Panoráma obce Belá pri Žiline
Vznik a prvá zmienka
Kostolík postavili niekedy v priebehu tretej tretiny 13. storočia až prvej polovice 14. storočia ako pomerne jednoduchú jednoloďovú stavbu s kvadratickým presbytériom a severnou sakristiou.
Prvá písomná zmienka o obci je už z roku 1282, kostolík ani farnosť sa však neuvádzajú v zozname pápežských desiatkov z 30. rokov 14. storočia a správca tunajšej farnosti sa spomína až v roku 1496.
História kostola
Dejiny kostola vo Frivalde siahajú až do 13. storočia. Dosvedčujú to základy priamo sa otvárajúcej svätyne, objavené pri archeologických výkopových prácach v roku 1993. Vtedy sa našli aj úlomky hlinených nádob zo začiatku 15. storočia, v ktorých nosili vodu k stavbe kostola.
Od polovice 12. storočia sa na neobývaných územiach Uhorska usadzovali Nemci, a pravdepodobne na začiatku 13. storočia založili mimo územia Rajca usadlosť Friwald (Frei-Wald = voľný les, alebo Früh-Wald = predtým les). Z tohto obdobia zostali názvy gruntov. Na pozemku richtára postavili kostol. Od roku 1398 patrila usadlosť panstvu v Lietave.
Prvopočiatky mariánskej úcty sú spojené so svätou Kingou, dcérou uhorského kráľa Bela IV., manželkou poľského kráľa Boleslava.
Jednoloďový kostol s dĺžkou 15 metrov mal polkruhovo ukončené presbytérium na východnej strane a hranolovú vežu na západnej strane. Obvodové múry boli masívne. Veža bola nízka, sakristia bola klenbová a opevnená. Kostol mal šesť okien so železnými mriežkami.
Počas obdobia šoltýsa Mikuláša Frivaldského v tretej štvrtine 15. storočia namaľovali postavy v kostole. Vo svätyni boli nástenné maľby štyroch evanjelistov, medzi ktorými bola vyobrazená Panna Mária.
Okolo roku 1480 dali vyhotoviť sochu Panny Márie s Jezuliatkom na rukách, ktorá sa stala milostivou sochou. Stála na oltári so sochami panien a mučeníc Kataríny, Barbory, Doroty, ako aj so štyrmi namaľovanými obrazmi na dvoch tabuliach, zobrazujúcich tieto výjavy zo života Panny Márie: Zvestovanie Pána, Návšteva u Alžbety, Narodenie Pána a Klaňanie Troch kráľov. To všetko tvorilo krídlový oltár.
Na vrchole oltára stálo aj súsošie Krista s tŕňovým vencom na hlave, Panny Márie a svätého Jána evanjelistu. Liturgická funkcia súsošia sa dostala do popredia v období Veľkého týždňa, kedy oltárne krídla boli zatvorené, pretože na vonkajšej strane krídiel neboli obrazy. Podobnosť s mariánskym oltárom v Spišskej Sobote poukazovala na spojitosť s poľskou sandeckou maliarskou školou. V tomto zmysle sa môže niekdajší oltár a dodnes zachovaná socha Madony odvodiť od svätej Kingy.
V roku 1560 bol Frivald rajeckou filiálkou. V roku 1569 získal lietavské panstvo František Thurzo, zať Mikuláša Kostku. Pretože prešiel na protestantizmus, aj Rajec s filiálkami sa stali protestantskými.
Kánonická vizitácia trenčianskeho archidiakona Juraja Novosedlíka zo 28. októbra 1674 uvádza, že 11. júna 1673 vrátili protestanti katolíkom kostol aj s mariánskou sochou, za farára bol ustanovený Andrej Sartorius. Dosvedčuje to zápis v rajeckej matrike z roku 1674, keď sa ako krstiaci spomína Andrej Sartorius, farár frivaldský.
Dňa 15. júla 1699 vykonal vizitáciu vo Frivalde trenčiansky archidiakon a ilavský farár Ján Fridecký.
Najstaršími písanými dokumentmi o frivaldskej farnosti sú matriky z roku 1698, ktoré viedol Ján Letavský. Tento kňaz bol predtým kaplánom na lietavskom hrade. Priniesol so sebou aj časť knižnice, z ktorej sa niekoľko kníh zachovalo až doposiaľ. Počas Rákocziho povstania bol Ján Letavský odstránený z pastorácie a na jeho miesto bol dosadený ako evanjelický kňaz apostata rehoľník-františkán Didakus. Po skončení Rákocziho vzbury sa Ján Letavský v roku 1709 vrátil späť do pastorácie. Zomrel v roku 1712.
Z tých čias sa zachovala legenda o tom, ako prišlo Rákocziho vojsko i do Frivaldu a odvlieklo milostivú sochu do Sliezska. Vojakov odprevádzali aj niektorí Frivalďania, ktorí sa nechceli rozlúčiť s milovanou sochou.
Podľa súpisu zomrelých kňazov nitrianskej diecézy „Necrologium Dioecesis Nitriensis“ sa tragická udalosť mala stať 8. septembra 1712, kedy sa Juraj Vrtík vracal z Frivaldu, kde spovedal pútnikov. Na následky postrelenia farár 2. októbra zomrel. Tento čin pripisovali Jurajovi Jánošíkovi pri súde v Liptovskom Svätom Mikuláši v marci 1713.
Pútnici putovali zo všetkých štyroch svetových strán. Od východu prichádzali frivaldskou dolinou pútnici od Valče, Vrícka, Martina a iných dedín. Poslednou zastávkou pred vstupom do milostivého chrámu bol kríž na konci dediny.
Severnou stranou prichádzali procesie z Rajca, Ďurčiny, Kamennej Poruby, Konskej a okolitých dedín. Ich zastávkou pred vstupom do dediny bola kaplnka sv. Anny na mieste nazývanom „Na Hôrkach“.
Od juhu prichádzali veriaci pútnici z Fačkova, Čičmian, Zliechova, Gajdľa (dnes Kľačno), Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Prievidze a ďalších dedín. Títo sa zastavovali pri kríži v doline Rybná, ktorá je povyše obce smerom na Prievidzu.
Súčasná dispozícia a obnova
Súčasnú dispozíciu dostal kostolík až v 17. storočí, kedy bola pristavaná západná veža a okolo stavby bol postavený ochranný múr. V tom období (od roku 1647) už kostolík slúžil evanjelikom, ktorí ho využívali až do roku 1709. Pri obnove v roku 1749 bol drevený strop lode nahradený novou barokovou klenbou. V roku 1856 dostala veža novú strechu.
V roku 2012 sa začalo s komplexnou obnovou zameranou primárne na renesančnú vežu a jej rekonštrukciu do pôvodnej podoby. Pri obnove bol objavený zamurovaný gotický portál v južnej stene lode.
Zaujímavosti
Z gotického obdobia sa okrem obvodových múrov a rebrovej krížovej klenby v presbytériu zachovalo aj viacero architektonických detailov - konzoly klenby zdobené maskami, kamenné pastofórium s trojlístkom a lomené portály vedúce z presbytéria do sakristie a z podvežia do lode, ako aj viaceré okná ale už bez pôvodných kružieb. V roku 2012 bol objavený a v roku 2013 odkrytý gotický portál v južnej stene.
Stredoveký pôvod má aj krov nad loďou a presbytériom postavený z dreva stromov zoťatých v roku 1409.
Súčasťou interiéru kostolíka bolo aj vybavenie z neskorogotického obdobia (cca 1480 - 1520) - gotické plastiky, reliéf i tabuľové maľby z krídlového oltára.
Súčasný stav
Filiálny kostolík patrí pod farnosť Rímskokatolíckej cirkvi v Turčianskom Petri. Bohoslužby sa konajú vo štvrtok o 18.00 hod.
História Belskej farnosti
V minulosti bola Belá filiálkou varínskej farnosti. Farnosť bola erigovaná v roku 1788. Prvým farárom po erigovaní farnosti bol Ján Litassy, pochádzajúci z Nižnej na Orave. V roku 2018 si farnosť pripomenula jubileum 230.výročia farnosti viacerými duchovnými podujatiami. V obci sa ešte nachádza kaplnka v Kubíkovej, ktorá je zasvätená Panne Márii, Nepoškvrnenej, z r.1974.
Kostol v Belej je zasvätený sv. Márii Magdaléne. Bol postavený v roku 1683, osvietený pán Michal Szmutko, nitriansky kanonik, predtým varínsky farár. na kopci. Kostol je obkolesený z oboch strán cintorínom. Veža je bezprostredne spojená s kostolom. Vo veži sa nachádzajú tri zvony, ktoré predtým boli posvätené pánom biskupom. boli zhotovené v r.1794. V r. ale aj iné poškodené miesta. Má chórus po oboch stranách lode, siahajúci k svätyni.Kostol nebol konsekrovaný.
Hoci od počiatku kostol nemal žiadne privilégiá, Jeho Svätosť, pápež Pius VII. Na večnú pamiatku, na zveľadenie náboženského cítenia veriacich a spásy duší v nebeskej Cirkvi, z duchovných pokladov, vedení úprimnou láskou, sme sa rozhodli udeliť: všetkým i jednotlivo, veriacim oboch pohlaví, ktorí s úprimnou kajúcnosťou vykonali sviatosť zmierenia a pristúpili k sv. prijímaniu, ktorí farský kostol v Belej, v nitrianskej diecéze, v nedeľu v oktáve svätej Márie Magdalény, v IV. Adventnú nedeľu, nedeľu Umučenia Pána, ako aj v jeden iný deň v roku riadne označený, od prvých vešpier až do západu slnka jednotlivých dní tak, že v tieto jednotlivé dni roka zbožne navštívia kostol v zhode s kresťanskými princípmi, odmietajúc bludy a vyzdvihujúc sv. Matku Cirkev, budú vysielať zbožné modlitby k Bohu, tým, ktorí tak v tie dni budú činiť, milosrdne udeľujeme v Pánovi plnomocné odpustky svojou milosťou. Protirečiaci to neobsiahnu. Dané v Ríme u Panny Márie Maggiore, overené prsteňom Rybára, dňa 22.
Na ľavej strane svätyne na stĺpe bola umiestnená oválna kazateľnica. Bola odstránená v 70.rokoch. Za ňou sa nachádzala sakristia, ktorá mala jedno malé okno a vstupné dvere do svätyne a druhé, umožňujúce východ z kostola. Vo svätyni sa nachádzali dva oltáre. Pôvodný hlavný oltár bol drevený. Vo vrchnej časti oltára bol umiestnený kríž, pod ním drevená socha sv. Márie Magdalény. Na oltári bolo 6 drevených zdobených svietnikov, medzi ktorými sa nachádzal nový svätostánok z r. 1822, zakúpený z milodarov veriacich. Bol pozlátený a bielej farby. Vedľa svätostánku boli drevené sochy dvoch anjelov zlatej farby. (ukradli ich zlodeji v noci z 3. na 4. dec. 1997). Boli nahradené anjelmi, pochádzajúcimi z dreveného oltára v bývalej kaplnke v Povine, ktorá bola prestavaná na kostol.
Druhý oltár, zasvätený svätým anjelom, sa nachádzal na pravej strane svätyne, oproti kazateľnici. Na hornej časti ho zdobil symbol Ducha Svätého, pod ním sa nachádzal kríž a pod krížom boli sochy Panny Márie a sv. Jána apoštola. Na ňom sa neslúžievala sv. omša. Boli na ňom dva drevené svietniky vedľa prastarého svätostánku. Na ňom boli položené sv. Vedľa oltára bola uzamykateľná krstiteľnica umeleckej práce. Na lekciovej strane bola spovednica.
V r. 1870 bola prevedená oprava veže kostola, v r. V r. 1941 bola prevedená elektrifikácia kostola, v r. 1942 bola prevedená výmaľba kostola, ktorý bol predtým iba namaľovaný na bielo. Výmaľbu kostola previedla firma „Naše umenie" z Bratislavy, pod vedením akad. sochára V. Ihriského.
Front, ktorý prebiehal na konci druhej svetovej vojny, v tejto doline trval niekoľko týždňov. Zo všetkých obcí žilinského okresu najviac boli postihnuté Terchová a Belá. bola vypálená a niekoľko ľudí prišlo o život. 50 ľudí zahynulo. V Belej i Terchovej trvali ťažké boje takmer dva mesiace. skrývali v pivniciach. ktorý dali postaviť miestni farníci. tu porazené nemecké vojsko ustúpilo cez Kysuce na Moravu k Ostrave. Počas bojov najviac bol postihnutý tunajší kostol. pozorovať celú Terchovskú dolinu od Varína až po Vrátnu. Nemecké vojsko si ho vybralo ako pozorovateľňu. Okrem toho, kostol je postavený z kameňa a má pevné hrubé múry a slúžil im aj ako bezpečný kryt. v ňom mali umiestnené aj kone. vojakov z kostola, v ktorom boli opevnení. Na kostol dopadlo niekoľko delostreleckých granátov a mín, ktoré ho veľmi poškodili. bola zničená, preborená bola aj klenba kostola, múry kostola i veže od mín popraskané a veľmi poškodené.
Preto mnohí farníci usudzovali, že už tento kostol nebude možné opraviť, ale bude treba postaviť nový. Keďže bolo zničené aj celé vnútorné zariadenie, všetko vyžadovalo generálnu opravu. kostol vojnovými udalosťami nemohol slúžiť svojmu účelu. Preto sv. vo veľkej sále u Adama Vrábla (obchodníka), ktorý túto miestnosť prenajal cirkevnej obci za prijateľný poplatok. Hneď po ústupe frontu začali prípravné práce na generálnu opravu. Bola to náročná práca, lebo nebolo ani materiálu na stavbu, ani dopravných prostriedkov. Miestni gazdovia boli orabovaní o kone aj vozy a v dedine ostalo iba zopár povozov. Tí dovážali potrebný materiál a drevo k oprave kostola. Iba reziva bolo treba viac ako 100 m3. No väčšina ľudí mala chuť dať sa do tejto ťažkej práce, preto sa generálku kostola podarilo vykonať počas 7-8 mesiacov. Oprava kostola sa vykonávala svojpomocne. Pomáhali všetci, ako kto mohol.
V nasledujúcich rokoch postupne bol doplňovaný chýbajúci inventár. Azda pri rekonštrukcii a generálnej oprave vnútorného zariadenia, boli na oltár vedľa sochy sv. Márie Magdalény umiestnené aj terajšie sochy sv. Jána Nepomuckého, patróna spovedného tajomstva, a sv. Vendelína, patróna pastierov a roľníkov, ktoré sa tam nachádzajú aj v súčasnosti. V r. 1950 bol zakúpený nový Betlehem, v r. 1954 nový organ, v tom istom roku bola prevedená nová výmaľba kostola a zakúpené plastické obrazy krížovej cesty, v r. 1955 bola položená nová podlaha, inštalácia vežových hodín a nového zvona. V r.1956 sa uskutočnila prístavba „Lysickej kaplnky", bolo prevedené pozlátenie oltára a kazateľnice.
V r. 1966 bol kostol zbavený starej omietky a bol pokrytý brizolitovou omietkou. Vtedy bola aj vymenená eternitová krytina na kostole za novú z pozinkovaného plechu. V tom čase bola prevedená aj rekonštrukcia elektrického vedenia pod omietku v kostole a inštalované akumulačné kachle. Bola renovovaná maľba v kostole, ktorú previedol pôvodný autor Ján Goga z Hlohovca a jeho syn Jozef. V r. 1969 vyhotovil nové liturgické zariadenie belský rodák Hanus podľa návrhov kňaza Ing. Ferdinanda Foltána. V r. 1969 bolo priestranstvo vo svätyni obložené mramorom. V r. l972 nové lavice do kostola vyhotovil rezbársky podnik z Rajca. V r. 1986 bola uskutočnená reštaurácia kostolnej maľby, ktorú previedol podnik Dekora z Trenčína, v r. 1992 bola prevedená oprava vonkajšej fasády kostola, v r. 1993 boli vymenené okná na kostole za zdvojené s možnosťou vetrania, v r. 1997 výmena okien vo veži.
Kňazi pôsobiaci v Belej
Nasledujúca tabuľka uvádza prehľad kňazov, ktorí pôsobili vo farnosti Belá v rôznych obdobiach:
| Roky | Meno kňaza | Poznámky |
|---|---|---|
| 1859-1881 | Jozef Kropáč | Zomrel v Belej, 28. 8. 1881, vo veku 58 rokov. |
| 1881-1898 | Henrich Radlinský | Zomrel v Belej 20.2.1898, vo veku 55 rokov. |
| 1898-1913 | Pavol Ďuriník | Zomrel v Belej, 29.4.1913 vo veku 54 rokov. Je pochovaný vedľa kostola pri svojej matky. |
| 1913-1924 | Jám Greben | Je pochovaný v Belej, v záp. |
| 1977-1989 | Jozef Čičmanec, Mgr. | Honorárny dekan, n.o. |
| 1992-2017 | Milan Krkoška, Mgr. | Titulárny kanonik pri katedrálnej kapitule v Nitre, hon. |
Praktické informácie
Obec Belá - Dulice leží cca 11 km juhovýchodne od Martina. Kostolík stojí priamo v obci hneď vedľa cesty. Kontakt na farský úrad: 043/ 413 61 91.
🎥 NAŽIVO: Kňazský seminár Prešov - Malé povečerie
Literatúra:
- Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, okres Martin. PÚ SR a Slovart, Bratislava 2012.
- Kresánek, P. a kol.: Slovensko. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok. Simplicissimus, Bratislava 2009.
- Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku 1. Bratislava, Obzor 1967.
- Suchý, Ľ. - Krušinský, P. - Babjaková, Z. - Ďurian, K.: Historické krovy sakrálnych stavieb Turca.
- Poláčik, Š.: Katalóg patrocínií na Slovensku.