V katolíckej cirkvi slávime sviatok Nanebovstúpenia Ježiša Krista - jeho povýšenia a oslávenia.
Nanebovstúpenie Pána od Rembrandta
Význam sviatku
Dnešný sviatok Nanebovstúpenia je oslavou Toho, ktorý nielen žije, ale nikdy už neumiera. Je to sviatok Ježišovho oslávenia a návratu do neba. Je to oslava Ježišovho kraľovania, tak ako to opakovane vyznávame vo vierovyznaní: „sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“.
Je nanajvýš smutné, že pre mnohých je dnešný sviatok len nezaujímavou udalosťou medzi Veľkou nocou a Zoslaním Svätého Ducha.
Ježiš po tom, ako dokončil svoje dielo, odchádza s telom z tohto sveta a dáva nám prisľúbenie, že s nami zostane „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o smutnú udalosť, nakoľko Ježiš odchádza. Ako to poznáme aj zo svojho života, každý odchod, či lúčenie zakaždým vnímame ťažko. On však odchádza, aby nám mohol byť bližší. Veď keby bol ostal v tele na tomto svete, mohol by byť v jednom čase iba na jednom mieste, tak ako každý jeden z nás. Teraz je však všade a v každej chvíli.
Keby bol ostal v tele na tomto svete, bol by rovnako tak limitovaný našimi pozemskými a fyzikálnymi podmienkami. Len ťažko by sme o Ňom mohli hovoriť ako o Pánovi pánov a Kráľovi kráľov. Teraz ním však je.
Ba čo viac, On nám dáva aj inštrukcie, čo máme počas Jeho telesnej neprítomnosti robiť. Tieto slová vnímajme ako tzv. misijný mandát. Sú to slová, ktoré vo svojej podstate definujú Cirkev, jej poslanie a úlohu v tomto svete. Podľa týchto Ježišových slov Cirkev má byť všetko iné, len nie pasívne spoločenstvo. Naopak! Má priam prekypovať živosťou.
To znamená, že nezostaňme sedieť na zadku so založenými rukami a nečakajme na to, kto medzi nás príde do kostola, do spevokolu, či na modlitbové stretnutie! Nečakajme, kto sa prihlási na náboženstvo či birmovku! Namiesto toho vstaňme, zdvihnime sa a choďme za ľuďmi my! Choďme za svojimi deťmi, krstnými deťmi či vnúčatami! Choďme za svojimi kamarátmi, kolegami či susedmi! Vydávajme im svedectvo o tom, čo sme doteraz s Pánom Bohom prežili a ako v každej chvíli stojí pri nás. Hovorme o tom, aké dobré je byť v Božej ruke, ochrane a požehnaní! Pozvime ich k aktívnej viere. Snáď i takto by sa dali parafrázovať Ježišove slová na našu situáciu.
A Jeho slová sa dnes týkajú všetkých.
Nakoniec sa chcem ešte zastaviť pri poslednej inštrukcii, ktorá bola učeníkom daná bezprostredne po Ježišovom nanebovstúpení. Tentokrát ju učeníkom nedáva Ježiš, ale dvaja mužovia v bielom odeve (Sk 1, 10): „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“ Opäť je tu výzva k aktivite.
Slová mužov v bielom by sa snáď dali parafrázovať aj takto: ´Čo stojíte? Nepočuli ste, čo vám pred chvíľkou Ježiš hovoril? Čomu ste nerozumeli? Že máte ísť a získavať učeníkov? Alebo že máte krstiť a vyučovať? Čo vám nie je jasné?´
V slovách anjelov však počujeme aj určitú výstrahu: ´Robte, čo vám prikázal a začnite už dnes!
Drahí bratia a sestry, udalosť Ježišovho nanebovstúpenia nie je len nezaujímavá a dávna epizóda. Je to historická udalosť, ktorá sa však bezprostredne dotýka aj prítomnosti a jej odkaz i inštrukcie sú aktuálne aj pre náš život v dnešnom svete. Pobádajú nás k aktívnemu kresťanskému životu a vernému očakávaniu Ježiša, ktorý „príde tak, ako sme ho videli do neba odchádzať“.
Sviatok Pánovho Nanebovstúpenia pripadá vždy na štvrtok 40. dňa po Kristovom Vzkriesení. Je to jeden z veľkých Pánových sviatkov a má deväť dní poprazdenstva. Obsah sviatku tvorí udalosť Kristovho vystúpenia do neba a jej význam pre Krista i pre nás.
Sv. Ján Zlatoústy vo svojej homílii na nanebovstúpenie hovorí: „Dnes je ľudský rod úplne zmierený s Bohom. Zmizol dávny a vražedný boj. My, ktorí sme neboli hodní života na zemi - vystúpili sme do neba. Dnes sa stávame dedičmi Božieho kráľovstva, my, čo si nezaslúžime ani pozemské, vystupujeme do neba a získavame za dedičstvo prestol kráľ a Pána.
Dôvera v človeka
Ježišovo nanebovstúpenie je prejavom jeho veľkej, až nepredstaviteľnej dôvery v dobro človeka. Hoci mal osobnú skúsenosť s tým, že jeho učeníci sú slabí a pred pár dňami ho dokonca opustili či niektorí zradili, predsa im zveruje tú najväčšiu misiu v dejinách ľudstva. Ľuďom, ktorí ho zapreli, zveruje šírenie evanjelia. A to dokonca napriek tomu, že vie (!), že ešte mnohokrát zlyhajú. Nielen oni, ale aj učeníci jeho učeníkov, učeníci učeníkov jeho učeníkov … a napokon aj my.
Láska a sloboda
Ježišovo nanebovstúpenie, ktorým sa fyzicky vzdialil od svojich najbližších, mi neustále pripomína, že milovať znamená dať druhému človeku dosť priestoru, aby mohol ďalej rásť. Moja láska nemá iných zväzovať, láska pozýva iných do slobody. Preto milovať niekedy znamená dovoliť iným, aby nás opustili, aby mohli rásť. Nie podľa tých našich predstáv, ale podľa tých svojich. Tým sa líši ľudská láska od tej Božej.
To všetko, čo bolo spomenuté, hrozí ľudskej láske, ale nie tej Božej. Božia láska v tej istej chvíli zväzuje, dáva slobodu, povzbudzuje i naháňa hrôzu. Boh miluje, či je blízko alebo ďaleko, keď ho cítime či máme pocit, že sa úplne odmlčal. Jednoducho … Boh miluje … a už nič iné netreba dodávať.
No ľudská láska sa to všetko len učí .. Ježišovo nanebovstúpenie nám hovorí o jeho dôvere v dobro človeka, ktoré do každého z nás ukryl jeho Otec a Duch Svätý nám ho pomáha odkrývať.
Cesta do neba
Niet hádam človeka, ktorý by nezatúžil po výškach. Vystúpiť do výšok. A veriaci túžia dostať sa do neba. Pohľad na oblohu vie osloviť. Vieme, že nebo je všade. Boh je všade, na každom mieste. A nielen pri slovách „ktorý si na nebesiach“, či slovách „vstúpil do neba“, niekedy menej a inokedy viac si uvedomujeme, že naša vlasť je v nebesiach, že cieľ nášho života je večný život s Bohom.
Preto pohľad s vierou do výšky nie je detský, naopak, hlboko kresťanský. Takýto pohľad nás oslovuje. Vyzýva nás. Inšpiruje.
Nebo je stav, keď duša s osláveným telom budú odmenené samým Bohom za vernosť, lásku.
Evanjelium sv. Lukáša
Dnes mysľou zaleťme do Jeruzalema, kde Pán Ježiš na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní vstúpil pred očami učeníkov do neba.
Evanjelista sv. Lukáš píše o tom, ako Ježiš apoštolov „vyviedol až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa do neba“ (Lk 24,50-51).
Lukáš končí svoje evanjelium opisom nanebovstúpenia Pána Ježiša. Túto udalosť opíše v Skutkoch apoštolských, keď naopak od evanjelia touto udalosťou začína opisovať novú éru ľudstva po Ježišovom nanebovstúpení.
Nanebovstúpeniu podľa slov Ježiša musela predísť predpoveď, „tak ako je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom... hlásať pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,46-47). V mene Ježiša ukrižovaného a zmŕtvychvstalého budú môcť jeho učeníci byť svedkami.
Olivová hora, ktorá bola svedkom Ježišových “blahoslavenstiev“, sa stala i svedkom rozlúčky. Lukáš v Skutkoch apoštolských píše o udalosti obšírnejšie. Pripomína význam krstu Duchom Svätým. Slová o moci Ducha Svätého sú posledné, aby sa moc Ducha Svätého, ktorého on pošle od Otca, stala silou a nádejou až do konca sveta pre všetkých, čo uveria, prijmú a budú zachovávať jeho učenie.
Byť svedkom Krista stane sa nielen povinnosťou, ale i výsadou pre všetkých až do chvíle druhého príchodu Ježiša Krista na svet, ako Sudcu živých i mŕtvych. Korunným svedkom je sám Boh, keď Duch Svätý dá ľudským slovám moc Božiu, a preto majú apoštoli očakávať Ducha Svätého. Apoštoli tak preberú službu ohlasovať trojjediného Boha.
Ježiš zo zeme jednoducho neodišiel. Ostáva prítomný vo svojej Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete a pre svet. Cirkevné spoločenstvo si uvedomuje, že je prítomný v jeho strede: ako Pán, Kyrios, ku ktorému volá: Kyrie, eleison! - Pane, zmiluj sa!
Ježiš jednoducho ukončil svoje dielo a pozemskú liturgiu uzatvára tak, že požehná učeníkov. Svojím odchodom sa nám Ježiš stáva blízkym. Je to zmena sveta a začiatok nového života. Neznepokojuje nás myšlienka, kde je Kristus, ale kto je Kristus. Presnejšie. Verím, že Kristus je Pán, ktorému patrím, ktorý mnou disponuje?
Veriť znamená v každom okamihu života Boha poznávať zo stvorených a zjavených vecí, Boha milovať z celého srdca, mysle, vôle a svojho blížneho ako seba samého a Bohu slúžiť vo viere, nádeji a láske. Veriť v Ježiša znamená vedieť, že je blízo. On je tu.
Malého dieťaťa sa návšteva pýtala, kde je Pán Boh. Dieťa ešte nevedelo rozprávať, ale ukázalo správne na miesto, kde má srdce. Matka dieťaťa je veľmi múdra matka. Učí dieťa mať Boha vo svojom srdci.
Odchod Ježiša nám otvára cestu k trvalému a úplnému spoločenstvu s Bohom. Dnes, keď tvoríme ešte Cirkev putujúcu, spoločenstvo vo viere, nádeji a láske, poslušnosti, je isté viac, akože dva a dva sú štyri, že raz v spoločenstve oslávenej Cirkvi v nebi budeme Boha vidieť v radosti, ktorá pochádza z dokonalej lásky.
Sviatok nanebovstúpenia Pána pripomína povinnosť nielen voči svetu, ale aj voči sebe, a predovšetkým voči Kristovi hodnoverne vydávať svedectvo o jeho božskej prítomnosti vo svete. Prijatím krstu máme nádej očakávať stretnutie v sláve, ale dnes máme povinnosť vydávať svedectvo o Kristovi, žiť v Cirkvi a skrze ňu vo svete a pre svet, s tým, že Kyrios, Pán, je stále s nami.
Či to nerobíme? Žijeme s Bohom tam, kde si plníme svoje povinnosti, poslanie. Oltárom a miestom, kde oslavujeme Boha, je pre veriaceho kresťana školská lavica a trieda, hala so strojmi, na ktorých pracujeme, športový areál a naše fer-pley vystupovanie, ruky na volante, keď zachovávame dopravné predpisy. V dieťati v matkinom náručí je vidieť Boha, rovnako v starom človeku na lôžku, či milovanom životnom partnerovi v bratovi a sestre je vidieť Boha, máme vidieť Boha, máme Boha milovať, Bohu slúžiť.
Koľko je situácií a rôznych udalostí, ktoré robíme len preto, že chceme mať ešte viac Boha radi, že chceme získať si u Boha viac zásluh. Preto znova a znova pracujme na sebe, aby sme sa vedeli ovládať, kontrolovať, rozkázať si, aby sme sebe a iným pripomenuli lásku, ktorou nás Boh miloval skôr a ktorú chceme primerane opätovať.
Byť svedkom znamená sa nielen pýtať, čo chce odo mňa teraz Boh, ale aj urobiť všetko preto, aby to bolo tak, ako chce Boh. V pravde, láske a spravodlivosti spoznávame, zažívame blízkosť nášho Boha. Boha dnes nevidíme prirodzenými očami, ale očami viery sa presviedčame o vlastnostiach Boha. Preto v Duchu Svätom žijeme s Bohom a vydávame svedectvo.
Od Kristovho nanebovstúpenia až po jeho druhý príchod je Ježiš prítomný tým, že v Cirkvi a v sile Ducha Svätého je medzi nami prítomný vo sviatostiach i mimo nich. Neredukujeme preto prítomnosť Pána Ježiša len vo sviatosti pod spôsobom chleba a vína. Náš cieľ nie je preto zem, nech by bola akokoľvek krásna, pohostinná. My patríme tam, kde je Ježiš: u Otca, doma. Preto dbáme na veci večné už v časnom živote.
Dnešný sviatok nie je len historická udalosť, spomienka na Kristovo nanebovstúpenie, ale je to príležitosť k zamysleniu, úvahe, zmene života. Pred blížiacimi sa sviatkami Turíc chceme sa otvoriť tomu, čo nám dáva Duch Svätý. Dnes sa stávame Boží. Pán Ježiš sa totiž vo svojom ľudskom tele vrátil do slávy, akú mal po pravici svojho Otca v nebi. Týmto spôsobom pozdvihol ľudskú prirodzenosť k zbožšteniu a zasadol ako Najvyšší Veľkňaz, ktorý pretrpel ľudskú smrť a vstal z mŕtvych, aby zachránil ľudstvo.
História sviatku
V prvých troch storočiach neexistuje žiadna zmienka o tomto sviatku. V 4. storočí však sviatok sa stáva už všeobecne známym, ba dokonca je na mnohých miestach považovaný za „celospoločenský“ sviatok. Význam sviatku bol ozdobený homíliami sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Nysského, sv. Epifána Cyperského, Leva Veľkého a ďalších. V 4. stor.
Sviatok Pánovho Nanebovstúpenia pripadá vždy na štvrtok 40. dňa po Kristovom Vzkriesení. Je to jeden z veľkých Pánových sviatkov a má deväť dní poprazdenstva. Obsah sviatku tvorí udalosť Kristovho vystúpenia do neba a jej význam pre Krista i pre nás.
Sv. Ján Zlatoústy vo svojej homílii na nanebovstúpenie hovorí: „Dnes je ľudský rod úplne zmierený s Bohom. Zmizol dávny a vražedný boj. neboli hodní života na zemi - vystúpili sme do neba. Dnes sa stávame dedičmi Božieho kráľovstva, my, čo si nezaslúžime ani pozemské, vystupujeme do neba a získavame za dedičstvo prestol kráľ a Pána. Ľudská prirodzenosť, pred ktorou cherubín strážil raj, bola pozdvihnutá nad všetkých cherubínov.
V prameňoch prvých troch storočí nie je nijaká zmienka o tomto sviatku. Nespomína ho ani cirkevný spisovateľ Origenes (+ okolo r. 251), ktorý vymenúva kresťanské sviatky v ôsmej knihe svojho diela „Contra Celsus“. Znalci obradu sú toho názoru, že v prvých troch storočiach sa slávil tento sviatok spolu so sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha.
Silvia Aquitánska nenazýva tento sviatok Nanebovstúpenie, ale len „štyridsiatym dňom po Pasche“. V 4. stor. sa sviatok Pánovho nanebovstúpenia stáva všeobecne známym.
Sviatok Nanebovstúpenia bol ozdobený homíliami sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Nysského, sv. Epifána Cyperského, Leva Veľkého a ďalších. V 4. stor.
tags: #nanebovstupenie #pana #nastenka