Význam latinského jazyka v omši

Omša je ústredným bodom katolíckeho života. V kontexte katolíckej cirkvi, omša predstavuje bohoslužbu, ktorá sa odvíja od misála, podľa ktorého je liturgia slávená.

Svätá omša sa istým spôsobom skladá z dvoch častí - z liturgie slova a liturgie Eucharistie -, ktoré sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný úkon kultu. Preto posvätný koncil dôrazne vyzýva duchovných pastierov, aby v katechéze starostlivo poúčali veriacich, že sa majú zúčastniť na celej svätej omši, najmä v nedele a prikázané sviatky.

V omšiach slávených za účasti ľudu možno dať primerané miesto národnému jazyku, najmä pri čítaniach a v spoločnej modlitbe, a podľa miestnych okolností aj v častiach týkajúcich sa ľudu v zmysle článku 36 tejto konštitúcie. Treba sa postarať o to, aby veriaci vedeli po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú. Keby sa však niekde pokladalo za vhodné dať vo svätej omši väčší priestor národnému jazyku, nech sa zachová to, čo predpisuje 40. článok tejto konštitúcie.

V nasledujúcom texte sa pozrieme na význam latinského jazyka v omši, históriu omše a jej dôležitosť pre katolícku cirkev.

História omše

Svätý Pavol VI. v roku 1970 potvrdil obnovené liturgické knihy, ktoré s láskou prijali biskupi, kňazi a veriaci. Svätý Ján Pavol II. prepracoval tretie typické vydanie Rímskeho misála.

Omšový poriadok sa má upraviť tak, aby jasnejšie vynikol vlastný význam jednotlivých častí a ich vzájomný súvis a aby sa uľahčila nábožná a aktívna účasť veriacich. Preto sa majú obrady zjednodušiť, ale ich podstatu treba verne zachovať; má sa vynechať, čo sa v priebehu času zdvojilo alebo neúčelne pridalo; naproti tomu niektoré prvky, ktoré časom neprávom zanikli, majú sa obnoviť podľa prvotného vzoru svätých otcov, ak by sa to pokladalo za vhodné alebo potrebné.

Počas korunovačných obradov rímskeho pontifika ceremoniár tri razy zvolal to známe „sic transit gloria mundi“ („tak pominie sláva sveta“). Zachcelo sa mi parafrázovať túto maximu, keď môj zrak zablúdil na zničený latinský nápis na prešovskej Floriánovej bráne. Sic transeunt litterae. Tak pominú písmená.

V niektorých krajinách zatúžili veriaci po tridentskej liturgii, preto veľkňaz Ján Pavol II. A nakoniec v roku 2007 veľkňaz Benedikt XVI. vydal apoštolský list Summorum pontificum, v ktorom udáva podmienky, za ktorých sa môže sláviť mimoriadna liturgia: mimoriadnu formu liturgie môže kňaz používať bez účasti ľudu, alebo pre spoločenstvá inštitútu, alebo v tých farnostiach, kde spoločenstvo veriacich pretrvávajúco inklinuje k predchádzajúcej liturgickej tradícii, ak si to žiadajú veriaci. K tomu pápež Benedikt XVI.

Pápež chcel týmto spôsobom vyjsť v ústrety odlúčenému hnutiu Lefébvre a predovšetkým Bratstvu sv. Pia X.

Na Slovensku sa nespĺňajú tieto požiadavky na slávenie tridentskej svätej omše. Preto nie je potrebné zavádzať stredoveké slávenie tridentskej omše z rozmaru, alebo násilnej teatrálnosti, len aby sme boli zaujímaví.

„Svätá omša je majstrovským dielom Božej múdrosti a milosrdenstva. V nej náš Pán sprítomňuje svoju obetu na kríži obetovaním toho istého Tela a tej istej Krvi, ktoré boli obetované Otcovi za našu spásu.

Suma sumárum, hlavnou myšlienkou textu je, že stará omša je sexistická, opresívna a klerikalistická.

Význam latinského jazyka v omši

Jazyk je pre liturgiu tým, čím je vzduch pre pľúca. Ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, že celá svätá omša vedúca ku konsekrácii je odpoveďou na túto otázku! Tieto modlitby, tieto čítania, tieto gestá a dielo liturgie nás pripravujú na Eucharistiu, a svätá Matka Cirkev ich vo svojej múdrosti zachovala nedotknuté po celé stáročia.

V starovekom jazyku je moc a démonom sa to nepáči. Možno jedným z teologických dôvodov je to, ako aj autor a teológ Dr. Taylor Marshall uviedol vo svojich viacerých podcastoch, že latinčina je jedným z troch jazykov použitých v nápise na Kristovom kríži a bola obmytá Jeho krvou.

Zväčšenie okien „zabilo“ (nič viac a nič menej) latinskú lokúciu, ktorá sa v dôsledku tohto zásahu stala nečitateľnou. Aké bolo jej posolstvo, môžeme len hádať.

Spojenie „vota clie(n)tvm nostraq(ve)“, teda „zásľubné obety (dary, prísľuby) poddaných (zverencov) a naše“ je dobre čitateľné, hoci zub času „odhryzol“ z nápisu písmeno „n“. Namiesto „clientum“ tam stojí „clie tvm“. Rovnaký „osud“ postretol substantívum „te ta“, pod ktorým sa neskrýva žiadna teta, ale plurál „tecta“ (strechy).

Pre Rimanov bolo právo posvätnou realitou a podmienkou poriadku. Kde niet práva, niet ani pokoja. Luciditas legis, teda jasnosť zákona, mala pre formovanie latinskej liturgickej poézie oveľa väčší význam, než napríklad abstrakcia.

Rímsky zmysel pre univerzalizmus pomáhal Latinom prežívať katolicitu Cirkvi unikátnym spôsobom - ako proces smerovania celého univerza k jedinému Bohu a jedinej Pravde (prefix uni- predstavuje Jedno a deponentné versari má význam obrátenia, otočenia sa).

Je dôležité stotožniť sa s tým, že spočiatku budeš na niektorých omšiach ´stratená´. Väčšina farností máva jednu spievanú omšu v nedeľu a všetky ostatné bývajú tiché. Každodenné sv. omše sú tiché. Je dobré pripraviť sa na omšu vopred tým, že si prečítaš príslušné čítania na ten deň.

Ak veríte, že môžete požiadať o pomoc svätca tým, že ho budete vzývať, prečo by ste nemohli vzývať viacero svätých? Ak veríte, že vaše modlitby majú moc a že ich Boh počuje, prečo by ste nemohli počas svätej omše odriekať krásne modlitby, ktoré pred nami odriekali svätci? Ak veríte, že svätá omša je obetou Krista, Syna Večného Otca, prečo sa nezúčastňovať svätej omše, ktorá zdôrazňuje obetný jazyk?

Tridentská omša

Tridentská omša je názov pre omšu, ktorá sa slúži podľa misála, ktorý bol promulgovaný pápežom Piom V. v roku 1570 po Tridentskom koncile a používal sa až do liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile v roku 1969.

Tridentská omša sa slúži v latinčine a kňaz je otočený chrbtom k ľudu. Veriaci sa zúčastňujú na omši v tichosti a modlia sa svoje vlastné modlitby. Tridentská omša je považovaná za tradičnú a slávnostnú formu omše.

Cirkev teda učí, že svätá omša je čo do svojej podstaty obeta, nie hostina, ako občas počujeme z úst progresívne zmýšľajúcich kňazov a teológov. Pred týmto omylom varuje aj pápež Pius XII. vo svojej encyklike Mediator Dei (1947):

„Ozaj, znovu a znovu, treba pripomínať, že Eucharistická obeta, svojou podstatou, je nekrvavým obetovaním Božskej obety, čo sa tajomne zračí v oddelení sviatostných spôsobov a v ich obetnej žertve, prinesenej Večnému Otcovi.

Svätý Tomáš Akvinský uvádza, že „je požiadavkou prirodzeného rozumu, aby človek niečo konal pre Božiu úctu“. Ako sa prejavuje úcta k Bohu náležite? Každým skutkom, vnútorným i vonkajším, ktorým dávame najavo svoju podriadenosť, svoju závislosť na Bohu.

Kristus sa obetoval nielen z lásky k nám, ale aby tiež priniesol zadosťučinenie za nekonečnú urážku Boha hriechom Adama aj nás, jeho potomkov, čím vzdal svojmu Otcovi najdokonalejší úkon bohopocty.

Preto je navýsosť dôležité, aby omšový obrad túto skutočnosť vyjadroval čo najdokonalejšie. Jednou zo zásad, z ktorých je potrebné pre posudzovanie prípadných liturgických zmien vychádzať, je lex orandi, lex credendi - zákon modlitby je zákonom viery. Stručne povedané, ako sa modlíme, tak tiež veríme.

Považujem za potrebné zdôrazniť - aby to nemiatlo čitateľa -, že byzantský a koptský obrad má pôvod v tradíciách odlišných katolíckych cirkví v zahraničí. Latinská omša je naproti tomu zaniknutým modelom tradície praktizovanej v Spojených štátoch a iných krajinách a nikdy netvorila samostatnú cirkev, ani nebola dovezená z cudzej krajiny. Preto možno latinskú omšu prirovnať ku koptským a byzantským cirkvám asi ako jablká k pomarančom.

tags: #omsa #v #latinskom #jazyku