Vianoce sú charakteristické emóciou radosti a to nielen počas samotných sviatkov, ale už nejaký čas pred nimi, keď sa na ne chystáme. Tajomstvo vtelenia je tajomstvom o blízkosti Boha k ľuďom a o blízkosti medzi ľuďmi navzájom, je aj oslavou vzťahového charakteru človeka, ktorý nachádza svoje vrcholné naplnenie vo vzťahu k Bohu.
Človek má prirodzenú túžbu vyhľadávať a nadväzovať vzťahy. Boží Syn už v osobe Márie a Jozefa klope na ľudské srdcia a prosí o miesto medzi ľuďmi. Táto prosba sa v priebehu Ježišovho života vyskytuje v rôznych formách a podobách a vrcholí v slovách vzkrieseného Pána: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Vianočné témy o rodinnej pohode, spolupatričnosti, o spočinutí v pokojných vzťahoch a o uvedomení si vlastnej hodnoty však v mnohých zarezonujú práve opačným spôsobom, lebo upozornia na to, čo chýba alebo čoho je nedostatok. Čoraz častejšie a otvorenejšie sa však hovorí o tom, že toto citové rozpoloženie počas vianočných sviatkov má aj svoju odvrátenú tvár. Sú ľudia (a je ich čoraz viac), ktorí sa na vianočné sviatky netešia. A nie je to len pre silný komerčný tlak. Tomu sa za určitých okolností dá celkom dobre odolať. Je to hlavne pre osamelosť - fyzickú, ale aj vnútornú, ktorú môžeme pociťovať, hoci sa pohybujeme medzi mnohými ľuďmi.
Mnohé technické vymoženosti, ktoré v súčasnej dobe máme, nám síce pomáhajú v komunikácii s druhými, ale v konečnom dôsledku nás môžu umlčiavať. Osobné rozhovory v rodinách nahradilo pasívne a individuálne hľadenie do obrazoviek televízorov, monitorov a displejov. Často to ani nevedia pomenovať, ale majú intenzívnu túžbu rozprávať sa s niekým, verbalizovať to, čo prežívajú vnútri, vykomunikovať seba. Človek sa môže cítiť osamelý aj uprostred rodinného spoločenstva. Málo sa rozpráva hlavne v našich rodinách.
„Tichá noc, svätá noc...“ Opakujeme počas vianočných sviatkov veľakrát. Aké ticho je skutočným darom Vianoc? Nie každé ticho je takým darom, a teda nositeľom Božej prítomnosti. Môže to byť napríklad „ticho pred búrkou“, keď si pre naše nedokonalosti nevieme dať rady sami so sebou a zmráka sa nad nami. Môže to byť ticho, ktoré vytvára napätie, pretože je absenciou komunikácie takej nevyhnutnej v našich medziľudských vzťahoch, v našich rodinách. Môže to byť „tichá domácnosť“, ktorá je prejavom nefunkčnosti domáceho spoločenstva a pasívneho očakávania, kto to viac vydrží. Nie sú to pekné veci.
Vianočné ticho je tichom, v ktorom sa zrodilo Slovo: „A Slovo sa telom stalo“ (Jn 1, 14). Boh sa vyjadril veľmi konkrétnym spôsobom, aby obnovil komunikáciu s ľudstvom. Je to ticho, v ktorom môžeme načúvať osamelým. Je to ticho, ktoré nás robí vnímavými na potreby druhých a citlivými na ich pochopenie. O takom tichu Ježiš prehovorí v blahoslavenstvách: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“ (Mt 5, 5).
Telesné choroby vieme liečiť liekmi, ale jediným liekom na samotu, zúfalstvo a beznádej je láska. „Sám len svätý bdie dôverný pár.“ V tejto najznámejšej vianočnej kolede sa samota spája s bdelosťou. Byť bdelý znamená byť pozorný, vnímavý. To je jeden z dôvodov, prečo samotu možno aj vyhľadávať. Nie je to však strata kontaktu s ľuďmi a so svetom. Ako si napríklad nejaká mamička zahrnutá povinnosťami a unavená starosťami dopraje chvíľu stíšenia alebo dokonca aj duchovné cvičenia. Taká samota alebo ústranie neizoluje, ale pomáha scitliveniu a väčšej pozornosti voči druhým, predovšetkým tým, ktorí nás potrebujú. Áno, aj samotu potrebujeme, lebo prispieva k našej ľudskej aj duchovnej vyrovnanosti. V tomto zmysle môžeme a máme vyhľadávať samotu a aj v týchto dňoch si môžeme a máme vytvoriť určitú „vianočnú oázu“, v ktorej človek bdie sám alebo bdie celá rodina, bdie manželský pár alebo celé spoločenstvo.
Ale môže byť aj samota, ktorá je utrpením, bolesťou. Človek je stvorený na Boží obraz, a sám Boh povedal, že mu nie je dobre samotnému (porov. Gn 2, 18). Dlhodobé stavy osamelosti sú nielen nekomfortné, ale spôsobujú citovú frustráciu, depriváciu. Vtedy človek nedokáže naplniť to, čo je jednou z jeho najprirodzenejších a najvzácnejších potrieb - byť s druhými. A ak sa dostávame do situácií neistoty, obavy či strachu, vtedy táto túžba po ľudskej blízkosti ešte viac rastie.
Pamätám si na niektoré stretnutia so starými a chorými, keď mi v úprimnom rozhovore povedali, že ich fyzická bolesť zďaleka nie je taká veľká ako ich bolesť duševná, prameniaca zo samoty a z pocitu opustenosti. Určite aj v našom okolí je mnoho takých ľudí - a nielen starých, ale aj mladých. Vianoce sú na to skvelou príležitosťou. Ale pamätajme na to aj počas celého roka, pretože len krátka pozornosť voči nim im môže spôsobiť ešte viac sklamania, a tým aj utrpenia.
Všetkým nám do istej miery chýba a všetci po ňom túžime - pokoj v srdci. Prajeme si ho v tieto dni a do vianočných pozdravov (či skôr esemesiek) píšeme: pokojné prežitie vianočných sviatkov. Samozrejme, aj to sú sprievodné znaky pekne prežitých vianočných sviatkov a radi si to všetci doprajeme. Všimnime si, ako tajomstvo vtelenia v dejinách spásy nenecháva mnohých „na pokoji“, ale práve naopak, prináša nový pohyb, novú aktivitu. Mária po návšteve anjela Gabriela vstáva a ponáhľa sa pomáhať svojej príbuznej Alžbete (porov. Lk 1, 39 - 56). Pastieri pri Ježišovom narodení utekajú rýchlo do Betlehema (porov. Mudrci sa až kdesi od východu začnú hýbať, aby sa prišli pokloniť novému Kráľovi (porov. Mt 2, 1 - 2). Tajomstvo vtelenia nenechá pokojného ani kráľa Herodesa a rozruší jeho „stojaté vody“ (porov. Mt 2, 3). A potom sa celá Svätá rodina hýbe a putuje do Egypta (Mt 2, 13 - 14).
Je správne, keď si v týchto dňoch vianočného času doprajeme ticho i ústranie. Ale v konečnom dôsledku by nás to malo povzbudzovať k väčšej iniciatíve a angažovanosti, ktorá prekračuje časový horizont Vianoc. Všade okolo nás je dosť takých ľudí a možno aj my sami patríme medzi nich. Aj tieto slová najznámejšej koledy počas vianočných dní často opakujeme. Vyjadrujú túžbu dobrého Boha potešiť svet a zároveň naše poslanie ako nositeľov Krista prinášať potešenie druhým. „Potešujte, potešujte môj ľud“ (Iz 40, 1). Ohlasovať evanjelium znamená ohlasovať radosť. Potešovať, ohlasovať radosť máme však predovšetkým skutkami. Vianoce na to dávajú veľa príležitostí. Je to čas roka, keď máme prinášať potešenie v oveľa väčšej miere. Povedané evanjeliovou rečou, počas Vianoc to máme robiť mierou natlačenou, natrasenou, vrchovatou (porov. Lk 6, 38). Nech sa z tej hojnosti vianočnej radosti presýpa a pretriasa aj do ostatných dní kalendárneho roka. Má to veľký význam nielen preto, aby sme neboli dvojakí - iní na Vianoce a iní počas roka. Má to veľký význam aj preto, lebo liek na osamelosť sa nepodáva len v jednej dávke.
Blízkosť je totiž stav každodennej bdelosti a pozornosti voči tým, ktorí to potrebujú. Jednorazové prejavy blízkosti môžu prehĺbiť vnútornú bolesť zo samoty. Naša prejavená blízkosť by mala prekročiť časový rámec Vianoc.
Vianočné zvyky.na Slovensku
V jednej rozhlasovej relácii, ktorú som počúval počas cesty autom tuším predvčerom, hovorili o tom, prečo sú ľudia tak naviazaní na Vianoce, prečo pre nás tak veľa znamenajú. Odpoveď samozrejme nemala nič spoločné s nejakým náboženským motívom alebo niečím podobným. Vianoce podľa slov z rádia máme radi preto, lebo nám pripomínajú detstvo. Každé Vianoce si človek spomenie na detstvo, na čas so svojimi najbližšími, z ktorých už mnohí ani nemusia byť na svete. Vianoce sú kus detského sveta, ktorý v nás pretrváva celý život, kus minulosti, ktorá sa do nás zapísala nezmazateľnými písmenami. Pravda je to len jedna z možných odpovedí na otázku, prečo tak intenzívne a emotívne prežívame sviatky, ale táto sa mi zdá celkom korektná.
Vianoce sú o dieťati, narodenom dieťati v Betleheme. Vianoce sú o deťoch, ktoré sa tešia z darčekov, stromčeka a spoločenstva rodiny. Vianoce sú o nás dospelých, ktorí nostalgicky, či si to chceme priznať alebo nie, či už vedome či podvedome, vraciame sa do čias, keď my sami sme boli malými deťmi. Detstvo vo väčšine prípadov znamená istotu, svet, ktorý je ešte čistý od nánosu toho, čo prináša dospelosť. Mnohým je naozaj ľúto za časmi, keď boli deťmi. Nuž aj preto majú Vianoce zvláštnu atmosféru a možno aj preto sú na Vianoce plné chrámy. Pre krásu Vianoc minulosti sa väčšina rodičov snaží pripraviť pre svoje deti tiež pekné Vianoce, aby mali na čo, spomínať. Hoci, kto vie, či dnešné deti budú na svoje Vianoce spomínať tak, ako spomíname my, ako spomínajú staršie generácie. Bol by som vďačný Pánu Bohu, keby sa nám, rodičom, keby sa všetkým ľuďom v kresťanských rodinách, ale aj iných, podarilo nielen prežívať nostalgické Vianoce, ale hlavne také, ktoré sa zapíšu do sŕdc detí, do sŕdc mladých, ktorí potrebujú pozitívne zážitky z dotyku duchovných a rodinných hodnôt.
Duchovné a rodinné hodnoty. K tomu netreba veľa. Žiadne honosné dary, plný stôl. K tomu treba Bibliu, Božie slovo, zvesť radosti, k tomu treba Spevník a vianočné piesne o narodenom Kristovi a k tomu treba ľudí v rodine, ktorí sa chcú mať radi. Ono vieme, že nie všetci sa máme radi, ale ide o to, aby sme sa chceli mať radi. Vianoce sú teda časom pre deti, sú časom veľkých i malých detí i tých, ktorí chcú byť na chvíľku znovu deťmi. Božie slovo hovorí: „ Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.“ Preto je vlastne dobré, že sa na Vianoce obraciame späť do detstva, ale treba sa aj naozaj obrátiť a oslobodiť od nečistoty dospelosti. Spontánnosť, úprimnosť, jednoduchosť, čistota srdca, nenáročnosť, chudoba, v zmysle nie prehnaného blahobytu, hodnoty, ktoré netreba kupovať, tie nám prinesú najviac požehnania.
Keď sme pred pár dňami zdobili s mládežou Vianočný stromček v kostole, bola sranda, bola i kapustnica, boli aj iné hry, ale úplne najviac radosti priniesla spontánna snehová guľovačka vo farskej záhrade, radosť z Božieho daru snehu, ktorý síce trval len chvíľku, radosť zo spoločenstva, že patríme Bohu a sebe. To bolo na tom pekné a vzácne. Ak si myslíme, že nám treba čím viac rôznych vecí, aby sme boli šťastní, tým viac sa šťastiu a požehnaniu míňame.
V tento Štedrý večer si však nekladieme len otázku prečo sú Vianoce také milé a pekné a prečo ich tak dokážeme a chceme prežívať, ale kladieme si aj inú otázku resp. otázky. Tieto otázky vyplývajú z biblického textu, z veršíka 2. kapitoly vianočného evanjelia podľa Lukáša. Čítali sme si, že anjeli odišli od pastierov, ktorí sa ako prví dozvedeli o narodení Spasiteľa a oni si povedali medzi sebou: „ Poďme a viďme, čo sa to stalo, čo nám oznámil Pán.“ Čo sa to stalo? Čo oznámil Pán? Povedzme si otvorene, toto sú naozaj tie najzákladnejšie otázky dnešného večera. Toto sú otázky sveta dospelých i detí. Patria sem do tohto spoločenstva, patria do centra sviatkov. Veľmi často sa pýtame, čo sa to stalo, čo sa kde stalo. Pýtame sa na udalosti zo života a sveta. Zaujíma nás to, chceme vedieť, lebo vedieť je potrebné. Mnohé správy nás nepotešia a mnohé sú nám v zásade neužitočné. Patrí, brat sestra, do tvojho myšlienkového a duchovného sveta Vianoc aj takáto otázka? Čo sa to vtedy stalo? Čo oznámil pastierom Pán? Bola to dôležitá správa, ktorá sa môže zdať pre ľudí tohto sveta neaktuálna, nemoderná, nezaujímavá, nepotrebná, ale opak je pravdou.
Možno by sme radi počuli, kde sa dá zohnať dobrá práca, možno by sme radi počuli, kde sa dá zohnať trvalé zdravie, alebo by sme radi počuli, že sa konečne na Slovensku narodil politik, ktorý nebude zlodej, ktorého sa bude dať voliť, radi by sme počuli, kde sa dá zohnať láska a pokoj a podobne. Ó, toľko vecí by sme radi počuli a chceli by sme, aby sa stali. Boh pastierom oznámil predsa viac, ako by sme čakali: „ Nebojte sa, zvestujem vám veľkú radosť. Narodil sa vám dnes v meste Dávidovom spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. A toto vám bude znamením, nájdete nemluvniatko, obvinuté plienkami, zavinuté v jasliach.“ Toto počuli pastieri a toto znie aj nám.
Na Štedrý večer. Deťom i tým, ktorí sa vracajú do detstva. Narodilo sa dieťa, aby Vianoce patrili deťom, aby sa dospelí obrátili a stali deťmi v svojom srdci, deťmi oddanými nebeskému otcovi, deťmi čistými a úprimnými, pokornými, ktoré si vážia, čo majú aj čo dostávajú. Zvesť, radostnú zvesť o narodení oznámil Pán svetu. Oznamuje ju nám, tak ako vlani, tak aj teraz. Boh prišiel do sveta, v ponížení, akoby bez moci a predsa v sile, ktorá je najväčšia zo všetkých, sile života, nového života. Oznamuje nám, aby sme sa nebáli, lebo je tu s nami, už je tu s nami a nenechá nás napospas. Chce našu záchranu, spásu, vykúpenie, od zlých mocností, hriechu a večnej smrti. Chce našu záchranu už v tomto živote, aby sme žili vierou a tak budeme slobodní od bezbožnosti, ktorá je cestou do pekla. Chce nás zachrániť od našich bolestí a trápení, starostí a bied, v ktorých žijeme. To, čo oznámil Pán pastierom a cez evanjelium aj nám, to je zvesť, ktorá prekrýva všetky ostatné, len si to musíme zobrať k srdcu.
Podobne ako pastieri, tí chudáci a úbožiaci na poli, ktorých nikto nemal za nič a boli na kraji spoločnosti, oni si to zobrali k srdcu a povedali si: „ Poďme ..... a viďme, čo sa stalo, čo nám oznámil Pán.“ Štedrý večer je o takomto slove: „ Poďme a viďme!!“. Vraciame sa do čias minulosti, v svojich srdciach, do detstva, ale v svojich srdciach musíme ísť aj do Betlehema, musíme vstať a vidieť, čo sa stalo, čo nám oznámil Pán. Tieto slová vyzývajú k osobnému stretnutiu s Kristom. Pastieri sa s ním stretli naozaj, ale aj v srdci, lebo uverili. K dosiahnutiu všetkých cieľov treba prejsť kus cesty. musí človek prejsť kus cesty. Avšak najskôr si musí povedať: „Poďme a viďme!“ Bez tohto rozhodnutia zostane obyčajným pastierom stáda svojho života, bez zážitku viery a stretnutia so živým Bohom. Mnohým je však takto dobre. Mnohým nevadí, že sedia pri pahrebe svojej biedy a ich život iba tlie prázdnotou. Pre toto prišiel Kristus na svet, aby to zmenil v nás, aby nám dal čas detstva na celý život, čas detstva v zmysle Božích dietok.
Bratia a sestry, tešme sa z daru Vianoc, ktorý nám dal Boh a hľadajme, či niekde v nás naozaj nie je túžba zdvihnúť sa a ísť, obrazne povedané ísť až do Betlehema, aby sme našli a videli a prijali do srdca Spasiteľa, Ježiša Krista, narodené dieťa, ktoré zmenilo svet. Nech vás Pán Boh žehná.
Ďakujeme Pane, že si prišiel do tohto sveta pre nás a pre našu spásu. Ďakujeme, že sme sa to mohli dozvedieť a môžeme vykročiť na tú cestu do Betlehema za Tebou, aby sme poznali Tvoju slávu. Prosíme, žehnaj nás v našich Vianociach, aby boli prežiarené svetlom Tvojej lásky, Tvojho pokoja a istoty, že Ty si s nami, aj vtedy, keď si myslíme, že Ťa niet. Skloň sa k váhavým a pochybujúcim, otvor ich srdcia. Žehnaj Pane aj dietky tohto sveta, aby mohli byť radosťou rodičom a rodičom daj silu v pokore dietky viesť životom. Naplň tieto Vianoce požehnaním pravej radosti pre tento svet.
Slovenská kapela Smola a Hrušky vstupuje do vianočnej sezóny s úplne novým singlom Vianoce majú božskú chuť. Skladba zároveň otvára dvere k pripravovanému vianočnému albumu a je súčasťou čerstvo vydaného EP Na Vianoce patríme k sebe. Vypočujte si pieseň na YouTube.