Košeca patrí medzi najstaršie osady Trenčianskeho Považia. Jej územie bolo obývané už pred n.l. Svedčia o tom žiarové hroby, ktoré sa našli po oboch stranách cesty vedúcej z Košece do Zliechova. Archeologický výskum okolia Košece dokazuje, že táto oblasť bola osídlená už v predhistorickej dobe. Považie je plné vzácnych pozostatkov predhistorického človeka.
Vykopávky v Ľuborči, v Tr. Teplickej doline, na Skalke i v samom Trenčíne dokazujú, že už v dobe ľadovej tadiaľto prechádzal človek, ktorý tu zanechal svoje kamenné nástroje v kultúrnych jamách a v lovištiach mamutov. Považie bolo osídlené už od najstaršej paleolitnej doby, cez bronzovú a ranú železnú dobu. Ide o tzv. stredouhorskú kultúru (tisíce rokov pred Kristom) a lužicko sliezko - popolnicovú kultúru. V Košeckom chotáry smerom Zliechovskou dolinou a dolinou Košeckého Podhradia, boli nájdené žiarové hroby z doby bronzovej lužicko-sliezkeho typu.
V 1. storočí sa na Považí našli historické stopy obyvateľov Bojov a Dakov. Od severozápadu sa tlačia keltický Kotinovia, ktorí už vedia spracovávať železo. Na miesto Keltov nastupujú Germáni a v 5. storočí Kvádovia. V 6. storočí pred Kristom, v dobe Marobundovej ríše, patrí Považie Markomanom. Okolo 5. stor. pred Kristom obývajú Považie Kvádovia s panovníkom Vanniusom.
Jeho dediči Vangia Sida boli podrobení rímskemu cisárovi Marcusovi Aureliovi. O tomto víťazstve je záznam na hradnej sklade trenčianského hradu, kde je do kameňa vyryté, že Markus Aurelius a jeho syn Komodus roku 179 po Kristovi zvíťazili nad Kvádmi s II. légiou a s 855 vojakmi. Či tieto výboje pokračovali i hore Považím sa doposiaľ nevie. Táto udalosť, ktorá sa odohrala pri Trenčíne, nám musí stačiť.
Naša obec patrila pod impérium Rímskej ríše. Rimania tiež našu obec spolu s Trenčínom a Lednicou založili a pomenovali „Kassa“, čo znamená „chyža - stan“. Rimania pomenovali rieku Váh Vagus, čiže „bludár“ a to preto, lebo Váh po každej povodni zmenil svoje koryto.
Odvodzovanie názvu Košeca z latinskéo “Cassa” nie je opodstatnené, lebo v tomto názve je nepopierateľne slovanský koreň slova. Je síce zaujímavé, že pamätné knihy slovenských spisovateľov podliehajú tendencii maďarských historikov, ktorí každé mesto a zámok pripisujú Rimanom, i keď tí tam nikdy neboli - akoby nechceli pripustiť, že by aj Slováci vo svojej minulosti mohli stavať hrady, zámky a pevnosti. Asi preto, že oni namajú svoj názov pre hrad, lebo”Vár” - “vároš” je cudzieho pôvodu - asi avarského, tak by radi vymazali zo svojej geopolitickej histórie aj náznaky slovanského pôvodu, i keď sú neodškriepiteľnou súčasťou názvov ako: Vyšegrad; Eszterom - Ostrý - hrb; Vacov, Komárno, Budín. Teda radšej “Cassa” ako KOŠ - Košeca, radšej Terencium, ako TRI - týn, Temä - týn atď.
Košecký hrad nestavali rimania, lebo ich “Castrum” nebol na temäni vrchu nedostupných hôr, ale pri ceste ako stanica, z ktorej posádka zaisťovala komunikačné línie. Také boli: Akvincum - Budin (je potrebné všimnúť si koreň slovanského slova Buda - voda, a tiež v latinskom “akva” - voda), Vindobona - Wieden - Carnuntum atď. Hrad je staré slovanské “hradisko” - stavané a dostavané v priebehu histórie. Neskôr objavené hniezda “lúpežných rytierov”, ktorí prepadávali karavany prechádzajúce Považím, boli jedinou obchodnou cestou z juhu - z Benátok - na sever cez Krakov až po Jantárové pobrežie - k Baltickému moru.
S vpádom Tatarov (1241 - 1242) začínajú veľké presuny v bývalého Uhorska. Uhorský kráľ Belo IV. utiekol na horné Slovensko pred Tatarmi a s ním išla i maďarská šľachta z dolného Uhorska. Kráľ udeľoval výsady, prideľoval kráľovskú zem utečencom z dolniakom - vlastne ničiu zem, ktorou zaväzuje zemianstvo k stavaniu hradov, ako jedinému útočištu, ktoré dokázalo odolať hordám tatarov. Takto vznikla na Slovensku hustá sieť hradov na bralách, stavané samozrejme pre poddaný ľud, nad ktorými zavládli mocní oligarchovia takmer suverénnym právom. Spomeňme si len na dobu Matúša Czáka “pána Váhu a Tatier”.
Netreba však príliš preháňať. Nie je možné, že by sa za takú krátku dobu vpádu tatarov postavilo tak veľa hradov, ako uvádza tendencia maďarských spisovateľov. Hrady veru nerástli za rok, dva ako huby po daždi, ale trvalo to pekných pár rôčkov, kým sa na nedostupných bralách vztýčil slávny kolos z kameňa a krvi poddaných… Táto práca išla pomaly, s nesmiernymi útrapami poddaného ľudu. Maďarský páni rozkazovali, ale stavali dobrí poddaní slovenskí ľudia, a je pravda, že na každom kamienku týchto obludných stavieb je “prischnutá slovenská krv”!
Počas tatárskych nájazdov sa v lesoch Valaskej Belej ukrýval kráľ Bela IV uhorský. Košeckí kopaničiari kráľa i jeho družinu zásobovali. Keď Tatári odtiahli, uhorský kráľ dal z vďačnosti obci mestské právo „opidum“, mestský znak - erb a právo konať ročne 4 jarmoky. Dodnes sa zachovala starobylá mestská pečať. Mestečko Košeca malo v minulosti i právo meča. Popravné miesto bolo spoločné s Ilavou na pozemku, ktorý sa dodnes volá „Šibenice“. V blízkosti je i tzv. „Katova studnička“.
Z doby vlády Bela IV. pochádzajú výsady, ako aj krásny titul “oppidium kassa” - na pečiatke notárskeho úradu v Košeci: “Sigillum oppidi Kassae”. Výsady súviseli s hradom a často aj s hradným pánom. Košeca je v tejto dobe mestom a patrí majiteľovi Košeckého hradu.
Historické názvy Košece
Jednotlivé lokality Košece, podobne ako v iných obciach majú svoje miestne názvy. Tie vznikali väčšinou dávno v histórii obce. Ich vznik má vždy svoj logický dôvod a po stáročia sa názov nemení. Čo sa mení je ich podoba tak, ako to bolo i v Košeci.
- V roku 1272 - KASSA.
- V rokoch 1332 a 1337 sa KASSA - Košeca spomína ako OPPIDUM - mestečko.
- V dokumente, kde Karol Róbert vyhlasuje Košecu za svoj majetok 1330 je to KAZCHA.
- V listine Jána Jiskru z Brandýsa z roku 1443 nazýva Košecu KOŠATEC.
- V darovacej listine z roku 1397 kráľa Žigmunda sa spomína KASSA.
- V roku 1598 je to KAZZA aliter KOSSECZ.
- V cirkevných spisoch sa vyskytuje aj COSTA a v roku 1773 KOSSCZA.
- V niektorých neúradných písomnostiach - možno v snahe o poslovenčenie - našli sme názov KOSSECA (asi nebol oficiálny).
V 18. stor. sa Wešeliniho sprisahania zúčastnil aj pán Košeckého hradu - Štefan Petroci. Leopold dal obliehať Košecký hrad. Po dlhom obliehaní hrad dobyl generál Heister a dal ho zničiť. Majetky Wešeliniho sprisahancov boli malé a rozdelili sa medzi cisárových verných veľmožov. Na trón Petrociho hradu zasadla verná , ale pre naše dejiny zlopovestná rodina Lippavých. Neskôr prešiel do rúk Illéshazyovcov a Motešických.
Petroci opustil Košecu a presťahoval sa do Ladiec. Illésházy v r. 1820 predal svoju čiastku Karolovi Motešickému. V roku 1884 kúpil toto panstvo bankár Adolf Schenk z Veľkého Bečkeregu. Schenková rodina katolizovala a dostala zemianstvo od Františka Jozefa I. s predikátom “de Lade” S majetkom Petrociho boli zhabané: Ilava, Dolné Kočkovce, Hloža, Podhradie, Ladce, Nosice, Košeca, Kôš, Veľké a Malé Podhradie, Kopec, Malé Rovné, Horná a Dolná Poruba a všetko bolo dané Lippaymu.
Košeca bola spätá s hradom Košeca, ktorý bol od 13. storočia centrom košeckého panstva. V roku 1671 za Leopolda I. dali hrad zbúrať a novým centrom panstva sa stalo mestečko Košeca. Panstvo s personálom sídlilo v kaštieli.
V obci je rímskokatolícky kostol Panny Márie Nanebovzatej z roku 1830. Základný kameň bol položený už v roku 1799. Kaplnka sv. Anny v miestnom parku je z roku 1750. Kaplnku sv. Socha Jána Nepomuckého z roku 1872 stojí pri Podhradskom potoku. Dal ju postaviť vtedajší farár Ján Budinský. Pred kostolom je postavený kamenný barokový kríž z roku 1784. Ďalší kamenný kríž je postavený na námestí. Dal ho postaviť v roku 1851 richtár Ján Kútny. Stojí na mieste, kde predtým stál pranier, ktorý v revolučnom roku 1848 občania zhodili a potopili do Váhu.
Na vyvýšenom mieste na obcou nazývanom Hôrky, dal mlynár Ľudovít Benda postaviť veľký kamenný kríž, ktorý bol odhalený 1. V starej časti obce sa nachádza historická zvonica, ktorá zároveň slúžila ako neskororenesančná brána (asi r. 1600) do starého cintorína. Zvonica (brána) je štvorcová jednoposchodová budova s podklenutým podchodom. K budove priliehajú zvyšky renesančného múru. Na bráne sa zachovali zvislé slnečné hodiny na ktorých je nápis: „VICHOD UKAZUJEM ŽIVIM, ZÁPAD SEM DO NUTRA MRTVÝM“.
Pôvodne na poschodí bola farská sýpka, ale aj zvonica, do ktorej boli premiestené zvony zo starého kostola, ktorý mal narušenú statiku. Neďaleko sa nachádza budova starej fary zo 17. storočia, ktorá slúžila neskoršie aj pre miestne JRD. V obci bola v minulosti evanjelická modlitebňa so samostatnou drevenou zvonicou s troma zvonmi. V Nozdroviciach, miestnej časti Košece, sa nachádza malý šľachtický cintorín. Pred jeho založením sa nozdrovickí zemepáni nechávali pochovávať v krypte košeckého kostola, neskoršie na vlastnom cintoríne.
Po rozdelení Mukačevského biskupstva sa v roku 1818 stáva Prešovské biskupstvo samostatným. Vtedy Košice nemali ani svoju gréckokatolícku farnosť ani svojho kňaza. Gréckokatolícki veriaci patrili do farnosti Zdoba, malej dedinky asi 6 km východne od Košíc. Veriaci v Košiciach pribúdalo, preto biskupstvo v Prešove vymenovalo v roku 1850 pre farnosť Zdoba kaplána, pastoračne povereného spravovaním Košíc, a to v osobe Dr. Michala Michalicsa, ktorý súčastne vyučoval gréckokatolícke náboženstvo na gymnáziu v Košiciach. Košický rímskokatolícky biskup Jozef Kunszt povolil slúženie gréckokatolíckych bohoslužieb v Michalskej kaplnke pri Dóme sv.
V decembri 1852 Dr. Mihalicsa vystriedal v pastoračnej službe o. Matej Bräuer, ktorý ako prvý už košický farár, konal bohoslužby na Pivovarskej ulici v prenajatej miestnosti, neskoršie v rímskokatolíckej seminárnej kaplnke a potom v premonštrátskom kostole na Hlavnej ulici. Gréckokatolíci však potrebovali už stálu pastoračnú starostlivosť, preto sa púšťa do stavby fary, pre ktorú získal pozemok „ za hradbami“, na mieste, kde v 14. storočí pretekala rieka Hornád. Vzhľadom na dané podmienky boli práce na stavbe fary a neskoršie i chrámu veľmi ťažké. Roku 1870 však o. Matej Bräuer po veľkých útrapách a vyčerpanosti ako 61 ročný zomiera.
Po jeho smrti preberá starosť o farnosť jeho zať o. Roku 1879 prešovský biskup Mikuláš Tóth menuje za správcu farnosti o. Júliusa Viszlockého a dňa 25. 4. 1882 sa slávnostne kladie a posviaca základný kameň gréckokatolíckeho chrámu v Košiciach. Na vtedajšie časy to bolo hrdinské rozhodnutie malého počtu gréckokatolíckych veriacich, ktorých bolo celkom 1484 duší. Chrám v románsko - byzantskom štýle projektoval Schmidt, Kolatsek a Wirth. Chrám je dlhý 46m, vysoký je 17m a jeho šírka je 14m. Veže chrámu boli postavené vďaka finančnému prispeniu grófa Andrášiho z Krásnej Hôrky, ktorý r. 1895 pomohol ich k dokončeniu.
Maľby interiéru sú dielom Jozefa Királya. Po smrti o. Viszlockého, roku 1908, nastupuje na miesto košického farára o. Mikuláš Csoma, ktorý zaobstaral pre chrám všetky potrebné náležitosti interiéru: oltár, kazateľnicu, spovednice i sakrálne veci: kalichy i rúcha. V roku 1910 sa realizovala nová maľba chrámu. Roku 1919 bol menovaný za košického farára arcidekan o. Pavol Rokiczky, ktorý interiér chrámu obohatil o dva bočné oltáre so vzácnymi maľbami akad. maliara Halásza a Jordana. Jeho 31 ročné pastoračné pôsobenie v Košiciach bolo najdlhšie.
V Košiciach pôsobil až do r. 1950, kedy v rámci likvidácie gréckokatolíckej cirkvi (začala sa tzv. prešovským „ P“ soborom 28. 4. 1950 ) musel svoju kňazskú službu ukončiť, bol deportovaný do väzenia, odkiaľ ho ťažko chorého previezli domov. Zomrel na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 1952 v Prahe - Bohniciach. V rokoch 1950 - 1968 bol chrám v užívaní pravoslávnej cirkvi.
V apríli r. 1968, po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi, sa ďalším správcom košickej farnosti stal o. Bartolomej Demko, ktorý spolu s o. kaplánom o. Viktorom Skorodenským za aktívnej účasti veriacich znovu obnovili bohoslužobný život. Roku 1979 sa správcom farnosti a zároveň dekanom stáva o. Viktor Skorodenský, ktorý spolu s kaplánom o. Vojtechom Boháčom zaslúžil o zrenovovanie interiéru aj exteriéru chrámu (rekonštrukcia strechy, vytvorenie bočných vchodov). V práci medzi košickými gréckokatolíkmi pokračovali o. Gabriel Székely, ktorý započal maľbu interiéru chrámu a rekonštrukciu farskej budovy, o. Cyril Jančišin, ktorý sa zaslúžil o rekonštrukciu ikonostasu a podlahy. Zároveň sa postaral o pastoračnú správu gréckokatolíkov na košických sídliskách.
V roku 1997 sa košický chrám stal katedrálou - sídelným chrámom košického apoštolského exarchu vladyku Milana Chautura, C.Ss.R., čím sa začali písať nové dejiny košických gréckokatolíkov. Za prvého farára novej katedrály bol menovaný o. Marko Rozkoš. V roku 2007 je menovaný nový farár o. ThLic. Pavol Bardzák. 30. januára 2008 na sviatok Troch svätiteľov je na Slovensku zriadená gréckokatolícka metropólia sui iuris: arcibiskupské sídlo je v Prešove, zriadená nová eparchia v Bratislave a košický apoštolský exarchát je povýšený na eparchiu.
Miestne názvy a lokality
Bálentka. Až do roku 1950 to bola roľa, ktorá patrila farskému úradu v Košeci. Pomenovanie dostala po evanjelickom farárovi Bálentovi, ktorý po rekatolizácii na začiatku 18. storočia odovzdal cirkevný majetok katolíckemu farárovi Pavlovi Galgóczymu. V roku 1953 vyhotovili v Košeci zastavovací plán na výstavbu rodinných domov a verejných budov. Ako prví tu postavili domy Michal Kučerák a Anton Jankech. Je to časť územia Košece ohraničená hlavnou cestou smerom do Ilavy, cestou do Zliechova a mlynským náhonom pri hlavnej ceste oproti kostolu. Súčasťou Bálentky je park s pamätníkom a kaplnkou sv. Anny.
Prúdy. Povodie Podhradského potoka od Horného mlyna až po nové domy pri potoku ohraničené z ľavej strany časťou Sedlište a vpravo vysokým brehom. Pôvodne bolo na Prúdoch stavidlo, ktorým sa z Podhradského potoka odrážala voda pre Dolný mlyn. Pravý breh, kde voda vymývala pôdu, postupne zaviezli a teraz je tam zeleň. Ľavá strana, kde boli pažite na pasenie husí a močidlá na močenie konopí, je už zastavaná rodinnými domami.
Horný majer a Dolný majer.Túto lokalitu podrobne opisujeme v kapitole poľnohospodárstvo. Rudé.Rudé je časť obce vľavo od cesty smerom na Ilavu a vpravo od cesty do Zliechova. Pôvodne to boli neobrábané pozemky, zarastené tŕním, divými hruškami a jabloňami. Keď bolo pole nevyklčované zakvitlo červenými - rudými kvetmi jabloní a šípov. Po zavedení železných pluhov začali pôdu orať. Nie je však veľmi úrodná, obsahuje veľa kamenia a piesku.
Rudé nad Zábrehy.Rozprestiera sa od cintorína smerom do Ilavy po pravej strane až po Šibenice, čo je hranica medzi Košecou a Ilavou. Sedlište.Kde končí Bálentka na ľavej strane cesty do Zliechova, tam začína Sedliš-te, územie zastavané rodinnými domami medzi cestou do Zliechova a Prúdmi. Sedlište - názov pravdepodobne od toho, že sa tu tajne zhromažďovali košeckí hradní páni, keď pripravovali stavovské povstanie proti kráľovi Leopoldovi I. (v polovici 17. storočia).
Štepnica.Farská ovocná záhrada ohraničená Krúžkom, Podhradským potokom a vysokým brehom, kde bol starý cintorín. Pôvodný močiar dal v roku 1866 miestny farár vysušiť a založil tam ovocnú záhradu o výmere viac ako dva hektáre. Záhradu vysadil dovezenými šľachtenými odrodami jabloní, hrušiek, čerešní, marhúľ a orechov. Teda štepy - Štepnica. V roku 1957 tam vybudovali hospodárske budovy JRD.
Krúžok.Ulica ležiaca medzi Štepnicou a Podhradským potokom. Tu stáli domky poddaných košeckej fary. Boli to väčšinou remeselníci - tkáči plátna, kolár, kováč, tesár a murár, ktorí pracovali najmä pre potreby fary a jej hospodárstva. Chápať sa to dá aj tak, že to bol „krúžok“ ľudí pracujúcich spoločne.
