Význam odovzdávania štafety medzi generáciami: Pohľad na starobu

Už niekoľko desaťročí sa vekové obdobie staroby týka tohto „nového národa“, ktorým sú seniori. Ešte nikdy v histórii ľudstva sme neboli tak početní. Starší ľudia sú často vnímaní ako „príťaž“. V dramatickej prvej fáze pandémie práve oni zaplatili tú najvyššiu cenu. Už vtedy boli tou najslabšou a najzanedbanejšou časťou: veľmi sme ich neprichádzali pozrieť kým žili, a nevideli sme ich ani umierať.

Spolu s migráciou patrí staroba medzi najnaliehavejšie otázky, ku ktorým je ľudská rodina v tejto dobe povolaná sa postaviť. Nejde len o kvantitatívnu zmenu, v hre je jednota vekových fáz života, teda skutočný referenčný bod pre pochopenie a docenenie ľudského života v jeho celistvosti. Všetci žijeme v prítomnosti, v ktorej spolunažívajú deti, mladí ľudia, dospelí a starí ľudia. Pomer sa však zmenil: dlhovekosť sa stala masovou a vo veľkých častiach sveta sa detský vek dávkuje v malých čiastkach. Hovoríme aj o demografickej zime. Ide o nerovnováhu, ktorá má mnohé dôsledky.

Dominantná kultúra má za svoj jediný model mladého dospelého, teda jedinca, ktorý je sebestačný a zostáva vždy mladým. Ale je to pravda, že mladosť obsahuje plný zmysel života, zatiaľ čo staroba predstavuje jednoducho len jeho vyprázdnenie a stratu? Vyzdvihovanie mladosti ako jediného veku hodného stelesnenia ľudského ideálu, spojené s pohŕdaním starobou vnímanou ako slabosť, ako degradácia či postihnutie, bolo dominantnou ikonou totalitarizmov dvadsiateho storočia.

Predlžovanie života štrukturálne ovplyvňuje životné príbehy jednotlivcov, rodín a spoločností. Musíme si však položiť otázku: je jeho duchovná kvalita a komunitný zmysel predmetom zodpovedajúcej pozornosti a lásky? Majú azda starší ľudia prosiť o odpustenie za svoju húževnaté držanie sa pri živote na náklady druhých? Alebo si ich môžeme vážiť za dary, ktorých sú nositeľmi ako prínos pre zmysel života všetkých?

V skutočnosti, pri reprezentovaní zmyslu života - a to práve v takzvaných „rozvinutých“ kultúrach - má staroba malú váhu. Prečo? Pretože sa považuje za vek, ktorý neponúka žiadne osobitné obsahy, ani vlastné významy žitia. Navyše chýba povzbudzovanie, aby ich ľudia vyhľadávali, a chýba aj osveta, aby ich spoločnosť uznávala. Skrátka, pre vekovú skupinu, ktorá je už určujúcou súčasťou spoločenského prostredia a tvorí tretinu celého života, sú tu neraz programy pomoci, ale nie životné projekty. Asistenčné programy áno, nie však projekty pre ich plnohodnotný život. A toto je medzerou v myslení, v predstavivosti, v tvorivosti.

Mladosť je krásna, ale večná mladosť je veľmi nebezpečný prelud. Byť starým je rovnako dôležité - a krásne - ako byť mladým. Zapamätajme si to. Spojenectvo medzi generáciami, ktoré prinavracia ľudskosť všetkým vekovým obdobiam života, je naším strateným darom a musíme naň opäť nadviazať. Božie slovo má o tomto spojenectve veľa čo povedať.

Pred chvíľou sme počuli Joelovo proroctvo: «Vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia» (3,1). Dá sa to vyložiť takto: keď starší ľudia kladú odpor Duchu pochovávaním svojich snov do minulosti, mladí už nedokážu vidieť to, čo by bolo treba urobiť, aby sa otvorila budúcnosť. Na druhej strane, keď starí komunikujú svoje sny, mladí jasne vidia, čo majú robiť. Ak sa starí rodičia uzavrú do svojich melanchólií, mladí ľudia sa ešte viac zakuklia do svojich smartfónov. Obrazovka mozno aj zostane zažatá, no život vyhasne skôr, než príde jeho čas.

Nie je azda najvážnejším dôsledkom pandémie práve dezorientovanosť mladých ľudí? Starí ľudia majú životné zdroje v tom, čo už prežili, a môžu z nich kedykoľvek načrieť. Zostanú sa len prizerať, ako mladí strácajú svoju víziu, alebo ich budú sprevádzať a rozohrievať ich sny? Múdrosť dlhej cesty, ktorá sprevádza starobu po jej záver, treba prežívať ako ponuku zmyslu života, ktorý nekončí len pri zotrvačnosti prežitia. Ak sa starobe neprinavráti dôstojnosť života hodného človeka, je odsúdená uzavrieť sa do skľúčenosti, ktorá všetkých oberá o lásku.

Táto výzva pre ľudstvo a civilizáciu si vyžaduje našu angažovanosť a Božiu pomoc. Týmito katechézami o starobe by som chcel všetkých povzbudiť, aby svoje myšlienky a city investovali do darov, ktoré staroba v sebe nesie, a prináša ich pre ostatné fázy života. Staroba je dar pre všetky fázy života. Je to dar zrelosti, múdrosti. Božie slovo nám pomôže rozpoznávať zmysel a hodnotu staroby. Nech aj nám Duch Svätý udelí tie sny a vízie, ktoré potrebujeme. Mladí sa musia rozprávať so seniormi a seniori s mladými. A tento most bude odovzdávaním múdrosti v rámci ľudstva.

Dúfam, že tieto úvahy budú užitočné pre nás všetkých, aby sme udržiavali to, o čom hovoril prorok Joel, že v dialógu medzi mladými a starými môžu starci odovzdávať sny a mladí ich môžu prijímať a niesť ďalej. Ak niet šťavy, ak nepríde z koreňov táto takpovediac „živina“, nikdy nebudú môcť vykvitnúť. Nezabúdajme na toho básnika, ktorého som už mnohokrát spomínal: „Všetko, čo má strom v korune, pochádza z toho, čo má pod zemou“ (Francisco Luis Bernárdez). Všetko to krásne, čo má spoločnosť, súvisí s koreňmi seniorov.

V biblickom rozprávaní o rodokmeňoch prarodičov nás hneď zarazí ich obrovská dlhovekosť: hovorí sa o stáročiach! Pýtame sa: kedy sa tu začína staroba? A čo znamená skutočnosť, že títo praotcovia žijú tak dlho po tom, čo splodili deti? Rodičia a synovia žijú pospolu, po stáročia! Je to akoby si odovzdávanie ľudského života, takého nového vo stvorenom vesmíre, vyžadovalo pomalú a dlhotrvajúcu iniciáciu, uvedenie. Všetko je nové, na začiatku dejín tej stvorenej bytosti, ktorá je duch a život, vedomie a sloboda, citlivosť a zodpovednosť.

Ten nový život - ľudský život - ponorený do napätia medzi svojím pôvodom „na obraz a podobu“ Boha a krehkosťou svojho smrteľného stavu predstavuje novosť, ktorú treba celkovo objaviť. A vyžaduje si dlhý čas uvedenia, iniciácie, počas ktorej je nevyhnutná vzájomná podpora medzi generáciami, potrebná na dešifrovanie toho, čo zažívame a na vyrovnanie sa so záhadami života. V istom zmysle nám každý epochálny prechod v ľudských dejinách dáva nanovo zažiť tento pocit: je to ako keď si musíme odznova a bez náhlenia klásť otázky o zmysle života, keď scénu ľudských osudov zaplnia nové a predtým nevídané skúsenosti a otázky.

Bezpochyby, nahromadená kultúrna pamäť zlepšuje pripravenosť potrebnú na zvládnutie neznámych ciest. Čas potrebný na odovzdanie skúseností sa skracuje, no ich vstrebanie si vždy vyžaduje trpezlivosť. Prehnaná rýchlosť, ktorá dnes zachvacuje všetky etapy nášho života, robí každú skúsenosť povrchnejšou a menej „sýtiacou“. Mladí ľudia sú nevedomky obeťami tohto rozkolu medzi tým časom, ktorý ubieha na hodinkách a ktorý chceme využiť, a časovými obdobiami života, ktoré si vyžadujú príslušné „kvasenie“.

Staroba zaiste núti k spomaleniu tempa, ale nie je to len tempo zotrvačnosti. Primeranosť tohto tempa totiž pre každého otvára ten priestor zmyslu života, ktorý je pri posadnutosti rýchlosťou zostáva nepoznaným. Strata kontaktu s týmto pomalým tempom staroby znamená zneprístupnenie týchto priestorov pre všetkých. Práve v tejto súvislosti som si želal ustanoviť Deň starých rodičov, ktorým je posledná júlová nedeľa.

Žiada si to dialóg medzi generáciami: ak niet dialógu medzi mladými a starými, medzi dospelými, ak nie je dialóg, každá generácia zostáva izolovaná a nemôže odovzdávať svoj odkaz. Mladý človek, ktorý nie je spätý so svojimi koreňmi, ktorými sú jeho starí rodičia, nedostáva silu - tak ako strom čerpá silu z koreňov - a rastie zle, je chorý, vyrastá bez vzťažných bodov. Preto sa treba usilovať o dialóg medzi generáciami, ako o niečo, čo je pre človeka nevyhnutné.

Predstavme si mesto, v ktorom je spolužitie rôznych vekových kategórií neoddeliteľnou súčasťou celkového projektu jeho životného prostredia (habitat). Zamyslime sa nad vytváraním láskyplných vzťahov medzi starobou a mladosťou, ktoré sa odrážajú v celkovom štýle vzťahov. Prelínanie generácií by sa stalo zdrojom energie pre skutočne viditeľný a životaschopný humanizmus. Moderné mesto býva spravidla nepriateľské voči starým ľuďom (a nie náhodou aj voči deťom).

Táto spoločnosť má ducha skartovania: vyraďuje toľké nechcené deti, vyraďuje starých ľudí. Nadmerná rýchlosť nás dostáva do odstredivky, ktorá nás rozhadzuje ako konfety. Úplne strácame zo zreteľa celkový obraz. Každý sa drží svojho kúska, plávajúceho s prúdom trhového mesta, pre ktoré pomalý rytmus predstavuje stratu a rýchlosť predstavuje peniaze. Nadmerná rýchlosť život rozprašuje, nerobí ho intenzívnejším. A múdrosť si žiada „strácať čas“.

Keď prídeš domov a zhováraš sa s deťmi, synčekom, dcérkou, „strácaš čas“, ale ten rozhovor je pre spoločnosť zásadne dôležitý. A keď prídeš domov a je tam dedko či babka, ktorí už možno nehovoria k veci, azda im ubúda schopnosť rozprávať, a ty si s ním alebo s ňou, „strácaš čas“, ale toto „strácanie času“ spevňuje ľudskú rodinu. Pandémia, ktorou sme ešte stále obmedzovaní, nám nariadila - žiaľ, veľmi bolestne - urobiť stop bezhlavému kultu rýchlosti.

V tomto období starí rodičia pôsobili ako ochranný múr proti citovej „dehydratácii“ tých najmenších. Viditeľné spojenectvo generácií, ktoré zosúlaďuje ich časy a rytmy, nám vracia nádej, že život nie je márny. A každému z nás navracia lásku k nášmu zraniteľnému životu a zabraňuje posadnutosti rýchlosťou, ktorá ho jednoducho konzumuje.

Každého z vás sa pýtam: vieš strácať čas, alebo si vždy hnaný rýchlosťou? Vieš strácať čas so starými rodičmi, so starými ľuďmi? Vieš strácať čas hrou so svojimi deťmi, vôbec s deťmi? To je skúšobný kameň. Popremýšľajte. A toto každému obnovuje lásku k nášmu zraniteľnému životu, zabraňujúc posadnutosti rýchlosťou, ktorá ho jednoducho pohlcuje, konzumuje.

Rytmy staroby sú nenahraditeľnými zdrojmi pre pochopenie zmyslu života poznačeného časom. Starí ľudia majú svoje vlastné rytmy, no sú to rytmy, ktoré nám pomáhajú. Dnes sme svedkami predlžujúcej sa dĺžky ľudského života. To nám dáva príležitosť posilniť spojenectvo medzi všetkými obdobiami života. Je tu dlhovekosť, nuž musíme posilňovať toto spojenectvo. A to spojenectvo nám pomáha rásť aj v chápaní zmyslu života v jeho celistvosti.

Zmysel života nie je len v dospelosti, od 25 do 60. Zmysel je vlastný celému životu, od narodenia až po smrť, a mal by si byť schopný komunikovať s každým, dokonca mať citové vzťahy s každým, aby tvoja zrelosť bola bohatšia, silnejšia. Nech nám Duch Svätý dá rozum a silu na túto reformu: žiada si to reformu. Aroganciu času na hodinkách treba premeniť na krásu rytmov života. Toto je tá reforma, ktorú musíme uskutočniť v našich srdciach, v rodine a v spoločnosti. Opakujem: čo máme reformovať? Aby sa arogancia času na hodinkách zmenila na krásu rytmov života. Spojenectvo generácií je nevyhnutné.

Taká spoločnosť, kde sa starí ľudia nerozprávajú s mladými, kde sa mladí ľudia nerozprávajú so starými, kde sa dospelí nerozprávajú ani so starými ani s mladými, je spoločnosť neplodná, bez budúcnosti, spoločnosť, ktorá sa nepozerá na horizont, ale hľadí sama na seba. A stáva sa osamelou.

Biblický príbeh - s jeho symbolickým jazykom doby, v ktorej bol napísaný - nám hovorí niečo pozoruhodné: Boh bol taký roztrpčený rozšírenou zlobou ľudí, ktorá sa stala bežným spôsobom života, že si myslel, že urobil chybu, keď ich stvoril, a rozhodol sa s nimi skoncovať. Radikálne riešenie. Mohlo by mať dokonca paradoxný výsledok milosrdenstva. Už žiadni ľudia, žiadna história, žiadny súd, žiadne odsúdenie.

Nestáva sa to neraz aj nám, že premožení pocitom bezmocnosti voči zlu či deprimovaní „prorokmi skazy“ si pomyslíme, že lepšie by bolo bývalo sa nenarodiť? Mali by sme veriť niektorým teóriám z nedávnej doby, ktoré obviňujú ľudský druh ako evolučne škodlivý pre život na našej planéte? Je všetko negatívne? V skutočnosti sme pod tlakom, vystavení protichodným argumentáciám, ktoré nás mätú. Na druhej strane sa zdá, že naša predstavivosť sa čoraz viac sústreďuje na predstavu konečnej katastrofy, ktorá spôsobí naše vyhynutie. To, čo by sa udialo pri eventuálnej atómovej vojne.

V onen „deň po“ - ak tu ešte budeme, ak ešte budú existovať dni a ľudské bytosti - bude treba začať od nuly. Všetko zničiť, aby sa začalo od nuly... Nechcem samozrejme banalizovať tému pokroku. Zdá sa však, že symbol potopy si získava stále väčší priestor v našom podvedomí. V biblickom príbehu, keď ide o záchranu života na zemi pred skazenosťou i pred potopou, Boh túto úlohu zveruje vernosti najstaršieho zo všetkých, «spravodlivého» Noema.

Zachráni staroba svet? Kladiem si otázku: v akom zmysle ho zachráni? A aký je horizont? Jedno Ježišovo vyjadrenie, keď poukazuje na «Noemove dni», nám pomáha hlbšie vniknúť do významu biblickej state, ktorú sme si vypočuli. Ježiš, keď hovorí o posledných časoch, hovorí: «Ako bolo za dní Noema, tak bude aj za dní Syna človeka. Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korába. Koniec koncov jedenie a pitie, ženba a vydaj sú úplne normálne veci a nezdajú sa byť príkladom skazenosti. V čom spočíva tá skazenosť? Kde tam bola tá skazenosť? Ježiš v skutočnosti zdôrazňuje to, že keď sa ľudia obmedzia na užívanie si života, strácajú dokonca aj vnímanie skazenosti, čím sa ubíja jeho dôstojnosť a jedom sa kontaminuje jeho zmysel.

Keď sa stratí vnímanie skazenosti a skazenosť sa stane čímsi normálnym: že kúpiť si možno všetko, za príslušnú sumu: kupujú sa a predávajú názory, justičné konanie... Toto je vo svete biznisu, v mnohých odvetviach bežné. Keď ideš niečo vybaviť a vlečie sa to, ten proces je trochu pomalý, koľkokrát sa ozve: „Veď keď mi dáš bakšiš, ja to urýchlim“. Neraz. „Voľačo mi daj a pohnem si s tým“. Všetci to veľmi dobre vieme. Zdá sa, že svet korupcie je súčasťou normálneho ľudského bytia, a toto je mrzké. Životné statky sa konzumujú a užívajú bez starosti o duchovnú kvalitu života, bez starostlivosti o životné prostredie spoločného domu.

Všetko sa využíva, nerobiac si starosti z úpadku a zlovôle, ktorými mnohí trpia, ba ani zo zla, ktoré otravuje spoločenstvo. „Ale ja mám svoj pokoj! Prečo mám myslieť na problémy, vojny, na ľudskú biedu, koľko je chudoby, koľko zla? Nie, ja som v pokoji. Môže sa korupcia stať normálnosťou? Pýtam sa sám seba. Bratia a sestry, bohužiaľ, áno. Dá sa vdychovať atmosféra korupcie tak ako sa dýcha kyslík: „To je predsa normálne. Ak chcete, aby som si s tým pohol, koľko mi dáte?“ - Je to normálne! Čo tomu dláždi cestu? Jedna vec: bezstarostnosť, ktorá sa zameriava len na dbanie o seba: toto je ten vchod, ktorý otvára dvere skazenost...

Demografické zmeny a výzvy

Globálne trendy ukazujú na starnutie populácie, čo prináša nové výzvy a príležitosti. Nasledujúca tabuľka sumarizuje niektoré kľúčové demografické údaje a predikcie:

Tieto zmeny si vyžadujú prehodnotenie sociálnych, ekonomických a zdravotných politík, aby sa zabezpečila dôstojná a aktívna staroba pre všetkých.

Je dôležité si uvedomiť, že staroba nie je len obdobím úpadku, ale aj obdobím, ktoré prináša so sebou bohatstvo skúseností a múdrosti. Spoločnosť by mala vytvárať podmienky pre to, aby starší ľudia mohli aktívne prispievať k jej rozvoju a aby sa ich hlas stal neoddeliteľnou súčasťou verejnej diskusie.

Dialóg medzi generáciami je kľúčový pre budovanie inkluzívnej a harmonickej spoločnosti. Mladí ľudia by mali mať možnosť učiť sa od starších a starší by mali mať možnosť odovzdávať svoje skúsenosti a hodnoty mladším. Tento proces je obojstranne prospešný a prispieva k celkovému rozvoju spoločnosti.

tags: #nanebovstupenie #pan #odovzdat #stafetu