Svätý Lukáš, evanjelista, sa narodil pravdepodobne v sýrskom meste Antiochia. Bolo to bohaté mesto s výbornou polohou, ale zároveň aj pohanské. Aj Lukášovi rodičia boli bohatí pohania. Dali ho študovať, pretože mal veľké nadanie. Stal sa lekárom, veľa cestoval po Grécku a Egypte. Kedy a akým spôsobom sa obrátil na kresťanstvo, nevieme. Možno to bol sv. Pavol, ktorý ho zachytil svojimi kázňami v Antiochii. Sv. Pavla potom Lukáš sprevádzal na jeho apoštolských cestách.
V roku 51 išiel s ním a s inými učeníkmi (Timotejom a Sílasom) do Filíp, Solúna, Macedónska a následne aj do Grécka, Malej Ázie, Palestíny, Sýrie, Talianska. Zrejme na Pavlov popud Lukáš napísal opis života a pôsobenia Pána Ježiša, teda evanjelium. Veľa udalostí mu porozprával sv. Pavol, ale svätí otcovia píšu, že bol blízkym priateľom apoštola sv. Jána a Panny Márie a poznal aj iných apoštolov. Mal teda dosť prameňov, aby hodnoverne zachytil účinkovanie Ježiša Krista. Svoje evanjelium venoval vznešenému Teofilovi. Napísal ho zrejme po páde Jeruzalema, medzi rokom 80 až 90 v gréčtine. Adresoval ho kresťanom, ktorí sa obrátili z pohanstva. Svedčí o tom aj okolnosť, že v evanjeliu sa vždy snaží podrobne vysvetliť židovské zvyklosti.
Vo svojom evanjeliu ako jediný z evanjelistov prináša podrobný opis narodenia Mesiáša. Veľmi veľa a veľmi pekne píše o Božom milosrdenstve (podobenstvo o márnotratnom synovi, dobrom pastierovi, milosrdnom Samaritánovi, Mária Magdaléna, kajúci lotor). Skutky apoštolov takisto pochádzajú z pera tohto brilantného pisateľa. Venuje ich tiež tomu Teofilovi, pre ktorého písal aj evanjelium. Cieľom tejto druhej knihy bolo, aby podal svedectvo o živej Cirkvi, ktorá nezanikla, aj napriek tomu, že okolo zúril pohanský svet. Opisuje nám nanebovstúpenie Pána, zoslanie Ducha Svätého, ďalej sa kniha zaoberá najmä pôsobením sv. Petra a sv.
Po Pavlovej smrti (r. 67) Lukáš podľa tradície hlásal evanjelium v Dalmácii, Taliansku a Galii. Niektorí uvádzajú, že sa dostal aj do Horného Egypta a Lýbie. Akým spôsobom zomrel, nie je isté. Niektorí hovoria, že vo veku osemdesiatštyri rokov ho obesili v Patrase v Grécku. Medzi kresťanmi je rozšírené, že bol aj maliarom a namaľoval obraz Panny Márie. Pripisujú sa mu dokonca niektoré obrazy na Východe. Nie je to však pravdepodobné. Isté je, že namaľoval duchovný obraz Panny Márie vo svojom evanjeliu, keďže o nej písal najviac zo všetkých evanjelistov. Takisto je neisté, kde sa nachádza jeho hrob, aj keď mnoho miest si nárokuje jeho vlastníctvo. Vedecké výskumy z roku 1998 hovoria, že miestom jeho hrobu by mohla byť bazilika sv. Justíny v Padove.
Dôkaz o Ježišovom narodení odhalený | Celá epizóda
Historické pramene o existencii Ježiša
Ježišov život zanechal v literatúre viaceré stopy. Historici rozlišujú najmä dva typy prameňov: „pro-ježišovské“ a „proti-ježišovské“ spisy. Tú prvú skupinu tvoria zdroje, ktoré obhajujú Ježišovo posolstvo. Zdroje z druhej skupiny zas napísali ľudia, ktorí tiež informujú o Ježišovi, no jeho posolstvo neprijali.
Hlavnými zdrojmi informácií o Ježišovom živote sú štyri evanjeliá. Marek, Matúš, Lukáš a Ján napísali Ježišov životopis niekoľko rokov po jeho smrti. Na základe vlastných skúseností a/alebo správ očitých svedkov podrobne opisujú Ježišovo narodenie, jeho poslanie, zázraky, vyučovanie a napokon jeho smrť a vzkriesenie. Títo autori boli Ježišovými prívržencami a chceli šíriť jeho posolstvo.
Existuje však aj niekoľko neutrálnych až „proti-ježišovských“ zdrojov, ktoré sa zmieňujú o existencii Ježiša:
- Jozef Flavius: Známy židovský historik, ktorý žil v 1. storočí. V jeho spisoch nachádzame aj pár slov o Ježišovi. Píše, že to bol múdry muž, ktorý konal divy a mal židovských aj nežidovských nasledovníkov. Opísal aj jeho smrť ukrižovaním a že „spoločenstvo kresťanov, pomenovaných po ňom, dodnes nevyhynulo“. Z jeho ďalších spisov je zrejmé, že Jozef Flavius nebol fanúšikom kresťanov. Jeho zmienku o Ježišovi považujú historici za potvrdenie Ježišovej existencie, keďže Flavius ako Žid nemal v záujme písať o Ježišovi, keby reálne neexistoval.
- Grécky filozof Celsus: Celsus, grécky filozof, ktorý žil v 2. storočí, líči Ježiša ako nebezpečného podvodníka. Tvrdí, že Máriino panenské tehotenstvo je nezmysel a zázraky, ktoré Ježiš vykonal, sú len čierna mágia. Ale ani Celsus jeho existenciu nespochybňuje.
- Tacitus a Suetonius: Títo významní rímski historici pôsobiaci na konci 1. storočia opisujú Ježiša ako zakladateľa kresťanstva.
Niektorí ľudia hovoria, že Ježišove príbehy a výroky sú iba vymyslené. Historici však tvrdia, že o Ježišovej existencii niet pochýb, a to z dvoch dôvodov: vzhľadom na vedeckú spoľahlivosť spisov o Ježišovi a na reakciu Ježišových nasledovníkov.
Zo starovekých rukopisov, ktoré máme dnes k dispozícii, je drvivá väčšina práve o Ježišovi. Na týchto zdrojoch je zaujímavé, že boli zapísané krátko po Ježišovej smrti. Otázka, či Ježiš skutočne žil, úzko súvisí s tým, či je Biblia pravdivá. Existuje mnoho vedeckých dôvodov, prečo brať ich spoľahlivosť vážne.
Ježišove radikálne posolstvo a tvrdenie, že vstal z mŕtvych, sa dajú spochybniť. Ale ako píše apoštol Ján, v čase písania evanjelií žilo ešte veľa ľudí, ktorí mohli tieto príbehy potvrdiť. Kto by si vymýšľal udalosti a detaily, keby ich mohlo množstvo ľudí okamžite vyvrátiť? Za šírenie správy o Ježišovom vzkriesení navyše mnohí jeho nasledovníci zaplatili vlastným životom. Napriek krutému mučeniu svoje svedectvo nezmenili ani o desiatky rokov neskôr! Klamstvá ľudia šíria, len keď im to vyhovuje, no sotva by bol niekto ochotný za nejakú lož položiť svoj život.
Neexistuje žiadny archeologický dôkaz, že Ježiš fyzicky chodil po tejto zemi. Je však mnoho archeologických nálezov, ktoré potvrdzujú udalosti, osoby a miesta, ktoré s ním súvisia. Vezmime si napríklad jeho židovský pôvod. Dlho sa tvrdilo, že Ježiš nemôže byť Žid, pretože oblasť Galiley nebola židovská. Tento názor vyvrátili až vykopávky synagógy a židovských rituálnych kúpeľov z tej doby. Našli sa aj kosti prepichnuté klincami, ktoré potvrdzujú, že v tom čase sa reálne vykonával trest smrti ukrižovaním.
Ďalšie archeologické nálezy potvrdzujú existenciu niektorých ľudí, ktorí sa stretli s Ježišom. Tieto archeologické nálezy dokumentujú kontext, v ktorom sa príbeh o Ježišovi odohráva, a zvyšujú dôveryhodnosť zapísaných udalostí. Médiá pravidelne prinášajú informácie o nových vykopávkach a objavoch z tej doby.
Hlavným dôvodom, prečo ľudia pochybujú, či naozaj existoval Ježiš, je nedostatok informácií. Aj keď medzi historikmi a vedcami je táto téma uzavretá, bežní ľudia často viac veria médiám, populárnym knihám či filmom, než odborníkom. Historici a vedci považujú biblické rukopisy za veľmi cenné historické dokumenty - bez ohľadu na to, či považujú Ježiša za Boha, alebo nie. Na to, aby si veril, že Ježiš skutočne žil, nemusíš byť kresťanom.
Mnoho ľudí nevie veľa o Ježišovi. Keď sa oňho začnú zaujímať, dôkazy o jeho existencii ich často prekvapia. Možno ťa zatiaľ Ježiš príliš nezaujímal, no teraz máš v hlave chrobáka.
Evanjelista Lukáš vo svojom evanjeliu píše o udalostiach narodenia: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesto v hostinci.“ (Lukáš 2:6-7)
Význam Biblie
Biblia je pokladnica. Neotvára svoj poklad hneď. Musíš sa ponoriť do jej hĺbky. Všetko Ti bude ukazovať na Neho. Ježiši, ďakujeme Ti , že si dal nám ľuďom Bibliu - svoje sväté slovo. 2/ Duchovná podstata: je Božím slovom. Obsahuje toľko odporúčaní, rád, záverov, návodov, príkazov, podmienok a hlavne uistení a zasľúbení, že vo svojej podstate zdanlivo tvorí ten najzložitejší recept na život, v skutočnosti je však tým najjednoduchším a najjasnejším receptom. Najdôležitejšia ingrediencia je Pán Ježiš Kristus.
Je rozdiel, ak človek vo svojej viere s Bohom starne, alebo rastie. Rast by však mal po narodení nasledovať. Niečo podobné sa deje aj v nebi. Očakáva sa znovuzrodenie jedinca, všetci sa tešia na ten Bohom predzvedený okamih.
Dnešné deti sú presne také isté ako deti za čias Mojžiša, Davida alebo Izaiáša. Žijeme vo svete a ten ako vieme je pod panstvom diabla. Bojuje proti svojmu oponentovi Bohu a snaží sa čo najviac ľuďom zabrániť prísť k Nemu. Pravda je, veriaci nepríde o spasenie, ale môže do večnosti vojsť ako slabo hospodáriaci sluha s „talentami“, ktorý nevydal všetko svoje úsilie na to, aby majetok zverený Bohom zhodnotil na maximum. Preto na veriacich číha pokušenie na každom kroku.
Ak teda príde pokušenie od magnetu diabol, musíme byť nastavený tak, aby k tej strane z ktorej prichádza pokušenie sme boli otočení tou odpudzovanou plochou. Tým automaticky nastavíme druhú stranu, ktorá nás ťahá k druhému magnetu, Bohu. V Písme sa píše, že Boh nedopustí, aby sme boli skúšaní nad naše možnosti. Ruku na srdce, koľkokrát sme ani v takých skúškach neobstáli, diablovi urobili radosť a Boha zarmútili. Skúsme vyskúšať princíp troch magnetov a keď príde pokušenie naše každodenné, obráťme sa k Bohu.
Naša zodpovednosť spočíva v tom, ako budeme k receptu na večný život pristupovať. Máme úplnú slobodnú voľbu, môžeme ho dokonca pokrčiť, zahodiť, spáliť. Prakticky tým meníme obsah lieku, ktorý má udržiavať naše srdce čisté, vo vzťahu k Bohu otvorené, plné milosti, lásky, ale aj spravodlivej sebakritiky vo svetle pravdy, ktorá nie je ničím iným ako účinnou látkou, stimulom k náprave. Všetci sme chorí a nemusíme sa za to hanbiť. Veď sám Pán Ježiš povedal, že prišiel liečiť chorých, teda nás, zdraví nepotrebujú lekára. Ani nemôžu potrebovať, na tejto zemi ani žiaden zdravý v tomto smere nikdy nebol a ani nie je. Jediný zdravý bol lekár, ktorý nám dal možnosť uzdravenia, berme teda jeho liek každý deň.
Osídlo, pred ktorým varuje Lukáš vo verši 35 je trvalou hrozbou pre všetkých ľudí. Je poukazom na nástrahy, návnady tohto sveta, ktoré nás dokážu k sebe pripútať natoľko, že si ani nevšimneme aké nebezpečenstvo nám hrozí. Ak nám pasca okamžite nezlomí väzy, potom máme ešte čas volať o pomoc. Paradoxom je, že keby sme volali na pomoc iných ľudí, nedokážu nám z pasce pomôcť. Pomoc musí prísť zhora, od mocnejšieho, múdrejšieho, milujúceho. Len On vie ako nás z pasce dostať. Aj tá najkrajšia návnada tohto sveta je v porovnaní s tým čo ponúka On iba falošným šmejdom.
Znakom kresťana nie je chudoba a slaboduchosť, znakom kresťana je pokoj v duši, pokoj v súvislosti s majetkom, aj vo vzťahu k ľuďom. Znakom kresťana je empatia, zhovievavosť, porozumenie a láska. Okrem týchto znakov má kresťan aj práva a výsady. Má právo kedykoľvek a odkiaľkoľvek pristúpiť pred Boha a predniesť mu svoje radosti, starosti, vďaky a prosby. Jeho výsadou je, že každá srdcom prednesená modlitba bude vzatá na vedomie samotným Stvoriteľom. A to dokonca aj v prípade ak by prosil za nepriateľov. Samozrejme, ak je niekto nepriateľ kresťana, na 90% je aj nepriateľom Boha! A len kresťan má tú výsadu, že za takéhoto človeka môže prosiť a žehnať mu dobro v prítomnosti samotného Boha.
Je tomu tak i vo viere a Písmo nás na to upozorňuje od začiatku po koniec. Naše duševné srdce treba sýtiť zdravým pokrmom, vlastne liekom, ktorým nie je nič iné ako Božie Slovo. Naše srdce je totiž od narodenia choré. Choré je však po stránke odlúčenia od Boha a uzdraviť ho môže len liek pre neho určený. Na ten už ŠÚKL dosah nemá, za jeho správne užívanie a čistotu sme zodpovední my sami. Výpadok tohto lieku na trhu nehrozí, na lúkach nerastie, v poli sa neseje a ani nezberá. Je ním Božie slovo.