Konečne prichádza moja najobľúbenejšia časť v roku. Vianoce. Tento čas je pre mňa magickým už od detstva. Nie pre darčeky, ale pre tú rodinnú pohodu a bezstarostnú atmosféru v mojom rodnom meste.
Určite máte vo vrecku desiatky krásnych vianočných príbehov , ktoré si spoločne počas rodinných stretnutí každoročne pripomínate, rozprávate a smejete sa. Nech vám k nim pribudnú aj príjemné tohtoročné, najmä vám prajeme, aby sa Covidu-19 týkali čo najmenej.
Vianoce po celom svete 🌍🎄 | Vianočné tradície pre deti!
Spomienky na detstvo a darčeky
Mimochodom, u nás doma sme si naozaj nikdy nekupovali veľké a honosné dary, ale na jeden si ako dieťa dodnes pamätám. Pevne sa v mojej hlave „zakonzervoval“. Ten najúžasnejší darček, aký som kedy ako dieťa dostala, bolo lego! Našla som si ho v obrovskej škatuli, ktorú som ledva uniesla, a moja detská dušička bola v siedmom nebi. Dodnes mi toto magické lego odkladá mamina, raz sa s ním budú hrať moje deti. A možno ho rovno dostanú pod stromček, ktovie?
Každý jeden rok, každé Vianoce som od nej dostávala ponožky. Vedela som to ešte skôr, ako som darček otvorila - že tam budú opäť raz priveľké, alebo primalé. Lenže keď som už aj ako malá videla ten jej krásny úsmev na tvári, keď som darček rozbaľovala, odpustila som jej, že sa zase netrafila. A tešila som sa z jej radosti. Každé Vianoce na ňu spomínam s láskou.
Věra z Holíča (okr. Skalica) si spomína na Vianoce svojich detských čias, tie najkrajšie prežila ako päťročné dievčatko, keď dostala vytúženú bábiku na kľúčik. Na fotografii z roku 1950, ktorú nám poslala, síce nie je, lebo sa narodila až o tri roky neskôr, no sú na nej jej najbližší.
Na Vianoce nikdy nedostala žiadnu hračku. Bolo to obyčajné jablko alebo oriešok zabalený v papieri. Tepláky, to už bolo niečo naviac. Pretože často spomínala, že v živote nemala žiadnu hračku ani bábiku, tak jej nevesta z Prahy jedny Vianoce, asi pred piatimi rokmi, kúpila bábiku. Už ako 60-ročnej. Keď si rozbalila darček a zbadala tento darček, tak sa jej po tvári hrnuli slzy a zároveň spomienky na Vianoce v detstve. Plakali sme všetci dospelí pri stole, iba vnúčatá sa nechápajúc, o čo ide, smiali.
Kapustnica, kapor a vianočné katastrofy
Počas sviatkov u nás doma radi spomíname na vtipné vianočné historky a najväčšiu zábavu máme, keď príde na reč kapor. Ten nám dal cez Vianoce poriadne zabrať. A špeciálne môjmu otcovi. Pamätám si, ako ho raz slávnostne vytiahol z vane na stôl omotaného v utierke a chystal sa ho zniesť zo sveta. Nestihol však ani vziať kladivo, keď sa mu kapor vyšmykol a letel priamo za sporák, odkiaľ ho nikto nemohol vytiahnuť.
Druhýkrát sa mu už podarilo dostať sa k tomu, že kladivo v ruke udržal, ale prišlo mu tak nevoľno, že skoro odpadol. Môj otec, nie ten kapor. Inak vysoký a statný muž, ktorý jednoducho nezvládol zabiť rybu, a tak túto tradíciu prevzala na niekoľko rokov mamina. Tej sa však počas jednej štedrovečernej večere dostala kostička z kapra do krku a začala sa dusiť. Takmer sme skončili na pohotovosti, poriadne nás všetkých vystrašila.
Po tejto skúsenosti sme sa už celá rodina na kapra vykašľali a odvtedy ho nejeme. A hoci milujem morské ryby a doprajem si ich na každej dovolenke, len čo v ústach zacítim kosť, mám problém. Spomienky na tie smutnosmiešne Vianoce asi robia svoje.
Spomienok je neúrekom, od toho, ako som ako malá strhla vianočný stromček, ako mamu bolel na štedrý večer zub a musela vyhľadať lekársku pomoc až po situáciu, keď nám tesne pred Vianocami - v čase príprav začala horieť pračka, v ktorej vnútri sa prali záclony. Skrátka u nás to bolo vždy veľmi veselé. To odľahčovalo túto sviatočnú atmosféru. Po Vianociach sme si vždy vydýchli, zase sme jedny prežili v zdraví a pohode a zomklo nás to ešte viac.
Vianočné zvyky a tradície
Keď sa dni skracujú, blížia sa tie najkrajšie sviatky v roku, a to sú práve Vianoce. Určite mi dáte za pravdu, že najkrajšie sú tieto sviatky pre deti, keď ešte veria, že darčeky pod stromček prináša Ježiško. Tento predvianočný čas je aj časom na zamyslenie, vrátenie sa do detstva, na spomínanie krásnych chvíľ pod rozžiareným stromčekom. Dodnes cítim tú vôňu jedličky a pravých voskových, nie elektrických sviečok na stromčeku.
Kuchyňa aj izba bola vyzdobená jedľovými vetvičkami a ozdobami a pravda v izbe vianočný stromček. Schádzala sa najužšia rodina, ktorá zasadla ku štedrovečernému stolu, bola kapustnica, zemiakový šalát, kapor. V našej rodine zvyčajne nesmeli chýbať domáce klobásky, a to údené, alebo aj neúdené, len tak upečené. Pred večerou sme sa pomodlili a potom zazvonil dlho očakávaný vianočný zvonček, pri melódii piesne Tichá noc, svätá noc, ktorá znela zo staručkého gramofónu a nedočkavo sme sa doslovne vrhli do izby.
Naša rodina dodržiavala a dodržiava vianočné zvyky a každému sa to páči. Keď som ešte nechodil do školy, veril som na Ježiška, že nosí stromček aj darčeky. Ako školák som sa dozvedel, že Ježiška robia rodičia. Tieto zvyky sme s manželkou previedli aj na našich päť detí. Dokonca máme dvoch vnukov vo veku päť a osem rokov a jedinú, šesťročnú vnučku. Pravidelne chodia k nám, hráme sa. Chlapci s autami a ja s vnučkou s bábikami. Deti už poznajú vianočne piesne a je to také krásne, že hneď som o 67 rokov mladší. A hlavne, je to tá vianočná nálada, úsmev, hravosť a je vidieť, že každý je spokojný a šťastný. V krátkosti som opísal moje spomienky a som veľmi rád, že mladá generácia v našej rodine rešpektuje zvyky.
Na Štedrý deň to bolo magické, keď sa zrazu pod stromčekom objavili darčeky a my sme dlho netušili, ako sa tam dostali. Teraz som aj ja mamou a človek vlastne až teraz zistí, koľko toho pre nás naši rodičia a rodina robili a robia. Keď trošku zostarneme, až vtedy trošku zmúdrieme a vidíme veci inak, citlivejšie.
Počas roka sme žili tak nejako uponáhľane, ale na Štedrý večer sme sa všetci zišli, pekne oblečení a začali sme večeru modlitbou, po nej nasledovali oblátky s cesnakom a medom, my deti sme dostali medový krížik na čelo a nasledovala kapustnica, hoci zakaždým sa u nás riešila dilema, či by sme najprv nemali jesť naše bobaľky, každý si chod jedál upravil podľa seba.
Na Štedrý večer babička všetko nachystala a keď sme usadli k stolu, dedko zaklopal na kuchynské dvere a babka ho pozvala dnu. Dedko držal košík z ovocím a vravel niečo o Vianociach a rodine, na stole zvonil stromček ktorý poháňala sviečka a po príhovore a modlitbe dedko hádzal orechy do kúta, čo dodnes robím aj ja. Vždy vládla úžasná atmosféra, jedlo bolo tradičné: makové pupáčky, oblátky, med, cesnak, hríbovica, ryba šalát... Veľmi rada na tie časy spomínam aj hmlisté spomienky mi vyčarujú vždy úsmev na tvári. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, akí vzácni ľudia boli babka s dedkom, môj ocino... Veľmi mi chýbajú, no v srdiečku ich mám navždy.
Večeru začíname oblátkou a cesnakom, aby sme boli zdraví a pekní. Na čo sa celá moja rodina teší, to je kapustnica. Ja tomu hovorím, že je taká luteránska a všelijaká. Dávam do nej údené mäso, klobásku, hríby, slivky a krúpky. Zahustím cibuľovou zápražkou. Hlavne jej ale robím toľko, aby vydržala až do Silvestra, kedy je vraj najlepšia. Vravím vraj, pretože mi do Silvestra ešte nikdy nevydržala.
Tabuľka: Porovnanie Vianočných spomienok
| Spomienka | Popis |
|---|---|
| Lego ako darček | Najúžasnejší darček z detstva, ktorý dodnes odkladá mamina. |
| Kapor vo vani | Vtipné príhody s kaprom, ktoré dali zabrať hlavne otcovi. |
| Vianočné zvyky | Dodržiavanie rodinných tradícií a zvykov. |
| Štedrý večer | Magické obdobie s darčekmi pod stromčekom, modlitbou a tradičnými jedlami. |
Vianočné vtipy a zaujímavé príbehy
Prinášame vám niekoľko vtipných príbehov, zozbieraných od rodičov a detí, ktorí túto otázku dostali na známych portáloch Reddit a Quora. Poďte sa s nami trochu zasmiať.
Na úvod mi dovoľte dva vianočné vtipy: „Sudca sa pýta obžalovaného: Za čo ste obvinený? Obžalovaný hovorí: Za to, že som priskoro nakupoval vianočné darčeky. Sudca: To nie je zločin. Čo znamená priskoro? Obžalovaný: Ešte predtým, ako obchody otvorili.“ Druhý vtip je trochu aktuálnejší: „Santa Claus sa pýta malého dievčatka: Čo by si si priala pod vianočný stromček?
Dedo Mráz v reštaurácii
„Moji rodičia sú starší párik, otec robieval Deda Mráza každý rok - úspešne, lebo tak naozaj vyzeral. Teraz je už v dôchodku. Raz cez zimu, tesne pred Vianocami, ma vyzdvihli z letiska, keď som sa vracala domov. Posadili sme sa do reštaurácie, keď k nášmu stolu pribehol asi 5-ročný chlapček. Na otca vyvaľoval veľké oči. Z ničoho nič sa spýtal, prečo nie je v práci a neroznáša deťom darčeky. Otec nezaváhal a odpovedal, že má práve pauzu, soby ju potrebujú. Chlapček hovorí, že to dáva zmysel. Tak keď už je tu, či by mu nedal v predstihu jeho hračky, čo si želal pod stromček. Aj domček pre bábiky pre jeho sestru.
Sestra ho začala ťahať preč, vraj nemá vyrušovať ani Deda Mráza ani Pani Mrázovú. Samozrejme to chlapčeka ešte viac zaujalo, tak sa spýtal, prečo cestuje aj ona? Otec vraví, aby všetko postíhal. A napokon si všimol chlapček aj mňa - to už môj otec zaváhal, no pohotovo odvetil: to je prerastený vianočný škriatok. Celá reštaurácia vybuchla do smiechu. Aj ja - prerastený škriatok. Na záver sa dobehol chlapček ešte spýtať, aké koláčiky mu má k mlieku upiecť a čím nakŕmiť sobov.“
Spomienky jedného „Santu“
Spomienky na tie najdivokejšie požiadavky detí majú v rôznych krajinách s tradíciou „sedenia na Santovom kolene“ aj samotní Santovia. Na Reddit-e sa jeden zdôveril: „Raz mi na kolenách sedelo malé dievčatko. Spýtal som sa jej, čo by si priala pod stromček a ona na to: DILDO. Bol som presvedčený, že som zle počul, tak som sa spýtal znovu - čo to bolo? A dievčatko zopakovalo hlasnejšie, aby som počul: Dildo! Miesto svojho „hohoho“ som povedal len „oh, uhh, ahh... neviem, neviem, či také niečo nájdem vo svojom vreci“. Tak mi to malé dievčatko začalo vysvetľovať, ako musím ísť do akéhokoľvek hračkárstva, tam nájdem všetky bábiky z animovanej rozprávky Rugrats (populárna americká rozprávka), a medzi nimi určite aj sestru Tomyho, ktorá sa volá Dil Doll (bábika Dil).“
Labrador na rontgene
„Pamätám sa na jedny Vianoce, kedy mi spod stromčeka ukradol darček môj malý brat. Bol od starých rodičov. Dedko sa tak zľakol, pretože si bol istý, že tam ten darček bol. Tak zobral svojho labradora veterinárovi, aby mu spravil rontgen - bol presvedčený, že musel darček zhltnúť! Napokon moja teta darček našla, pod bratovou posteľou. Preto nikdy nezabúdajte prepočítať darčeky ešte raz a ak bude nejaký chýbať, najskôr pozrite dostupné skrýše!“
Pomýlené darčeky môjho deda
„Náš dedo je strašne roztržitý. Raz na Vianoce sa znovu pomýlil a vymenil lístky na darčekoch medzi mojím bratom a jeho synom, teda mojím synovcom. Ten mal v tom čase 11 rokov. Tento 11-ročný chalanisko dostal od deda omylom kompletnú holiacu sadu! Lenže bol taký nadšený darčekom, taký šťastný, že nikto nemal to srdce povedať mu, že išlo o omyl. Napokon sme sa rozhodli, že onedlho sadu tak či tak potrebovať bude, takže to nebol až taký zlý darček.“
Záhada miznúcich vianočných „ozdôb“
„Naši rodičia nám vždy s radosťou rozprávali príbeh o ich prvých Vianociach, keď sme ešte neboli na svete. Stromček si ozdobovali ručne vyrobenými ozdobami, no a reťaz, ktorou omotali stromček, vyrobili z pukancov. Noc po noci im však pukace z reťaze mizli jeden za druhým. Nerozumeli, čo sa deje, pretože nemali žiadne domáce zvieratá. Až jednej noci si počkali a objavili malú myš, ktorá si zvykla vyliezať z diery v obývačke, a pukance pojedať.“
V koži Santu
„Keď som bol malý, strašne som chcel byť Santom. Prečo? Nuž, obdivoval som, ako cestuje po celom svete, vyrába darčeky a rozdáva ich deťom. Vojde si do domovov a tam má koláče zadarmo. Pracuje raz za rok, jazdí na lietajúcich saniach... Tak som sa rozhodol, že to je to, čo si prajem pod vianočný stromček. Ale ako mu to povedať? Posadil som sa mu na koleno a snažil sa ako malý vykoktať. Miesto, aby som povedal - chcem byť Santa Clausom, som skončil s tým, že som povedal - chcem nosiť tvoju kožu. Neviem, či sa smial tak, ako ja dnes. Muselo to ale znieť hrozne.“
Neposlušné soby
„Keď som bola malá, s bratom sme začuli strašný buchot a kroky z obývačky. Boli sme presvedčení, že prichádza Ježiško! Aj s darčekmi. Tak sme potichu zišli zo schodov, nakukli do obývačky a tam... Sme zazreli spoteného, od blata špinavého ocka, ako zúrivo vysáva špinavý koberec. Pozrel na nás a vykoktal príbeh o tom, ako sa nám na koberce pokakali soby. A my sme mu to zožrali! Až po rokoch sa nám zdôveril, že keď roznášal darčeky okolo stromčeka, zakopol oň a celý strom aj s bahnom, zemou, v čom bol náš stromček posadený, sa prevrátil na koberec.“
To však neznamená, že by som si tieto krásne sviatky neužívala, práve naopak. Aj vám želám, aby ste to mali zariadené rovnako a vychutnávali si krásne chvíle pri stromčeku so svojimi blízkymi. P. Vianoce sú predsa o pocite šťastia, radosti, pohody ale aj o smiechu.
Aj takéto sú moje úsmevné príhody z čarovného času Vianoc.
Nech vás nikto neruší, keď Popelka bude Vinckovi hovoriť: „Tak víš čo? Manželka dostala na Vianoce bábiku
tags: #moje #najkrajsie #vianoce #pravda