Článok sa venuje podstate cirkevného ohlasovania z pohľadu Božieho zjavenia. Obsahuje teológiu Božieho slova z aspektu dejín spásy. Jeho spásne pôsobenie, cieľ, predmet a podmet ohlasovania - teológia ohlasovania.
Pápež František počas Svetových dní mládeže v Rio de Janeiro.
Forma a matéria ohlasovania
Ohlasovanie je z pohľadu matérie Božím slovom a z pohľadu formy je ľudským slovom. Venuje sa forme ohlasovania - ako hovoriť - osobnosť kazateľa - poznatky z rétoriky.
1. Božie slovo v stvorení
Božie slovo je samotné stvorenie, kniha prírody. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 19, 2). „Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chybovala znalosť Boha, ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela, ale oheň, vietor, či letmý vzduch, hviezdny okruh, či vodu náramnú, alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet. Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov, nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán; veď ich stvoril prapôvodca krásy“ (Múd 13, 1 - 3). Boh nevyslovil seba celkom a načisto v diele stvorenia, lebo nijaká osoba sa nemôže celkom vysloviť vo svojom diele.
2. Božie slovo v dejinách spásy
„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov“ (Hebr 1, 1). Božie slovo je prítomné vo všetkých oblastiach vyvoleného ľudu. Riadi celý jeho život a dejiny. „Boh hovoril otcom…“ Toto uvedomenie si spája všetky knihy Biblie do jedného posvätného zjavenia. Božie slovo sa v plnej sile prejavuje v sinajskej a prorockej tradícii. Na Sinaji božie slovo založilo Zmluvu a dalo prikázania. U prorokov toto Božie slovo udržuje Zmluvu a dáva prisľúbenia. V ohlasovaní prorokov sa najčastejšie objavuje výraz dabar Jahve (221x). V stretnutí s prorokom Boh dáva prorokovi „vidieť“ a „počuť“. Dá sa počuť v jeho uchu, otvára uši proroka (Ez 9, 1; Jer +, 9). „Hľa môj služobník…svojho Ducha som vložil na neho (Iz 42, 1). Božie slovo premáha proroka (Ez 33, 22; Hab 3, 16) Prorok nemôže Božiemu slovu odporovať (Am 3, 8; Jer 20, 9; Oz 6, 5).
3. Ježiš ohlasuje Božie slovo
Ježiš ohlasuje slovo Božie. Evanjelista sv. Ján napísal: „Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová“ (Jn 3, 34). Ježiš ohlasuje vlastné slová. Ježiš ohlasuje živé slovo. Nenapísal svoje slová a ani neprikázal nikomu, aby ich napísal. Prikázal, aby sa ohlasovali. Mali byť napísané a čítané prostredníctvom života ohlasovateľov. Oni mali byť živým textom a dosvedčovať, že: „živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). Ježiš o svojej živej reči mohol povedať: „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život“ (Jn 6, 63). Benedikt XVI. Ježišovo slovo uzdravuje. „A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu“ (Mt 9, 35). V spojení ohlasovania a uzdravovania mali pokračovať apoštoli: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste; malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte“ (Mt 10, 8). A sedemdesiatim dvom Ježiš povedal: „uzdravujte chorých…“ (Lk 10, 9). Uzdravovania Ježiša a učeníkov mali skôr symbolický charakter a mali poukázať na horšiu chorobu človeka, ktorú mu spôsobuje hriech. V uzdraveniach išlo predovšetkým o vyliečenie z rán hriechu, ktoré prináša duchovnú aj fyzickú úľavu.
4. Apoštoli a ohlasovanie
Apoštoli počúvali Ježišovo evanjelium a dostali príkaz: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“(Jn 20, 21) a „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16. 15). Sv. Pavol napísal: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista“ (Gal 1, 11 - 12). Sila a účinnosť Božieho slova je presvedčivo podávaná v Skutkoch apoštolov (Sk 13, 26; 4, 29; 8, 25; 17, 13). Zásluhou poslania apoštolov a ich nasledovníkov je dobrá zvesť ohlasovaná na celom svete až po súčasnosť.
5. Božie slovo v tradícii a Písme
Apoštolské slovo prúdi v Cirkvi nie len živým ohlasovaním, ale súčasne sa aj zapisuje. Na vrchole tohto procesu sú štyri evanjelia. Tie doplňujú a vysvetľujú apoštolské listy. Sv. Pavol vidí vo svojich listoch to isté Božie slovo ako vo svojom hovorenom slove. (2 Sol 2, 2.15; 2 Kor 10, 11; 1 Tim 3, 14). Kresťanská viera nie je však „náboženstvom knihy“. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho „Slova“, ktoré „nie je napísané a nemé slovo, ale Slovo vtelené a živé“ (sv.Bernard z Clairvaux , Katechizmus katolíckej cirkvi 108).
(1 Krapka, Emil. Prechod Pánov. Teológia I. Boh sa zjavuje v slove. Trnava: Dobrá kniha, 2013, s.
Sviatostný charakter Božieho slova
Hlásenie Božieho slova je osobnou a spásnou udalosťou a preto má sviatostný charakter. Božie slovo je nie len prameňom právd viery, ale aj aktuálnou milosťou. Božie slovo a sviatosti patria spolu. Sv. Augustín nazýva ohlasovanie Božieho slova „sviatosťou počutia - sacramentum audibile“. Benedikt XVI. v Exhortácii Verbum Domini napísal, že Božie slovo má charakter sakramentálny (sacramentalis qualitas). Sakramentálnosť Slova teda možno chápať v analógii (simili modo) vzhľadom na reálnu prítomnosť Krista pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína (VD 56). Je prirodzenou otázkou, či je rozdiel medzi slovom a sviatosťou? Z pozitívneho aspektu nie je medzi nimi rozdiel. Kristus je reálne prítomný aj v slove aj vo sviatosti. Z negatívneho aspektu spočíva rozdiel v tom, že prítomnosť Krista v slove závisí od vernosti kazateľa Svätému písmu. Aj preto je slovo znakom oveľa viac „ohrozeným“ ako sviatosť. Kým v sviatostnej ekonómii sa zdôrazňuje, že sviatostné znamenie dáva milosť ex opere operato, bez ohľadu na duchovnej situáciu, v ktorej sa nachádza vysluhujúci. Pri ohlasovaní Božieho slova ľudský faktor hrá kľúčovú úlohu - opus operantis. Táto vzájomná závislosť slova a svedectva sa týka spôsobu, akým sám Boh hovoril ľuďom prostredníctvom svojho Syna. Božie Slovo sa totiž napĺňa v autentických svedkoch. Ohlasovateľ, ktorý sa snaží žiť podľa toho, čo sa naučil od svojho Pána, prispieva k tomu, že ohlasované slovo sa stáva prítomným a živým. Existuje úzky vzťah medzi svedectvom Písma a svedectvom veriacich. Jedno predpokladá druhé. Kresťanské svedectvo svedčí o Slove a Písmo, naopak, vysvetľuje svedectvo a povolanie kresťanov.
(2 Siwek, Gerard. Osobowość kaznodziei dzisiaj. Kraków: Wydawnictwo Homo Dei, 2014, s.
Úloha kazateľa
Homiletika v minulosti pokladala za podmet kazateľstva jedine kazateľa a kázeň chápala ako udalosť medzi kazateľom a poslucháčmi. Takáto teologická koncepcia má oporu vo Svätom Písme, u cirkevných Otcov a v učení Druhého vatikánskeho koncilu. Napríklad sv. Pavol v Liste Solúnčanom píše: „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu, že keď ste od nás prijali slovo Božie, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale - aké naozaj je - ako slovo Božie; a ono pôsobí o vás veriacich (2, 13). Sám Kristus ubezpečuje hlásateľov, že „kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16). Preto sv. Pavol píše: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás“ (2 Kor 5, 20). Viktor Schurr, pokladaný za zakladateľa novodobej homiletiky, hovorí, že zo samej podstaty kázne vyplýva, že je slovom alebo rečou Božou. Nie je to len rozprávanie ľudskou rečou o Bohu, ale reč samotného Boha, prostredníctvom kazateľa a ľudského slova. To je potvrdené aj v koncilových výpovediach. Konštitúcia Dei Verbum učí, že „Cirkev mala vždy v úcte Písmo sväté priam ako samo Telo Pánovo, pretože - najmä v posvätnej liturgii - neprestáva prijímať chlieb života zo stola tak slova Božieho ako aj Tela Kristovho“ (DV 21). A koncilová Konštitúcia o liturgii zasa potvrdzuje, „že Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, zvlášť v činnostiach liturgicko-sakramentálnych, ktorých podstatnou a integrálnou súčasťou je slovo Božie, kázeň a homília“ (DV 24, 52). Je však na mieste otázka: Je v každej homílii prítomný a hovorí Boh? Je každá homília slovom Boha? Určite nie, nie v každej a nie v plnej miere. Je ňou len taká homília, ktorá je obsahovo zhodná so Zjavením Božím, teda s Písmom svätým a s Tradíciou.
Ako sa to deje, že sám Boh hovorí v homílii? Môže sa stať, že niekto môže mať svoju vnútornú komunikáciu s Bohom, akúsi inšpiráciu alebo privátne zjavenie. Lenže v homílii sa to deje prostredníctvom osoby kazateľa: biskupa, kňaza, diakona. Kazateľ je nevyhnutným podmetom kázania. Je akoby spojovateľom medzi Bohom a ľuďmi. Nie je to však nejaký pasívny činiteľ, ale sprostredkovateľ osobný, aktívny a zodpovedný, ktorý má potrebné náboženské dispozície a homiletickú kvalifikáciu, ktorý chápe proces kazateľskej komunikácie, ako udalosť božsko-ľudskú. Fundamentálnou dispozíciou kazateľa má byť jeho personálno-existenciálne zaangažovanie vo viere a v láske Boha. Personálne a integrálne chápaná viera spojená s láskou je základnou podmienkou a fundamentom autentického procesu kazateľskej komunikácie. Kazateľ, ktorý by neveril v Boha, bol by podobný mŕtvemu gramofónu alebo magnetofónu, ktorý opakuje nahrané slová a zvuky. Kazateľ bez lásky k Bohu by bol zasa, podľa slov sv. Pavla, „ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1 Kor 13, 1). Ohlasovanie Ježišovho evanjelia musí prežívať sám kazateľ. Len vtedy je Ježišovo slovo v homílii živé, keď koná a vplýva na poslucháčov. Prežívanie evanjelia je spolunažívanie s Kristom. Pavol to povedal: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 40). Preto bol aj on takým vynikajúcim kazateľom. Vydával osobné svedectvo. Pápež Pavol VI. napísal: „Že dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (Evangelii nuntiandi 41). Podobne píše aj Ján Pavol II. : „Človek našej prítomnosti verí viac svedkom než učiteľom, viac skúsenosti než náuke, viac životu a skutkom než teóriám“ (Redemptoris missio 42). Benedikt XVI. ešte ako kardinál v jednej zo svojich kníh napísal, že ak ma niekto ohlasovať slová niekoho iného, musí ich poznať, rozumieť im a prijať ich za svoje. Ale ohlasovanie vyžaduje niečo viac, ako len presne telegraficky odovzdať cudzie slová a nezaujímať sa o ich obsah. Musí tie slová odovzdávať v prvej osobe, identifikovať sa s nimi, aby sa stali jeho vlastnými.
Kristologické a ekleziologické základy kazateľskej činnosti
Čo je vlastne podstatou kazateľskej činnosti? Kazateľ je poslaný Kristom a Cirkvou. Je účastný v spásnom poslaní Krista a Cirkvi: Boh Otec posiela svojho Syna Ježiša, Kristus posiela svoju Cirkev a Cirkev posiela kazateľov. Konštitúcia Lumen gentium to vyjadruje slovami: „Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, prostredníctvom svojich apoštolov spravil účastnými svojho zasvätenia a poslania ich nástupcov, to je biskupov, ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie svojej služby v rozličných stupňoch rozličným podriadeným v Cirkvi. A tak Bohom ustanovenú cirkevnú službu konajú v rôznych stavoch tí, čo sa od pradávna nazývajú biskupmi, kňazmi a diakonmi… Kňazi podľa stupňa svojej služby majú účasť na poslaní jediného prostredníka Krista a ohlasujú všetkým slovo Božie“ (LG 28). službách: prorockej, kňazskej a pastierskej. Kazateľstvo je funkciou prorockou a preto aj jeho prameňom je prorocké poslanie Krista a Cirkvi.
Primát kazateľskej funkcie v činnosti Cirkvi
Činnosť kazateľa je fundamentálnou funkciou Cirkvi. Vyplýva to z faktu, že viera sa rodí z počúvania slova Božieho - fides ex auditu (Rim 10, 17). Viera je počiatkom a základom spásneho procesu. Cirkev je povinná budovať v svojich veriacich zrelú vieru, ktorá im v dnešných časoch dechristianizácie, náboženskej ľahostajnosti, sekularizácie a praktického ateizmu pomôže byť vedome účastnými spásy. Benedikt XVI. učí, že cirkev a kázanie nemožno odlúčiť od prúdu, ktorý tečie od počiatku, aby robil život veriacich plodným. Veľkonočná Eucharistia je základom kresťanského spoločenstva a kresťanského ohlasovania. Sú dva významné rozdiely medzi starozákonným a novozákonným ohlasovaním. Starozákonné ohlasovanie sa v podstate zameriava na ľud Izraela, ktorý jestvuje ako spoločenstvo, a jemu je adresované kázanie kňaza a prorokov. Novozákonné ohlasovanie je adresované všetkým národom. Spočiatku Cirkev neexistovala, a preto bolo cieľom kázania zhromaždiť a vytvoriť tak Cirkev.
Katechéza.
Je teda nezmazateľný súvis medzi Cirkvou a kázaním. Či už ako slovo adresované tým, ktorí už veria, alebo ako ohlasovanie zamerané na neveriacich. Cirkev je vždy referenčným bodom kázania v obidvoch prípadoch. Cirkev je miestom kázania rovnako tak pre poslucháčov, ako aj kazateľov. Oni totiž nemôžu hovoriť v svojom mene, ani ako zodpovední za jednotlivú komunitu alebo skupinu, ale v mene Cirkvi, ktorá je po všetky časy jedna a katolícka. Aj Biblia, chápaná ako forma a základná norma každého ohlasovania, je slovom Cirkvi, a preto ju treba chápať len v kontexte Cirkvi. Božie slovo, zverené Cirkvi, sa stáva živým troma spôsobmi: ako adresované Cirkvi, ktorá už verí a ktorej viera má rásť; ako ohlasovanie, aby sa Cirkev vzmáhala; a ako slovo, ktoré sa odovzdáva budúcim veriacim. Benedikt XVI. stanovuje aj určité kritéria katolíckeho kázania. Východiskovým bodom každého kázania je Sväté písmo. Potom sú to vyznania viery, v ktorých Cirkev vyjadrila pre veriacich záväznosť formou viery, ktorú prijala od apoštolov. Vyznania sú súčasťou živého učiteľského úradu Cirkvi, učenia pápežov a biskupov zjednotených v apoštolskom kolégiu. Ako posledná je tu viera Božieho ľudu, ktorá sa však nemôže izolovať od Svätého písma a Magistéria. Jednoduchá viera jednoduchého človeka si si zasluhuje rešpekt a úctu kazateľa.
Homília
Slovo „homília“ pochádza z gréckeho jazyka a jeden z jeho významov je priateľský rozhovor - familiárny rozhovor - blízky vzťah - fyzická blízkosť. Podobný tomu, aký mal Boh s Mojžišom: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11).
Vzájomný vzťah je personálny a dá sa vyjadriť „ja“ a „ty“ . „V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali (homiloun) sa o všetkom, čo sa prihodilo (Lk 24, 13 - 14). Sv. Pavol Korinťanom: „Nedajte sa zviesť: „Zlé reči (homiliai kakai) kazia dobré mravy““ (1 Kor 15, 33). Grécka diatriba - mala vplyv na homíliu - spočíva v tom, že autor vedie dialóg s fiktívnym diskutérom vo forme otázok, námietok a odpovedí, aby názornejšie a presvedčivejšie dokázal a presadil svoju mienku. Napríklad sv. Pavol v Liste Rimanom: „A tak človeče, nemáš výhovorky, keď súdiš, nech si ktokoľvek. Lebo v čom súdiš iného, sám seba odsudzuješ. Veď aj ty, čo súdiš, robíš to isté. A vieme, že Boží súd podľa pravdy postihne tých, čo robia také veci. Azda si myslíš, človeče, že ty, čo súdiš tých, čo robia také veci, a sám ich robíš, unikneš Božiem...
Mons. František Trstenský - "Nauč nás modliť sa" (Lk 11,1)
(3 GUERRIERO, Elio. Služobník Boha a ľudstva. Životopis Benedkikta XVI. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2020, s.