Už prvé stránky Svätého písma opisujú stvorenie sveta zavŕšené požehnaním, ktoré Boh udeľuje človeku (porov. Gn 1, 28) i stvorenstvu (porov. Gn 1, 22). Rovnako Božie požehnanie sprevádza človeka i po stvorení, spočíva na jeho práci (porov. Dt 2, 7), jeho chlebe, vode (porov. Ex 23, 25) i na poliach, ktoré obrába, aby boli úrodné (porov.
Požehnanie v Starom zákone
Požehnávanie v Starom zákone je často spojené s prinášaním obety (porov. 1 Sam 9, 13). Keď človek žehná inému človeku alebo veci, tak čerpá práve z Boha, prameňa a pôvodcu všetkého dobra. Žehnanie spočíva v bohatstve a dobrote Boha, ktorého požehnané meno sa vzýva pri modlitbe.
Klasickú formulu požehnávania v Izraeli nachádzame v Knihe Numeri 6, 23 - 27: „Povedz Áronovi a jeho synom: Takto budete žehnať Izraelitov: ,Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!'“
Text tzv. Áronovského požehnania, ktoré je obsahom prvého čítania, stojí približne v strede úvodnej časti (1,1 -10,10) knihy Numeri, ktorá opisuje prípravy Izraela na odchod od hory Sinaj - kde Izraeliti dostali od Boha Zákon, kde sa zrodila izraelská liturgia, a kde táborili asi rok -, aby pokračovali vo svojej ceste do Zasľúbenej zeme. Je to teda svojím pôvodným určením požehnanie na cestu, ktorým neskôr vítali aj lúčili sa kňazi jeruzalemského chrámu s pútnikmi.
Izraelskí kňazi však toto požehnanie používali veľmi často, najmä na záver bohoslužieb (por. napr. Lv 9,22; Dt 21,5; 2Krn 30,27; Ž 67,1; Ž 121,7-8). Katolícka Cirkev používa na sprostredkovanie Božieho požehnania trojičnú formulku, ale Áronovské požehnanie používa pri svojich pobožnostiach stále napr. evanjelická cirkev a.v. (Pán Boh, požehnaj a ochraňuj vás! Pán Boh, rozjasni svoju tvár nad vami a buď vám milostivý!
V hebrejčine má toto požehnanie stupňovitú formu, teda každý verš má viac slov - prvý tri, druhý päť a tretí sedem slov. Do tohto počtu je zaradené aj samotné sväté Božie meno, vlastné meno Boha Izraela, teda Jahve (v prekladoch sa namiesto mena Jahve používa iný výraz, napr. Pán, Boh alebo Hospodin, kvôli starovekému, skoro magickému chápaniu mena; my, kresťania, však takto meno nechápeme, preto sa meno Jahve nemusí v texte nutne nahrádzať inými výrazmi), ktoré sa nachádza v každom verši. Ostatných 12 slov tohto požehnania môže byť vnímaných ako symbol 12 kmeňov Izraela, ktorým bolo toto požehnanie najprv odovzdané.
Ten, kto v tomto požehnaní hlavne koná, však nie je kňaz, ale Boh sám, kňaz je len prostredníkom. Toto Božie spásonosné konanie sa opisuje šiestimi obrazmi: žehnať, ochraňovať (strážiť), usmievať sa (rozjasniť tvár), zmilúvať sa, obrátiť k niekomu tvár a darovať šalom. Týchto šesť výrazov teda opisuje Božie láskavé konanie z rôznych uhlov pohľadu. Druhé sloveso v každom verši konkretizuje alebo dopĺňa význam prvého slovesa.
Zaujímavosťou je tiež, že hoci v slovenčine sa používa jednotné číslo (Nech ťa žehná Pán ...), hebrejčina tu má množné číslo (vy), ale v tzv. singulárnom tvare, t.j. požehnanie sa týka osobitne každého, kto je v skupine či kmeni požehnávaný, ale súčasne sa týka aj celej skupiny, kmeňa či náboženského alebo národného spoločenstva.
Zásadný v texte je prvý výraz opisujúci Božie konanie voči ľuďom - žehnať (hebr. bárak). Slovný koreň v hebrejčine je ten istý, ako pri slovese stvoriť (bárá). Božie požehnanie znamená nielen láskavé konanie Boha voči ľuďom vo všetkých sférach života, ale aj samotné dary, ktoré sú plodom tohto Božieho konania. Všetko dobro, čo jestvuje, pochádza od Boha, bez neho niet nijakého dobra, preto čokoľvek človek chce a potrebuje, dostáva len z Božej lásky ako prejav jeho požehnania. Každý nádych či úder srdca je teda Božím darom, prejavom Božieho požehnania, Božieho milostivého konania voči človeku.
Božie požehnanie nedostávame vždy v tej podobe, ako by sme si to želali, ale človek má prijať z Božej ruky aj to, čo sa zdá byť „zlé“, v nádeji, že sa to raz zmení na dobro, resp. Sloveso ochraňovať, príp. strážiť (hebr. šámar) vyjadruje osobitný dar Božieho požehnania, ktorý je spojený s otázkou bezpečnosti pred nepriateľmi, ale aj pred každým zlom. Boh ukrýva svojich vyvolených pred zlom a jeho účinkami, a to najmä vzhľadom na nebezpečenstvá putovania divokou pustatinou (týka sa to nielen putovania Izraela púšťou, ale je to aj obraz ľudského života). Toto sloveso sa napr. Božia tvár je antropomorfizmus (pripisovanie ľudských vlastností bohom či prírodným silám) často používaný v Biblii (najmä v Žalmoch - 4,7; 31,17; atď.), v tomto požehnaní dokonca dvakrát.
Žiariaca (dnes by sme mohli povedať: usmievajúca sa) Božia tvár, je opakom Božieho hnevu na hriešnika. Ak sa však Boh na nás usmieva (hebr. výraz ór znamená svetlo) napriek našim hriechom, znamená to jeho odpustenie, ale tomu by mala zodpovedať naša neustála snaha o pokánie. Božie požehnanie si síce nijako nezaslúžime, ale ak ho už napriek všetkému dostávame, mali by sme ho používať podľa Božej vôle. V tomto duchu pokánia by sme mohli chápať aj ďalšie sloveso, doplňujúce obraz Božej rozžiarenej tváre - preukázať milosť. Milosť (hebr. chánan) sa dáva tým, čo si niečo nezaslúžia, milosť je dar.
Posledný verš židovského kňazského požehnania obsahuje obraz obrátenia či pozdvihnutia tváre k niekomu. Ide o gesto priazne, láskavý pohyb smerom k druhému, podobne ako sa otec s úsmevom obracia na syna, aby mu povedal niečo milé alebo mu dal nejaký dar. Tento obraz vlastne len rozvíja a zdôrazňuje obraz Božej rozžiarenej tváre a skutočnosť, že Božie požehnanie dostávame zadarmo, bez vlastnej zásluhy, ale nie na nezodpovedné používanie.
Kňazské požehnanie zverené Áronovým synom, ktoré má Izraelitom sprostredkovať Božie požehnanie (ide teda o akúsi starozákonnú sviatosť), sa končí želaním pokoja - Šalom! Tento výraz má v hebrejčine úplné iný, resp. oveľa širší význam ako je obsah slova pokoj či mier. Znamená niečo ako „mať sa dobre“, je obrazom všeobecného blahobytu, prosperity, rodinného aj národného šťastia a spokojnosti, bezpečnosti, dobrého zdravia, priateľstva, dobrých medziľudských vzťahov a podobne. Ide o život, aký Boh pôvodne plánoval pre človeka.
Biblický pokoj však nie je len svetský blahobyt, ale aj duchovný stav človeka, ktorý žije v harmónii s Bohom, s ľuďmi, s prírodou, aj so sebou samým. Šalom je hlavným a najväčším darom vyplývajúcim z Božieho požehnania. Záverečný verš dnešného prvého čítania zdôrazňuje skutočnosť, že prameňom Božieho požehnania je sám Boh Izraela - Jahve. Kňazi (príp. aj iní ľudia, ako napr. rodičia) sú len sprostredkovateľmi požehnania.
Požehnávanie je božská činnosť, ktorá dáva život (spolu so všetkými prejavmi života), a ktorej prameňom je Otec (por. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, čl. 1078). V plnom zmysle môže požehnávať len ten, kto dokáže stvoriť. Ale aj každý, kto je Bohom požehnaný (napr. všetci pokrstení), môže odovzdávať Božie požehnanie ďalej. Každý pokrstený je povolaný byť „požehnaním“ a má žehnať (por. Požehnať niekoho pritom znamená niečo ako vložiť na niekoho Božie meno, lebo podľa starovekého presvedčenia meno osoby bolo nielen jej zástupným symbolom, ale aj jej nositeľom, meno malo akoby svoju vlastnú existenciu. Vlastné meno Boha Izraela - Jahve, to bol Boh sám ukrytý vo svojom mene. Vzývať nad niekým (doslova „položiť na niekoho“; por.
Obrazom takéhoto chápania (nielen) izraelského obradu požehnávania môžu byť dva starobylé strieborné amulety, resp. plakety (por. Pochádzajú zo 7. - 6. storočia pred Kristom, čo svedčí o starobylosti tohto textu. Nosenie tohto amuletu či strieborného šperku na vlastnom tele nám môže poslúžiť ako obraz „vloženia“ Pánovho mena na požehnávaného človeka. Súvislosť dnešného prvého čítania s evanjeliom spočíva práve vo vlastnom Božom mene, ktorým bolo v Starom zákone meno Jahve, ale v Novom zákone sa ním ešte viac stáva meno Ježiš.
Študovali sme slová „požehnanie“ a „kliatba“ v Biblii (tu je to, čo sme zistili)
Požehnanie v Novom zákone
V Novom zákone vidíme samotného Pána Ježiša, ktorý je požehnaným plodom lona Svätej Panny (porov. Lk 1, 42), ako udeľuje požehnanie napríklad deťom (porov. Mk 10, 16) či apoštolom (porov. Svätý Pavol píše, že v Kristovi spočíva všetko požehnanie: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3).
Cirkev vyznáva a ohlasuje Ježiša Krista a pokračuje v jeho diele. Keď služobník Cirkvi žehná, koná tak v mene Cirkvi, s Cirkvou a v prospech Cirkvi, čiže jednotlivých živých kameňov, z ktorých je postavená, vzývajúc a chváliac Otca skrze Syna v Duchu Svätom.
Apoštolské požehnanie
Apoštolské požehnanie na pergamene je špeciálnou formou požehnania, ktorá úzko súvisí s obetou a má silný cirkevný rozmer. Udeľuje ho Svätý Otec prostredníctvom Úradu apoštolskej charity. Tento úrad patrí medzi najstaršie úrady rímskej kúrie.
Pôvodne v Ríme rozdávať almužnu chudobným v mene pápeža mali na starosti diakoni. Zodpovednými za charitné diela sa stali tzv. cubicularii, ktorí pôvodne netvorili špeciálnu hierarchickú hodnosť. No už za Inocenta III. (1198 - 1216) sa v jeho bule hovorí o úrade almužníka ako už o existujúcom úrade.
Blahoslavený Gregor X. (1271 - 1276), ktorého ofícium na jeho sviatok označuje ako pauperum amantissimus - najmilujúcejší chudobných, zriadil Úrad apoštolskej charity a určil úlohy a charakteristiky almužníka. Úlohou Úradu apoštolskej almužny je v mene pápeža vykonávať charitné diela v prospech chudobných. V súčasnosti túto službu vykonáva poľský kardinál Konrad Krajewski.
Pápež Lev XIII. dal almužníkovi fakultu udeľovať apoštolské požehnanie na pergamene. Je to ozdobný pergamen, na ktorom je portrét Svätého Otca a text, že Svätý Otec udeľuje mimoriadne apoštolské požehnanie. Ďalej meno osoby, ktorej sa požehnanie udeľuje, suchá pečať úradu a podpis Almužníka.
Požehnanie sa udeľuje konkrétnym osobám, cirkevným spolkom alebo farnostiam. Momentálne je možné požiadať o požehnanie napísané v hlavných svetových jazykoch, pričom zástupcovia slovenskej komunity v Ríme vyjadrili túžbu, aby sa vydávali aj v slovenčine, a zároveň ochotu spolupracovať na ich príprave. O prípadnom znovuvydávaní apoštolského požehnania na pergamene v slovenčine budeme prostredníctvom Katolíckych novín informovať.
Finančná čiastka, ktorú veriaci obetuje pri prosbe o požehnanie, je určená na charitné diela Svätého Otca pre potreby chudobných.
Požehnanie je možné vybaviť buď osobne pri návšteve Vatikánu priamo na Úrade apoštolskej charity (vchod cez Bránu svätej Anny), ktorý je otvorený od pondelka do soboty od 9. do 13.30 hodiny, alebo prostredníctvom internetovej stránky www.elemosineria.va.
Príklady menej známych požehnaní:
- Požehnanie rodín v domácnostiach (koná sa v období Zjavenia Pána, v iných krajinách vo Veľkonočnom období).
- Požehnanie hrdla na spomienku svätého Blažeja.
- Požehnanie sviec na Hromnice.
- Požehnanie budov (školy, nemocnice, úradu, domu).
- Požehnanie pracovných prostriedkov.
Pápež František o požehnaní
Pápež František sa vyjadril v relácii Che tempo che fa a v rozhovore s Fabiom Faziom sa po prvý raz verejne vyjadril k Fiducii supplicans, vyhláseniu Dikastéria pre náuku viery o požehnaní neregulárnych párov, textu, ktorý v posledných týždňoch vyvolal veľa diskusií. V odpovedi na otázku o tejto kontroverzii František povedal: „V čase rozhodovania je tu cena osamelosti, ktorú musíte zaplatiť, a niekedy sa rozhodnutia neprijímajú, ale väčšinou, keď sa rozhodnutia neprijímajú, je to z nevedomosti.
Pápež potom dodal: „Pán požehnáva každého, každého, kto prichádza. Boh žehná každého, kto je schopný dať sa pokrstiť, teda každého človeka. Ale potom musia ľudia vstúpiť do rozhovoru s Pánovým požehnaním a zistiť, akú cestu im Pán ponúka. Musíme ich však vziať za ruku a pomôcť im kráčať touto cestou, nie ich hneď na začiatku odsúdiť. A to je pastoračná činnosť Cirkvi. Je to veľmi dôležitá práca pre spovedníkov. Spovedníkom vždy hovorím: všetko odpusťte a správajte sa k ľuďom veľmi láskavo, ako sa Pán správa k nám, a potom, ak chcete ľuďom pomôcť, môžete sa s nimi vždy porozprávať a pomôcť im ísť ďalej, ale všetkým odpustite.
Za tých 54 rokov, čo som - to je vyznanie - 54 rokov, čo som kňazom, som už starý! Za tých 54 rokov som odoprel odpustenie iba raz, a to kvôli pokrytectvu toho človeka. Raz. Vždy som všetko odpustil, ale aj povedzme s vedomím, že ten človek môže recidivovať, ale Boh nám odpusť, pomôž nám, aby sme nerecidivovali alebo nech je menej recidív, ale vždy odpusť. Veľký spovedník, ktorého som na poslednom konzistóriu vymenoval za kardinála, je 94-ročný muž, kapucínsky mních z Argentíny. A je to veľký odpúšťač, má - ako hovoríme - ,široké rukávy‘, odpúšťa všetko. A raz prišiel do biskupského paláca, keď som tam bol arcibiskupom, a povedal mi: ,Počúvaj, Giorgio, mám problém, príliš veľa odpúšťam a niekedy mám pocit, že to nie je dobré.‘ A ja som mu odpovedal: ,Nie, nie. Je to tak, musíme všetko odpustiť, pretože On nám odpustil.
„Cirkev,“ povedal František opäť v rozhovore, „má tento vnútorný rozmer: že vychádza zo srdca, každý, všetci sú doma, všetci sú vnútri. Je to to, čo hovorí Pán, to Pánovo podobenstvo, ktoré mám tak rád, keď hostia neprišli na svadbu syna, pretože každý mal svoje záujmy, to, čo Pán hovorí svojim pomocníkom: ,Choďte na križovatku a priveďte všetkých, dobrých aj zlých, zdravých aj chorých, mladých aj starých...‘. Všetci, všetci, všetci, všetci. Všetci do jedného. To je Pánova výzva. A každý so svojím bremenom, pretože každý má svoje vlastné a Boh hovorí: ,Všetci.‘ To hovorí Boh, nie ja. Problém je, keď si vyberáme: toto áno, toto nie... Nech to urobí on. My [máme povedať:] všetko.
„Odpustenie je pre každého,“ povedal František v rozhovore s Fabiom Faziom. „Páči sa mi jedna vec, ktorú mi raz povedal jeden veľmi múdry muž, je to jednoduché: ,Boh sa nikdy neunaví odpúšťať, nikdy. Boh vždy odpúšťa, pretože odpustenie pochádza od neho, ale sme to my, kto sa unaví prosiť o odpustenie. A to je ten problém. Srdce otvorené odpusteniu je okamžite uchvátené Ježišovým srdcom, ktoré všetko odpúšťa, všetko odpúšťa, ale naše zatvrdnuté srdce sa stáva neschopným prosiť o odpustenie, a to je veľmi zlá vec, neschopnosť prosiť o odpustenie. A z toho pramení určitá neschopnosť odpustenia, ale nie preto, že Boh neodpúšťa, nie, on odpúšťa všetko. V tomto je takpovediac ,bláznom lásky.‘ Ale my, my sme tí, ktorí sa unúvajú prosiť o odpustenie, a Pán niekedy čaká, klope na dvere mnohých sŕdc, aby mali tú schopnosť rozpoznať zlo, ktoré robia. Pomyslite na tých výrobcov zbraní, ktorí sú výrobcami smrti. Boh je im blízko, dotýka sa ich sŕdc, aby ich priviedol k zmene života, neunavuje sa odpúšťať. Nezabúdajme na to. Boh sa nikdy neunaví odpúšťať. To my sa unavujeme žiadať o odpustenie.
Ako prijať a odovzdávať požehnanie
Ježiš berie deti do svojho náručia, vkladá na ne ruky a žehná im. Toto požehnanie je nežným gestom. Ak niekoho objímeme s úmyslom požehnať ho, cez naše objatie môže prežiť skúsenosť, akoby ho Boh prijímal do svojho objatia, uisťoval o svojej láske a o tom, že ho stále obklopuje jeho spásonosná a milujúca blízkosť.
Požehnanie cez slová má blahodarné účinky pre dušu. Má silu zlomiť všetky slová, ktoré nás zranili a ktoré sme počuli počas svojho života. Ak ich naozaj berieme vážne a zvažujeme, či je vhodné ich povedať, či prinesú správny úžitok, vtedy človek (ktorému žehnáme) vníma, že sa k nemu cez požehnanie láskyplne skláňa samotný Boh, že nad ním drží svoju milujúcu ruku a dáva mu prísľuby plné lásky, povzbudenia, plné sily a nádeje. Vďaka slovám môže Božie požehnanie preniknúť do ľudského srdca.
Vkladanie rúk je najsilnejšie gesto žehnania. Vďaka nemu môžem na vlastnom tele zakúsiť Božiu lásku v podobe nežného dotyku, lásku, ktorá cezo mňa prúdi k druhému človeku. Jednoducho nechať priestor tajomstvu, ktoré nedokážem slovami obsiahnuť. Je to tajomstvo a vyžaduje mlčanie, aby sám Boh mohol konať svoje dielo. Ja som len jeho nástroj, cez ktorý pôsobí.
Kríž je znamením spásy, je znakom ochrany pred zlom a pôsobenia Božej lásky, ktorá sa v človeku dotýka všetkého a všetko premieňa. Je to znamenie lásky. Ježiš za nás položil svoj život na kríži a miluje nás takých, akí sme. Neexistuje nič, čo by z tejto lásky bolo vylúčené. Boh ma naozaj miluje. Cez znak kríža jeho láska preniká cez všetko, čo mám a kým som, cez moje myslenie, vitalitu, dary, sexualitu, nevedomie, podvedomie, svetlé aj temné stránky mojej osobnosti… Tento znak mi pripomína, že som Bohom požehnaný.
Na každý druh požehnania je dôležité vnútorne sa pripraviť. Treba upustiť od svojich myšlienok a vedľajších úmyslov - byť otvorený pre Ducha Svätého. Vlož do požehnania všetku svoju lásku, starostlivosť a dôveru. K človeku, ktorý mi dáva svoje požehnanie, by som mal mať dôveru. Potrebujem mať istotu, že svoje požehnanie nespája s nekalými úmyslami alebo s osobnými záujmami. Vtedy by mi „požehnanie“ mohlo uškodiť a nebolo by skutočným požehnaním.
Niekedy sa pýtam, ako to asi vyzeralo kedysi, keď žehnal Ježiš. Za ním chodili ľudia s prosbou o požehnanie. Je evidentné, že z neho vyžarovalo niečo, čo ľudí k nemu priťahovalo a čo im dávalo silu od neho žiadať takéto požehnanie. A uvedomujem si, že ja nie som On. No spolieham sa na to, že v jeho mene môže každý žehnať druhým a zvolávať aj na seba jeho požehnanie. K tomu je dôležité byť otvorený pre Ježišovho ducha, aby cez nás mohol žehnať.
Keď ma niekto požiada o požehnanie, snažím sa vcítiť do jeho situácie a zistiť, po čom túži v hĺbke svojho srdca. Požehnanie má byť odpoveďou na bytostnú túžbu a na skutočnú potrebu tohto človeka. Dôležité je dôverovať svojej intuícii a hovoriť len tie slová, ktoré mi vychádzajú zo srdca.