Prvá a Druhá kniha Samuelova tvorili v hebrejskej Biblii pôvodne iba jeden spis, ktorý sa pod názvom Šemúel (= „Jeho meno je Boh“) uvádzal ako tretia kniha z tzv. „skorších prorokov“.
Svedčí o tom aj masoretská poznámka k textu 1 Sam 28,24, ktorá upozorňuje, že „stred knihy“ sa nachádzal na tomto mieste.
Za jej autora sa podľa starej židovskej tradície pokladal prorok Samuel s výhradou založenou na doslovnom výklade 1 Krn 29,29-30, že udalosti po jeho smrti spísali proroci Nátan a Gad.
Rozdelenie spisu na dve knihy pochádza od gréckych prekladateľov, ktorí museli pri odpisovaní prekladu dlhého textu použiť dva zvitky, ktoré potom označili ako „Prvá a Druhá kniha kráľovstiev“.
Toto rozdelenie na dve knihy v preklade Septuaginta sa zachovalo aj vo Vulgáte pod názvom „Prvá a Druhá kniha Kráľov“, ale do hebrejskej Biblie sa zaviedlo až v 15. a 16. stor. po Kr.
V Samuelových knihách sa opisujú udalosti od narodenia Samuela (asi r. 1070 pred Kr.) až po Dávidovu smrť (asi r. 970 pred Kr.).
Stredobodom opisovaných udalostí sú životné príbehy a osudy troch hlavných osôb: Samuela, Šaula a Dávida.
- 1 Sam 1 - 7 opisuje v rámci kňazskej služby Éliho [Héliho] Samuelov život od narodenia cez povolanie za proroka až do chvíle, keď sa stal veľkým sudcom a záchrancom Izraela.
- 1 Sam 8 - 15 hovorí o založení monarchie, o pomazaní Šaula za kráľa a o jeho vojnách s Filištíncami a Amalekitmi.
- Od 1 Sam 16 po 2 Sam 5 sa opisuje Dávidova politická kariéra: jeho vyvolenie za kráľa a služba na Šaulovom kráľovskom dvore, jeho úspešné vojenské podujatia, Šaulove nástrahy a prenasledovanie Dávida, ktorý je nútený viesť tulácky život, skrývať sa na púšti a hľadať ochranu dokonca u Filištíncov.
- V 2 Sam 6 - 20 sa opisuje Dávidova politická, vojenská a náboženská činnosť.
Osobitne sa zdôrazňuje prenesenie archy do Jeruzalema, ktorý sa takto stal náboženským strediskom Izraela, a Pánovo prisľúbenie Dávidovi, že jeho kráľovstvo bude upevnené naveky.
Samuelove knihy nie sú kronikárskym záznamom, v ktorom sa podávajú udalosti podľa ich časového vývoja a postupnosti.
Sú literárnym dielom, v ktorom je zozbieraný a spracovaný materiál rôzneho druhu a z rozličných historických období.
Sú v nich ústne tradície, ktoré siahajú až do Šaulových a Dávidových čias, ďalej písomné záznamy urobené v dobe Šalamúnovho kráľovstva a dodatky pridané po zániku Júdskeho kráľovstva v r. 587/6, teda v čase, keď sa Samuelove knihy definitívne upravili v duchu „deuteronomistickej histórie“ (porov.
Literárna analýza kníh potvrdzuje ich kompilačnú, zložitú štruktúru.
Svedčia o tom dublety uvedených udalostí (napr. dvojaké podanie o ustanovení monarchie: jedno k nej zaujíma odmietavý, druhé kladný postoj), odlišné správy o obsadení izraelských území Filištíncami, o Samuelovej činnosti, o pomazaní Dávida za kráľa a iné nezrovnalosti.
Ide tu pravdepodobne o dve rozdielne tradície, ktoré kompilátori chceli zachovať v pôvodnej forme, a preto ich začlenili do rôznych kontextov.
Cyklus správ o Božej arche v 1 Sam 4 - 7 je spracovaný štýlom ľudových podaní.
Opis Šaulovho nastúpenia na trón sa vyznačuje mnohými prvkami, charakteristickými pre románovú tvorbu.
Významné Nátanovo proroctvo v 2 Sam 7 nesie stopy neskorších dodatočných redakčných úprav.
Kráľ Dávid
Zložitý kompilačný proces a postupný vývin týchto kníh prebiehal pravdepodobne takto.
Niektoré ústne podania z čias Šaula a Dávida zachytili písomne vo forme naratívnych cyklov.
Napríklad tradície o Éliho sudcovskej a kňazskej službe, o Samuelovom detstve a začiatkoch jeho činnosti, ktoré vznikli v Šíle a v Ráme.
Tieto tradície sa obohacovali a vyvíjali v priamej spojitosti s neskoršími udalosťami.
Po rozdelení kráľovstva, keď sa monarchia stala nástrojom mravného úpadku a nevernosti Jahvemu, pribudli niektoré dodatky náboženského rázu, ako napr. verzia odmietavého postoja voči monarchickému zriadeniu izraelského národa, aktualizačný výklad Samuelovho víťazstva nad Filištíncami, úprava Nátanovho proroctva a retuš Dávidovej modlitby.
V 7. storočí, po vydaní Knihy Deuteronómium, sa Samuelove knihy stali predmetom definitívnej revízie a redakcie v zmysle deuteronomistického chápania dejín izraelského národa.
Historická hodnota údajov uvedených v týchto spisoch sa zakladá na starých prameňoch, z ktorých kompilátori čerpali správy, a na literárnych druhoch, ktoré používali pri podávaní jednotlivých udalostí.
Veľká časť použitého materiálu sú ústne alebo písomné tradície, ktoré pochádzajú zo súčasného alebo bezprostredne nasledujúceho obdobia opísaných udalostí.
Rodinné príhody Dávidovho domu a správy o nástupníctve na trón sa v knihách opisujú živo a vecne, z čoho možno usúdiť, že pochádzajú z prvej ruky.
Aj informácie o Šaulovi sú pravdepodobne z čias založenia monarchie.
Predpokladané historické a politické pozadie Samuelových kníh súhlasí s časom, keď bolo na Blízkom východe veľmocenské postavenie Egypta a Asýrie na úpadku a keď boli jedinými nepriateľmi Izraela okolité národy.
Na základe početných údajov Prvej knihy Samuelovej možno v prvom rade rekonštruovať začiatky izraelskej monarchie v ich objektívnej skutočnosti napríklad aj preto, že osoby, ktoré pri tom hrali dôležitú úlohu, sa nestranne predstavujú s ich zásluhami i nedostatkami.
V Samuelových knihách sa okrem toho jasne odzrkadľuje skutočná situácia každodenného života, primitívny stupeň spoločnosti a náboženských prejavov Izraela z rokov okolo 1000 pred Kr.
Potvrdzujú to aj archeologické vykopávky na miestach, ktoré boli javiskom súvekých dejín: napr. zničenie Šíla Filištíncami v 11. stor. pred Kr. (porov. Jer 7,12; 26,6.9), bohaté nálezy filištínskej keramiky na izraelských územiach okupovaných Filištíncami (v Mispe [Masfe], v Bét-Eli [Beteli], v Megidde [Magede] a inde), zrúcaniny pevnosti v Gibei [Gabae], kde sídlil Šaul (porov.
Informácie o nadvláde Filištíncov, o ich monopole vo výrobe železných nástrojov a zbraní (porov. 1 Sam 13,19-21), rozprávania o vojenských výpravách a bojoch, ktoré sú bohaté na presné a overiteľné topografické údaje (porov. 1 Sam 13; 17; 31), podrobný opis Dávidovho utečeneckého života a pod. sú dostatočným dôkazom hodnovernosti správ uvedených v Samuelových knihách.
I keď chýbajú mimobiblické pramene o Dávidových víťazstvách zachytených v 2 Sam 8, nejde o vymyslené historky.
Je historická skutočnosť, že založenie Dávidovej ríše na začiatku prvého tisícročia pred Kr. a voľný prístup Izraela k Stredozemnému a Červenému moru vytvorili priaznivé politické a hospodárske podmienky pre blahobyt a zaistili pokoj Šalamúnovmu kráľovstvu.
Správy o funkcionároch na kráľovskom dvore (porov. 2 Sam 8,15-18; 20,23-26) a o sčítaní ľudu (porov.
V náboženskej oblasti sa bežne zachovávali starodávne zvyky, ktoré svedčia o primitívnom stupni náboženstva, ako je napr. cherem (= „kliatba“, čiže totálne zničenie nepriateľa a vojenskej koristi na znak ich odovzdania do vlastníctva Bohu; porov. 1 Sam 15,3), používanie žrebov (lósov) na spoznanie Božej vôle (porov. 1 Sam 14,37.41 n.), extatické stavy členov prorockých združení (porov. 1 Sam 10,5-6; 19,20-24) a primitívny pojem hriechu a Božieho trestu.
Ale na pozadí tejto nízkej duchovnej úrovne vynikajú osoby, ktoré mali mimoriadne hlboký náboženský zmysel a presvedčenie.
Samuel, prorok, sudca a zakladateľ monarchie, horlivo ohlasuje ideál viery a bezvýhradnú dôveru voči Bohu.
Šaul, tragická postava v živote i v smrti, rozhodne a úprimne vyznáva svoju vieru, ale končí zle pre svoju neposlušnosť voči Bohu a pre chorobnú žiarlivosť na Dávida.
Dávid je potom jednou z najvýznamnejších osobností izraelských dejín.
Predstavuje ideál teokratického kráľa, ktorého si vyvolil Boh, aby sociálne, politicky a nábožensky zjednocoval národ.
Vedecké skúmanie profánnych historických prameňov, ktoré spadajú do dejinného obdobia Samuelových kníh, neprinieslo veľa nových skutočností, lebo keď panoval Šaul a Dávid, nebolo významnejších svetových udalostí.
Po vpádoch tzv. Okolo r. 1050 pred Kr. Filištínci zvíťazili nad Izraelom v Afeku; do tohto času spadá aj smrť Elího (Héliho) (porov.
V rokoch 1030-1010 pred Kr. V rokoch 1010-970 pred Kr. kraľuje Dávid nad Júdskom a Izraelom; po dobytí Jeruzalema (okolo r. 1000) víťazí nad Filištíncami, Moabčanmi, Aramejčanmi z Damasku, Ammončanmi a Edomčanmi (porov.
Napriek rôznorodosti použitého materiálu a dlhému kompilačnému procesu kníh dali im poslední redaktori jednotnú a organickú štruktúru podľa spoločného ideového zámeru.
Redaktori, ktorí dali knihám definitívnu formu, chceli najprv odpovedať na niektoré dôležité otázky, ktoré kládli dejinné udalosti v živote izraelského národa v období monarchie.
Správy o Samuelovom detstve a o jeho povolaní za proroka objasňujú jeho vzťah k svätyni v Šíle a rozprávanie o arche zmluvy vysvetľuje, prečo sa dostala do rúk Filištíncov a potom bola uložená v Jeruzaleme.
Pri Šaulovi sa vysvetľuje, prečo ho Samuel najprv pomazal za kráľa, a neskôr ho zavrhol, prečo sa Dávid Šaulovi nepáčil, a napriek tomu sa stal namiesto neho kráľom.
V styku a v bojoch Izraela s okolitými národmi vynorili sa naliehavé žiadosti ľudu o ustanovenie monarchického zriadenia spoločnosti aj v Izraeli (porov. 1 Sam 8,5).
V Prvej knihe Samuelovej možno nájsť dve protichodné tendencie v otázke založenia izraelského kráľovstva: za monarchiu (porov. 1 Sam 9,1 - 10,16; 11) a proti nej (1 Sam 8; 10,17-27; 12).
V prvej sa presádzal názor, že aj Izrael by mal mať svojho kráľa ako ostatné okolité národy.
V druhej sa táto tendencia ostro odsudzovala s poukazom na zásadne teokratické zriadenie izraelskej spoločnosti: kráľom Izraela je sám Pán, Boh (porov. 1 Sam 12,12).
Teda ustanovenie monarchie nebol čisto politický problém, ale problém náboženský, teologický.
Tento náboženský prvok ostal podstatným a prvoradým činiteľom aj v monarchii: Boh mal i naďalej najvyššiu vládnu moc nad Izraelom, len ju viditeľne vykonával prostredníctvom vyvoleného a „pomazaného“ kráľa, ktorý vládol namiesto Pána (porov.
Samuel pomazáva Dávida za kráľa
V Samuelových knihách sa Dávid predstavuje ako ideálny teokratický kráľ.
V oblasti vnútornej politiky zjednotil všetky izraelské kmene a vytvoril z nich jeden národ.
Jeho zahraničná politika sa zamerala na podmanenie nepriateľov (Filištíncov, Moabčanov, Aramejčanov, Ammončanov a Edomčanov; porov. 2 Sam 8 - 10) a na rozšírenie územia svojho kráľovstva.
Dal do Jeruzalema preniesť archu zmluvy (porov. 2 Sam 6) a stal sa zakladateľom Jahveho bohoslužby.
Svoju morálnu veľkosť naštrbil hriechom s Bat-šebou [Betsabe] a zavraždením jej manžela, Hetejca Uriáša (porov. 2 Sam 11 - 12).
To malo nepriaznivý vplyv na život celej jeho rodiny (porov. 2 Sam 13 - 20) a ešte za jeho života sa prejavilo intrigami a bojom o následníctvo trónu.
Jeho nástupcom sa stal Šalamún (porov. 1 Kr 1 - 2), ktorého si Boh vyvolil od narodenia.
Samuelove knihy sú teda apológiou júdskej dynastie.
Podľa Nátanovho proroctva (porov.
Ak chceme pochopiť a oceniť náboženské posolstvo Samuelových kníh, musíme vziať do úvahy historické prostredie a náboženské náhľady čias, v ktorých tieto spisy vznikli.
Samuel sa predstavuje nielen ako ideálny typ nábožného človeka, ale predovšetkým ako Bohom vyvolený sudca a prorok, ktorý ostal celý svoj život verný svojmu poslaniu (porov. 1 Sam 12).
Ako sudca bol záchrancom Izraela v kritických chvíľach jeho dejín a ako prorok bol duchovným vodcom prvého izraelského kráľa Šaula.
Samuel v svojom nekompromisnom postoji voči kráľovi vyžadoval od neho bezpodmienečnú poslušnosť Bohu a dokonalé plnenie jeho vôle: „poslušnosť Pánovmu hlasu je lepšia než obeta“ (porov. 1 Sam 15,22).
Pravda tohto výroku sa stala princípom pravej nábožnosti, ktorý potom ohlasovali aj iní proroci (porov. napr. Oz 6,6) a ktorého platnosť definitívne potvrdil sám Ježiš Kristus (porov. Mt 9,13).
Inou charakteristikou Samuelovho života je modlitba.
Izrael vždy počítal s prorokovou modlitbou a prímluvou u Boha, ktorá bola taká mocná, že dosiahla všetko (porov. 1 Sam 12,17-19).
Izrael bol Božím ľudom, lebo veril, a Boh ho vyslobodil z toľkých nebezpečných situácií, lebo sa zaň modlil Samuel (porov. 1 Sam 12,23) alebo iní Boží muži (porov. napr.
Dávidova osobnosť je zložitejšia, ale i bohatšia na poučenie.
V opise udalostí jeho života v 2 Sam 10 - 20 je kľúč na pochopenie jeho duchovnej veľkosti, ale aj ľudskej slabosti.
Musel znášať neblahé následky svojich dvoch hriechov, ale dobre pochopil, že hriech je osobná nevďačnosť voči láskavému a dobrotivému Bohu (porov. 2 Sam 12,13).
Jeho ľútosť a návrat k Bohu sa stali klasickým príkladom obrátenia pre všetky časy.
Podobne, keď po sčítaní ľudu pochopil, že si uzurpoval právo, ktoré patrí iba Bohu, uznal svoj hriech (porov. 2 Sam 24,17) a volil radšej Boží trest ako sa dostať do rúk človeka: „lebo Pánovo milosrdenstvo je veľké“ (tamže v. 14).
Z pozitívnych vlastností stačí spomenúť jeho veľkodušnosť a odpúšťajúcu lásku voči svojmu nezmieriteľnému prenasledovateľovi Šaulovi (porov. 1 Sam 24,7-8; 26,9.11) a voči Šimeíovi [Semeimu], ktorý mu zlorečil a hlboko ho uponížil (porov.
Dávidov význam pre dejiny spásy spočíva v tom, že on sa stal predmetom i nositeľom mesiášskeho prisľúbenia: jeho dynastia nikdy nezanikne, jeho potomkovia budú Božími adoptívnymi synmi, jeho kráľovstvo sa stane mesiášskym kráľovstvom (porov. 2 Sam 7,5-16).
V slovách proroka Nátana je mesianizmus ešte utajený; je semenom, ktoré sa má v budúcnosti plnšie rozvinúť.
Dávidova osoba sa však stáva stredobodom mesiášskych výrokov neskorších prorokov.
Stačí spomenúť Amosa (porov. 9,11), Ozeáša (porov. 14,2-9), Izaiáša (porov. 7,13-15; 9,1-6; 11,1-9), Micheáša (porov. 5,1-4), ktorí pôsobili v 8. stor. pred Kr.
V období babylonského zajatia (6. stor. pred Kr.) dvaja veľkí proroci Jeremiáš (porov. 30,9; 23,5-6) a Ezechiel (porov. 34,23-24) ohlasujú obnovenie kráľovstva s prisľúbením nového Dávida a po návrate zo zajatia sa všetky nádeje zakladajú na Dávidovom potomstve (porov.
Nový zákon sa otvára „rodokmeňom Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1,1).
Súvis Nového zákona so Samuelovými knihami je celkom prirodzený, lebo ide o pokračovanie a logický následok realizácie Božieho plánu spásy.
Kresťanský význam týchto kníh sa zakladá predovšetkým na typologickom charaktere osôb, ustanovizní, prisľúbení a na teologických skutočnostiach, ktoré majú v Novom zákone svoje definitívne splnenie.
Fakt, že Dávid je Mesiášovým predkom, naznačuje, že Ježiš Kristus podľa ľudskej prirodzenosti pochádza z Dávidovho rodu (porov. Rim 1,2-3).
Archa zmluvy prenesená do Dávidovho mesta stáva sa symbolom prítomnosti božstva v Kristovej ľudskej bytosti.
Politické oslobodenie kráľa predznačuje spásu hriešnika a kráľ nad Izraelom a Júdom sa v Kristovi stáva Kráľom svetov.
Kráľ Dávid
Ak ťa zaujíma viac pozri si aj: Kniha Genezis je bohatá na témy a predobrazy, ktoré sa opakujú aj v iných textoch Biblie a ktoré sa stali predmetom neskorších úvah tak židovskej, ako aj kresťanskej tradície. Kniha sa začína rozprávaním o stvorení sveta, ktoré ospevujú žalmy a spomína ho Izaiášovo proroctvo. Adamovo správanie v záhrade Eden sa v Pavlových listoch porovnáva s úlohou Krista. Ďalšími predobrazmi Ježiša Krista sú Ábel, Izák a Melchizedech. Potopa sveta sa v Novom zákone stáva predobrazom kresťanského krstu. Bohatstvo biblických tém a postáv, ktoré pred nami defilujú v prvej knihe Biblie, je dôvodom, pre ktorý sa veriaci všetkých čias k nej ustavične vracajú, aby sa opätovne presvedčili o dobrote, milosrdenstve a láske Boha voči ľuďom, ktorý aj v dnešných časoch všetko riadi len na dobré, pre šťastie a pre spásu človeka.
Exodus je grécko-latinský názov druhej knihy Pentateuchu, po slovensky východ, odchod, lebo ústrednou témou spisu je opis odchodu a vyslobodenia Izraelitov z Egypta pod vedením Mojžiša. Kniha Exodus sa často označuje názvom Evanjelium Starého zákona, lebo ako evanjelium aj Exodus ohlasuje dobrú zvesť a spásnom Božom zásahu v prospech trpiaceho ľudu, aby ho vyslobodil a urobil z neho svätý národ.
Vyslobodenie z Egypta bol epochálny zvrat, keď Izrael začal existovať ako osobitný národ. Exodus bol pre Izrael výnimočným obdobím, v ktorom vlastnou skúsenosťou nadobudol poznanie o pravom Bohu, o jeho priamych zásahoch do dejín izraelského národa a o jeho dobrote a láske k nemu. Ale všetky tieto životné skúšky a ťažkosti slúžili postupnému dozrievaniu Izraela vo viere v Boha. Izrael pochopil, že Boh zasiahol do jeho dejín, že vypočul náreky ľudu počas útlaku v Egypte, že dokázal zlomiť odpor Egypťaňov a vyslobodiť ho z otroctva.
Levitikus je grécko-latinský názov tretej knihy Pentateuchu. Je odvodený z toho, že sa v nej uvádzajú predpisy o bohoslužbe a kňazoch z kmeňa Léviho, vyvoleného pre bohoslužbu. Levitikus je zbierka starších i novších zákonov a predpisov. Mnohé z nich pochádzajú ešte z čias putovania Izraelitov na púšti a zachovali s v tradícii a praxi kňazov. Kniha je však dielom viacerých redaktorov, ktorí v priebehu stáročí prispôsobovali zákony, liturgické obrady a sviatky okolnostiam a potrebám času.
Numeri je latinský názov štvrtej knihy Pentateuchu, ktorý dostala preto, že sa v nej dvakrát spomína sčítanie Izraelitov. V hebrejskej Biblii sa táto kniha nazýva Bernidbar, lebo podáva veľmi živý opis udalostí z putovania Izraelitov po púšti od vrchu Sinaj až po hranice zasľúbenej zeme. Kniha Numeri pokračuje v opise udalostí na ceste Izraelitov z egyptského otroctva na slobodu, ktorý sa začal v Knihe Exodus a prerušila ho Kniha Levitikus. Podáva informácie o organizácii vyvoleného ľudu a jeho výchove k samo-statnému náboženskému a občianskemu životu. Poukazuje na spasiteľné skutky a zásahy, ktoré vykonal Boh prostredníctvom Mojžiša v počiatočných dejinách Izraela, ale aj na zúfalý zápas ľudu s ťažkosťami života na púšti. Tento tvrdý životný zápas často viedol k vzbure proti Mojžišovi a proti samému Bohu. Kniha Numeri opisuje Boží ľud v jeho plnej ľudskej realite, teda s prejavmi jeho dôvery i nevery, hrdinstva i slabosti, šľachetnosti i zloby. Štruktúra spisu je vymedzená zemepisným rámcom opísaných udalostí, ktoré sa odohrali počas putovania Izraelitov na púšti. Sinaj, Kádeš a Moabské stepi sú tri hlavné míľniky na tejto ceste.
Ústrednou témou knihy je pojem Izraelská pospolitosť na pochode do zasľúbenej zeme. Je to pospolitosť, ktorá pochádza od patriarchov a ktorá - vyslobodená z egyptského otroctva - uzavrela zmluvu so svojím Bohom na Sinaji a dostala od neho zákony, ktoré mali od toho času riadiť celú jej existenciu.
Deuteronómium je grécko-latinský názov piatej knihy Pentateuchu. Kniha sa predstavuje ako zbierka rečí, v ktorých Mojžiš na konci putovania Izraelitov po púšti a pred ich vstupom do zasľúbenej zeme pripomínal ľudu Božie nariadenia a zákony. Dnešná forma spisu je výsledkom dlhého a komplikovaného redakčného procesu. Túto knihu možno pokladať za jednu z prvých teologických syntéz v Izraeli.