Kopčany sú obec s bohatou históriou, ktorá siaha až do neolitu. Doterajší archeologický výskum na Záhorí potvrdil kontinuitné osídlenie v celom priebehu historického vývoja, za čo tento kút zeme vďačí geografickej polohe a prírodným podmienkam tohto regiónu. Najstaršie osídlenie v chotári obce je zistené z neolitického obdobia (okolo r. 2100 p.n.l.), žiarový hrob stredodunajskej mohylovej kultúry (okolo r. 1000 p. n. l.).
Prírodné podmienky a osídlenie
Účinkom dvoch faktorov - vody a vetra, usádzali sa masy piesku na miestach relatívne chránených a vznikali tak rozsahom i výškou rozdielne planiny, nazývané dunami, či presypmi. Duny sa v minulosti dvíhali ako ostrovy zo širokého údolia, trvale zaliateho vodou, tvoriacou rozsiahle bariny. Usadené piesky zatarasovali odtokový profil a nútili rieku Moravu hľadať si vedľajšie korytá, ktorých stopy sa dajú zistiť ešte i dnes. Tak sa vytvoril veľký počet ostrovov poskytujúcich bezpečné miesta pre osídlenie prvým obyvateľom.
Rieka Morava bola už od čias pravekých lovcov mamutov otvorená pre všetky migračné prúdy smerujúce z juhu na sever i zo severu na juh. Bola tu skutočná „brána národov“. Slovania neprichádzali do pustých a vyľudnených krajín. Archeológia dokazuje prítomnosť jednoduchého roľníckeho ľudu kmeňov Markomanov, Kvádov a Vandalov.
Kopčany v období Veľkej Moravy
Kopčany sa v období veľkomoravskom podieľali na rušnom živote veľkomoravského centra na Valoch, ktorého jadro bolo vzdialené do 1,5 km od roľnícko - pastierskych osád nachádzajúcich sa v dnešnom chotári obce. Tak mohutné veľkomoravské centrum ako boli Valy by bolo nepredstaviteľné bez závislého roľníckeho obyvateľstva, ktorého osady obklopovali Valy na rozlohe asi štyridsať štvorcových kilometrov.
Na ceste od komplexu hradného centra - Valov, smerom k Holíču sa nachádzal celý rad drobných poľnohospodárskych i remeselníckych osád s pohrebiskami umiestnenými na pieskových pahorkoch. Z hľadiska súčasného archeologického výskumu vyplýva, že Valy boli bližšie ku Kopčanom ako k dnešným Mikulčiciam, že jediná „otvorená brána“ viedla z hradiska na východ, t.j. Valy boli prístupnejšie z Kopčian a to viacerými cestami, a teda mohli dostať prediktát kopčiansko-mikulčické, ak nie kopčianske Valy (Štefan Janšák).
Dnešná obec Kopčany leží medzi dvoma starými veľkomoravskými sídliskami, ktoré po prvý raz zameral a opísal v roku 1929 Štefan Janšák. Prvé sídlisko bolo objavené pri dnešnej ceste z Kopčian do Moravskej Novej Vsi, kde stál donedávna hostinec aj s priľahlými budovami. Skladalo sa z dvoch častí, a to z ostrova I a ostrova II, ktoré vyčnievali z inundačného územia. Sídlisko „Na segeti“ ležalo 1-2 m nad najvyššou hladinou vody. V súčasnej dobe je ďalší výskum neuskutočniteľný v dôsledku zásadnej zmeny reliéfu tohto areálu, zrušením prievozu a postavením hrádze regulovanej rieky Moravy.
Druhé významné sídlisko bolo zistené pri náhodnom objave kostí na západnom svahu duny pri Kačenárni. Vo vykopaných sondách sa tu našlo celkom 61 kostrových hrobov. V porovnaní s nálezom iných lokalít sú objavené pamiatky skromné - 1 kopia, 3 sekery, ostrohy, nože, strieborný gombík, náhrdelník zo sklených perál, črepy nádob, zvyšky drevených vedierok.
V 11. storočí sa územie Slovenska stáva nárazníkom mocenských ambícií štyroch novoformujúcich sa štátov, keď sa nakoniec stáva korisťou Arpádovskej dynastie. Nová geopolitická situácia uvrhla Záhorie do poloho hraničného, nárazníkového územia. V blízkosti Kopčian v 11. storočí vyrástli dva kráľovské hrady. Táto hranica bola nestála a územie pri rieke Morave prechádzalo z jedných rúk do druhých až do pol. 14. storočia, kedy sa situácia ustálila.
Významné udalosti v histórii Kopčian
Pre osud Kopčian je rozhodujúci moment, kedy uhorská kráľovná Konštancia, manželka Přemysla Otakara I., dostala koncom 12. storočia od otca Belu III., uhorského kráľa, venom celú trnavskú oblasť, rozprestierajúcu sa medzi Karpatami a Váhom a k tomu od manžela získala dolné Pomoravie, takže vlastnila celé územie medzi Trnavou a dolným tokom rieky Moravy. Konštancia vyvinula veľké úsilie pri osídľovaní územia na pravom brehu rieky Moravy, a to od Strážnice na juh až po dnešné moravsko - rakúske hranice /Pulkavova kronika/. Vystavala a obnovila nové hrady - Hodonín, Břeclav a i. Rovnako kolonizovala i svoje rodové územie na ľavom brehu rieky Moravy. Zavádzala pokrokové skúsenosti hospodárstva.
V 20-30. rokoch 13. storočia dala upraviť cestu z Moravy cez Holíč, Jablonicu na Trnavu. Rieku Moravu táto cesta pretínala brodom a prievozom práve pri Kopčanoch, ktorý si udržal svoje významné postavenie až do 16. storočia, kedy bol obnovený prastarý prievoz pri Kátove. História Kopčian je v tejto dobe úzko spätá s osudmi Holíča. Za kráľa Žigmunda od roku 1390 patril Holíč s priľahlými obcami Ctiborovi zo Ctiboríc.
Prvý záznam z r. 1392 pochádza zo súpisu fár šaštínskeho archidiakonátu a hovorí už o dvore Kopchan patriacemu do panstva holíčskeho hradu. V dokumente sa uvádza i údaj o existencii fary, čo by nespochybňovalo domienku aj o existencii kostola, ako i o legislatívnom usporiadaní obce. Koncom 13. storočia máme doloženú poslednú písomnú správu o existencii holíčskeho pohraničného komitátu (1296). Na jeho troskách sa v priebehu 14. storočia začalo formovať samostatné holíčske panstvo, do ktorého sa dostala i novoformujúca sa kopčianska osada. Od roku 1390 bol majiteľom tohto panstva Ctibor zo Ctiboríc. Po vymretí Ctiborovcov (1434) sa dostalo panstvo do rúk uhorského kráľa Žigmunda. Po jeho smrti získal holíčske panstvo od Albrechta II. bývalý kráľovský kancelár Gašpar Schlik, avšak už o desať rokov ho Schlik odstúpil Pongrácovi, ktorému v roku 1454 potvrdil túto držbu uhorský kráľ Ladislav Pohrobok.
V roku 1489 sa holíčske panstvo dostáva záložným právom do rúk šlachtickej rodiny Czoborovcov. V 16. až 18. storočí boli spolumajiteľmi holíčskeho panstva šlachtické rody Révaiovcov a Bakičovcov. Aj keď boli tieto rody vzájomne prepojené rodinnými zväzkami, často dochádzalo k vzájomným nezhodám v držbe majetkov. Najväčšie nezhody medzi zemepánmi vznikali pre neopodstatnené a svojvoľné zaberanie pôdy. Za deľby majetkov roku 1554 darovali Czoborovci polovicu mlyna v Kopčanoch Blažejovi Baršonovi.
V najstaršej kronike Kopčian, písanej Fridrichom Suchým sa uvádza listina „Arnales“, ktorou sa udeľuje šlachtictvo Valentinovi Vajay do Vaga (Vaya) za zásluhy a oddanosť. datované je v Prahe 12. marca 1598 s podpisom Rudolfa II. Ptomkovia Valéntina Vajay sa snažili získať dedičné právo na šlachtický titul. Ústna legenda tvrdí, že z odnože rodiny Vajay pochádzala Margita panna, ktorá pozemky Hrúdy darovala rímskokatolíckej cirkvi a utvorila tak základinu kaplnky, dala ju renovovať, odkiaľ sa odvodzuje pomenovanie tohoto kostolíka. Dokument o vykúpení je datovaný v Holíči 27.
Majetkovo - právne pomery a s tým súvisiaci počet obyvateľov v 16. storočí v obci Kopčany sú zložité a niet dostatok dostupných dokumentov, ktoré by nám umožňovali ich rekonštrukciu. Roku 1532 boli Kopčany majetkom Gašpara Czobora a mali: 9 platiacich port, 1 chudobnú, 1 opustenú, 1 majer, ktorý sa rátal za jednu neplatiacu portu, 1 portu chudobného richtára - dovedna 13. Osobitným prameňom poznania sa stáva súpis majetku rodu Czobor z roku 1554. Vlastníctvo jednotlivých usadlostí bolo v roku 1554 rozdelené medzi šiestich majiteľov - rodu Czoborovcov, Margite Bakičovej, Angeline Bakičovej, Pavlovi Bakičovi, Anne Bakičovej a Michalovi Bakičovi.
V 16. storočí sa stávajú Kopčany domovom migrujúcich Habánov z Moravy na západné Slovensko, ktorí si tu vytvorili habánsky dvor. Na začiatku 17. storočia sú už Kopčany obec strednej veľkosti s kostolom, tak ako sú topograficky vyznačené na známej Komenského mape z roku 1628. Czoborovci boli majiteľmi panstva až do vlády Márie Terézie, keď ho v roku 1736 pre kráľovskú rodinu získal manžel Márie Terézie František Lotrinský. Prítomnosť cisárskej-kráľovského rodu mala priaznivý vplyv na hospodársky rozvoj Kopčian. Habsburgovci zreorganizovali poľnohospodársku a živočíšnu výrobu podľa rakúskych vzorov a premenila tak feudálny veľkostatok na skutočný poľnohospodársky podnik s kapitalistickými prvkami hospodárenia a organizácie práce. Koncom 40. rokov 18. storočia dal František Lotrinský, manžel Márie Terézie, podľa projektu staviteľa Nicolasa Jadota postaviť rozsiahlu stavbu nazývanú Štít - prvý žrebčinec v Uhorsku a v r.
Kostol sv. Margity Antiochijskej a Kačenáreň v Kopčanoch
Kopčany v 20. storočí
Obec Kopčany patrila administratívne do roku 1918 do okresu Holíč Nitrianskej župy Rakúsko - Uhorskej monarchie. Správa obce pozostávala z obecného výboru, na čele ktorého stál volený richtár. Posledným richtárom do roku 1918 bol Michal Dubecký, ktorý úradoval nepretržite 36 rokov. Obec avšak riadil notár dosadený uhorskou vládou. Vybavoval administratívu. Obecný notariát podliehal slúžnovskému úradu v Holíči a županovi v Nitre. Posledným notárom bol maďarón Fodor, ktorý utiekol spolu s maďarskými četníkmi po vytvorení Československej republiky.
Obyvatelia boli maloroľníkmi, robotníkmi a remeselníkmi. Pracovných možností v obci veľa nebolo. Hodonínsky veľkostatkár Redlich mal v Kopčanoch dva hospodárske dvory, v Parkane a pri kostole. Po jeho smrti prevzala majetky Účastinárska spoločnosť v Hodoníne. V obci boli i cisárske majetky, pre potrebu ktorých bola v roku 1910 vybudovaná železničná zastávka. Ľudia cestovali za prácou do rakúskych a moravských pivovarov, do cukrovarov, na poľnohospodárske práce, na stavebné práce až do Budapešti, do tabakovej továrne a píly v Hodoníne, a neskôr do gbelských naftových baní. Niektorý muži odchádzali za prácou až do USA a Kanady. Keď sa im za oceánom darilo, „pritiahli“ za sebou svoje rodiny. Vysťahovalectvo začalo koncom 19. storočia a pokračovalo aj počas trvania prvej republiky.
Podľa štatistiky v r. 1910 bývalo v Kopčanoch 73 perc. katolíkov, 25 perc. evanjelikov a 2 perc. izraelitov. Politická vyspelosť občanov za maďarskej vlády nebola výrazná. Ľud mal existenčné starosti a na politiku nemyslel. Národné uvedomenie pred prevratom burcovalo niekoľko rodín, ktoré udržiavali spojenie so skalickým kultúrnym centrom, s moravskými obcami ležiacimi na pravom brehu Moravy. V roku 1910 sa konali voľby do uhorského snemu, ktoré rozvírili politický život. Za ľudovú stranu boli zvolení národovci: Dr. Pavol Blaho zo Skalice, Dr. Ľudovít Okánik - dekan, farár zo Skalice, Dr. Ferdiš Juriga, rodák z Gbelov a iní úradmi označovaní za „panslávov“.
Ľudia čítali najviac časopisy vydávané Spolkom sv. V rokoch 1914-1918 zúrila prvá svetová vojna. Frontové udalosti sa priamo obce nedotkli, ale vo vojne padlo 66 vojakov, z toho 55 katolíkov a 11 evanjelikov. Katolíci majú pred kostolom postavený pomník. Po vojakoch ostali vdovy a siroty. Preto po vojne vznikla v Holíči okresná vyživovacia komisia, ktorá sa starala o tieto sociálne prípady. 28. októbra 1918 vznikla Československá republika. O prevrate sa obyvatelia Kopčian dozvedeli až 4. novembra 1918 z úst istého plukovníka zo Skalice.
Z vojny sa vrátilo veľa vojakov. Ľudia sa vzbúrili proti Židom a Maďarom a začali rabovačky. Žandári opustili stanicu a utiekli. Neskoršie zo Skalice prišiel Dr. Okánik a zriadil dočasný výbor. Koncom novembra prišlo československé četníctvo, ktoré zaviedlo pokoj a poriadok. Kopčany naďalej patrili administratívne do okresu Holíč, od roku 1923 do okresu Skalica a v rokoch 1923-1928 do župy Bratislava. Potom boli župy zrušené. V rokoch 1928-1939 bolo zavedené krajinské zriadenie. Naďalej väčšina robotníkov chodila pracovať mimo obec. Na blízku Moravu, do Viedne, kde sa stretávali s rôznymi politickými postojmi a názormi. Svoje skúsenosti odovzdávali svojim spoluobčanom.
Preto bola bunka Komunistickej strany Československa v Kopčanoch založená medzi prvými na Slovensku 20. mája 1921. 16. septembra 1923 sa konali voľby do obecného zastupiteľstva. Vyhrala Slovenská ľudová strana, tesne pred Komunistickou stranou Československa a napokon Republikánskou stranou zemedelského a maloroľníckeho ľudu. Starostom sa stal komunista Michal Štetina.
Kopčany sa stali známymi až po vzniku republiky zásluhou prvého prezidenta T. G. Masaryka. Jeho rodičia bývali v domčeku na Masarykovej ulici číslo 51. Tento dom už dnes nestojí a na jeho mieste stojí dom s číslom 493. Ústne sa traduje, že prezident sa nenarodil v Hodoníne ale v Kopčanoch. V roku 1850 nebol v obci farský úrad a evidencia do matriky sa robila v Holíči. Krátko po narodení malého Tomáša bol jeho otec - kočiš premiestnený zo Štítu na veľkostatok v Hodoníne, preto zapísal syna až tam. Túto udalosť spomína v knihe Hovory s T.G.M. od Karla Čapka na časť detstva stráveného so starými rodičmi a kamarátmi v Kopčanoch.
T. G. Masaryk nezabudol na Kopčany ani vtedy keď sa stal prezidentom. Finančne podporoval svojich príbuzných a na pozvanie obecného zastupiteľstva a rodiny prišiel 18. júla 1924 na návštevu. Obecná rada a obecné zastupiteľstvo sa snažili o rozvoj obce. V roku 1924 bol do obce zavedený telefón, v roku 1925 zriadili obecnú knižnicu a postavili most cez Struhu, v roku 1927 opravili most cez Rešicu a založili Úverné družstvo a obecnú kroniku, v roku 1928 upravili cesty, v rokoch 1929-1930 bol postavený bitúnok a budova pošty, elektrifikácia bola urobená v roku 1930, v roku 1931 vybudovali obecnú cestu „Grunwaldovu uličku“.
Iné plány sa nemohli realizovať pre nedostatok financií. Splácanie pôžičiek sa darilo, ale ešte v roku 1937 boli pohľadávky obce vyše pol milióna korún. Prichádzala veľká hospodárska kríza. Od októbra 1931 bolo v Kopčanoch 160-170 nezamestnaných. Boli to nemajetní otcovia viacčlenných rodín. Obec i skalický okres poskytli menšie podpory pre nezamestnaných. Obecné zastupiteľstvo na svojom zasadnutí 29. apríla 1932 prijalo rezolúcie kde žiadalo Ministerstvo verejných prác v Prahe, aby urýchlene prikročilo k stavbe mostov cez regulačné koryto Moravy na štátnej hradskej Hodonín - Holíč.
Zároveň žiadalo Ministerstvo poľnohospodárstva a sociálnej starostlivosti v Prahe, aby urýchlilo vodoprávne pokračovanie na rieke Moravy v úseku Kopčany - Moravská Nová Ves a odporučilo vytvorenie hornomoravského vodného družstva a započatie hrádzovania. Tým sa mali získať pracovné miesta. Obecné zastupiteľstvo poverilo podaním týchto rezolúcií starostu Vladimíra Kratochvíla a notára Michala Šikoru. 12 - 13. decembra 1932 bola deputácia v Prahe, kde dostala prísľub, že požiada...
Archeologický výskum a súčasnosť
Kam by sa mal človek vydať, ak by sa chcel poprechádzať po krajine Slovanov, takmer nezmenenej za vyše 1 000 rokov, aby ju mohol aspoň s prižmúrenými očami uvidieť takú, aká bola? Možno ako prvé zíde na um - vyraziť do lesov, do hôr! Najprv do Považského Inovca, ktorý ukrýva jedno z najväčších slovanských hradísk na Slovensku v Bojnej a v ňom impozantnú rekonštrukciu slovanskej brány. Ale komu by napadlo vybrať sa na „hrebeň“ pieskovej duny? Stojíme pri rieke Morava, kde niva ako pri každej rieke klame telom. Nie je to šíra nudná rovina. Duny pri Kopčanoch sa nazývali Hrúdy. A priťahovali ľudí už od prav...
Pamiatky Kopčian
Obec Kopčany sa môže pochváliť bohatou históriou a niekoľkými významnými pamiatkami, ktoré svedčia o jej dôležitosti v priebehu storočí. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Cisársky a kráľovský žrebčín (postavený v rokoch 1736 - 52)
- Ruiny neskorobarokovej kačenárne pri bývalom rybníku (po 1736)
- Rímskokatolícky Kostol sv. Štefana kráľa (1862 - 63)
- Predrománsky Kostol sv. Margity Antiochijskej
Kostol sv. Margity Antiochijskej
- Patrocínium: sv. Margity Antiochijskej
- Vznik: 9. - 10. storočie
Kostolík bol postavený zrejme niekedy v priebehu 9. alebo 10. storočia neďaleko areálu mikulčického hradiska, ktoré leží len 2 km západne pri ceste vedúcej na východ do Nitrianska. Stavebne išlo o neveľký objekt jednoduchej dispozície s pozdĺžnou loďou a nepravidelnou kvadratickou svätyňou, aké boli v Európe rozšírené už od 8. storočia. Svätyňa a možno i loď boli zaklenuté jednoduchou valenou klenbou.
Stavba prešla prvou výraznejšou prestavbou okolo polovice 13. storočia. Vtedy boli zamurované okná na severnej strane lode, ako aj okno na západnom priečelí. Niekedy na prelome 14. a 15. storočia došlo k zväčšeniu okien na južnej strane lode a svätyne do gotickej podoby s kamennou mníškou. V druhej polovici 15. storočia bol kostolík opevnený a obohnaný priekopou. Do tohto obdobia kladú odborníci aj zbúranie západnej predsiene a osadenie veľkého gotického portálu do západného priečelia. Súviselo to s presunutím oltára z priestoru svätyne do lode a zvýšením úrovne podlahy. Dôvodom týchto úprav bola nedostatočná kapacita kostolíka pre rozrastajúcu sa obec veriacich, ktorých časť musela stáť počas bohoslužieb vonku. Veľký portál tak plnil funkciu víťazného oblúka.
Spolu s týmito úpravami bola vybudovaná v západnej časti lode empora a kvôli nej bolo zmenšené západné okno na južnej stene lode. Niekedy v nasledujúcom období (okolo pol. 16. storočia) bolo zamurované východné okno svätyne, pričom novovzniknutá celistvá plocha bola vyzdobená nástennou maľbou zachytávajúcou zrejme sv. V 17. alebo 18. storočí prešlo úpravami osvetlenie lode z juhu. Už skôr zmenšené západné okno bolo zamurované úplne a východné okno bolo nahradené veľkým barokovým okenným otvorom v tvare polkruhu.
Prvý archeologický výskum okolo kostolíka sa uskutočnil v roku 1964. V roku 1994 začali pamiatkari s výskumnými prácam s cieľom zmapovať stavebný vývoj kostolíka a súčasne sa rozbehol aj archeologický prieskum okolia stavby. V rámci neho boli v roku 2004 odkryté hroby obsahujúce veľkomoravské šperky, potvrdzujúce datovanie kostolíka. Ešte počas výskumu, v roku 2000, sa začalo s pamiatkovou obnovou kostolíka, ktorá však z dnešného pohľadu nebola realizovaná najvhodnejším spôsobom. Kostolík dostal novú strechu, zreštaurovali sa okná, zamurovaný bol gotický portál, na mieste ktorého bol vytvorený nový vstup, ktorý však svojím tvarom nezodpovedal predrománskemu obdobiu. Taktiež bola znížená podlaha v interiéri na pôvodnú úroveň.
V roku 2014 sa uskutočnila úprava exteriéru kostola, keď bol zmenený nevyhovujúci tvar západného vstupu, lepšie prezentovaný zamurovaný gotický portál a pristúpilo sa aj k vyznačeniu pôdorysu západnej predsiene.
- Až do roku 1994 bol považovaný za málo zaujímavý gotický objekt zo 14. storočia.
- O možnom staršom pôvode svedčili len indície. Gotický portál sa nenachádza v strede západného priečelia, ale je mierne vyosený.
- Ku kostolíku sa konali púte na sviatok sv. Margity Antiochijskej 13. júla, hoci tento dátum sa slávil len do 12. storočia a neskôr bol posunutý na 20. júla.
- Datovanie jeho vzniku nie je stále ustálené, na základe nálezu hrobov s VM inventárom v roku 2004 bol objekt datovaný do obdobia poslednej štvrtiny 9. storočia. Analýzy dreva nájdeného v murive (dendrochronologické datovanie stanovilo vek najmladšieho letokruhu na 951 p. Kr.) dokladajú čas vzniku stavby niekedy začiatkom druhej polovice 10. storočia. Ďalšie analýzy už majú ale opäť potvrdzovať 9. storočie.
- V blízkom okolí sa našli nálezy osídlenie (strážnej osady) z obdobia Veľkej Moravy a západné priečelie kostolíka smeruje priamo smerom k mikulčickému hradisku, ktorého hlavná brána bola zasa orientovaná smerom ku Kopčanom. Pár desiatok metrov južne od kostola sa navyše nachádza areál opevneného zrejme veľmožského dvorca datovaného do veľkomoravského obdobia s rozmermi 261 x 194 m.
O starobylosti kostolíka svedčia aj tvar múrov, ktoré nie sú kolmé, ale archaicky sa smerom hore zakrivujú dovnútra, čo malo zlepšovať statiku stavby. K prvej stavebnej etape sa dnes hlásia okrem takmer kompletne zachovaných obvodových múrov z pomerne tenkých pieskovcových platní aj dve polkruhovo zakončené okná na severnej strane lode a jedno zreštaurované na západnom priečelí. Tvar okien je odlišný od neskorších románskych. Typickým je absencia zošikmených ostení i smerom nahor sa zužujúci tvar zakončený polkruhom. Okrem Kopčian sa našli aj v Kostoľanoch pod Tribečom a na rotunde nad Nitrianskou Blatnicou.
Neskorší vznik stavby podporili aj analógie použitia trojuholníkového klenáku vo vrchole záklenku pôvodných okien na severnej strane lode zo západnej a juhozápadnej Európy, kde sa najčastejšie vyskytujú až v 11. storočí. Súčasťou prvej etapy bola podľa všetkého aj dvojpriestorová západná predsieň s vnútornými rozmermi 3,8 x 2,7 m, ktorej zvyšky základov odkryl archeologický výskum. V súčasnosti stále nie je jasné, kedy presne vznikla, aká bola jej podoba a k akému účelu slúžila. Podľa niektorých odborníkov mohla byť postavená až v polovici 13. storočia.
Diskutovanou je aj južná, zahĺbená časť tejto prístavby s vnútornými rozmermi 205 cm x 65 - 73 cm, ktorá podľa niektorých mohla slúžiť ako nádrž na vodu slúžiacu pri krste, hrobka alebo relikviár. Najčastejšie sa spomína ako hrobka. Gotické stavebné etapy pripomínajú reštaurované okná v južnej stene lode a svätyne, zvyšky stredovekých nástenných malieb, vrátane mandorly, i dnes zamurovaný veľký portál.
Podľa niektorých autorov nie je patrocínium sv. Margity pôvodné, ale viaže sa až k prestavbe v 13. storočí. V južnej stene svätyne sa nachádza kameň, na ktorom sú vyryté znaky - dva ležaté, tzv. ondrejské kríže v tvare X, tradične symbolizujúce Krista, spolu so štylizovanou hlavou Krista s troma krížikmi. Na ďalšom kameni sú vyryté krížiky.