Evanjelizácia a kultúrne podujatia: Nádej pre Európu

Toto posolstvo opakovane zaznievalo počas Veľkého jubilea roku 2000, ktorému synoda tesne predchádzala, akoby mu otvárajúc dvere. Jubileum bolo „jediným neprerušeným chválospevom na Najsvätejšiu Trojicu", skutočnou „cestou zmierenia“ a „znamením pravej nádeje pre všetkých, ktorí hľadia na Krista a jeho Cirkev“.

Prehĺbenie témy nádeje bolo od začiatku hlavným zmyslom Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu. Ako posledná z radu synod kontinentálneho charakteru konajúcich sa pri príprave Veľkého jubilea roku 2000 mala za cieľ analyzovať situáciu Cirkvi v Európe a ponúknuť usmernenia na podporu nového ohlasovania evanjelia, ako som zdôraznil pri zvolaní synody, ktoré som zverejnil na záver svätej omše slávenej na Olympijskom štadióne v Berlíne 23. júna 1996.

Synodálne zhromaždenie nemohlo urobiť viac, ako znova nastoliť, prehodnotiť a ďalej rozvíjať to, čím sa už zaoberala predchádzajúca synoda o Európe, ktorá sa konala v roku 1991 krátko po páde železnej opony na tému Buďme svedkami Krista, ktorý nás oslobodil. Na tomto Prvom mimoriadnom zhromaždení sa jasne vynorila naliehavá potreba novej evanjelizácie s vedomím, že „dnešná Európa sa nemôže spoliehať iba na svoje predchádzajúce kresťanské dedičstvo, ale predovšetkým musí byť schopná znova rozhodovať o svojej budúcnosti v stretnutí s Ježišom Kristom a jeho posolstvom“.

Po uplynutí deviatich rokov sa ukázalo, že presvedčenie o „naliehavej úlohe kresťanov novým spôsobom ohlasovať ľuďom v Európe oslobodzujúce posolstvo evanjelia“ je podnetné a znova veľmi aktuálne. Téma vybratá na najnovšie synodálne zhromaždenie nastolila tú istú požiadavku zo zorného uhla nádeje. Išlo teda o to, aby sa posolstvo nádeje ohlasovalo Európe, ktorá ju, ako sa zdá, začala strácať.

Zhromaždenie synody v dňoch 1. - 23. októbra 1999 sa ukázalo ako osobitná príležitosť na stretnutie, vypočutie a konfrontáciu poznatkov. Prehĺbilo sa vzájomné poznanie biskupov z rozličných častí Európy aj ich zviazanosť s Petrovým nástupcom a všetci spoločne sme mali príležitosť obohatiť sa najmä vďaka svedectvu tých, ktorí za minulých totalitných režimov znášali dlhodobé tvrdé prenasledovanie za svoju vieru.

Oduševnení želaním uskutočňovať bratskú „výmenu darov“ a vzájomne obohatení rozmanitosťou skúseností každého z nás, znova sme zažívali okamihy spoločenstva vo viere a v láske. Z toho vyrástla ochota prijať volanie, ktorým sa obracia Duch Svätý na Cirkev v Európe, keď ju pozýva plniť úlohy v nových podmienkach.

Účastníci na synodálnom zhromaždení neváhali - zrakom plným lásky - vidieť aktuálnu situáciu na kontinente a odhaľovať jej svetlé i tienisté stránky. Dospeli k jasnému poznaniu, že situácia sa vyznačuje závažnou neistotou na kultúrnej, antropologickej, mravnej a duchovno-náboženskej úrovni. Rovnako jasne mohli konštatovať narastajúcu vôľu vyrovnať sa s touto situáciou a interpretovať ju tak, aby sa ozrejmili úlohy, ktoré Cirkev čakajú.

Z toho vznikli „užitočné usmernenia, ako prostredníctvom výraznejšieho a dôslednejším životným svedectvom posilneného ohlasovania čoraz viac zviditeľňovať Kristovu tvár“.

Synodálna skúsenosť, prežívaná s evanjeliovou schopnosťou rozlišovať, umožnila dozrievať vedomiu jednoty, ktorá spája rozličné časti Európy, nepopierajúc rozdiely prameniace z historických daností. V priebehu synody sa postupne čoraz viac stávalo očividným silné smerovanie k nádeji. Hoci synodálni otcovia sa s najväčšou vážnosťou zaoberali celým komplexom otázok charakteristických pre Európu, predsa si uvedomovali, že azda najnaliehavejšia tak na Východe, ako aj na Západe je rastúca potreba nádeje, ktorá môže dať zmysel životu i dejinám a umožní spoločne napredovať.

Všetky úvahy synody smerovali k tomu, ako nájsť odpoveď na túto potrebu, vychádzajúc z tajomstva Krista a trojičného tajomstva.

Teším sa, že sa touto posynodálnou exhortáciou môžem podeliť s ovocím Druhého mimoriadneho zhromaždenia biskupskej synody o Európe s Cirkvou v Európe. Týmto spôsobom by som chcel vyhovieť želaniu, ktoré sa prejavilo na konci synodálneho zhromaždenia, keď mi biskupi odovzdávali texty svojich úvah s prosbou, aby som pre putujúcu Cirkev v Európe vypracoval dokument na tému tejto synody. „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 2, 7). Pri ohlasovaní evanjelia nádeje Európe dávam sa viesť práve Apokalypsou alebo Knihou zjavenia, „prorockým zjavením“, ktoré odkrýva veriacej obci skrytý, hlboký zmysel udalostí, ktoré sa odohrávajú (porov. Zjv 1, 1).

Apokalypsa nám pripomína slová určené kresťanským spoločenstvám, aby vedeli interpretovať svoje zapojenie do histórie i s jej otázkami a trápeniami a žiť ho vo svetle konečného víťazstva obetovaného a zmŕtvychvstalého Baránka. Zároveň stojíme pred slovom, ktoré nás zaväzuje zriekať sa vo svojom živote ustavičného pokušenia budovať si ľudské mesto bez Boha alebo proti nemu. Kniha zjavenia obsahuje povzbudenie veriacim: napriek akémukoľvek vonkajšiemu zdaniu, a hoci ani jeho účinky zatiaľ nevidieť, Kristovo víťazstvo už prišlo a je definitívne.

Výzvy a nádeje v súčasnej Európe

V čase prenasledovania Cirkvi, úzkostí a otrasov, keď žil autor Apokalypsy (porov. 1, 9), slovo, ktoré zaznieva vo videní, je Slovom nádeje: „Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný, a Źivý. Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1, 17-18).

Stojíme teda pred evanjeliom, pred „radostnou zvesťou“, ktorou je sám Ježiš Kristus. On je „Prvý a Posledný“: V ňom majú celé dejiny svoj počiatok, v ňom dostávajú zmysel, smerovanie a dovŕšenie; v ňom a s ním, v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní je už všetko povedané. On je ten „Źivý“: bol mŕtvy, ale teraz žije na veky vekov. On je „Baránok“, ktorý stojí vzpriamený pred trónom Boha (porov. Zjav 5, 6): je „zabitý“, pretože vylial za nás na kríži svoju krv; „stojí vzpriamený“, pretože sa navždy vrátil do života a tak nám dal poznať bezhraničnú silu Otcovej lásky. V „pravej ruke mal sedem hviezd“ (porov. Zjv 1, 16), teda prenasledovanú Božiu Cirkev bojujúcu proti zlu a hriechu, ktorá má však zároveň právo radovať sa a víťaziť, lebo je v rukách toho, ktorý už nad zlom zvíťazil. On „prechádza medzi siedmimi zlatými svietnikmi“ (Zjv 2, 1), čiže je prítomný vo svojej modliacej sa Cirkvi a pôsobí v nej. On je takisto ten, „ktorý príde“ (Zjv 1, 4), kráčajúc v poslaní a účinkovaní Cirkvi cez celé ľudské dejiny; on prichádza ako kosec na konci čias, aby všetko priviedol k zavŕšeniu (porov.

Tieto slová sa dnes obracajú aj na cirkvi v Európe, často vystavované skúške kalením nádeje. Čas, v ktorom žijeme, pôsobí svojimi požiadavkami naozaj ako obdobie bezradnosti. Mnohí ľudia sa zdajú dezorientovaní, neistí a bez nádeje, dokonca aj nemálo kresťanov sa nachádza v podobnom duševnom stave. Na obzore európskeho kontinentu sa hrozivo vynárajú početné znepokojujúce znaky.

Medzi mnohými aspektmi, podrobne spomínanými aj na synode, by som chcel uviesť stratu kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, sprevádzané istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti, pretože mnohí Európania vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí si premrhali dedičstvo prenesené cez dejiny. Na európskom kontinente určite nechýbajú uznávané symboly prítomnosti kresťanstva, avšak s postupujúcou sekularizáciou vzniká nebezpečenstvo, že sa z nich stanú iba relikty minulosti. Mnohým sa už nedarí prenášať evanjeliové posolstvo do každodennej praxe. V spoločenských a kultúrnych pomeroch, v ktorých kresťanský názor naráža na ustavičný odpor a ohrozenie, je čoraz ťažšie žiť podľa viery v Ježiša Krista.

S takouto stratou kresťanskej pamäti sa vkráda aj istý druh obáv z budúcnosti. Všeobecne rozširovaný obraz zajtrajška je vyblednutý a nejasný. Jestvuje skôr strach pred budúcnosťou než jej očakávanie. Znakmi toho sú okrem iného vnútorná prázdnota, ktorá trápi mnohých ľudí, a strata zmyslu života. Sme svedkami často sa vyskytujúcej fragmentácie bytia; prevažuje pocit osamotenia; pribúda rozpadov a nezhôd.

Okrem ostatných príznakov tohto stavu dnešná Európa prežíva vážny problém krízy rodiny a úpadok v samotnom ponímaní rodiny, pokračovanie alebo nové výbuchy etnických konfliktov, oživovanie určitých rasistických postojov, napätia medzi náboženstvami, egocentrizmus, ktorý opantáva jednotlivcov i skupiny, pribúdanie všeobecnej mravnej ľahostajnosti a kŕčovitého sledovania vlastných záujmov a privilégií.

Strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa pokladá za „absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka. Preto nečudo, že v tejto súvislosti vznikol veľký priestor na vznik nihilizmu vo filozofickej oblasti, relativizmu v poznávacej, teoretickej a morálnej oblasti, pragmatizmu, či dokonca cynického hedonizmu pri utváraní každodenného života“.

Na tomto pozadí aj v poslednom čase vznikajú pokusy predstavovať európsku kultúru bez prínosu kresťanstva, ktoré tak výrazne poznačilo jej historický vývoj aj jej univerzálne rozšírenie. Stojíme pred javom novej kultúry, ovplyvňovanej prevažne masovokomunikačnými prostriedkami, ktorej znaky a obsahy sú často v protiklade k evanjeliu a k dôstojnosti ľudskej osoby. K takejto kultúre patrí čoraz viac rozširovaný náboženský agnosticizmus, spojený s hlbokým mravným a právnym relativizmom, ktorý má svoje korene v strate pravdy o človeku ako základe neodňateľných práv každého jednotlivca. Znaky vytrácania nádeje sa prejavujú prevažne hrozivými formami toho, čo možno označiť za „kultúru smrti“.

Avšak - ako podčiarkli synodálni otcovia - „človek nemôže žiť bez nádeje: jeho život by bol odsúdený na bezvýznamnosť a stal by sa neznesiteľný.“ V snahe o nádej sa mnohí pokúšajú nájsť uspokojenie v krátkodobých a krehkých skutočnostiach. stotožňuje napríklad s rajom, ktorý sľubuje veda a technika, s rozličnými formami mesianizmu, so šťastím hedonistickej povahy sprostredkovaným konzumizmom, s imaginárnym, drogami umelo vyvolaným pocitom šťastia, s mnohými formami chiliazmu, s očarením východnými filozofiami, s hľadaním foriem ezoterickej duchovnosti a s rozličnými prúdmi new age.

To všetko sa, pravdaže, napokon ukazuje ako hlboko iluzórne a neschopné uhasiť smäd po šťastí, ktorý ľudské srdce naďalej cíti vo svojom vnútri. A tak ostávajú a prehlbujú sa znepokojujúce znaky strácania nádeje, ktoré sa neraz prejavujú aj formou agresivity a násilia.

Nijaký človek nemôže žiť bez perspektívy do budúcnosti. Tobôž nie Cirkev, ktorá žije z očakávania kráľovstva, ktoré príde a ktoré je už na tomto svete prítomné. Nebolo by správne nepozorovať znamenia vplyvu Kristovho evanjelia na život spoločnosti.

Ak sa dívame na Európu ako na občiansku spoločnosť, nechýbajú nám znaky, ktoré dávajú dôvod na nádej. V nich môžeme pozorovať, hoci aj v dejinných protirečeniach, očami viery prítomnosť Božieho Ducha, ktorý obnovuje tvárnosť zeme. Synodálni otcovia na záver svojich prác tieto znaky opísali nasledovne: „S radosťou konštatujeme postupné otváranie sa národov voči sebe, zmierovanie medzi tými národmi, ktoré boli dlhý čas znepriatelené, rozširovanie zjednocovacieho procesu na krajiny východnej Európy. Rastie uznanie, spolupráca a výmena každého druhu, takže krok za krokom vzniká európska kultúra, resp. európske vedomie, ktoré umožní, ako dúfame, aby najmä v mládeži rástol pocit bratstva a ochota deliť sa s druhými. Za pozitívne pokladáme, že celý tento proces sa odohráva pokojným spôsobom podľa pravidiel demokracie a v duchu slobody, ktorá rešpektuje a presadzuje oprávnenú mnohorakosť, a tak napomáha a podporuje proces zjednocovania Európy. So zadosťučinením vítame všetko, čo sa urobilo, aby sa precízne objasnili podmienky a modality dodržiavania ľudských práv.

Chcel by som však obrátiť pozornosť najmä na niektoré znaky viditeľné vo vlastnom cirkevnom živote. Predovšetkým chcem spolu so synodálnymi otcami znova pripomenúť, aby sa nikdy nezabudlo na veľkolepý znak nádeje, ktorý poskytli toľkí svedkovia kresťanskej viery v minulom storočí na Východe i na Západe. Títo svedkovia, najmä mučeníci, sú najvýrečnejším, veľkolepým svedectvom, ktoré od nás vyžaduje úctu a napodobňovanie. Dokazujú životnú silu Cirkvi; žiaria ako svetlá Cirkvi a ľudstva, lebo dali v temnotách zažiariť Kristovmu svetlu. Ako príslušníci rozličných kresťanských vyznaní sú aj žiarivým znakom nádeje na ekumenickú cestu, pretože ich krv istotne je „živou miazgou jednoty Cirkvi“.

Okrem toho nám jednoznačne hovoria, že martýrium je najvyšším stelesnením evanjelia nádeje: „Mučeníci ohlasujú práve toto evanjelium a vydávajú zaň svedectvo obetovaním vlastného života až po preliatie krvi, lebo bez Krista nemôžu žiť a sú ochotní zaňho zomrieť v presvedčení, že Ježiš je Pán a Spasiteľ človeka a že teda človek iba v ňom nájde pravú plnosť života. Týmto spôsobom sú podľa napomenutia apoštola Petra pripravení obhájiť sa pred každým, kto ich vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nich (porov. 1 Pt 3, 15). Navyše mučeníci vysluhujú evanjelium nádeje, pretože obetovanie života je najradikálnejšia a najvznešenejšia manifestácia živej, svätej, Bohu milej obety, ktorá je ich duchovnou bohoslužbou (porov. Rim 12, 1) - pôvodom, dušou a vyvrcholením každej kresťanskej bohoslužby.

Ovocím obrátenia podnieteného evanjeliom je svätosť mnohých mužov i žien našich čias. To platí nielen o tých, ktorých Cirkev oficiálne vyhlásila za svätých, ale aj o tých, ktorí vydávali svedectvo vernosti Kristovi v skromnosti každodenného života. Ako nemyslieť na nespočítateľné množstvo synov a dcér Cirkvi na európskom kontinente, ktorí počas dejín prežívali svoju šľachetnú a presvedčivú svätosť v skrytosti rodinného života alebo v zamestnaní či v spoločenskom živote? „Tí všetci budovali Európu ako ‚živé kamene_, spojení s Kristom - ‚uholným kameňom_, ako duchovnú a mravnú stavbu a odovzdali potomkom to najvzácnejšie dedičstvo. Ježiš, náš Pán, povedal: ‚Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi_ (Jn 14, 12).

Evanjelium neustále prináša ovocie vo farnostiach, medzi osobami zasväteného života, v laických združeniach, v modlitbových a apoštolujúcich skupinách, v rozličných mládežníckych organizáciách, ako aj pri vzniku a rozširovaní nových cirkevných hnutí a spoločenstiev. V Európe, a to rovnako v postkomunistických krajinách ako na Západe, má aj dnes neodmysliteľné poslanie farnosť, hoci potrebuje ustavičnú sebaobnovu, a jej význam je v...

V piatok 1. augusta vystúpi v Ríme počas Jubilea mladých v rámci tzv. Festivalu jednoty a nádeje slovenský Godzone, ktorý sa zároveň stará aj o produkčnú organizáciu festivalu. Prinášame rozhovor s Júliusom Slovákom, vedúcim projektu Godzone, v ktorom okrem piatkového vystúpenia hovorí aj o svojej ceste k osobnému vzťahu s Ježišom, o nádeji i plodoch ich evanjelizácie mladých.

Už o rok, od 31. júla do 2. augusta 2026, sa veriaci mladí z celého Slovenska stretnú na Národnom stretnutí mládeže v Poprade P26, ktoré organizuje Rada pre mládež a univerzity KBS. V týchto dňoch sa už aktívne pracuje na jeho príprave.

tags: #oznamenie #o #usporiadani #verejneho #kulturneho #podujatia