Duch Svätý: Pán a Oživovateľ

Pri uvažovaní o tvorivej sile Ducha Svätého sa môžeme opierať len o to, čo nám ponúka Sväté písmo a učí Cirkev. Všetko ostatné je len pokusom o interpretáciu. Cieľom úvahy nebude rozvíjanie teologických myšlienok, ale skôr priblíženie niektorých biblických textov a dogmatických vyjadrení na lepšie porozumenie.

Pozrime sa na úryvok časti z Nicejsko-carihradského vyznania viery o Duchu Svätom: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa..." Kresťanská teológia všetkých storočí totiž zastávala stanovisko, že každé Božie dielo je nutné považovať za dielo celej Najsvätejšej Trojice. Ak hneď v úvode Vyznania viery hovoríme o Bohu ako Otcovi všemohúcom, Stvoriteľovi neba i zeme, tak je to skôr v patriarchálnom význame, kde bol Otec vnímaný ako zdroj moci, autority, a teda aj tvorivosti, čiže kreativity (porov.

Grécke slovo Parakletos zvyčajne prekladáme ako Tešiteľ alebo Zástanca (porov. KKC, 692). Táto skutočnosť nám otvára cestu k Bohu ako k láskavej bytosti, ktorej sa nikdy nemusíme báť.

Duch Svätý a Stvorenie

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 - 2). Autor tu skôr vyjadruje spôsob, akým Boh pôsobí a tvorí. Predsa sa zdá, že všetko naznačuje, že je to Duch Svätý, ktorý už od začiatku všetko tvorí, pretvára, oživuje a obnovuje. Priepasť, spomenutá na začiatku existencie sveta, je to, čo Gréci nazvali chaos. Dnešnou rečou by sme povedali, že je to čierna diera, z ktorej niet návratu (porov. Jan Sokol: Předletní škola, 2017). Duch Boží akoby svojím pôsobením uzavrel túto hrozivú priepasť a začal tvoriť krásu sveta.

Predpokladám, že čitateľovi je jasné, že správy o stvorení sveta z Knihy Genezis nie sú učebnicami zemepisu ani biológie. V tomto zmysle je Duch Svätý Pánom všetkého. Nie je však despotom, absolutistickým panovníkom, ale je Pánom, ktorému na stvorení záleží. Duch Boží nás učí žasnúť nad celým stvorením, nad vesmírom okolo nás, našou planétou, ktorá pred 4,5 miliardami rokov bola len jedna obrovská ohnivá guľa, a dnes po tom, čo si prešla a prechádza neustálym vývojom, vyletí z nej raketa, niekto sa ide pozrieť do vesmíru, pristane na Mesiaci, aby videl, ako to tam vyzerá, a my sa s úžasom pýtame, čo sa to stalo s tou beztvarou hmotou, s tou temnou priepasťou (porov.

Práve viera tu vytvára priestor na žasnutie nad tým, aké veľkolepé sú diela Pánove, ako všetko múdro stvoril, ako nádherne, kreatívne a oživujúco je prítomné pôsobenie Ducha Svätého v stvorení (porov. Ž 104). Čítame aj o zvláštnych daroch Ducha Svätého - charizmách. Grécke charis znamená krása. Krása Božieho stvorenia je dielom Ducha Svätého, ktorá stále speje k väčšej dokonalosti. Koľko nádhery vidíme medzi zvieratami a rastlinami? S úžasom tu môžeme spoznávať pôsobenie Ducha Svätého, ktorý sústavne navštevuje našu zem a obnovuje a zveľaďuje jej tvárnosť (porov. Ž 104, 30).

Podľa Biblie je človek stvorený na Boží obraz (porov. Gn 1, 26 - 27). V druhej biblickej správe (porov. V stredoveku videli človeka ako akési spojivo medzi nebom a zemou. Nachádza sa akoby v strede presýpacích hodín, kde vrchná časť je duchovno - Boh, anjeli, nebo a podobne - a spodná časť je telesno, čiže všetko, čo súvisí so životom na zemi. Žije síce na zemi, ale zmysel jeho života je prebývanie v nebi. Je takou vzácnou bytosťou, že nebo i peklo zápasia o jeho dušu. Príkladom je starozákonný kráľ Šalamún, ktorý si od Boha nežiadal krásu ani dlhý život zbavený každého trápenia a bolesti, ale múdrosť.

Túžil po dare, ktorý sa nedá správne využívať len pre seba, ale najmä pre dobro iných. „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘ “ (Gal 4, 6). Bibliu nazývame Svätým písmom a hovoríme o nej, že je inšpirovaná Duchom Svätým. Človek - svätopisec sa pôsobením Ducha Svätého stáva Božím nástrojom. Boh mu dal rozum a cit. Napísal dielo, ktoré na prvý pohľad nie je ničím výnimočné, z historického hľadiska v ňom nachádzame mnohé nepresnosti a nejasnosti vo vyjadrovaní. Z literárneho hľadiska sú to však unikátne diela. Stvoriteľ tvorí za pomoci krehkého stvorenia. Cez prirodzenú schopnosť človeka zjavuje svetu seba samého.

Každému má byť hneď jasné, že to, o čom sa bude hovoriť, nie je jeho výmysel, ale Božie slovo. Sledujúc dejiny spásy vidíme, ako si Boh akoby postupne pripravoval svoje stvorenie, aby nakoniec v plnosti času mohol k svetu definitívne prehovoriť. Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh k ľuďom prostredníctvom prorokov, no v plnosti času prehovoril vo svojom Synovi (porov.

Duch Svätý je prítomný hneď od začiatku Ježišovej telesnej existencie, pri počatí. Keď ho Ján Krstiteľ pokrstil, je znovu prítomný „v podobe holubice“ a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17). Boh v plnosti dal svetu svoje telo, svoju tvár, svoj hlas. Pri Pánovom premenení na vrchu Tábor opäť zaznieva Otcov hlas: Počúvajte môjho milovaného Syna (porov. Mt 17, 5). Odteraz už ten, kto chce, aby nad ním „zaznelo Pánovo slovo“, musí počúvať Božieho Syna, jeho evanjelium. Božie slovo už môže zaznievať každému, kto mu otvorí svoje srdce, a toto slovo ho bude formovať a pretvárať. Žijeme v „plnosti času“ a Duch Svätý vedie svoju Cirkev. Neustále stvárňuje zem a pozýva nás spolupracovať s ním.

Turíce - Zoslanie Ducha Svätého

Sviatok zoslania Ducha Svätého, známy ako Turíce alebo Letnice, sa oslavuje päťdesiat dní (7 týždňov) po Veľkej noci. Tento sviatok pripadá vždy na nedeľu a oslavuje zostúpenie Ducha Svätého na apoštolov.

Skutky apoštolov opisujú, ako Ježišovi učeníci boli pri zázraku Turíc naplnení Duchom Svätým a začali hovoriť rôznymi jazykmi: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: ´Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.´“ (Sk 2, 1-11)

V deň Turíc (po skončení siedmich veľkonočných týždňov) sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého, ktorý je zjavený, daný a udelený ako božská osoba. V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria. Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu. Do 4. storočia slávili kresťania na Turíce nielen koniec veľkonočného obdobia, ale aj nanebovstúpenie Pána uvedené v Skutkoch apoštolov. Keď sa vyvinulo na ďalší sviatok, začali sa Turíce sláviť samostatne. Podobne ako Vianoce a Veľká noc dostal tento sviatok ďalší deň sviatku - Svätodušný pondelok.

Korene sviatku Zoslania Ducha Svätého spočívajú v židovstve. V knihe Levitikus 23,15-21, sa uvádza tento deň ako slávnosť žatvy alebo ako deň potravín. Sviatok trval len jeden deň. Žatva sa začínala po Veľkej noci a končila sa Turícami. Podľa knihy Exodus 23,16 bola to slávnosť žatvy (Dt 16,9), teda po našom dožinky. Slávnosť sa konala na 50. deň po Veľkej noci. Ináč sa tento sviatok nazýval aj sviatok týždňov, kedy sa obetovali prvotiny úrody, preto aj deň „prvotín“ ( Nm 28,26 ). Až neskoršie sa snažili Židia dať tomuto sviatku duchovnú podstatu a začali ho označovať ako „deň vydania Zákona“. Pri tejto jednodennej slávnosti bola predčítaná kniha Rút.

Pre kresťanov je v prenesenom zmysle tento sviatok takisto vďakyvzdaním za úrodu - Kristovou žatvou je založenie Cirkvi a Turíce sú jej zrodom - teda „narodeninami“. Už tradične sa na Svätodušnú nedeľu udeľovala sviatosť birmovania mladým ľuďom. Dnes sa udeľovanie sviatosti birmovania roztiahlo na mnohé týždne a nebirmuje sa už len v dóme ale, aj vo farských spoločenstvách. Prijatie sviatosti birmovania má urobiť z mladých uvedomelých a zodpovedných kresťanov. Sviatosť birmovania (lat. confirmatio = posilnenie) dokonáva a spečaťuje krst a má byť vedomým súhlasom mladých ľudí s vierou a so spojením s Cirkvou.

Zoslanie Ducha Svätého

Duch Svätý - Oživovateľ

Sväté písmo chápe Ducha Svätého ako tvorivú silu všetkého života. Podľa učenia Cirkvi je Duch Svätý poslaný do sveta ako Oživovateľ, aby neustále oživoval osobu, slovo a dielo Ježiša Krista. Biblia hovorí o Svätom Duchu v mnohých obrazoch a volí na to výraz, ktorý má súčasne význam „dych, vánok, vietor“. Jeho pôsobenie je popísané ako „oheň“, alebo „živá voda“. Až neskôr sa symbolom Ducha Svätého stala holubica. Takzvaný zázrak jazykov nám pripomína, že hlásanie posolstva Ježiša Krista má pre celý svet význam presahujúci jazykové bariéry.

Duch Svätý je tretia božská osoba Svätej Trojice, ktorému sa vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi, lebo je tej istej podstaty a velebnosti. Duch Svätý je stredobodom teológie sv. Pavla. Nicejsko - carihradské vyznanie viery pôvodne hovorilo, že Duch Svätý pochádza od Otca. Ale v roku 675 koncil v španielskom meste Braga túto vetu rozšíril a pridal, že pochádza od Otca i Syna. Východne cirkvi odmietali toto rozšírenie prijať. Všeobecný Lyonský (1274) a Florentský (1439) koncil potvrdil platnosť a vieroučnú správnosť náuky, že Svätý Duch pochádza od Otca i Syna. Duch Svätý je vlastne meno toho, ktorému sa klaniame a ktorého oslavujeme s Otcom a Synom. Výrazom „Duch“ sa prekladá hebrejské slovo Rúach, ktoré podľa pôvodného významu znamená dych, vzduch vietor.

Sviatosti a Duch Svätý

Pripomeňme si slová pravoslávneho patriarchu Ignáca IV.: „Ako sa veľkonočná udalosť, ktorá sa stala raz navždy, stane skutočnosťou aj pre nás? Práve prostredníctvom Ducha Svätého. Máme život. Máme všetko potrebné k životu. Máme vieru, nádej, lásku. Máme Slovo Božie. Potrebujeme mať prítomnosť Ducha svätého. V Ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Sme pokrstení. Sme birmovaní. Uvedomujeme si, čo to znamená? Boli nám darované sviatosti krstu a birmovania. Nosíme na tele a na duši pečať Ducha svätého. + Boh nám stále dáva dary. Prijali sme mnohé dary. Sme bohatí...Čo s darmi robíme? Prijatie darov od Boha predpokladá vedomie zodpovednosti za to, čo s darmi urobíme - talenty, rast viery, zrenie, ovocie, skutky, služba; Úloha, výzva - dary užiť, žiť ich, dávať ich iným, slúžiť nimi iným. Odpoveď Bohu - komunikovanie s Duchom svätým, komunikovanie s blížnymi, služba Bohu a blížnemu v spoločenstve; + Prosím vás, milovaní, aby ste rozjímali nad tým, čo je sviatosť krstu, aký je to dar! Ak sa nedá hneď, kedy sú starosti s organizovaním slávnosti a súri prípravné obdobie, vráťme sa k tomu neskôr s veľkou radosťou, aby sme si pripomenuli, čo všetko v tomto drahom dare je! Dajme si tému sviatosti krstu do našich stretiek, pri vhodnej príležitosti, veď je mnoho možností, ak človek chce! Modlím sa často na ten úmysel, za novopokrstených, za birmovaných, a za všetkých pokrstených a birmovaných, aby im AJ NÁM PÁN DAL POROZUMIEŤ A POCHOPIŤ veľkosť a cenu tohto daru, ktorý sme od neho prijali! +

Sviatosť krstu je základom celého kresťanského života, je vstupnou bránou, ktorá otvára prístup k životu v Duchu svätom ("vitae spiritualis ianua") a je bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sa stávame údmi Kristovho tela. "Patríme s kebe všetci, ako údy" Ef 4,25; Krst začleňuje do Cirkvi. Z krstiteľnice sa rodí jediný Boží ľud Novej zmluvy, ktorý prekonáva všetky prirodzné alebo ľudské hranice národov, kultúr, rás a pohlavia: "My všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo" 1Kor 12,13; - patríme Bohu.

Krst je sviatosť viery. (Mt16,16;) Viera však potrebuje spoločenstvo veriacich. Každý veriaci môže veriť iba vo viere cirkvi. Viera, ktorá vyžaduje pre krst, nie je dokonalá a zrelá; je to počiatok, ktorý sa musí rozvíjať. Katechumen alebo krstný rodič dostáva otázku: "Čo žiadaš od Božej Cirkvi?" A on odpovedá: "Vieru!" Viera musí po krste rásť u všetkých pokrstených, u detí i u dospelých. Preto každý rok na veľkonočnú vigíliu Cirkev slávi obnovu krstných sľubov. Príprava na krst privádza len na prah nového žiota. Krst je prameňom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život.

Krst je teda kúpeľom vody, v ktorom „neporušiteľné semeno“ Božieho slova spôsobuje svoj oživujúci účinok.25 Svätý Augustín o krste hovorí: „Slovo sa pridáva k [hmotnému] prvku a vzniká sviatosť.“26 - KKC Pokrstení si „obliekli Krista“.23 Pôsobením Ducha Svätého je krst kúpeľom, ktorý očisťuje, posväcuje a ospravodlivuje.24

Pokrstený, včlenený krstom do Krista, je pripodobnený Kristovi.75 Krst vtláča kresťanovi nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že patrí Kristovi. Nijaký hriech nemôže tento znak zotrieť, hoci hriech zabraňuje krstu prinášať ovocie spásy.76 Krst, udelený raz navždy, nemožno opakovať.

„Pánova pečať“ (Dominicus character)79 je pečať, ktorou nás označil Duch Svätý „na deň vykúpenia“197 (Ef 4, 30).80 „Krst je pečať večného života.“81 Veriaci, ktorý si „zachová pečať“ až do konca, čiže ostane verný požiadavkám svojho krstu, bude môcť zomrieť“ so znakom viery“,82 2016 s vierou svojho krstu, v očakávaní oblažujúceho videnia Boha - ktoré je zavŕšením viery - a v nádeji na vzkriesenie.

Dary Ducha Svätého

Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého. Mravný život človeka je podporovaný darmi Ducha Svätého, ktoré je možné chápať ako trvalé vlohy-schopnosti, ktoré disponujú človeka k tomu, aby rešpektoval Božie podnety ku konaniu. Poznáme 7 darov Ducha Svätého: Dar múdrosti, Dar rozumu, Dar rady, Dar sily, Dar poznania, Dar nábožnosti a Dar bázne Božej.

Prorok Izaiáš uvádza vo svojej knihe šesť darov Pánovho Ducha (Iz 11,2): poznanie, porozumenie, múdrosť, rada, Božia bázeň a sila. V liste sv. Pavla Galaťanom (Gal 5,22) sa uvádza deväť darov Božieho Ducha: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť. Cirkev jasne formulovala sedem darov Ducha Svätého. V plnosti tieto dary prislúchajú Kristovi. Dary Ducha Svätého dopĺňajú a vedú k dokonalosti čností tých, ktorí ich prijímajú. Robia veriacich ochotnými pohotovo poslúchať Božské vnuknutia. Plody Ducha sú dokonalosti, ktoré v nás Duch Svätý vytvára ako prvotiny večnej slávy.

Dary Ducha Svätého

Symboly Ducha Svätého

• Voda: Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha svätého pri krste, pretože sa voda po vzývaní Ducha Svätého stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia.
• Pomazanie: Symbolika pomazania olejom naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania.
• Oheň: Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretrvávajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého.
• Oblak a svetlo: Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona, raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa: Mojžišovi na vrchu Sinaj, Šalamúnovi pri posviacke chrámu... . Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ´Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!´
• Pečať: Je symbol blízky symbolu pomazania. Veď Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6,27). Pretože obraz pečate (po grécky sphragis) označuje nezmazateľný účinok pomazania Duchom Svätým vo sviatostiach krstu, birmovania a posvätného stavu, bol použitý v niektorých teologických tradíciách na vyjadrenie nezmazateľného „znaku“, vtlačeného týmito tromi sviatosťami, ktoré sa nemôžu opakovať.
• Ruka: Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. Apoštoli vkladaním rúk udeľujú Ducha Svätého (porov. Sk 8, 17-19; 13,3; 19,6).
• Boží prst: Ježiš vyháňa Božím prstom ... zlých duchov (Lk 11,20). Hymnus Veni Creator Spiritus vzýva Ducha Svätého ako „prst Božej pravice“ (dextrae Dei digitus)
• Holubica: Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je obývateľná (Gn 8, 8-12). Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním (Mt 3, 16 a paral.).

Pamätajme si slová svätého Augustína: „Boh je láska: preto, uzatvára Augustín, je Trojica!“

tags: #ozivovatel #duch #svaty