Motív "Smrť a dievča" je známy predovšetkým zo stredovekého umenia a literatúry. Zobrazuje konfrontáciu mladej ženy so smrťou, často v podobe kostlivca alebo rozkladajúcej sa mŕtvoly. Tento motív slúžil ako memento mori - pripomienka pominuteľnosti života a nevyhnutnosti smrti. V rôznych obdobiach a kultúrach sa tento motív interpretoval odlišne, no vždy zostával silným symbolom ľudskej existencie.
V tomto článku sa bližšie pozrieme na tento motív a jeho rôzne interpretácie, ale aj na prírodné a historické súvislosti obce Jedľové Kostoľany, ktorá sa nachádza na Slovensku.
Hans Baldung Grien - Smrť a dievča
Geografická charakteristika Jedľových Kostolian
Väčšia časť chotára obce Jedľové Kostolany sa rozprestiera na svahoch najmenšej časti horstva Tríbeč, nazývanej „Sokolec“. Toto pomenovanie dostala od najvyššieho kopca, ktorý sa nachádza v tejto časti Sokolca. Tento je vysoký 801 m. Kopec sa nachádza medzi Malou Lehotou a Veľkým Poľom, nad Tomovým štálom. Menšia časť chotára sa nachádza aj na severných svahoch Pohronského Inovca.
Zaujímavým morfologickým celkom je kotlina Jedľových Kostolian. Je to kotlina erozívneho charakteru. Vznikla ako prepadlina pri neogénnom výzdvihu Tribeča. Prostredná kryha poklesla najnižšie, na nej leží najnižšia časť obce --Dedina. Okolité kopce spadajú do tejto kotliny stupňovite. Na východe kotliny sa nachádzajú andezitové kopce Cigánska pažiť (523 m) a Hradište (440 m). Zložené sú z andezitu a patria k Pohronskému Inovcu. Aj Včelár (5l6 m) je andezitový, hoci ho od Inovca oddeľuje Žitava.
Od Malej Lehoty až po Jedľové Kostolany je Sokolec oddelený od Inovca erozívnym údolím Žitavy, zvaným Uhliská (miestne - Drienovská dolina). Pohronský Inovec, ako mladotreťohorné sopečné horstvo, sa skladá prevažne z andezitov rozličného petrografického zloženia, ako aj andezitových tufov.
Najnižšie položené miesto v obci je pri Mlyne, kde je nadmorská výška 340 m. Najvyššie položené miesto je Bresov vrch, vysoký 729 m. Polohu obce určujú tieto zemepisné súradnice: 48°29¢ severnej zemepisnej šírky a l8°30¢ východnej zemepisnej dĺžky.
Flóra a fauna
Horstvá Tríbeč a Inovec fytogeograficky patria do oblasti západokarpatskej kveteny. Oblasť je od juhu otvorená do Dunajskej nížiny a stýka sa s panónskou rastlinnou oblasťou, ktorej hranica prechádza cez Zlaté Moravce. Toto ovplyvňuje značne charakter tunajšej vegetácie. Teplomilné panónske elementy prenikajú údolím Žitavy až ku Včeláru /Poniklec/. Dominantnými drevinami v lesoch sú dub, hrab a buk. V Bresovom vrchu sa nachádzajú ešte zbytky pôvodnej jedle bielej. V Lome rastie dub cerový a v Kemenci rastú borovica obyčajná, ale aj borovica čierna. V Lome rastie jedľa - dúglaska a borovica - vejmútovka.
Fauna Tríbeča je lokálne bohatšia ako fauna Pohronského Inovca. Okrem živočíchov žijúcich v listnatých lesoch ako sú jeleň, daniel, srnec, diviak, muflón, líška, pozornosť zasluhujú aj biotopy pasienkov a lúk. Napr. Tok Žitavy, ako aj potok v Hlbokej, má charakter pstruhového pásma so pstruhom potočným a pĺžom. V minulosti sa v nich vyskytoval rak riečny. Podľa ústneho podania sa vyskytovala v minulom storočí v Drienovskej doline aj vydra.
Z cicavcov tu býval rozšírený syseľ (citellus citellus) a hraboš poľný (Microtus arvalis). Z vtákov sa cez zimu medzi obydliami pohybovali veľmi často pipíšky (galerida cristata). Na pasienkoch za kravami poletoval pestrofarebný dudok (upupa epops) a trasochvosty biele (Motacilla alba). Nutné je pripomenúť, že z poľa sa vytratili jarabice, ktoré v čase žatvy poletovali v kŕdľoch. Zmizli aj prepelice. V šesťdesiatych rokoch pribudla do chotára hrdlička záhradná, ktorá sa rozšírila do Európy z Balkánu.
| Parameter | Hodnota |
|---|---|
| Priemerná ročná teplota vzduchu | 7,5°C |
| Zrážky vo vrcholových partiách Pohronského Inovca | 950 mm |
Historický kontext
Archeologické nálezy, ktoré sa našli v obci, sú dôkazom toho, že v chotári obce žil človek už v dobe kamennej. Podľa písomných prameňov, osídlenie katastra obce bolo už v mladšej dobe Rímskej, ktorá existovala v II. až V. Obec sa spomína prvýkrát v písomných prameňoch v roku 1075 v súvislosti s potokom Feniosaunica (Jedľová Štiavnica). Týmto potokom bola označená aj hranica Beňadického opátstva kráľom Gejzom I.
V obci bola údajne kolonizácia Sikulov, čo svedčí o strážnej funkcii obce. Pravdepodobne to bolo v súvislosti so strážnou vežou Túrňa, ktorá mala súvislosti s Hrušovom. Hrad vlastnil i Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr ho vlastnili Bebekovci. V XV. V inom písomnom prameni sa udáva, že Túrňa bola vybudovaná až v XV. storočí. Nepriamo sa potvrdzuje existencia obce najneskôr v XII. storočí aj tvrdením významného slovenského historika P. Ratkoša, ktorý tvrdí, že teritórium, na ktorom žilo v XI. a XII. storočí slovenské obyvateľstvo, charakterizujú zamestnanecké názvy obcí, ktoré už nevznikali po roku 1200. Sú teda staršieho pôvodu. Napr.
V ďalšom prameni sa obec spomína v roku 1327, medzi príslušenstvom hradu Hrušov, ako obce s platením cla. S týmto možno stotožniť aj existenciu Túrne. V roku 1388 sa obec spomína znova, ako majetok hrušovského hradu, ktorému obec patrila až do XVII. Prvá zmienka o existencii kostola v obci je z roku 1332. Pravdepodobne bola tu už aj fara, lebo sa v XV. storočí spomína fara zo XIV. V obci sa v roku 1424 vyberalo mýto.
V roku 1537 dostal právo v obci ťažiť zlato a drevo Alexander Thurzo, o čom sa hovorí v pokonávke medzi Alexandrom Thurzom a Jánom Záblatným z Hrušova. Turci boli pánmi Slovenska skoro 150 rokov, čo sa dotklo aj Kostolian. V roku 1543 a 1544 vznikol Ostrihomský sandžak (turecká správna územná jednotka), ktorý sa rozprestieral väčšinou na území Slovenska.
V XVII. storočí prešli Kostoľany pod topoľčianske panstvo. Prvým majiteľom Topoľčianok bol Haslow, ktorý ich dostal do daru od kráľa Karola I. v roku 1307. Kaštieľ do dnešnej podoby dal prebudovať jeho vtedajší majiteľ Ján Keglewich v rokoch 1818 až 1825. Významným majiteľom Topoľčianok bol František Rákoczi II., ktorý prišiel do Topoľčianok v roku 1703. Počas jeho protihabsburského povstania mal tu hlavný stan.. Pod jeho kuruckými zástavami bojovali aj poddaní z celého Tekova. Je predpoklad, že tam bojovali aj obyvatelia Kostolian, čo potvrdzuje aj priezvisko „Kuruc“, ktoré získal účastník povstania, ako prímenie k priezvisku „Lukáč“.
Po potlačení povstania bolo Rákoczimu ponúknuté zostať v Uhorsku za podmienky, že zloží cisárovi prísahu vernosti, čo však omietol Rákoczi urobiť. Radšej zvolil emigráciu. Odišiel cez Poľsko a Francúzsko do Turecka, kde aj v roku 1735 zomrel. Jeho pozostatky sú prevezené do Dómu sv.
Podľa ústneho podania boli labanci ubytovaní aj na Kostolanoch, kde sužovali obyvateľstvo. Jeden z labancov sa dal kolísať v izbe v plachte uviazanej o hradu. Tieto ťažké podmienky dávali podnet na zbeh. Iným prejavom nespokojnosti bolo zbojníctvo. Zbojníkmi sa stávali najmä bývalí Rákocziho vojaci. Bola to účinná forma odporu voči pánom a staronovým feudálnym poriadkom, ktoré sa udomácňovali v krajine v ešte prísnejšej podobe.
K zničeniu Túrne došlo medzi rokmi l7ll a l796, kedy bol vysvätený súčasný kostoliansky kotol, do ktorého už bol nainštalovaný zvon pochádzajúci z Túrne. Podľa povesti bol zvon z Túrne pri výbuchu Túrne zahodený až na Cigánsku pažiť. Tam ho našli pastieri svíň - kanási, pri pasení, kde už bol zašudený v zemi a vyryli ho svine. Zvon údajne zvonil nasledovne: „Sviňa ryla nevyryla, kan rev, ten vyrev“. Zvon slúžil kostolu až do roku l9l6, kedy ho zobral erár.