Nech tvoj duch preteká významom

Sviatok Epifánie - Zjavenia Pána - Cirkev slávi 6. januára. Zatiaľ čo kresťanský Západ v tento deň venuje pozornosť poklone troch mudrcov Božiemu dieťaťu, kresťanský Východ si pripomína Ježišov krst.

Všetky štyri evanjelia podávajú správu o Ježišovom krste. Ján káže pri Jordáne obrátenie a pokánie. Ježiš o tom zjavne počuje a prichádza k nemu, aby sa dal pokrstiť.

Ježišov krst, ktorý je aj jeho prvým verejným vystúpením, je sprevádzaný udalosťami, ktoré ho charakterizujú ako „Božieho Syna“ a zjavujú dovtedy skrytého Boha ako jedného Boha v troch osobách. Tropár sviatku ospevuje toto zjavenie - zjavenie sa - Boha nasledovne: „Pri tvojom krste v Jordáne, zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica. Otcov hlas ti vydal svedectvo. Nazval ťa svojím milovaným synom. Aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov. Svojím zjavením si osvietil celý svet.

Krst ukazuje, že Boh opäť prijíma ľudí, ktorí sú ochotní sa obrátiť, za svoje deti. Ikona ukazuje púštny kraj. Strmé skaly tvoria roklinu, cez ktorú tečie Jordán. Roklina delí ikonu na dve polovice. Pripomína hlbokú priepasť medzi Bohom a ľuďmi, ktorú spôsobil pád do hriechu. Táto priepasť je pre ľudí neprekonateľná.

Podľa starozákonných židov púšť a voda patria medzi sily prinášajúce smrť a preto patria do oblasti vlády zla, ktorú ľudia nedokážu prekonať. Spolu s ríšou smrti, ktorú pripomína jaskyňa v ľavom dolnom kraji ikony, sú miestom najväčšej vzdialenosti od Boha. V čase, keď Ján káže o nutnosti obrátenia ľudí k Bohu, prichádza Ježiš do tohto bezduchého sveta odvráteného od Boha. Ježiš stojí nielen v skalnej rokline, ale aj uprostred vody. Priepasť, považovaná za neprekonateľnú, a voda, považovaná za hrozivú, stratili svoju hrôzu.

Ján ponára Ježiša na jeho žiadosť do vody, ale súčasne ho ohlasuje ako Božieho Syna, ktorý krstí Svätým Duchom. „Krst skrze Svätého Ducha“ znamená, že Ježiš obnovuje ľudí nielen zvonka, ale od základu, zvnútra. Ježiš sa ponorí do vody a požehná ju. Odteraz voda už nie je v službe zla, ale v službe Boha, jej ničiteľská sila prinášajúca nešťastie sa stáva životodarnou silou. Na mnohých ikonách sú do vody vmaľované hady a draky. Predstavujú niečo nebezpečné a zlé, čo síce číha všade, ale Ježišovi nemôže uškodiť. Ježiš je pod ochranou Najvyššieho a môže preto pozerať do očí nebezpečenstvám: šliapať po levoch a drakov a ísť svojou cestou cez všetky hrôzy.

Na mnohých ikonách je možné zbadať aj často prestrašene pôsobiaceho riečneho boha. Vylieva krčah s vodou a predstavuje tým Jordán, ktorý sa „vrátil späť“; ženská postava s korunou a žezlom, ktorá sa sediac na chrbte zvieraťa odvracia od Ježiša, stelesňuje more, ktoré „uvidelo a utieklo“. Temná jaskyňa, ktorá pripomína ríšu mŕtvych a tým ikonu Vzkriesenia, už dáva tušiť, že Ježiš sa nezľakne ani smrti. Na konci svojej cesty sa jej vydá a vyvedie všetkých k životu. Ježišom prichádza život!

Z neplodnej púštnej pôdy vyrastá malý strom. Pripomína Izaiášov výhonok, ktorý oznamuje mesiášsku ríšu, a slová, ktorými prorok Izaiáš predpovedá príchod Spasiteľa: „Teš sa, pláň a pustatina, plesaj, púšť, a rozkvitni [...] Povedzte malomyseľným: Vzchopte sa, nebojte sa, hľa, váš Boh! [...] príde a spasí vás.“ (Iz 11,1-2, 10-11; 35,1-4) Príchodom Ježiša sa síce napĺňajú tieto slová, no aby sa stali úrodnými pre ľudí, je potrebné, aby boli ochotní obrátiť sa k Bohu. Ján nachádza k tomu dôrazné slová: „Sekera je už priložená na korene stromov.

Nad Ježišom sa otvorilo nebo. Jeho tmavá modrozelená farba ukazuje bezodnú hĺbku Božej slávy, z ktorej sa zjavuje na zemi Ježiš, Boh, ktorý sa stal človekom. Jeden lúč tejto slávy padá na neho. Jeho tri hroty znamenajú, že kde je Ježiš, tam sa zjavuje sláva trojjediného Boha, kde je Ježiš, tam je Boh. Hlas z neba - naznačený trojuholníkom, ktorý možno vidieť v modrozelenej farbe otvoreného neba - vysvetľuje, kto je tento Ježiš: milovaný Boží Syn. „Syn“ je viac ako poverenec alebo splnomocnenec. Božími poverencami môžu byť aj ľudia. Ježiš je však viac. On je Syn a tým Boh. Príchodom Ježiša je opäť otvorená ľuďom Božia blízkosť. Cestu k nej ukazuje načúvanie jeho slovu, ktoré by chcelo opäť odkryť Boha ako ich Otca, a príklad jeho života.

Kto sa pripojí k Ježišovmu príkladu, prispieva k tomu, že sila zla vo svete zostáva ohraničená. Skrze svoje ponorenie jej Ježiš stanovil hranice. Ježiš ňou prešiel - Ježiš je často namaľovaný v pozícii kráčania - a opäť sa vynoril z vody - zo všetkých priepastí. Kto kráča s ním, tomu zlo nemôže nijako uškodiť.

Krst znamená začiatok. Pre Ježiša je začiatkom jeho verejného pôsobenia. Krstom začína Božie kráľovstvo nadobúdať novú podobu. Pre ľudí krst znamená začiatok života s Bohom, začiatok kresťanského bytia. Kto sa dá pokrstiť, vyhlasuje svoju ochotu nasledovať Ježiša a stať sa Božím dieťaťom. Kto je pokrstený, je oslobodený od cudzieho rozkazovania zo strany zla. Už nie je otrokom, ktoré je nútený nasledovať cudziu vôľu, ale synom a dcérou, a rozhoduje sa v slobode a z vlastného presvedčenia pre cestu dobra. Ježiš patrí úplne Otcovi, úplne dobru - a s ním všetci, ktorí chcú ísť Ježišovou cestou a na znak toho sa dajú pokrstiť. Znakom príslušnosti k zachraňujúcemu Bohu je biely odev (Zjv 7,9). Na ikone anjeli prinášajú biele odevy. Keď krstenca poliali vodou alebo ponorili do vody, dali mu alebo obliekli biely odev.

Vo svojom liste Galaťanom svätý Pavol vysvetľuje, že kto je v Krista pokrstený, Krista si obliekol akoby odev a skrze vieru sa stal Božím dieťaťom, novým človekom. Pôsobením Boha je aj to, čo ľudia robia v nasledovaní Ježiša. Preto je krst znakom odchodu. Tento odchod je - v protiklade k odchodu Izraelitov z Egypta - nielen odchodom, aby unikli pred pozemskou smrťou, ale odchodom do večného života pri Bohu: „Veriaci, zachovajme milosť a jej pečať. Veru, ako kedysi židia unikli pred smrťou skrze dvere natreté krvou, tak nech je pre nás tento kúpeľ božského znovuzrodenia sviatkom odchodu, na ktorého konci uvidíme neprístupné svetlo Trojice.“ (Kánon Bohozjavenia, 9.

Čo znamená prežívať mladosť, keď sa necháme prežiariť a premeniť veľkou zvesťou evanjelia? Je to dar, ktorý môžeme neužitočne premrhať, alebo ho môžeme prijať s vďačnosťou a prežívať ho v plnosti. Boh je pôvodcom mladosti a pôsobí v každom mladom človeku. Mladosť je požehnaným časom pre mladých a je požehnaním aj pre Cirkev a svet. Je to radosť, pieseň nádeje a blahoslavenstvo. Oceniť mladosť znamená vnímať toto obdobie života ako vzácnu chvíľu a nie prechodnú fázu, v ktorej sa mladí cítia postrkovaní do dospelosti.

Prechod z detstva do dospelosti za Ježišových čias bol vytúženým životným krokom, ktorý bol s radosťou oslavovaný. Preto keď Ježiš vrátil život „malému dievčaťu“ (Mk 5, 39), vyzval ho urobiť ďalší krok, umožnil mu dorásť a stať sa „dievčaťom“ (Mk 5, 41). Keď mu povedal: „Dievča, vstaň!“ (Talitha kum), zároveň ho urobil zodpovednejším za svoj život tým, že mu otvoril brány mladosti. „Mladosť, obdobie rozvoja osobnosti, je poznačené snami, ktoré sa postupne zhmotňujú, vzťahmi, ktoré sú čoraz pevnejšie a vyváženejšie, pokusmi a experimentmi, rozhodnutiami, ktoré postupne budujú projekt života.

Láska k Bohu a náš vzťah so živým Kristom nám nebránia snívať, nevyžadujú, aby sme zúžili svoje horizonty. Naopak, táto láska nás pobáda, stimuluje a inšpiruje k lepšiemu a krajšiemu životu. Slovo „nepokoj“ zahŕňa mnohé túžby sŕdc mladých ľudí. Neuspokojený nepokoj spolu so schopnosťou hľadieť s úžasom na novosti, ktoré sa objavujú na horizonte, otvárajú cestu odvahe, ktorá ich podnecuje, aby zobrali život do vlastných rúk a stali sa zodpovednými za svoje poslanie. Tento zdravý nepokoj, ktorý sa prebúdza najmä v mladosti, je charakteristický pre každé srdce, ktoré zostáva mladé, disponibilné, otvorené. S tou­to hlbokou nespokojnosťou môže spolunažívať pravý vnútorný pokoj.

Pred nejakým časom sa ma priateľ spýtal, čo vidím, keď myslím na mladého človeka. Odpovedal som: „Vidím chlapca alebo dievča, ktorí hľadajú svoju cestu, ktorí chcú lietať oboma nohami, stavajú sa zoči-voči svetu a pozerajú sa na horizont očami plnými nádeje, plnými budúcnosti a aj ilúzií. Mladý človek stojí na oboch nohách podobne ako dospelí, ale na rozdiel od dospelých, ktorí ich majú paralelne vystreté, mladý človek má vždy jednu nohu pred druhou, pripravený vyraziť, vymrštiť sa. Mladí sa vždy vrhajú dopredu. Hovoriť o mladých znamená hovoriť o prísľuboch, znamená to hovoriť o radosti. Mladí majú veľkú silu, sú schopní pozerať dopredu s nádejou. Od malička sa stretávame s výrokmi vyslovenými na našu adresu, ktoré sú čímkoľvek, len nie požehnaním. „Ty si ale nemehlo!“ „Máš obidve ruky ľavé!“ „Z teba nikdy nič nebude.“ „Ty si taký trojkár, na viac ani nemáš.“

Je až zarážajúce, akú veľkú moc nad nami majú tieto vyhlásenia, a to najmä vtedy, ak boli vyslovené našimi autoritami (rodič, učiteľ, tréner, lekár…) a my sme im uverili. Jedným z hlavných duchovných princípov, ktoré nám odhaľuje Biblia, je princíp moci vysloveného slova. Slovo je nástrojom, ktorým Boh stvoril duchovný aj materiálny svet. Vyslovené slovo je vyjadrením myšlienky (informácie) a duchovnej sily (viery), ktorá má stvoriteľskú moc (schopnosť meniť realitu). Boh niečo povedal a stalo sa to. Podobnú moc majú do určitej miery aj ľudské výroky, a to najmä vtedy, ak sú vyslovené so silným duchovným nábojom, ktorý im dodávajú napríklad silné emócie, vedomie si vlastnej autority alebo viera hovoriaceho. Na tomto princípe stojí tiež sila požehnania (tzn. dobrorečenia - vyslovenia dobrého na niečiu adresu) a prekliatia (tzn.

Keď sú nad niekým vyslovené rôzne negatívne výroky a dotyčný človek im uverí, tie sa dostanú do jeho podvedomia a dokážu zmeniť jeho vnímanie seba samého. Táto skutočnosť môže doslova paralyzovať jeho život a zabrániť mu v rozvinutí obrovského potenciálu, ktorý Stvoriteľ vložil do každého človeka na tejto zemi. Dobrou správou je, že z tohto „onálepkovania“ je možné sa vymaniť.

Už ste počuli, že Winstonovi Churchillovi v 6. triede základnej školy povedali, že z neho nikdy nič nebude? Tento muž sa neskôr stal ministerským predsedom Veľkej Británie a kľúčovou politickou osobnosťou v boji proti hitlerovskému Nemecku. Istému mladému Američanovi kedysi povedali, že nemá žiadne umelecké nadanie. Ďalší príklad sa týka aj našej krajiny. Vedeli ste, že niekoľkonásobnej olympijskej medailistke Anastázii Kuzminovej v jej rodnom Rusku povedali, že je neperspektívna pre ich reprezentáciu, a to preto, že chcela skĺbiť rodinný život so športovou kariérou?

Možno aj vám napádajú ďalšie mená konkrétnych ľudí, ktorí sa dokázali vymaniť z negatívneho ohodnotenia a onálepkovania svojho života. Vidíme, že je to možné. Božou vôľou je, aby sme všetky tieto negatívne nálepky odstránili zo svojich životov a úlohou tohto článku je presvedčiť čitateľov, že je to možné.

V Betleheme žil jeden mladík, ktorého odmalička podceňovali. Jeho bratia oproti nemu vyzerali oveľa schopnejšie, a to do takej miery, že to poplietlo aj Božieho proroka Samuela. Práve Samuelovi Boh povedal, že má ísť do Betlehema k istému Izajovi a jedného z jeho synov má pomazať za kráľa nad Izraelom. Samuel urobil, ako mu prikázal Hospodin. Keď prišiel do Betlehema, starší mesta mu vyľakaní vyšli v ústrety s otázkou: „Znamená tvoj príchod niečo dobré?“ Odvetil: „Všetko je v poriadku. Prinášam obetu Hospodinovi. Posväťte sa a poďte so mnou k obete s hostinou.“ Potom posvätil Izaja i jeho synov a pozval ich k obete s hostinou.

Keď ta prišli a Samuel uzrel Eliába, pomyslel si: „Pred Hospodinom stojí iste jeho pomazaný.“ Hospodin však povedal Samuelovi: „Nehľaď na jeho zovňajšok a vysokú postavu. To nie je ten pravý. Ja neposudzujem tak ako človek. Ten si všíma zovňajšok, Hospodin si však všíma srdce.“ Potom zavolal Izaj Abinadába a predstavil ho Samuelovi. Ten však povedal: „Ani toho si Hospodin nezvolil.“ Ďalej predstavil Izaj Šammu. Dostal odpoveď: „Ani toho si Hospodin nezvolil.“ Tak predstavil Izaj Samuelovi sedem svojich synov. Samuel však povedal Izajovi: „Z nich si Hospodin nevyvolil ani jedného.“ Samuel sa spýtal Izaja: „Sú to už všetci tvoji chlapci?“ Odpovedal: „Chýba ešte najmladší, ale ten pasie ovce.“ Samuel nato povedal Izajovi: „Pošli poňho a priveď ho, lebo skôr si nesadneme, kým sem nepríde.“ Poslal teda poňho. Bol ryšavý, mal bystré oči a pekný vzhľad. Božie vyvolenie padlo na outsidera, na niekoho, o kom by to ani prorok Samuel nepovedal.

Dávida nechali pri ovciach, hoci vedeli, že Samuel chce vidieť Izajových synov. Hoci sa Dávid stretol s podceňovaním, pre Hospodina to nebol problém a povolal ho k veľkému dielu. Aj keď už bol pomazaný za kráľa, vidíme, že ho jeho bratia aj naďalej podceňovali. Prejavilo sa to tesne pred jeho legendárnym súbojom s filištínskym obrom Goliášom. Najstarší Dávidov brat mu vtedy nahnevane povedal: „Načo si sem prišiel? Komu si zveril tých zopár oviec na púšti? Poznám tvoju namyslenosť a zlobu srdca.

Dávidova schopnosť mať intenzívny vzťah s Bohom mu umožnila prekonať všetky hendikepy a podceňovanie, s ktorým sa stretával. V hĺbke srdca vedel, že našu budúcnosť neurčujú slová kritikov či ľudí, ktorí nás odpisujú, ale sú to Božie výroky a jeho láskavý postoj k nám, ktorý dáva šancu na úspech aj outsiderom. Už sme sa tu zmienili o Dávidovom skvelom vzťahu s Bohom, ktorý je do dnešných dní príkladom intenzity a intimity duchovného života. Tento vzťah s Hospodinom úplne zmenil Dávidovo vnímanie seba samého.

Hospodin je môj pastier; nebudem mať nedostatku. Dávid, ktorý sám bol pastierom, videl seba samého ako ovečku dobrého Pastiera. Vedel, že sám Hospodin je jeho pastierom a ako pastier sa oňho stará v každej oblasti jeho života. Dávid vyjadril presvedčenie, že nebude mať nedostatok, presnejšie preložené: nič mu nechýba. Pasie ma na zelených pažitiach; vodí ma popri tichých vodách. (Ž 23,2; ROH) Božou vôľou pre nás sú zelené pažite a tiché vody, biblický symbol nasýtenia, napojenia a odpočinutia. Keďže Pán je dobrým pastierom, jeho starostlivosť o nás je prvotriedna. Keď ho takto poznávame, ľahko uveríme tomu, že nás zlé výroky nášho okolia nemusia limitovať.

Občerstvuje moju dušu; vodí ma po cestách spravodlivosti pre svoje meno. (Ž 23,2; ROH) Naša duša je veľmi dôležitá. Rôzne negatívne nálepky, ktoré sme počas života dostali, priamo vplývajú na stav našej duše a niekedy majú tendenciu sa natrvalo zapísať do nášho podvedomia, a to nás potom zväzuje a bráni nám v každej potenciálnej príležitosti k rozletu alebo úspechu. Náš Nebeský Otec „občerstvuje“ našu dušu, hebrejské slovo, ktoré je tu použité, môžeme tiež preložiť ako „obnovuje“, a to je veľmi dôležité. Otec chce, aby bola naša duša slobodná a mohla plne rozvinúť svoj potenciál. Navyše nás aj „vodí po cestách spravodlivosti“, čo znamená, že nám dáva smer a silu kráčať životom v súlade so svojimi požiadavkami na spravodlivý a svätý život. Jednoducho je nám pomocou, aby sme dokázali naplniť jeho vôľu v našich životoch.

Aj keby som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou; tvoj prút a tvoja palica ma potešujú. (Ž 23,3; ROH) Najväčšou prekážkou, ktorej ľudia často čelia a ktorá ich zväzuje, je strach. Dávid vedel, že na toto existuje liek. Je ním Božia prítomnosť a jeho vplyv na naše životy. Keď vieme, že živý a konajúci Boh je s nami, nemusíme sa báť ani v takej situácii, ktorú Dávid nazýva „dolinou tône smrti“.

Pripravuješ predo mnou stôl pred mojimi protivníkmi; olejom mažeš bohate moju hlavu; môj pohár preteká. (Ž 23,4; ROH) Dobrý pastier je zaopatriteľom našich potrieb v každej situácii. Dokáže nám prestrieť stôl aj v prítomnosti našich nepriateľov. Dá sa povedať, že má záľubu v tom nás požehnať tak, aby to neuniklo našim neprajníkom. Štedro nám udeľuje svoje pomazanie, zmocnenie a uschopnenie ku každému dielu, ku ktorému nás povolal. K tomu všetkému nám dopriava hojnosť svojej priazne.

Áno, len dobré a milosť ma budú sledovať po všetky dni môjho života, a budem bývať v dome Hospodinovom dlhé časy. (Ž 23,5; ROH) To, čo Dávid o Bohu vedel a ako Boha poznal, ho priviedlo k trvalému životnému presvedčeniu, že po celý život ho budú sprevádzať dobré veci od Boha a stále bude zažívať prejavy jeho nesmiernej milosti.

Keď starozmluvný izraelský národ pod vedením Jozuu prekročil Jordán a vošiel do zasľúbenej krajiny, ich prvou zastávkou bolo miesto zvané Gilgál. Tu sa Izraelčania utáborili a Jozua dal obrezať ľud, ktorý počas putovania na púšti nevykonával obriezku, a na tomto mieste tiež oslávili prvý sviatok Pesach v krajine, ktorú im dal Hospodin. Jozua tu vztýčil 12 pamätných kameňov, ktoré vzal z Jordánu. Boh tu prorocky ukazuje svoj zámer odstrániť od Božieho ľudu, to znamená aj od nás, „potupu Egypta“, teda všetky negatívne nálepky z nášho starého života, ktoré ovplyvňujú naše vnímanie seba samých. Gilgál znamená dôležitý míľnik v dobývaní zasľúbenej krajiny.

Odpoveď je pomerne jednoduchá. Vierou! Apoštol Pavol hovorí: „A tak my už odteraz neznáme nikoho podľa tela. A jestli sme aj poznali Krista podľa tela, ale teraz už viacej neznáme. Žiadne Božie dieťa, žiaden znovuzrodený kresťan nemusí byť limitovaný obmedzeniami, ktoré sa naňho nalepili v dôsledku kritických a neprajných slov druhých ľudí. Písmo nás povzbudzuje, aby sme sa na druhých i na seba nepozerali „podľa tela“, ale „podľa ducha“ podľa nášho znovuzrodeného „pravého ja“, o ktorom hovorí, že je celkom nové a to „drievne“ - staré sa pominulo aj so všetkými negatívnymi nálepkami. Všetko je nové! Starý, slabý, neschopný, onálepkovaný život sa skončil a začína sa nový, požehnaný, o ktorom Písmo hovorí, že sa premieňa „od slávy k sláve“.

Apoštol Pavol je pre nás v tejto téme sám inšpiráciou. Dokázal obstáť v rôznych ťažkých situáciách. Napísal tieto slová: „Viem byť aj ponížený a viem i mať hojnosť - v každej veci a vo všetkých veciach som vycvičený; viem aj sýtym byť aj lačnieť, mať hojnosť aj trpieť nedostatkom. Musíme bez výhrad prijať myšlienku, že Boh nás miluje a jeho vôľou pre náš život je, aby sa nám dobre darilo. Toto je pravda, aj napriek tomu, že ju niekedy ľudia spochybňujú a je pre nich ťažké ju prijať. Zvesť o dobrom Otcovi, ktorý svojim deťom dáva dobré dary, bola a je charakterizujúcou črtou učenia Ježiša Krista (Mt 7,11). Apoštol Ján začína svoj 3. list pozdravom, ktorý nádherne vystihuje Boží postoj k nám: „Milovaný, prajem ti, aby si sa mal vo všetkom dobre a aby si bol zdravý, tak ako sa má dobre tvoja duša.“ (3Jn 2;ROH) Možnože sme po celý svoj život počúvali slová neprajníkov a rôzne osočovania, nič to však nezmení na Božom postoji voči nám. Áno, všetci sme rôzni ľudia, pozažívali sme v živote aj nepekné veci, no s každým z nás má Boh svoj do­brý plán.

Nikdy nezabúdajme, že existuje Božia vôľa pre život každého z nás. Táto vôľa je podľa slov Písma „dobrá, príjemná a dokonalá“ (Rim 12,2). Nebeský Otec sám do nás vložil schopnosti a talenty, len ich treba objaviť a rozvíjať. Každý, kto sa obrátil ku Kristovi a znovuzrodil sa, môže v sebe nájsť niečo dobré. Základ, na ktorom môže postaviť nový život. Život, na ktorom spočíva Božie požehnanie a priazeň. Na záver dodám povzbudenie pre nás, aby sme sa nikdy nestali tými, ktorí ľudí akýmkoľvek spôsobom negatívne „nálepkujú“.

Použité preklady Biblie:ROH - Preklad prof.

tags: #nech #tvoj #duch #preteka