Smrť je súčasťou údelu ľudstva. Ani najlepšie zdravotníctvo však smrť celkom neodstráni. Je zaujímavé, že práve v najviac rozvinutej časti sveta sa téma smrti a zomierania zaradila medzi témy, o ktorých sa nehovorí, ktoré patria do kategórie skutočne tabuizovaných tém.
V kresťanskom vnímaní života teda smrť nie je tým najväčším strašiakom a definitívnym koncom. Práve naopak, je nevyhnutnou bránou, je rozhodujúcou poslednou križovatkou, na ktorej si volíme svoju večnosť. Naša duchovná dispozícia vo chvíli smrti, stav našej duše v tomto jedinečnom momente života, je rozhodujúcim kritériom večnosti.
Prirodzený strach zo smrti, zármutok z nevyhnutnej rozlúčky so všetkým, čo nám bolo drahé, môžu byť náročnou prekážkou pri dobrej smrti. Na druhej strane, láskyplná fyzická, či aspoň duchovná prítomnosť našich drahých, je najväčšou posilou. Nikto nechce zomierať osamotený.
Nepoznáme ani čas, ani miesto, ani spôsob našej smrti. To, čo však môžeme už teraz pripravovať, je táto spoločnosť milujúcich osôb vo chvíli nášho zomierania. Ktorých? Ježiš, Mária a Jozef - to sú osoby, ktorých prítomnosť chcem cítiť vo svojej agónii.
Úloha svätého Jozefa
Od stáročí je svätý Jozef považovaný za osobitného ochrancu, patróna a pomocníka zomierajúcich. Dôvod je celkom prirodzený. Keďže počas verejného účinkovania Pána Ježiša sa už sv. Jozef nespomína, je len logické predpokladať, že zomrel ešte pred Ježišovým verejným vystúpením. Kto stál po jeho boku v tejto chvíli? Svätý Jozef dosiahol milosť, že pri jeho lôžku bol Boží Syn a Najsvätejšia z ľudí.
Svätý Jozef ako patrón umierajúcich nám pomáha pripraviť sa na pokojný odchod z pozemského života. Dôvod, prečo je práve svätý Jozef patrónom umierajúcich súvisí práve s jeho smrťou v náručí Ježiša Krista a Panny Márie. Svätá rodina prežíva bolesť odlúčenia a smrť, ktorá raz bude zničená ako posledný nepriateľ človeka (1Kor 15,26).
Svätý Jozef sa stal patrónom umierajúcich počas morových epidémií, jeho kult sa najviac rozšíril v 16. a 17. storočí. Pri jeho rozšírení zohrali významnú úlohu jezuiti. Svätý Jozef, patrón šťastnej smrti, je pripravený pomôcť nám v našej poslednej hodine. Ak sa budeme modliť k Pánu Ježišovi, Najsvätejšej Panne Márii a k svätému Jozefovi, pomôžu nám vyrovnať sa so smrťou tak, aby to bolo na Božiu slávu a nám na osoh.
Katolícke spoločenstvá a modlitby za zomierajúcich
Ku katolíckym spoločenstvám, ktoré sa modlia za umierajúcich či duše v Očistci, za dobrú smrť a za zomierajúcich môžeme zaradiť tri nasledovné organizácie:
- Bratstvo dobrej smrti
- Bratstvo svätej hodinky
- Spoločenstvá modliace sa za duše v Očistci
Bratstvo dobrej smrti a Kristus dobrej smrti
Ide o zbožný španielsky projekt, ktorý vznikol začiatkom 17. storočia a v určitej miere pri jeho vzniku zohrali dôležitú úlohu kajúcne bratstvá flagelantistov už z obdobia stredoveku. V uvedenom období vzniklo niekoľko bratstiev dobrej smrti vo viacerých mestách, pričom ich cieľom bolo pripomínať ľuďom, aby sa modlili za svoju dobrú smrť a snažili sa vyvarovať smrteľných hriechov a žili v stave posväcujúcej milosti.
Vznik bratstiev dobrej smrti (ktorých členmi boli spočiatku najmä kňazi) podporovali v širokej miere jezuiti. Členovia bratstiev organizovali počas Veľkej noci alebo v novembri (ale aj pri príležitosti iných katolíckych sviatkov) procesie, pri ktorých putovali po meste, modlili sa a činili pokánie.
V procesiách boli obľúbené sochy známeho španielskeho barokového sochára Juana de Mesa y Velasco, ktorý sa stal známym vytvorením nádherných krucifixov. Už od počiatkov chodili členovia bratstiev dobrej smrti vo zvláštnych kostýmoch s kapucňami, vzdialene pripomínajúcimi neslávne známy americký Ku-klux-klan.
Juan de Mesa y Velasco (1583 - 1627) pochádzal z Córdoby a ako umelec pôsobil v rodnom meste, Madride, Seville a Valladolide. V Seville vytvoril svoje najkrajšie barokové sochárske diela, ku ktorým patrí socha sv. Jozefa s Kristom, sv. Jána Krstiteľa, Krista nesúceho kríž a viacero nádherných barokových krucifixov. Známa je aj jeho výzdoba hlavného oltára nemocnice v San Bernardo, či sochárska výzdoba v kláštore sv. Izabely v Seville.
Jeho sochy patria k tomu najkrajšiemu, čo existuje v barokovom sochárstve - dokázal zachytiť výraz ľudského utrpenia a emócií a dostali sa aj do španielskych zámorských kolónií v Latinskej Amerike. Jeho posledným dielom bola socha Krista v hrobe v kostole sv. Augustína v Córdobe, ktorú však nestihol dokončiť (chýbala ruka).
Prečo Ľudovít Štúr SKUTOČNE Zomrel 1856? ŠOKUJÚCA Pravda O Poľovačke Ktorú NIKTO Nepovedal!
V neskoršom období sa procesií bratstiev dobrej smrti začali vo veľkom zúčastňovať aj bežní veriaci, kult Bratstva dobrej smrti a Krista dobrej smrti si obľúbili aj španielski vojaci, ktorí prichádzali so smrťou každodenne do styku na bojových poliach.
Po vzniku španielskej cudzineckej légie v 20. storočí sa procesie s Kristom dobrej smrti stali bežnou súčasťou slávnostných pochodov španielskych legionárov, pre ktorých bola smrť bežnou realitou a súčasťou života. Španielski legionári sa hrdia titulom El Novio de la Muerte - Ženích smrti a pojmy Ženích smrti a Kristus dobrej smrti sprevádzali španielske hrdinské tercie od nepamäti a túto pomyselnú štafetu prevzala práve španielska cudzinecká légia. Od roku 1920 sa mohli členmi španielskej cudzineckej légie stať všetci španielsky hovoriaci muži z celej Latinskej Ameriky.
Jednotky španielskej cudzineckej légie zohrali veľmi dôležitú úlohu v bojoch v Španielskom Maroku a potom aj v španielskej občianskej vojne. Podplukovník José Millano Astray v 20. rokoch 20. storočia vytvoril kódex a symboliku légie, jej súčasťou sa stal aj monumentálny krucifix. Ten legionári nosievali počas svojich slávností.
Svoju pečať vtisol španielskej légii aj Caudillo Franco - španielski legionári a falangisti spoločne s vojenskými jednotkami vernými Francovi nakoniec porazili ľavicových republikánov v Španielsku. Španielska légia si dlhodobo zachovávala svoj katolícky charakter, dôkazom je uvedená slávnosť légie s monumentálnou sochou Krista na kríži.
Po víťazstve Franca v Španielsku bola krajina ekonomicky i ľudsky značne vyčerpaná. Po II. svetovej vojne obnovili frankisti, legionári a falangisti bratstvá dobrej smrti a modlili sa, aby Španielsko čo najrýchlejšie prekonalo toto ťažké obdobie. Modlili sa za nielen za dobrú smrť svojich členov, príslušníkov rodín a kamarátov, ale tiež bývalých republikánskych nepriateľov. Dodnes sa v Španielsku konajú počas významných cirkevných sviatkov procesie - členovia bratstiev sa modlia za dobrú smrť a spásu všetkých ľudí a vykonávajú aj charitatívnu činnosť.
Dnes španielski ľavičiari proti bratstvám dobrej smrti často protestujú, spoločne s predstaviteľmi liberálneho a modernistického kléru v krajine. Niektoré sprievody sú s hudbou, iné sa konajú v pochmúrnom tichu. Hudbu k pochodom skladajú hudobne vzdelaní členovia bratstiev.
Bratstvo svätej hodinky a pobožnosť Svätej hodinky
Svätá hodinka je v tradičnom katolíckom ponímaní pobožnosť trvajúca časovo približne 60 minút a jej cieľom je pripomenúť si smrteľnú úzkosť Nášho Pána Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade. Účelom tradičnej pobožnosti svätej hodinky je prosiť o Božie milosrdenstvo, potešiť Nášho Pána Ježiša Krista, povzbudiť v ľuďoch lásku k Ježišovi v Eucharistii, vzbudiť si ľútosť nad spáchanými hriechmi a modliť sa za umierajúcich a duše v Očistci.
Pobožnosť Svätej hodinky nie je ľudským výmyslom. Pochádza od Nášho Pána Ježiša Krista, ktorý túto pobožnosť zjavil svätej Margite Márii Alacoque rovnako, ako aj známu pobožnosť k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
Pobožnosť k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sa rozšírila do celej Cirkvi a každý zbožný a vzdelaný katolík pozná Dvanásť prisľúbení Božského Srdca, pre tých, ktorí Božské Srdce uctievajú a zúčastňujú sa pobožnosti k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu:
- Dám im všetky milosti potrebné ich stavu.
- Vnesiem pokoj do ich rodín.
- Poteším ich v trápeniach.
- Stanem sa im bezpečným útočišťom v živote a najmä v hodine smrti.
- Vylejem hojnosť požehnania na všetky ich podujatia.
- Hriešnici nájdu v mojom Srdci zdroj milosti a nekonečné more milosrdenstva.
- Ľahostajné duše sa stanú horlivými.
- Horlivé duše dosiahnu veľkú dokonalosť.
- Požehnám tiež domy, kde bude vystavený a uctievaný obraz môjho Najsvätejšieho Srdca.
- Kňazom dám dar, že obrátia aj najzaťatejšie srdcia.
- Mená tých, čo budú šíriť túto úctu, budú zapísané v mojom Srdci a nebudú z neho nikdy vytreté.
- Všetkým, ktorí pristúpia k sv. prijímaniu na prvý piatok počas deviatich mesiacov nepretržite po sebe, sľubujem milosť pokánia pri zomieraní - nezomrú v nemilosti, ani bez sviatostí. Moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v posledných chvíľach života.
Pobožnosť Svätej hodinky sa modlila spočiatku svätá Margita Mária Alacoque sama, pravidelne každý štvrtok medzi 23. a 24. hodinou v noci. Neskôr sa k nej pridali aj ďalšie rehoľníčky a modlitba sa začala šíriť aj v ďalších rehoľných spoločenstvách a kongregáciách. V roku 1859 založil páter Lyonnard v Belgicku novú kongregáciu rehoľníčok Trpiaceho Srdca Ježišovho a Tešiteliek Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktoré sa modlili v širokej miere aj za umierajúcich. Rehoľníčky tejto kongregácie sa modlili za umierajúcich každý štvrtok medzi 23. a 24. hodinou tak, ako si to Náš Pán Ježiš Kristus prial a ako sa modlila aj svätá Margita Mária Alacoque.
Bolo už len otázkou času, kedy vznikne modlitebné Bratstvo svätej hodinky. Prvé vzniklo v roku 1829 v starobylom francúzskom benediktínskom kláštore Paray le Monial a v jeho čele stál benediktínsky páter a kňaz Père Robert Debrosse.
Postupne sa Bratstvo svätej hodinky rozšírilo do celého sveta. Členovia bratstva sa modlili spočiatku pod vedením kňaza vo štvrtok medzi 23. a 24. hodinou, tým členom bratstva, ktorým tento čas z oprávnených dôvodov nevyhovoval, umožnila neskôr katolícka Cirkev túto pobožnosť sláviť aj medzi 19. a 20. hodinou.
Pri pobožnosti Svätej hodinky za účasti členov bratstva vystavil v kostole kňaz Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, a nasledovali predpísané modlitby, spevy, rozjímania na tému Utrpenia Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade. Samozrejmosťou bola pre členov bratstva možnosť svätej spovede vždy pred slávením pobožnosti Svätej hodinky a možnosť prijať po pobožnosti Eucharistiu.
Pápeži Gregor XVI., Sv. Piux X. či Pius XI. podporovali činnosť Bratstiev svätej hodinky a členom bratstiev udeľovali plnomocné odpustky. Pápež Pius XI. v Jubilejnom roku 1933 vykonal pobožnosť Svätej hodinky v Bazilike sv. Petra v Ríme a vrele túto pobožnosť odporúčal všetkým veriacim katolíkom.
Šíriteľom pobožnosti Svätej hodinky bol aj známy páter Mateo Crawley-Boevey (1875 - 1960), apoštol Intronizácie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a tiež americký arcibiskup, ctihodný Fulton J. Sheen (1895 - 1979), ktorý sa modlil po celú dobu svojho kňazského pôsobenia pobožnosť Svätej hodinky denne a túto prax aktívne podporoval a odporúčal. Bolo by dobré, keby sa začali Bratstvá dobrej hodinky na Slovensku obnovovať.
Modlitebné bratstvá za oslobodenie duší z Očistca
Po smrti a súde sa ľudské duše môžu dostať na jedno z troch miest: do Raja, Očistca či Pekla. Za duše v Raji sa už modliť netreba, pretože sa nachádzajú v Božej blízkosti a blaženosti. Za duše v Pekle už nemá význam sa modliť, ostávajú teda duše v Očistci, ktorým je možné ich utrpenie skrátiť. Katechizmus katolíckej Cirkvi hovorí:
1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.
1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred (posledným) súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože (ten, ktorý je) Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť, že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“
1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto (Júda Machabejský) nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, (1479) odpustky a kajúcne skutky.
„Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?"