Blíži sa Pamiatka zosnulých. Znova - ako to robili naši predkovia, a to dávno v predkresťanskom období - budeme v tomto ročnom období spomínať na nebohých blízkych. Mnohí z nás sa zamyslia nad vlastnou budúcnosťou. Prísľub vzkriesenia je ústredným bodom kresťanstva. Bez neho by neexistovalo. Nemalo by veriacich. Nie každý to prizná, ale asi všetci si „chodením do kostola“ chcú vyslúžiť život po smrti. Prečo by aj nie?! Je to prirodzené… Príkaz prežiť je v nás zakódovaný na prvom mieste.
Od úsvitu dejín bola smrť považovaná za neodvratnú súčasť života. Svojich blízkych rituálne pochovávali už neandertálci; svedčí o tom nález v kurdistanskom Šánidare spred zhruba 60 000 rokov. Jedna z kostier bola uložená na lôžku z kvetov… Smrť bola taká zákonitá, že v legendách sa jej často nevyhli ani bohovia. Ani pre nich ani pre bežných smrteľníkov však smrť nebola nešťastím. Nemal to byť totiž koniec, po ktorom už nepokračovalo nič. Smrť bola len prechodom z jednej existencie do inej. Spomeňme trebárs nález pozostatkov muža v Nazlit Chater-4 v Egypte, ktorého približne pred 35 000 rokmi pochovali s drahocenným pokladom - kamennou sekerkou vedľa hlavy.
Bežné ľudské poznanie vniká do podstaty problémov postupne. A nezaobíde sa bez prekonávania krkolomných prekážok či omylov. Príkladom môže byť základná jednotka hmoty. Meno atóm (malý, nedeliteľný) dostala v piatom storočí pred naším letopočtom. V našej civilizácii sa i v odborných kruhoch s problémami udomácnila až po vyše dvoch tisícročiach. Po čase vedci objavili, že atóm nie je ani najmenší ani nedeliteľný. Prešli ďalšie roky hľadania, protirečení, rôznych teórií. Inak to je v prípade náboženského „poznania“. To je výsledkom Božieho vnuknutia raz navždy! A má ešte jednu zásadnú vlastnosť: je neomylné! Napríklad Katechizmus katolíckej cirkvi, ale aj kresťanskí kňazi všeobecne nás ubezpečujú, že texty Biblie zjavil ľuďom postupne Boh. Tajomstvá mal začať odovzdávať starým Židom.
Výskumy však dokazujú, že ak Boh texty niekomu „zjavil“, museli by to byť národy a kultúry, ktoré kresťania pohrdlivo nazývajú pohanskými. Najstaršie biblické predstavy o živote, o jeho zrode (a od nich odvodené predstavy o živote po živote) sú totiž prevzaté z ich mýtov. Neostalo iba pri tom. Starí Židia (a s nimi ich kresťanskí žiaci) ani po prevzatí „pohanských“ mýtov o vzniku života a ich prerobení na podmienky monoteizmu nemali ani len tušenie, čo ich čaká po smrti.
Tak ako to bolo rozšírené v mezopotámskych príbehoch, aj príslušníci židovských kmeňov najskôr verili, že svet pozostáva z troch úrovní. Z „prízemia“, na ktorom žijú ľudia. Ďalej zo „suterénu“ - šeolu, kam po smrti odchádzajú všetci ľudia bez výnimky a kde žije časť bohov. Podľa biblistov sa v Biblii pôvodných jazykov vyskytuje slovo šeol alebo hádes (prvé slovo je hebrejské, druhé grécke a obe znamenajú podsvetie) viac ako 70-krát. Väčšinou boli prekladané ako peklo, čo nezodpovedá tomu obsahu, ktorý slovo peklo u nás získalo zásluhou kresťanstva (plamene, mučenie ľudí a pod.). Podsvetie malo byť síce temné miesto, kam nikdy neprenikol lúč slnka, beztvará rovina, kde sa zhromažďovali ľudia po smrti, ale žiadne trápenie. Ich postavenie tam mohlo byť určené počtom synov, úrovňou pohrebného obradu, pripomínaním si nebožtíka pozostalými a pod. Z Biblie sa napríklad dozvedáme, že niektorí si v šeole v porovnaní so životom pred smrťou polepšili. Veď aj Jób bedáka: „Prečože som sa nenarodil mŕtvy, nezahynul som, len čo som vyšiel z lona matky? …Veď teraz by som nerušene ležal, spal a odpočíval… Všetkým väzňom tam dajú pokoj, nepočujú hlas dozorcu.
Detaily o podsvetí síce neboli známe - ako by aj mohli byť, keď zo šeolu nebolo návratu -, ale starí Židia, vyznávači kultu predkov, „vedeli“ o ňom pomerne veľa. Máme možnosť presvedčiť sa o tom v Biblii. Tak napríklad Prvá kniha Samuelova. Dvadsiata ôsma kapitola hovorí o tom, ako sa kráľ Saul pred významnou bitkou s Filištíncami potreboval poradiť. Samozrejme, s niekým z predkov. Pár pochopených biblických riadkov povie viac ako obsiahla prednáška. Čitateľ, ktorý pozná historické súvislosti, vie, že autori opisujú ťažké obdobie, v ktorom Židia - ak chceli prežiť - potrebovali radikálne posilniť jednotu rozdrobených kmeňov. Vládnuce elity preto násilím potierali dovtedy rozhodujúci kult predkov a formovali kult jedného národného boha. Jahveho. Boha s veľkým B. Plasticky to zobrazuje aj spomínaná Samuelova kniha. Vyvolávačka duchov z Én Dóru sa pred zamaskovaným Saulom obáva priznať k vyvolávačstvu (k uctievaniu predkov) s poukázaním na kráľov prísny zákaz tejto činnosti. Z rozprávania sa dozvedáme, aké predstavy o stave po smrti mali starí Židia pred potlačením kultu predkov a zavedením kultu Jahveho. Spomínané riadky „zjaveného a svätého textu“ písali autori niekedy v siedmom storočí pred naším letopočtom. (Potvrdzujú, že ešte v tomto období Židia vyznávali kult predkov, hoci podľa iných tvrdení Biblie sa už veľa storočí mali klaňať monoteistickému Bohu.)
Príbeh vznikal v čase, keď Asýrska ríša prepadla a pokorila vyspelejšie severné židovské kráľovstvo, keď utečenci odtiaľ posilňovali chudobnú južnú časť formujúcej sa židovskej pospolitosti a keď v tejto súvislosti Jeruzalem ako perspektívne hlavné mesto vycítil príležitosť. Hlavnou metódou, vďaka ktorej sa mal zrodiť silný národ pod jeruzalemským vedením, bolo vytvorenie, vymodelovanie monoteistického národného boha. Všetko ostatné - všetko, čo bránilo realizácii tejto myšlienky - či už to bol kult predkov alebo v severnej časti Izraela postupne sa udomácňujúci kult boha Elohima - muselo ísť bokom. Teda nie juhoizraelský Jahve - Boh si vyvolil svoj národ, ale naopak: kňazi stvorili Boha podľa svojich potrieb. Ak mŕtvi predkovia mali do reformy postavenie blízke bohom, po nej stratili všetko. Strata však postihla aj ľudí ešte žijúcich „na prízemí“. Uvedomili si, že raz aj oni budú v takej pozícií, v akej sú teraz ich predkovia. Človek je sebec. S ubúdaním úcty voči nebožtíkom preto u nich úplne prirodzene rástla obava, čo s nimi bude po smrti. Už nemali byť odpočívajúcim tieňom, ktorý vie, čo bolo, je i bude a ku ktorému sa potomkovia budú modliť a vzývať ho. Mali sa dostať na vedľajšiu a nejasnú koľaj, upadnúť do zabudnutia. Budú bezvýznamným ničím.
Okupanti vyznávali zoroastrizmus, náboženstvo staršie a rozvinutejšie ako dovtedajší judaizmus. Symbolom najvyššieho zoroastrijského boha dobra Ahura Mazdu, otca svetla a poriadku, bol oheň. Jeho protipólom bol Angra Mainu, pôvodca deštrukcie a temnoty. Úlohou každého človeka potom malo byť kráčať životom tak, aby víťazilo svetlo a bola potláčaná temnota. Po smrti každú dušu zvážili traja sudcovia a stanovili, či ju krásna panna odprevadí mostom do Domu piesne a svetla, alebo stará čarodejnica do temnoty a bezútešnej pustiny v jame. To sa zdá ako čosi, čo nám je dôverne známe. Z kázania v kresťanských kostoloch, ale trebárs aj z Božskej komédie Danteho Alighieriho. Áno, môže nám to pripadať známe, ale zdanie klame… Učenie starých Protoiráncov totiž bolo oveľa radostnejšie a ľudskejšie ako neskoršie učenie kresťanov. Veď zoroastrijský oheň je symbolom svetla, radosti a nádeje, zatiaľ čo kresťanstvo ho pretvorilo na prostriedok múk. Zoroastrizmus, o ktorom kresťanskí autori písali ako o zlom a „primitívnom pohanskom učení vyznávačov ohňa“, síce očakával, že dobrí a zlí pôjdu po smrti oddelenými cestami, Ahura Mazda však nakoniec má získať konečné víťazstvo a všetci budú spasení. V protiklade k tomu láskyplné kresťanstvo sa rozhodlo posielať veriacich do pekla, o ktorom rímsky biskup Benedikt XVI.
Porovnaním učenia Protoiráncov s učením Benedikta XVI. sme však urobili príliš veľký skok v čase. Zoroastrizmus zasiahol tak významne do judaizmu a neskôr i do učenia kresťanov, že musíme o ňom povedať ešte aspoň pár slov. Čitateľ zrejme v texte zaregistroval, že traja zoroastrijskí sudcovia vážili dušu. Pravdepodobne ho však zaujal dej váženia, menej už predmet tejto činnosti - slovo duša. Duša (hebrejsky nefeš resp. grécky psyché) sa síce v Biblii spomína viackrát, ale v inom význame, ako ju vnímame dnes. Prvé biblické texty používali slovo duša vo význame, v akom ho ešte nedávno chápali naši predkovia. Na označenie života - protikladu neživotnosti, nehybnosti. Napríklad keď náš predok chcel povedať, koľko obyvateľov mala ich obec, povedal: dedina čítala dvesto duší. Mal na mysli dvesto žijúcich ľudí. Tvorov. Bytostí. (Autori Biblie do počtu duší zahŕňali aj zvieratá.) Podľa prvých textov Biblie, podľa toho, čo autorom textov mal vnuknúť Boh, bol človek jednoliaty, nedeliteľný. Neskladal sa z dvoch častí - z tela a duše. Jednoducho človek bol duša (rovnako tak zviera). V protiklade k starozákonným textom „pohanský“ zoroastrizmus učí, že človek sa skladá z tela a z duše. Pri smrti sa od seba oddelia. Jedného dňa sa však opäť spoja a kompletný človek znova - tentoraz už večne - bude žiť na obnovenej a očistenej zemi.
Protoiránci starostlivo zabezpečovali, aby z tiel mŕtvych zostali iba čisté kosti. Nebožtíkov vystavili vtákom, slnku a dažďu, až kým kosti neboli úplne vyčistené a bielučké. Potom ich pozbierali, dali do špeciálne na to určených truhlíc a uskladnili. Takto kosti čakali na deň D - na znovuspojenie s dušou. Preto v šiestom storočí pred naším letopočtom sa do biblického diela Ezechiel dostáva: „… Hospodin … zložil ma do stredu údolia, ktoré bolo plné kostí … nastal šum a hrkot a kosti sa približovali jedna k druhej. Videl som, že boli na nich šľachy, i mäso narástlo a zvrchu ich potiahla koža; ale duch v nich nebol… Takto vraví Pán, Hospodin: Duch, príď od štyroch vetrov a dýchni na týchto pobitých, aby ožili. Keď som prorokoval, ako mi prikázal, vošiel do nich duch, ožili a postavili sa na nohy.
Mimo témy dodajme, že ani nasledovníci Mohameda nechceli byť pozadu a v súre 75 preto stojí: „Nazdáva sa človek, že nedokážeme zhromaždiť jeho kosti? Svedectiev, odkiaľ židia či kresťania brali rozumy o živote po smrti, je viac. Siahnime po novozákonnom podobenstve o chudákovi Lazárovi a boháčovi (Lk 16, 19-31). Katolíci ho považujú za jedno z najvýznamnejších svedectiev o existencii pekla. Píše sa v ňom: „… Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom v pekle v mukách pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň konček prsta vo vode a ovlaží mi jazyk, lebo sa v tomto plameni hrozne trápim. No Abrahám odpovedal: Syn môj, rozpomeň sa, že ty si za svojho života dostával všetko dobré a Lazár zasa zlé. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš.“ Príbeh v skutočnosti, podobne ako spomínané Danteho dielo, ani tak nepotvrdzuje existenciu pekla (je to vec prekladu), ako predovšetkým prezrádza, z akých prameňov čerpali kresťanskí autori pri písaní o živote po smrti, ako ich menili, prispôsobovali a - ako málo o téme vedeli.
Vieme predsa, že kresťania predostierajú raj a peklo ako protiklady. Obsahom, ale aj umiestnením. Naopak, predchádzajúce „pohanské“ náboženstvá vnímali miesto posmrtného pobytu ľudí ako jeden priestor rozdelený na viacej menších oddelení. Pričom nebožtík z jednej „kobky“, z jedného podsystému mal vidieť do iného uzatvoreného podsystému. Ako by toho nebolo dosť, o ukončenie nazerania kresťanov na človeka ako na celistvú Božiu bytosť, o rozdelenie tvora na dve časti sa definitívne a bez akýkoľvek kompromisov postaral ďalší „pohan“. Azda nikto iný dovtedy neformuloval myšlienky o konci života a o nesmrteľnosti duše tak dôvtipne, ako to Platón urobil v diele Faidón. (Hoci miestami smrť tak zľahčuje, ba oslavuje, až slabšie povahy môže zvádzať k samovražde…) Platón tak bezkonkurenčne opantal čitateľov, že o niekoľko storočí neskôr mu bezvýhradne uverili aj kresťanskí filozofi Origenes a Augustín.
Nesmrteľnosť duše môže mať viacero podôb. Dnes sa zdá akoby kresťanstvo a uznanie reinkarnácie boli dva rôzne póly. Veď kresťania veria, že majú len jeden pozemský život a že na základe viery v Krista môžu byť spasení; prekonajú dedičný hriech a budú žiť v raji - v stave večnej blaženosti. Naopak, učenie o reinkarnácii vedie k tomu istému cieľu úplne inou cestou. Uvedené cesty k blaženosti sa dlhý čas nevnímali ako protiklady. Reinkarnácia bola vážnou témou prvých kresťanských autorít. Dostala sa aj do Nového zákona. Mala by teda byť zjavená. Môžeme sa o tom presvedčiť v Evanjeliu podľa Matúša alebo v Evanjeliu podľa Jána. V prvom zo spomínaných textov autori v úvode sedemnástej kapitoly oživujú už potlačený kult predkov a potom spomínajú reinkarnáciu. Dozvedáme sa, že Ježiš vzal pár blízkych na vrch, kde vyvolal Mojžiša a Eliáša a rozprával sa s nimi (inšpirácia zo starozákonného kultu predkov). Učeníci sa ho následne mali opýtať: „Prečo… zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš?“ Ježiš vraj odpovedal: „Áno, Eliáš príde a všetko obnoví. Ba, hovorím vám, že Eliáš už prišiel, a nespoznali ho, ale urobili s ním, čo chceli. Takisto bude od nich trpieť aj Syn človeka. Podobne uvažovali aj kresťanskí literáti píšuci pod menom Ján. V deviatej kapitole pripúšťajú reinkarnáciu takto: „Ako šiel, zbadal človeka slepého od narodenia. Jeho učeníci sa ho opýtali: Rabbi, kto zhrešil, že sa narodil slepý? On, či jeho rodičia?“ Učeníci (resp. autori evanjelia) pri formulovaní otázky vychádzajú z teórie reinkarnácie.
Kto sa najviac zasadzoval za zavedenie reinkarnácie v kresťanstve? Už spomínaný Origenes, prvý významný a všeobecne uznávaný kresťanský teológ. Jeho myšlienky zásadne ovplyvňovali kresťanstvo až do polovice šiesteho storočia „dovolene“ a ešte dlho potom, ako oficiálne vykričaného heretika a vydedenca, „nedovolene“. Tvoril v prvej polovici tretieho storočia a až do nástupu svätého Augustína začiatkom piateho storočia, teda zhruba dvesto rokov po jeho smrti, nemalo kresťanstvo Origenovi rovnocenného mysliteľa. Mal všetky predpoklady na to, aby ho katolícka cirkev vyhlásila za svätého. Rozhodne väčšie ako väčšina z tých, ktorí to „šťastie“ mali, veď mnohí sú hromadní vrahovia, mnohí ani neexistovali atď. Na rozdiel od nich Origenes ako prvý systematicky podchytil kresťanskú vierouku. Reinkarnácia bola iba čiastkou jeho diela. Bol hlboko veriaci. Pochádzal z takej rodiny. Celý život prežil v období prenasledovania kresťanov. Jeho otec zomrel mučeníckou smrťou, Origenes bol pre vieru na sklonku života tiež v žalári a mučený. Bol vzdelaný a na rozdiel od väčšiny spolubratov mal úctu k antickým vedám. Bol tolerantný. Učil aj nekresťanov a dal im na výber, či sa nechajú pokrstiť. Okolo roku 220 prednášal napríklad na dvore cisára Severa Alexandra (na pozvanie jeho matky). Mal smolu v tom, že po jeho smrti sa kresťanstva chopili manipulátori moci a vytvorili z neho štátne náboženstvo. Prvý krok k tomu urobil „pohanský“ cisár Konštantín, riadiac sa výrokom „Ako cirkevný zákon musí platiť to, čo chcem ja!“ Kresťanská teória už potom nebola výsledkom teologických dišpút, ale stala sa nástrojom diktátorov...
Origenes
Názory Origena na preexistenciu duší a reinkarnáciu boli kontroverzné a nakoniec boli odsúdené ako heréza na Druhom konštantínopolskom koncile v roku 553. Koncil sa zišiel, aby vyriešil teologické spory a upevnil ortodoxnú doktrínu. Odsúdenie Origenových myšlienok bolo súčasťou širšieho úsilia o potlačenie sporných teórií a zabezpečenie jednoty viery v rámci Byzantskej ríše.
Druhý konštantínopolský koncil
Tajomstvo reinkarnácie v ranom kresťanstve
tags: #origenes #pre #existencia #dusi #druhy #konstantinopolsky