Novoapoštolská cirkev na Slovensku: Informácie a pohľady

Niektorým sa z ich cirkvi stavajú vlasy dupkom, iní ju považujú za bežnú kresťanskú cirkev. Novoapoštolská cirkev, ktorú na Slovensku oficiálne zaregistrovali v roku 2001, síce nie je príliš viditeľná, priznáva však, že väčšie cirkvi dráždi. Po svete behá asi jedenásť miliónov jej veriacich, na Slovensku len pár stoviek. Vznikla v 19. storočí.

Religionista Zdeněk Vojtíšek z Husitskej teologickej fakulty Univerzity Karlovej, ktorý sa venuje sektám a novým náboženským hnutiam, tvrdí, že ľudia, čo za vznikom stáli, boli „súčasťou veľkého hľadania konca sveta v danom období. V USA a v Európe vtedy rástli hnutia, ktoré ho silno očakávali. Podľa Vojtíška bolo cieľom vytvoriť cirkev, ktorá prekoná nedokonalosti tých ostatných a vráti sa až k začiatkom apoštolskému modelu. „Chceli zhodiť nános histórie a doktríny, udomácnené v ostatných kresťanských cirkvách.“

Prezident Novoapoštolskej cirkvi na Slovensku Ľubor Kučera vysvetľuje, že cirkev vznikla, „keď Ježiš vyslal svojich apoštolov, aby šírili evanjelium. V Nemecku a Anglicku sa toho ľudia chytili a rozhodli sa, že oživia pôvodnú apoštolskú pracirkev. Keďže však šlo o nových apoštolov, odrazilo sa to aj na názve.“

Vzťahy s inými cirkvami a financovanie

Väčšinové cirkvi majú voči svojim kolegom z radov novoapoštolov rezervovaný postoj, cíti ich aj Kučera. „Cirkvi, ktoré majú veľa veriacich, k nám nemajú práve najvrúcnejší vzťah. Dominantná sila sa len nerada delí s inými. Mimo Slovenska je to inak - tam, kde je sila katolíkov menšia, napríklad v Česku alebo Nemecku, musí byť aj ich dialóg s inými cirkvami na inej úrovni.“ Novoapoštolská cirkev nie je ani súčasťou Ekumenickej rady cirkví v SR.

Doteraz nepoberali žiadne príspevky zo štátneho rozpočtu, v roku 2010 zmenili názor. „Roky sa financujeme výhradne z vlastných zdrojov, príspevok sme žiadali len na prevádzku, keďže naši duchovní pracujú zdarma. Ide o čestné funkcie, živia ich iné profesie,“ hovorí Kučera a dodáva, že jediným plateným človekom je on. „Žiadnu silu nemáme ani na sekretariáte, všetko od kontaktov s úradmi, bankami, poštou až po preklady materiálov robím ja.“ Ministerstvo kultúry im neposlalo ani cent, dostali len prísľub.

Cirkevné obce novoapoštolov fungujú najmä v Bratislave, Košiciach, Komárne a Poprade.

Kontroverzie a kritika

Cirkev riadi kmeňový apoštol, sídliaci v Zürichu. Je akousi obdobou pápeža, nástupca apoštola Petra. Jeho rozhodnutia sú záväzné, je totiž prostredníkom medzi Kristom a veriacimi. Kritici namietajú, že to vyznieva, ako keby mohli mať prístup k Bohu len cez neho, čo je nezmysel. Navyše odmietajú uctievanie jeho kultu.

Kučera odporuje. „Máme predsa aj oblastných apoštolov, napríklad Slovensko patrí pod apoštola z nemeckého Hannoveru. Kmeňový apoštol len spravuje cirkev, ako jej hlava veci rieši s ďalšími apoštolmi.“ Podľa prezidenta odíde do dôchodku ako bežný občas štátu, v ktorom žije. „Napádať jeho pozíciu je to isté, ako keby ste budovanie kultu vytýkali aj pápežovi vo Vatikáne. Ten tiež riadi celú katolícku cirkev.“

Aleš Franc, teológ a autor v oblasti kritiky hraničných kresťanských hnutí v roku 1996 Novoapoštolskej cirkvi vytýkal okrem iného aj výlučné postavenie cirkvi pre spasenie človeka. Vraj učia, že „dar Ducha svätého je možné prijať výlučne od ich apoštola,“ a dodáva, že táto „snaha o vlastníctvo pravdy je známkou sektárstva.“

Kučera to popiera. „Výrok je správny, ale v tom zmysle, že krst Duchom môžu robiť len apoštoli, nie naši duchovní. Tým nie je popreté právo prijímať dar Ducha svätého v iných cirkvách. Žiadna výlučnosť neexistuje, človek môže byť spasený aj vtedy, keď nie je naším veriacim.“

Cirkev napadol aj evanjelický farár z Berlína a šéf tamojšieho Centra pre Dialóg Thomas Gandow. Podľa neho sa na bohoslužbách novoapoštolov za zosnulých realizujú špiritistické praktiky. Ľubor Kučera tvrdí, že myšlienky Gandowa neboli čisté. „Niekto si vymyslel nepriateľa, aby sa cez neho mohol zviditeľniť. Tie bohoslužby totiž prebiehajú podobne ako v iných cirkvách. Robíme ich trikrát ročne pre tých, ktorí odišli z tohto sveta, a v poslednej chvíli pri sebe nemali kňaza. Napríklad ak zomreli nečakane pri hromadnom nešťastí, jednoducho ak odišli bez toho, aby mali dušu oprostenú od hriechov. Ak je podmienkou vstupu do Božieho kráľovstva odpustenie hriechov, radi to urobíme za všetky duše, hoci ich osobne nepoznáme.“

Aleš Franc kritizoval aj oltárne zbožšťovanie kázaného slova. „Každé slovo, kázané od oltára, je priamo slovo Božie.“ V praxi to znamená, že ak prehovorí kňaz, automaticky sa to vníma tak, že sa cez neho vyjadruje Boh, čo akoby popieralo možnosť existencie ľudskej myšlienky pri oltári.

Kučera v podstate s Francom súhlasí. „Na začiatku bohoslužby čítame Božie slovo z Písma. Kňaz potom rozpráva vlastnými slovami, ale veríme, že aj vtedy z nás prehovára Boh.“

Sekta či nie?

Podľa religionistu Vojtíška je ťažké rozhodnúť sa, kam cirkev zaradiť. „Ak sa pozriem na ich doktrínu, tak sa kresťanským teológom, ktorým vstávajú vlasy dupkom, vôbec nečudujem. A nielen kvôli silnej role kmeňového apoštola tejto cirkvi, či kvôli tomu, že slovo pri oltári považujú za slová prednesené samotným Bohom. Pre nich to naozaj môže vyzerať ako sekta.“

Vojtíšek však dodáva, že samotný život novoapoštolov sa prakticky nelíši od života ostatných protestantských cirkví. „Veria približne tomu istému, majú podobnú etiku aj pohľad na život. Podľa mňa si 95 percent veriacich novoapoštolov žiadne zvláštnosti neuvedomuje, ani nad nimi nepremýšľa. Z tohto hľadiska ich môžeme pokojne zaradiť medzi ostatné kresťanské cirkvi. Zaujímavé je, že oni sami sa k nim príliš nezaraďujú. Hoci sa podľa religionistu Novoapoštolská cirkev považuje za jedinú pravú, táto výlučnosť sa posledné roky stráca. „Najmä v Nemecku dochádza k istému vnútornému napätiu medzi staršou a mladšou generáciou. Starší sa stále utiekajú k obrovskej autorite kmeňového apoštola, mladší už tú výlučnosť neberú tak vážne a hľadajú skôr cesty k ekumenizmu.“ Kučera si to nemyslí.

Pre lepšie pochopenie kontextu uvádzame porovnanie s Pravoslávnou cirkvou na Slovensku.

Pravoslávna cirkev na Slovensku

Pravoslávna cirkev (známa tiež pod názvom ortodoxná, východná pravoslávna a pod.) je najpočetnejšou východnou kresťanskou cirkvou. Jej učenie bolo formulované na cirkevných snemoch a konciloch. Na konci 1. tisícročia z dôvodu napätia medzi východnou a západnou cirkvou došlo k veľkej schizme (cirkevnému rozkolu). Cirkev nie je jednotná ako jedno telo, ale tvorí ju 13 samostatne sa spravujúcich cirkví nazvaných podľa národa, kde sa nachádza (Srbi, Rumuni, Poliaci, Ukrajinci a pod.).

Neoficiálnе oslovenie Batjuška, čo v preklade znamená „otec“, má dlhú tradíciu (pochádza zo 16. storočia), ale takéto oslovovanie kňaza alebo duchovného sa nepovažuje za vhodné a správne. Oslovujú sa tak duchovní pravoslávnej cirkvi druhého rádu. Do druhého rádu patria kňazi, jeromonachi, ekumeni, protojerer a archimandrita. Spravidla sa kňaz oslovuje „Vaše prepadobie“. Starší duchovní - jeromonachi, ekumeni a archimantriti „Vaše Vysokoprepadobie“. Dnes batjuškom nazývajú kňaza, služobníka, duchovného akéhokoľvek rádu bez ohľadu na hierarchiu.

Slovo lavra v doslovnom preklade znamená „mestská ulica“ a slovo kláštor (po rusky monastyr) pochádza zo slova „monos“ - sám, samotný. Kláštorom/monastyrom sa nazýva spoločenstvo mníchov s vlastným štatútom a vlastným komplexom budov. Kláštory sa objavili na začiatku 4. storočia. Za zakladateľa sa považuje egyptský mních Pachomil Veľký.

V Rusku sú len dve lavry - Lavra Sergeja Posadova v Moskovskej oblasti a Lavra Alexandra Nevského v Sankt Peterburgu. Rozlišuje sa medzi „žijúcimi v spoločenstve“ (kinovie) a osobitne žijúcimi (idiorytmy). Sú aj mužské aj ženské.

Charakteristickou črtou pre pravoslávnu cirkev je jednoznačne ikona - sakrálny obraz s vyobrazením svätých, ich životov s biblickými motívmi, maľovaný najmä na drevo. V pravoslávnych chrámoch sa súbor ikon spojených do jednej steny nazýva ikonostas a má za úlohu oddeliť svätyňu od chrámovej lode.

Prvý najznámejší ikonopisec (autor ikon), ktorý žil na konci 11.st., bol Alipij a bol vyhlásený cirkvou za svätého ikonopisca. Odjakživa sa ikonopisci považovali za božích služobníkov, hoci si ich mnohí mýlili s remeselníkmi (maliari a zlatotepci). Avšak ikonopisci boli prísne podrobovaní duchovnej očiste pred tvorbou svojich diel.

Najslávnejším ruským ikonopiscom je Andrej Rubľov, autor mnohých ikon v chrámoch a kláštoroch v Moskve, Petrohrade a ďalších mestách v Rusku, ktorého cirkev kanonizovala a vyhlásila za svätého. Ikonopisec sa musí vyznačovať hlbokou vierou k Bohu, čistotou srdca, askézou a ukázneným spôsobom života. Jeho nástroje - farby a štetec - sú inštrumenty, velebiace Boha a od Boha.

Maľovanie ikon sa považuje za svätú cirkevnú činnosť prirovnávanú k liturgii. Ikonopisec je počas tejto činnosti v hlbokom spojení s Bohom, odriekava modlitby, drží prísny pôst, aby očistil nielen ducha, ale i telo. Ikonopisci sami seba nepovyšujú, považujú sa len za nástroj Ducha Svätého, ktorý prostredníctvom nich sväté obrazy - ikony - píše. Podstatou maľovania ikony je duchovne čistý vnútorný prejav, doslova „modlitba vo farbe“.

Vznik Cirkvi sa uskutočnil v deň Päťdesiatnice na základe prísľubu Spasiteľa Christa pri Jeho Nanebovstúpení. Vtedy zostúpil Duch Svätý na apoštolov, zhromaždených v jednom dome v Jeruzaleme. Pravoslávna Cirkev sama seba nazýva jednoducho "Cirkev", podobne ako Gréci používali v starých dobách slovo "kresťan", keď hovorili o pravoslávnych. Je to z toho dôvodu, že východná pravoslávna Cirkev je organicky tou obcou, t.j. eklésiou, ktorá má svoj počiatok v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice pri zoslaní Svätého Ducha.

Pravoslávna Cirkev vždy verila a verí, že jedinou hlavou Cirkvi je Isus Christos. V Christovi je Cirkev svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, ktorý je v nej stále prítomný. V Cirkvi pôsobí Svätý Duch, ktorý ju posväcuje, vedie a nás nabáda k bohumilému životu. Pravoslávna Cirkev na celom svete je jednou, lebo má jednotné učenie. Vierouka Pravoslávnej cirkvi je obsiahnutá vo Svätom písme a Svätej tradícii. Tradícii je zachovaná v živote Cirkvi ako aj v spisoch sv. otcov.

Kanonické právo Pravoslávnej cirkvi je založené na pravidlách, ktoré boli prijaté na siedmich všeobecných snemoch, na významnejších miestnych snemoch a na pravidlách, ktoré obsahujú spisy svätých otcov. Najvyšším zákonodarným orgánom spoločným pre všetky pravoslávne cirkvi na svete je všeobecný snem, ktorý je aj ich spoločným putom.

Usporiadanie Pravoslávnej (grécky: ortodoxnej) cirkvi bolo vytvorené v dobe od 1. do 9. storočia. Podľa tohto zriadenia sa kresťania organizujú podľa štátnych území a podľa národov do vlastných miestnych cirkví. Miestne cirkvi sú spojené do jednej Cirkvi všeobecnej (grécky: katolíckej). Do tohto systému všeobecnej cirkvi patrila pôvodne aj rímska cirkev. V nej sa však neskôr vyvíjalo pápežstvo. Zatiaľčo až do 9. storočia sa rímsky patriarchát zúčastňoval všetkých všeobecných snemov a ich uzneseniam sa podriaďoval, neskôr sa v rímskej cirkvi uplatňovala zásada, že uznesenia všeobecných snemov potrebujú schválenie rímskeho biskupa. Východné cirkvi proti týmto tendenciám vždy protestovali. To viedlo roku 1054 k rozkolu, v ktorom na jednej strane stál rímsky patriarchát a na druhej strane patriarcháty carihradský, alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský.

Je historickým omylom, hoci dosť bežným, myslieť si, že Pravoslávna cirkev vznikla v roku 1054 odtrhnutím od Ríma. Miestne pravoslávne cirkvi neboli nikdy podriadené Rímu, hoci rímsky biskup, ako biskup pôvodne prvého hlavného mesta Rímskej ríše, bol považovaný za veľkú autoritu. Právny pomer východných patriarchov k rímskemu bol rovnaký, ako bol ich pomer navzájom medzi sebou. Nebol to vzťah podriadenosti, ale rovnosti.

Pravoslávna cirkev vyriešila svoj vzťah k národnostiam a štátnym útvarom tak, že je organizovaná podľa štátnym území a podľa národov. K starobylým patriarchátom patria patriarcháty: carihradský, ktorého predstaviteľ je "prvý medzi rovnými", alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský. Historickým vývojom neskôr vznikli ďalšie miestne patriarcháty: ruský, gruzínsky, srbský, rumunský a bulharský a miestne cirkvi.

Pravoslávna cirkev je jedná, svätá, všeobecná, apoštolská a založil ju Spasiteľ Isus Christos. Vznikla pri Zostúpení Svätého Ducha na apoštolov, ktorí ju rozšírili do celého sveta. Na dnešnom území Slovenska jej história začína príchodom sv. vierozvestcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, kedy sväté moravské knieža Rastislav poprosilo byzantského cisára Michala o učiteľov viery. Tí na naše územie z Carihradu prišli v roku 863 a počas niekoľkoročnej misie učili slovanský národ Pravoslávnej viere. Neskôr však boli žiaci sv. Cyrila a Metoda vyhnaní a naše územie podliehalo tvrdej latinizácii. Napriek tomu sa však v Čechách, na Morave a Uhorsku pravoslávne bohoslužby konali ešte aj v 12 storočí.

Rusíni, žijúci na Podkarpatskej Rusi a dnešnom východnom Slovensku vyznávali pravoslávnu vieru aj naďalej a jurisdikčne patrili pod Carihradský patriarchát. V 17. stor. však v týchto oblastiach patrila pôda zväčša zemepánom západnej viery a tí chceli, aby aj ich poddaní boli príslušníkmi rovnakej cirkvi. Podľa vzoru Brest-litovskej únie sa preto snažili presvedčiť tunajšie obyvateľstvo na uznanie pápeža za hlavu svojej cirkvi pri zachovaní východného obradu, cirkevnoslovanského bohoslužobného jazyka, či juliánskeho kalendára. Náš ľud sa však pevne držal svojej viery a pokusy o násilné zavedenie únie, ktoré sa udiali napr. v roku 1614 na Zostúpenie Sv. Ducha v krásnobrodskom monastieri pri Medzilaborciach, veriaci jednoznačne odmietli a zmarili.

Páni sa teda snažili pôsobiť na národ cez jeho duchovných otcov, ktorí boli v tom čase taktiež poddanými. Prisľúbili im, že ak podpíšu úniu a prejdú s veriacimi pod jurisdikciu Ríma, dostanú pozemky a už nebudú musieť pracovať na pánskom. Tá sa do histórie dostala pod názvom „Užhorodská“. Nedá sa však povedať, že Pravoslávie v danom roku prestalo existovať. Podobné „podpisové akcie“ boli organizované aj v ďalších regionálnych centrách nasledujúcich 80 rokov.

História Pravoslávia však pokračovala na dnešnom západnom Slovensku, kde sa počas veľkého sťahovania usídľovali srbské rodiny so svojimi kňazmi a biskupmi. Tí utekali pred Turkami a ako jediná miestna pravoslávna cirkev mala od rakúsko-uhorského cisára právo pôsobiť na našom území. Na počiatku 20. storočia silneli snahy o návrat obyvateľstva k Pravoslávnej viere. Bolo to aj pod vplyvom cestovania našich ľudí za prácou do USA, kde sa dozvedali, že aj keď majú rovnaký obrad a vieru ako ostatní pravoslávni, oficiálne patria pod Rím.

Celej situácii veľmi pomohla misia ruských emigrantov, ktorí v čele s archimandritom Vitalijom (Maximenko) založili v roku 1923 pravoslávny monastier prep. Jova Počajevského v Ladomirovej (okr. Svidník). Zriadili tu aj tlačiareň, kde vydávali noviny „Pravoslavnaja Karpatskaja Rus“, cirkevné kalendáre a ďalšiu liturgickú aj duchovnú literatúru pre celý vtedajší ruský zahraničný svet. Predovšetkým sa však venovali domácim veriacim a vďaka ich práci sa mnohé dediny vrátili späť k pravoslávnej viere.

V tej dobe na území Československa pôsobili tri jurisdikcie - konštantínopolská, ruská zahraničná a srbská - štát uznával len srbskú. Počet pravoslávnych veriacich v roku 1929 stúpol na 130 000. Na území Slovenského štátu bola pravoslávna Cirkev ostro sledovaná a len trpená.

Po roku 1945 malo Pravoslávie v československej spoločnosti značnú popularitu. Pretože Srbská pravoslávna cirkev po 2. svetovej vojne nemala dosah na dianie a život pravoslávnej Cirkvi v Československu, pravoslávni veriaci požiadali Ruskú pravoslávnu cirkev o prijatie do jej jurisdikcie. V roku 1950 sa komunistická štátna moc rozhodla zlikvidovať tzv. gréckokatolíkov. Sledovala tým oslabenie vplyvu Vatikánu na spoločnosť. Veriaci mohli prijať latinský obrad alebo prejsť do Pravoslávnej cirkvi. Necitlivý postup komunistov vzbudil u mnohých averziu. Po obnovení tzv. gréckokatolíckej cirkvi v r. 1968 dochádzalo k mnohým útokom na pravoslávnych kňazov a násilnostiam voči pravoslávnym veriacim. K novej vlne nepokojov došlo v roku 1990 pri tzv. majetkovo-právnom vysporiadaní, kedy Pravoslávna cirkev na území Slovenska prišla o takmer všetok svoj nehnuteľný majetok.

Z misijného pohľadu spoločensko-politický život ukazoval, že bude lepšie, ak Pravoslávna cirkev v Československu bude samostatná. Preto Posvätná synoda požiadala Jeho Svätosť moskovského patriarchu Alexija o udelenie autokefality. Túto autokefalitu neuznal Ekumenický patriarchát a ďalšie grécko-jazyčné Cirkvi. Napriek tomu mala Pravoslávna cirkev v Československu v svetovom Pravosláví dobré meno. Po nadviazaní bližších vzťahov Jeho Blaženosť metropolita Dorotej písomne požiadal Ekumenický patriarchát o potvrdenie autokefality. Tejto žiadosti bolo vyhovené vydaním Patriaršieho a synodálneho Tomosu č. 1058 dňa 27. 1. januára 1993 sa Česko-slovenská federatívna republika rozdelila na dva samostatné štáty - Českú republiku a Slovenskú republiku. Pravoslávna cirkev bola nútená reagovať na túto skutočnosť.

V oboch štátoch boli zo zákona o cirkvách zaregistrované dva samostatné právne subjekty, a to Pravoslávna cirkev v českých krajinách a Pravoslávna cirkev na Slovensku. V súčasnosti má Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku dve metropolitné rady, štyri eparchie, jednu teologickú fakultu - Pravoslávnu bohosloveckú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove - a niekoľko monastierov. Cirkev prevádzkuje filantropické zariadenia zamerané na deti, mládež a utečencov. Cirkevné obce poskytujú filantropickú službu núdznym. Cirkev sa zapája do ekologických a environmentálnych aktivít. Vydáva bohoslužobné knihy, teologickú literatúru, v Čechách oficiálny časopis Hlas pravoslaví a na Slovensku Odkaz sv. Cyrila a Metoda.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva je na Slovensku 49 133 veriacich, čo je 0,9% z celkového počtu obyvateľstva.

Počet veriacich na Slovensku

Mapa autokefálnych pravoslávnych cirkví vo svete.

tags: #novoapostolska #cirkev #v #slovenskej #republike