môj stav. Veď namiesto toho, aby som sa tešila zo svojej vyprahnutosti, mala by som ju pripisovať svojej malej horlivosti a vernosti, mala by som byť zúfalá, že spím (už sedem rokov) pri svojich rozjímaniach i vďakyvzdávaniach. Lenže ja nezúfam… Myslím si, že malé deti sa páčia svojim rodičom, keď spia aj keď sú prebudené. Myslím na to, že lekári uspávajú svojich pacientov, keď ich idú operovať. Nakoniec si myslím, že „On dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach.“(Rkp.
Cíti sa pred Bohom ako dieťa pred otcom, ktorému sa chce veľmi páčiť, ale zaspáva proti svojej vôli. Kladie si otázku, či je neverná svojmu povolaniu. Odpovedá: Som Božie dieťa aj vtedy, keď spím aj keď nespím.
Boh sa správa k Terézii ako lekár, ktorý má vykonať operáciu. Zosiela na ňu spánok, ktorý ju pokoruje. Terézia vie, že modlitba to nie je len čas dvoch hodín rozjímania, ktoré určujú Konštitúcie, a ani žiadna metóda nezaručí, že modlitba bude skutočná.
„Ježiš vôbec nepotrebuje knihy ani učiteľov, aby poúčal duše. On, Učiteľ učiteľov, učí bez hlasných slov… Nikdy som ho nepočula hovoriť, ale cítim, že je vo mne v každej chvíli, keď to potrebujem, objavujem svetlá, aké som ešte nikdy nevidela, a najviac ich býva nie pri rozjímaní, ale skôr pri mojej dennej službe…“(Rkp.
„Terézia nenapísala nič, čo by nám dovolilo tvrdiť, že bola proti metódam alebo by nás chcela od nich oslobodiť. Bolo by veľkou chybou, keby sme sa v našej modlitbe „zaobišli“ bez metódy. Metóda je potrebná, hlavne na začiatku duchovnej cesty, duchovného života. Iba niektoré duše majú dar intelektuálnej prípravy, akú mala Terézia, ktorou ju Boh obdaroval už v detstve. Normálnym spôsobom modlitby je modliť sa na začiatku modlitebného života pomocou metódy, lebo modlitba je pre život. Modlitba nie je čisto rozumový úkon; istotou je rozhovor s Bohom. Celá náuka Terézie je školou modlitby. Láska nás učí, ako sa máme modliť. Teréziina modlitba nebola striktne kontemplatívna, pretože jej v tom neustále prekážal spánok. To ju však neznechucovalo, aby sa nemohla stať sväticou.
Modliť sa je podobné opaľovaniu sa. Pred opaľovaním sa musíme natrieť krémom, aby sme sa nespálili. Ak sa chceme opáliť, musíme postupne nanášať na telo rôzne vrstvy a faktory. Tak isto je to aj s modlitbou.
Pane, ty vieš, ako dokáže strach zmeniť človeka. Vidíš, ako ma môj strach uzatvára, ničí a vedie k depresii. Sám si prežíval veľký strach. Sme plní úzkosti a obáv z budúcnosti. Často upadáme na duchu a nevidíme východisko z našich situácií. Neistota, v ktorej žijeme, nás oberá o pokoj. Prosíme ťa, posilni našu dôveru v tvoju pomoc, buď našou ochranou v čase, keď sme vystavení strach a beznádeji. Na príhovor sv. 1.
Pane, ty vidíš, akú úzkosť prežívam z budúcnosti, ktorá ma čaká. Mám obavy, čo príde.
Pane, vieš, ako ťažko nesiem choroby. Bojím sa bolesti, ktorá trvá dlho. Obmedzenia v chorobe ma oberajú o pokoj. Mám strach, ktorá ma ochromuje.
Pane, teba opustili tvoji najbližší. Poznáš, ako trpím, ak ma moji blízki opustili práve vo chvíľach, keď mi bolo najťažšie. Ty si svojmu strachu čelil modlitbou.
Pane, vlastní ťa neprijali. Ty jediný vidíš situácie, kde ani mňa vlastní neprijali. Blízki, od ktorých som čakal posilu, sa odo mňa odvrátili. Osloboď ma od strachu z odmietnutia, ktorý vo mne vládne.
„O nič nebuďte ustarostení. Pane, ty vieš, aké je obávať sa o svojich blízkych. Mnohým veciam neviem zabrániť. Vidím, ako moji blízki trpia, a nedokážem to zmeniť.
Pane, ty si zažíval ustavičné výčitky od farizejov. Nič, čo si urobil, nebolo pre nich dobré. Výčitky okolia aj mňa oberajú o silu. Odovzdávam ti svoj strach z odsúdenia. Nedovoľ, aby naplnil moje srdce.
Pane, ty sám najlepšie vieš, koľkokrát mi nevyšlo to, o čo som sa snažil. Mám obavy z ďalšieho neúspechu. Dávam ti svou frustráciu.
Pane, ty si zažil samotu. Vieš, aké to je, keď všetci odídu a ostaneš sám. Poznáš aj samotu môjho srdca. Nik ju nepochopí lepšie ako ty. Osloboď ma od strachu zo samoty.
Pane, občas sa pristihnem, ako myslím na deň svojho odchodu na večnosť. Obávam sa toho momentu. Budem sám? Budem v bolestiach? A čo môj súd?
Neprestávajme sa modliť. Boha nikdy neunaví počúvať ma, keď mu celkom jednoducho rozprávam o svojich starostiach a radostiach, ako keby ich nepoznal.V modlitbe a obeti spočíva všetka moja sila. Sú to neporaziteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš.
Svätá Terézia z Lisieux | Čnosť trpezlivosti
tags: #modlitba #k #sv #terezke #jeziskovej