Modlitby za zosnulých v Pravoslávnej cirkvi: Zvyky a tradície

Rusíni, žijúci v Karpatoch, vrátane severovýchodného Slovenska a susedných štátov, patria ku kresťanom gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania východného obradu s historickou staroslovanskou liturgiou. Na rusínskom vidieku stále prevláda súdržnosť členov blízkej aj vzdialenej rodiny a susedov, ktorí si vzájomne pomáhajú.

Z kulturologického hľadiska sú rusínske rituály pochovávania veľmi rozmanité a dôstojné, rešpektujúce kultúrne tradície a hodnoty, ktoré pretrvávajú od dávnej minulosti.

Posledné chvíle ťažko chorého člena rusínskej rodiny sú vnímané s plnou vážnosťou, neustálou pozornosťou od hľadania možnej pomoci ako vyzdravieť až po prípravu na rozlúčku s týmto svetom. Najbližšia rodina pozve kňaza ku chorému a spolu sa modlia. Potom nasleduje spoveď chorého z hriechov a prijatie pomazania, aby „nastalo uľahčenie na jeho duši“.

V minulosti aj v súčasnosti sa zomierajúcemu dávala do rúk horiaca sviečka, aby mu svietila pri hľadaní správnej cesty z tohto sveta. Ak zomierajúci už nie je schopný podržať horiacu sviečku, drží ju príbuzný, aby mu bol nápomocný v najťažšej chvíli.

Ak zomierajúci odchádza na druhý svet „s úsmevom v obličaji“, očakáva sa, že ďalší, kto zomrie, bude niekto mladý.

Ďalším krokom je, že príbuzní v celom dome zastavujú hodiny a zakrývajú zrkadlá, aby mŕtvy už nemohol nahliadnuť do domu a aby sa v budúcnosti v dome nezjavovali žiadne prízraky.

Po týchto úkonoch najbližší príbuzní umývajú a obliekajú mŕtve telo do najnovších šiat - tak tomu je v súčasnosti. Oblečené mŕtve telo sa kládlo na posteľ a keď už bola zhotovená rakva, vystlali ju senom či slamou a prikryli bielym plátnom. Na plátno položili vankúš navlečený do bielej obliečky - až vtedy sa mohlo do nej premiestniť telo mŕtveho.

Rakva sa umiestnila na najdôstojnejšom mieste v dome - uprostred prázdnej prednej izby, zvyčajne na dve lavice vedľa seba, prikryté bielou plachtou - aby bolo dosť miesta pre trúchliacu rodinu. Na prsia mŕtvemu sa kladú sväté obrázky Isusa Christa i Bohorodičky a modlitebná knižka ako najmilšia vec, v ktorej je ofera (posvätená proskurka). Ruženec je zvyčajne obtočený okolo rúk.

V minulosti mŕtvemu do rúk dávali bielu vreckovku. Bolo pomerne častým javom, že medzi obľúbenými vecami v rakve boli fajky, tabak, cigarety, alkohol, u žien to boli obľúbené šatky ako prikrývky hlavy darované od manžela a podobne.

V okolí Svidníka, čiastočne aj Bardejova, sa praktizuje rituál vyplácania zosnulého za to, čo dobré urobil na tomto svete. Z rúk najstaršieho rodinného príslušníka ostatná blízka rodina dostáva drobné mince a pri lúčení sa zo zosnulým dáva ich do rakve. V iných rusínskych lokalitách sa peniaze dávajú zosnulému, aby mal na prepravu sprievodcovi jeho duše na druhý svet.

Zosnulého pochovávajú na tretí deň. Tri razy denne mu vyzváňajú všetky kostolné zvony a oznamujú dedinčanom, že niekto zomrel a že sa nesmú za tri dni zabávať, robiť svadby a krstiť novorodeniatka, lebo ľudia na počesť ktorých sa usporiadajú veselé obrady v ďalšom svojom živote nebudú šťastní.

Zosnulý nikdy v izbe nezostáva sám. Každý podvečer rodina a známi prichádzajú k rakve zasvietiť sviečku a pomodliť sa. Pritom sa často spomína aj na veselé chvíle strávené počas jeho života - je to snaha potlačiť prejavy žiaľu u príbuzných.

Mnohí Rusíni veria, že duša opúšťa svoje telo až počas pohrebu, preto hovoria s ním, neotvárajú okná a do pohrebu nezametajú v dome, aby duša neodletela alebo nebola vymetená a vynesená z domu.

V každej rusínskej dedine sa na druhý deň ide na cintorín vybrať miesto na hrob a pripraviť ho. Pripravený hrob sa na noc zakrýva, lebo Rusíni veria, že za veľmi krátky čas by niekto ďalší zomrel v obci a znovu by sa musel kopať hrob. Modlenie počas troch dní pokračuje až do rána.

V obciach, kde žije rusínske obyvateľstvo, sa buď v predvečer pohrebu alebo v skorých ranných hodinách zvolávajú občania na pohreb. V deň pohrebu prichádza kňaz do dvora zosnulého oblečený v čiernych rizoch (habite). Muži vpredu nesú kríž, kostolné zástavy väčšinou čiernej, bielej a fialovej farby, ktoré symbolizujú akt Vzkriesenia.

Do domu vchádza kňaz, muž nesúci kríž, na ktorom je uviazaná čierna mašľa a kantor. Po príchode do prednej izby k zosnulému kňaz kadidlom „okurí“ rakvu, aby sa modlitby za zomrelého dostali na prestol Boží a pokračuje v slúžení panachidy počas ktorej je telo nebožtíka zakryté bielou plachtou.

Po odslúžení panachidy kňaz pokropí rakvu s telom zosnulého svätenou vodou, položia na rakvu vrchný priklop a tromi klincami ho pribijú, čo symbolizuje „razpijatie Isusa Christa na kríži tiež troma klincami“.

Nasleduje vynášanie rakvy na dvor cez prahy domu. Nad každým prahom sa zastavia a s dnom rakvy sa tri razy dotknú prahu, čo symbolizuje želanie, aby sa mŕtvy už nikdy nevracal a neprekračoval prahy toho domu.

Zvonenie cerkovných zvonov a spev kresťanských pohrebných piesní východného obradu sprevádza smútočný sprievod do cerkvi. Na čele smútočného sprievodu kráča starší chlapec alebo mladší muž s krížom - ako znakom spasenia, za ním kráča kňaz, kostolník nesúci kadilo, za nimi školopovinné dievčatá zoradené v dvojiciach za sebou nesúce vence, smútočné kytice. Za nimi nesú alebo vezú rakvu a po jej bokoch kráčajú chlapi nesúci kostolné zástavy. Tesne za rakvou kráča najbližšia rodina, potom ďalšia rodina, susedia, známi.

Hneď po odchode smútočného sprievodu z dvora, v dome sa pootvárajú všetky okná, dvere a provizórny obradný stôl stojaci na dvore sa obracia horeznačky - aby duša mŕtveho neostala v dome. U všetkých Rusínov tento pohrebný rituál je jednotný, to znamená, že dom nesmie ostať prázdny - zvyčajne v ňom ostáva niekto starší, skúsenejší z rodiny.

Po príchode do cerkvi sa rakva umiestňuje do prostriedku, okolo nej v svietnikoch na vysokých podstavcoch horia sviečky a pokračuje svätá liturgia za pokoj duše nebožtíka. Po príchode na cintorín sa rakva kladie na pripravené dva preklady umiestnené nad hrobom. Po krátkom obrade ju dávajú do hrobu nohami smerom na východ a hlavou na západ.

Mnohí Rusíni veria tomu, že do hrobu ani na rakvu sa nesmú dávať živé kvety, lebo v obci budú umierať mladí ľudia.

Po oboch bokoch hrobu kňaz lopatou urobí kríž na znak uzamknutia hrobu až do druhého príchodu „Hospoda“ (Pána), vysype popol z kadila, hodí rozlúčkový zoznam čítaný na dvore domu, bielu vreckovku, ktorou sa utieral kríž počas obradu, vyleje svätenú vodu, barvinok, a v niektorých rusínskych obciach napr. V závere obradu sa prítomní modlia za zosnulých a pochovaných na danom cintoríne a na znak žiaľu a rozlúčky do hrobu hádžu malú hrudu zeme.

V mnohých rusínskych obciach je zaužívané, že prítomní na pohrebe, po vyjadrení sústrasti pozostalej rodine sa rozchádzajú k hrobom svojich zosnulých, modlia sa a postupne odchádzajú domov a blízka rodina spolu s kňazom odchádza na kar. Ten začína spoločným modlením sa nahlas, pokračuje hostinou a v závere zaspievajú zosnulému známu pieseň „Vičnaja pamjať“ a pre prítomných sa zaspieva „Mnohaja lita“.

Po pohrebe celú noc v prednej izbe, kde ležal zosnulý svieti svetlo a horí sviečka. Na stole je položený kúsok chleba, v niektorých rusínskych rodinách nalievajú do štamperlíka alkohol, na stole je položený aj tanier so svätenou vodou a uterák - všetko je pripravené pre posledný príchod zosnulého, ak by bol hladný a smädný a aby sa mohol umyť a poutierať.

Za zomrelými Rusínmi konajú sväté liturgie a to na tretí deň po úmrtí (v čase pohrebu), takzvané „tretiny“ (v daný deň sa mení tvar zomrelého ako veriaceho kresťana v „Tridnevnoje Voskresenie“, mŕtvy praktizoval počas života tri cností a to vieru, nádej a lásku. Potom nasledujú „devätiny“ alebo tzv. týždňová bohoslužba (liturgia) - ten deň je začiatkom rozkladu tela mŕtveho, Rusíni veria, že okrem srdca. „Štyridsaťdňová liturgia“ pre zosnulého - Rusíni veria, že v ten deň sa začína rozkladať aj srdce zosnulého.

Príbuzní už počas pohrebu sú poobliekaní v čiernom a najbližšia rodina „černinu“ nosí celý rok (hlavne ženy nosili čierne oblečenie za manželom, otcom, matkou, synom, dcérou; za bratom, sestrou, svokrovcami - pol roka; za švagrom, švagrinou, ujom, ujčinou, tetou - 40 dní; bratrancami, sesternicami jeden týždeň). V minulosti Rusíni nechodili v čiernom, táto zmena sa ujala a zjednotila vo všetkých lokalitách až po druhej svetovej vojne. Po roku sa koná bohoslužba za zosnulým za prítomnosti príbuzných, a tým sa končí pre najbližších príbuzných nosenie odevu čiernej farby.

Počas života príbuzní udržiavajú hrob, chodia sa modliť, zapáliť sviečky, prinášajú kvety, a to nielen na sviatok zosnulých.

Pravoslávna cirkev hlása, že duša človeka musí prejsť po smrti tzv. vzdušnými mýtnicami alebo colnicami. Sú to akési duchovné priechody, ktorými musí prejsť duša po smrti tela a ktoré sú lokalizované v zemskej atmosfére. Na každej colnici je duša ,preclievaná‘, sú tam dvaja démoni, ktorí sa snažia dušu zadržať v jej vzostupe do neba. Prehľadávajú ju, či nenájdu v duši niečo svoje. Pokiaľ sa démonom podarí dušu definitívne zadržať, strhnú ju do podsvetia. Ak duša prejde všetkými colnicami, môže prísť do raja.

Pravoslávni veria, že duši, ktorá putuje mýtnicami, môžu veriaci na zemi pomôcť modlitbami. Preto sa za nich cirkev v čase ich posmrtného putovania horlivo modlí.

Pravoslávie možno rozdeliť na dva prúdy: Východné (napr. Grécka pravoslávna cirkev, Ruská pravoslávna cirkev, Srbská pravoslávna cirkev a iné) a orientálne (Koptská pravoslávna cirkev, Asýrska cirkev Východu a iné).

Vysluhujú sedem sviatostí (tajín): krst, myropomazanie (birmovku), Eucharistiu, spoveď, kňazstvo, manželstvo a pomazanie chorých. Eucharistiu vysluhujú pod obomi spôsobmi (telo aj krv), kňazom sa môže stať i ženatý muž, čo sa týka rozvodu, taktiež sú v ňom trochu otvorenejší a birmovanie a prvé prijatie Eucharistie sa vykonáva hneď spolu s krstom.

Omšu nazývajú božská liturgia, svätá liturgia alebo jednoducho liturgia.

Pravoslávne cirkvi sú jednotlivo pomenované podľa krajín alebo národov (Ruská, Srbská, Bulharská cirkev...) a každá cirkev má svoju synodu.

Charakteristickou črtou pre pravoslávnu cirkev je ikona - sakrálny obraz s vyobrazením svätých, ich životov s biblickými motívmi, maľovaný najmä na drevo. V pravoslávnych chrámoch sa súbor ikon spojených do jednej steny nazýva ikonostas a má za úlohu oddeliť svätyňu od chrámovej lode.

Väčšina pravoslávnych kresťanov, ktorí nasledujú juliánsky kalendár, slávi Vianoce 7. januára. Tento rozdiel vznikol reformou kalendára v 16. storočí, keď západná cirkev prešla na gregoriánsky kalendár, zatiaľ čo pravoslávna cirkev zostala pri pôvodnom juliánskom kalendári.

Pravoslávnym Vianociam predchádza 40-dňový pôst, známy ako Filipovka alebo Adventný pôst. Počas tohto obdobia sa veriaci zdržiavajú konzumácie mäsa, mliečnych výrobkov a často aj oleja. Pôst však nie je len o jedle - jeho cieľom je duchovné očistenie, modlitba a zmierenie s blízkymi.

Na Pravoslávne Vianoce (7. januára) je hlavným bodom dňa slávnostná bohoslužba, známa ako Božská liturgia. Veriaci sa stretávajú v kostoloch, kde sa modlia, spievajú hymny a radujú sa z Kristovho narodenia.

Pravoslávni kresťania po celom svete oslavujú Christovo Zmŕtvychvstanie - Paschu. Kým pre obdobie Veľkého pôstu sú charakteristické kajúcne bohoslužby, Veľká noc prináša do pravoslávnych chrámov množstvo zmien. Temný interiér chrámu, ktorý mal v dobe pôstu napomáhať sústredenosti, na Paschu vystrieda žiarivo osvetlený chrám ako vyjadrenie duchovnej radosti.

Pravoslávni veriaci zapaľujú sviečky v Chráme Božieho hrobu v Jeruzaleme počas obradu zapálenia Svätého ohňa.

Veľkonočný pôst logicky nadväzuje a súvisí z pokrstením „Isusa Christa v rieke Jordan“, keď odišiel na púšť a 40 dni sa postil, ešte do jeho verejného účinkovania. Vo východnom obrade sú k tomu ešte prirátané tri dni „Christových strasti“ od zajatia Isusa Christa až po jeho ukrižovanie a uloženie do hrobu.

Pred samotným „Velekdeňom je ešte týždeň vopred posvätenie „miňok“(bahniatok) ako spomienka na slávnostný vstup Isusa Christa tesne pred zradou a ukrižovaním do Jeruzalema.

Spomínané Bohoslužobné motlitby „ Strasti Isusa Christa sa začinajú vo štvrtok takzvaný zelený, kedy sa zaroveň zaviažu zvony a pri modlidbach sa užíva iba „rapkač“. Vo veľký piatok najprísnejší pôst kresťanov sa pri strastných modlitbách ukladá symbolické Chritovo telo napisané ako ikona na „Plaštenici“ po obchodde pkolo Cerkvi do hrobu, kde zotrvá až do nedele do Voskresnej utrení“ ako spomienka keď ženy a potom apoštoli našli prázdny hrob a anjeli im oznámili, „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi, hľa podľa písiem tretieho dňa vstal z mŕtvych“.

Na samotnú bielu sobotu sa poupratoval Boží chrám a pochmúrne bordové prestieranie a zákryty ukrižovaný Isus, platnom tej istej farby pred „krylosami“ sa odkryl, prestieranie na oltari a žertveniku, analojoch dostalo slávnostnú bielu farbu čistoty Isusa Crista, ktorý na seba zobral všetky hriechy sveta a z lásky k ľuďom sa za ne dal ukrižovať až na smrť a tretieho dňa podľa písiem vstal z mŕtvych, aby sme my ktorí sme boli s ním pokrstení v smrť, aby sme s ním slávnostné vstali z mŕtvych a mali s ním podiel už nie ako pohaní a hriešnici, ale ako Božie detí.

Od „Voskresnej utrení sa už zdravilo „Christos Voskres a odpovedalo Vojistynu Voskres“.

Christopsomo (Kristov chlieb)

Každý rok 1. novembra si katolícka cirkev pripomína Sviatok všetkých svätých. Na druhý deň, 2. novembra, sa slávi Spomienka na všetkých verných zomretých, deň známy ako Dušičky. Na Slovensku je 1. november od roku 1994 dňom pracovného pokoja.

Sviatok Všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon a zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom.

Neskôr pápež Gregor III. (731-744) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. november, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Pápež Gregor IV. o sto rokov neskôr rozšíril tento sviatok na celú cirkev.

Pamiatku zosnulých zaviedol v roku 998 opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny. Prvého novembra večer začali vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa čoskoro rozšíril v celej západnej cirkvi.

Pravoslávna cirkev 1. novembra nemá vo svojom kalendári zaznačený žiadny cirkevný sviatok. Sviatok všetkých svätých pravoslávna cirkev slávi v lete, vždy v nedeľu po Päťdesiatnici, teda Zostúpení Svätého Ducha na apoštolov. Je to z dôvodu, že svätí sú plodmi Svätého Ducha.

V katolíckej cirkvi je množstvo mužov a žien, ktorí boli riadne vyhlásení za svätých. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo neboli oficiálne vyhlásení za svätých.

Na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva sa na cintorínoch zapaľujú sviečky. Tiež pripomínajú život, ktorý vydáva svetlo a teplo, avšak zároveň sa pomíňa. Sú aj obrazom vzkriesenia, lebo kresťania veria, že opravdivým Svetlom sveta je Zmŕtvychvstaný Kristus.

Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny v roku 998. Na sviatok Všetkých svätých nadväzuje každoročne v druhý novembrový deň Pamiatka zosnulých - ľudovo nazývaná Dušičky.

Cirkev veriacich povzbudzuje k modlitbe za zosnulých práve preto, že pre všetky duše v očistci na začiatku novembra možno získať tzv. odpustky. Prostredníctvom odpustkov, tohto duchovného daru posielaného zosnulým, sa duše v očistci oslobodzujú od dôsledkov hriechov, ktoré spáchali počas pozemského života.

Veriaci sa prichádzajú modliť na hroby, lebo je to jedna z možných podmienok pre získanie odpustkov, okrem spovede, modlitby a svätého prijímania. Sviečky na hroboch sú potom symbolickým vyjadrením ich modlitby a duchovného daru.

Hoci oba dni veriaci často spájajú návštevou cintorínov a modlitbami za tých, ktorí nás opustili, Sviatok všetkých svätých (1. november) a Dušičky (2. november) majú odlišnú symboliku a zameranie.

Sviatok všetkých svätých je dňom, keď katolícka cirkev oslavuje všetkých svätých - známych aj neznámych, ktorí dosiahli večný pokoj a spojenie s Bohom. Tento sviatok pripomína všetkých, ktorí v živote prejavili príkladnú vieru a lásku, dosiahli spásu a stali sa vzorom pre veriacich. Cieľom sviatku je uctievať svätcov a vyjadriť vďaku za ich príklad a prítomnosť v živote cirkvi.

Prehľad rusínskych pohrebných rituálov

tags: #modlitby #za #zosnulych #pravoslavna #cirkev