Ľudstvo od nepamäti hľadá odpovede na základné otázky existencie, dobra a zla. Tieto úvahy sa často prelínajú s náboženskými a filozofickými konceptmi, ktoré formujú naše vnímanie sveta a spoločnosti. V nasledujúcom texte sa pozrieme na niektoré z týchto myšlienok a ich prepojenie s naším životom.
Slovenské príslovia sú pokladnicou múdrosti, ktorá odráža hlboké porozumenie Bohu a jeho vzťahu k človeku. Tieto krátke, výstižné výroky, často prenášané z generácie na generáciu, ponúkajú cenné lekcie o živote, morálke a viere.
V tomto článku sa ponoríme do niektorých z týchto prísloví, preskúmame ich význam a historický kontext.
Niektoré slovenské príslovia o Bohu:
- Boh pomáha tým, ktorí si pomôžu sami.
- Boh stvoril človeka, ale nedal si to patentovať, a tak to teraz po ňom môže robiť hocijaký blbec.
- Ani pán boh všetkým ľuďom nevyhovie.
- Boh nie je horlivý, ale pamätlivý.
- Božie mlyny melú pomaly, ale isto.
Tieto príslovia nám pripomínajú, že Boh je prítomný v každom aspekte nášho života, od každodenných starostí až po najväčšie výzvy. Učia nás, aby sme sa na neho spoliehali, hľadali v ňom útechu a inšpiráciu, a žili život v súlade s jeho vôľou.
Človeče, prečo si tak málo ceníš seba, keď si taký vzácny Bohu? Prečo zisťuješ, z čoho si stvorený - a načo si stvorený, to neskúmaš? Človek rastie očakávaním. Veľké nádeje vychovávajú veľké postavy. A my sa pripravujeme na príchod samého Boha!
Duše, ktorá je zjednotená s Bohom, sa diabol bojí ako samého Boha! Keby si vedel naspamäť celú Bibliu a výroky všetkých mudrcov, čo by ti to všetko osožilo bez Božej lásky a milosti? Keď sa s niekým stretnem, každý musí cítiť: Boh je tu! Kto nemá národ, ten nemá ani Boha!
Sv. Ignác hovorí: Pri jedle mysli na Ježiša. Zen hovorí: pri jedle mysli na jedlo. Sú tieto dva názory rozdielne? Nie je snáď Ježiš našou potravou? Nie je každé jedlo symbolom Eucharistie? Nie je Boh prítomný vo všetkom, čo jeme? Nie je každý náš skutok vyznaním viery?
Je prirodzené, že Bohu, ktorý je pamäťou sveta a píše do knihy, ustarostený naším útekom k ničote, príde na myseľ zatarasiť nám cestu. A je isté, že na to, aby nám zatarasil cestu, nestačia slová. Tak veľa ich povedal, ale my sme nepočúvali! Tí neotrasiteľne „veriaci“, veria všetko, v obrad, zvyky, len nie v živého Boha...
Meno Boha: Používať či nepoužívať?
V publikáciách Jehovových svedkov sa často negatívne spomína židovský zvyk nevyslovovať božie meno Jehova. Buď ho označujú za prejav poverčivosti alebo za nesprávny výklad 2. Mojž. 20:7. Častý výskyt mena Jehova je podľa svedkov dôkazom, že Boh si želá, aby bolo jeho meno používané a vyslovované.
Podľa viacerých učencov prax nepoužívať božie meno siaha práve k výkladu tretieho prikázania. Na prvý pohľad si môže čitateľ povedať, že text nevyžaduje hlbší rozbor, veď jeho význam je do očí bijúci - jednoducho nemáme vyslovovať meno „nadarmo“!
Oveľa problematickejšie je to so slovom „nadarmo“, heb. šáw’, ktoré možno preložiť ako “márnosť” či “zbytočnosť“. Čo znamená používať božie meno márnivo/zbytočne/nadarmo? K tejto otázke sa vyjadrilo viacero učencov a môžeme konštatovať, že na ňu jednoducho neexistuje definitívna odpoveď. Jeden z výkladov, ktorý sa ustálil v judaizme a kresťanstve, vidí v III. prikázaní zákaz akéhokoľvek prázdneho, neopodstatneného alebo zbytočného vyslovovania božieho mena pri hovorení.
Podľa väčšiny bádateľov „niesť k márnosti“ môže znamenať dávať - obetovať modle, ktorá sa v Starom zákone označuje tiež slovom márnosť. Tetragram nemal slúžiť ako magický talizman, ktorým si bolo možné Boha podmaniť a prinútiť ho plniť priania človeka. Meno nie je v staroveku len rozlišujúcim názvom, ale obsahuje samotnú podstatu a silu jeho nositeľa.
Na to, aby sme chápali dôvody, prečo židia prestali používať meno Jehova, musíme v prvom rade poznať myslenie a praktiky starovekého človeka. Židia dostali zákaz zobrazovať si Boha (por. 2. Mojž. 20:4). Prečo? Pretože v staroveku sa obrazy používali k rôznym magickým a okultným praktikám a židia sa mali vyhýbať akýmkoľvek magickým predstavám o Bohu.
Jehovovi svedkovia na podporu myšlienky, že židia pôvodne bežne vyslovovali meno Jehova citujú uznávaného odborníka Dr. Abrahama Cohena. Ako ukazuje tento citát, odborníci nepochybujú o tom, či sa meno Jehova používalo. Na to máme mnoho dôkazov, ktoré nie je potrebné uvádzať, nájdeme ich mnoho aj v publikáciách svedkov Jehovových. Kľúčové je pre nás porozumieť, kedy nastal zlom. Nepoznáme čas, ale vieme, že v istom bode začali židia zneužívať božie meno Jehova na magické účely a pristupovať k nemu poverčivo.
Archeológovia a epigrafici, ktorí majú dnes k dispozícii desiatky materiálnych dôkazov, potvrdzujú, že židia začali používať meno Jehova ako talizman, teda v presnom rozpore s druhým prikázaním v 2.Mojž. 20:7. Pôvodná prax vyplývajúca z III. prikázania nezneužívať meno ako modlu či na magické účely bola nahradená presným opakom toho, čo prikázanie hovorilo. Ako výsledok tohto zneužívania sa postupne v judaizme etablovala prax, ktorá jej mala zabrániť.
Náboženskí predstavitelia si boli čoraz viac vedomí toho, že pravého Boha nemožno spútať žiadnym slovom (zaklínať ho), ani mať nad nim moc. Pravého Boha totiž nemožno poznať ako človeka či ktorúkoľvek inú vec. V židovskom ponímaní dať niekomu meno znamená poznať jeho najhlbšiu realitu bytia, poznať jeho povolanie, jeho poslanie a jeho osud. Je však evidentné, že „vlastniť“ Boha nie je možné. A toto je dôvod, pre ktorý židia považujú Božie meno Jhvh, ktoré označuje podstatu, za nevysloviteľné.
Ako ukazujú výroky popredných učencov, za tradíciou nevyslovovať tetragram sa skrývala snaha vyhnúť sa modlarskému a magickému zneužívaniu božieho mena. Aj keď nevieme presne povedať, kedy sa táto prax prvýkrát objavuje, vieme s istotou, že siaha do predkresťanských čias a v čase Ježiša bola rozšírená. Prečo je pre dnešných kresťanov, obzvlášť pre Jehovových svedkov dôležité poznať a porozumieť židovskej tradícii nevyslovovať meno Jehova? Pretože táto tradícia bola živá v čase zakladateľa kresťanstva - Ježiša Nazaretského a jeho ranných učeníkov v 1.stor.
Anjeli a diabol
Meno anjel (hebr.: מלאך male'ách; gr.: ἄγγελος angelos) nie je menom prirodzenosti, ale menom funkcie; znamená posol. Je to nadprirodzená duchovná bytosť podriadená Bohu, slúžiaca človeku. V iných náboženstvách viacerým bohom. Nie sú v dosahu nášho obyčajného vnímania. Žijú v inom svete.
Prvé nákresy anjelov môžeme nájsť už v starom Egypte. Znázorňovali sa ako okrídlené zviera s ľudskou tvárou. Anjeli sa vyskytujú aj v Biblii, ale veľa sa o nich nerozpráva. Existencia anjelov nikdy nebola v Biblii samostatnou témou. Starý Zákon často predstavuje Boha ako nejakého vladára (preberá črtu z orientu a mytológie a prispôsobuje ju zjaveniu jediného Boha). Lucifer - postavil sa proti Bohu.
V katolicizme je anjel duchovná, netelesná bytosť. Anjeli sú celým svojím bytím Boží služobníci a poslovia. Stále sa dívajú na tvár svojho Otca a dbajú na plnenie jeho rozkazov. Ako bytosti čisto duchovné majú rozum a vôľu, sú to bytosti osobné a nesmrteľné. Prevyšujú všetkých viditeľných tvorov dokonalosťou, ako o tom svedčí lesk ich slávy.
Aj čert bol krásny, keď bol mladý. Ani čert nieje taký čierny, ako ho maľujú. Bojí sa toho ako čert svätenej vody. Čert nikdy nespí. Čím peknejší, tím čertu milejší. Čiň čertovi dobre, peklom sa ti odmení. Čo čert vzal, to nevráti. Čo je šeptom, to je s čertom. Hriešne peniaze idú do čerta. Kam nemôže čert, pošle ženu. Kde ťa tam čerti nesú. Kto vidí čerta za každým rohom, riskuje, že raz prehliadne diabla priamo pred sebou. Múdre je milovať anjelov, ale vychádzať i s čertami. Na peniazoch čert sedí. Nemaľuj čerta na stenu.
Pán Boh stvoril vrany a čert politické strany. Slúži za groš i čertu i pánu Bohu. Zavesil mu čerta na krk.
Je viera v anjelov a démonov logicky obhájiteľná?
Svätý Mikuláš - Otec, ktorý pomáha
Deň svätého Mikuláša je sviatkom detí. Svätý Mikuláš je po Panne Márii najuctievanejším svätým v Rusku. Svätý Mikuláš zosobňuje otcovstvo človeka, ktorý pomáha, keď sú ľudia v núdzi, ktorý spolucíti a diskrétne pomáha. Na mnohých miestach ho veriaci uctievajú ako toho, ku ktorému sa utiekajú v osobných problémoch. Keď sa pozrieme na legendy súvisiace s jeho osobou musíme si všimnúť, že všetky majú pre náš život hlboký význam.
Keď sa svätý Mikuláš dozvedel, že jeho chudobný sused je v núdzi a chce predať svoje tri dcéry do verejného domu, vhodil cez okno do jeho príbytku tri hrudy zlata, aby každá dcéra mala dostatočné veno, ktoré jej umožní vydať sa.
Istá žena sa ponáhľala do chrámu, aby preverila klebetu, že sv. Mikuláš bol zvolený za biskupa. Tak veľmi bola zaujatá sebou, že zabudla na dieťa. Priniesla ho k sv. Mikulášovi. Ten dieťa požehnal a ono sa uzdravilo. Vidíme tu matku, ktorá zanedbala svoje dieťa, pretože jej zvedavosť bola pre ňu dôležitejšia. Sv. Mikuláš - otec sa tu javí tiež ako matka, má tiež materinské črty. Vytvoril ovzdušie, v ktorom mohlo dieťa vyzdravieť.
Mikuláš sa tiež prihovoril za troch nespravodlivo odsúdených mešťanov. Vytrhol katovi meč a žiadal od sudcu, aby mu vysvetlil dôvod, pre ktorý boli odsúdení. Sudca padol na kolená, vyznal svoju vinu a zároveň úpenlivo prosil, aby o tom neinformoval cisára. Podobne učinil biskup Mikuláš s tromi odsúdenými vysokopostavenými ľuďmi z cisárovho okolia. Je otcom, ktorý zostáva nestranný pre všetky svoje deti, usiluje sa o spravodlivosť pre každého, ktorá mu umožňuje žiť.
Keď sa vo svetle týchto legiend pozrieš na seba samého, môžeš si položiť otázku, či aj ty občas nevyužívaš pre seba svoje deti alebo priateľov, či nezanedbávaš svoje materstvo či otcovstvo. Svätý Mikuláš ti dodáva odvahu v tvojom otcovstve alebo materstve. Je v tebe nakoniec aj čistý a spravodlivý človek, ktorý vidí potreby a starosti iných ľudí.
Zvyk obdarovávať iných sladkosťami na sviatok sv. Mikuláša má veľký význam. Nehľaď len na seba, ale aj na tých, ktorí trpia vo svojom horkom živote. Možno v tebe sv. Mikuláš prebudí fantáziu, vďaka ktorej objavíš, ako môžeš osladiť ich život.
Vianočné sviatky a tradície
U nás je najrozšírenejšou postavou Ježiško. Dedo Mráz je východným vplyvom, prišiel k nám ako sa hovorí „z Ruska“, údajne však býva na Sibíri, dokiaľ nosí darčeky. Naopak Santa Klaus prišiel z nášho pohľadu zo Západu, a táto postava vznikla zo svätého Mikuláša, ktorého my v našich končinách oslavujeme (aj so sladkými darčekmi) začiatkom decembra. Santa Klaus nosil darčeky deťom dávno predtým než získal svoju klasickú červenú, bruchatú a bradatú podobu na základe reklamy, preto by bolo unáhlené odsudzovať ho apriori.