NAŽIVO │ Streda po 2. adventnej nedeli │ Svätá omša │ 10. 12. 2025 │ 18:00
Liturgia Kvetnej nedele je bohatá na symboliku a pripomína nám Ježišovu cestu utrpenia. Preto sa vo všetkých omšiach koná spomienka na Pánov vstup do Jeruzalema, a to procesiou alebo slávnostným vstupom pred hlavnou omšou a jednoduchým vstupom pred inými omšami. V tento deň nie je fialová, ako v ostatné pôstne nedele a všedné dni, ale je červená - ako Kristova krv, ktorú za nás prelial. V dnešnej liturgii sa teda prelínajú dve línie - „Hosana“ a „Ukrižuj“.
Procesia s palmami v Jeruzaleme
Priebeh liturgie Kvetnej nedele
Veriaci sa v určenú hodinu zhromaždia v menšom kostole alebo na inom vhodnom mieste mimo toho kostola, do ktorého sa má ísť v procesii. Kňaz a diakon v červenom omšovom rúchu prídu s posluhujúcimi na miesto, kde sa zhromaždili veriaci. Kňaz a veriaci sa prežehnajú, pričom kňaz hovorí: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Potom kňaz pozdraví ľud zvyčajným spôsobom. Krátkym príhovorom povzbudí veriacich, aby sa aktívne a vedome zúčastnili na slávnosti tohto dňa.
Potom diakon, alebo ak ho niet, sám kňaz prednáša zvyčajným spôsobom evanjelium o Pánovom vstupe do Jeruzalema z jedného zo štyroch evanjelií:„Choďte do dedinky, čo je pred vami. A len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte. Oni odišli a na rázcestí našli osliatko, priviazané vonku pri bráne; i odviazali ho. Osliatko priviedli k Ježišovi, položili naň svoje plášte a on si naň vysadol. Mnohí prestierali na cestu svoje plášte, iní zasa zelené ratolesti, čo narezali v poli. „Hosanna! Po evanjeliu môže byť krátka homília. V mene Kristovom.
Procesia sa zvyčajným spôsobom pohne ku kostolu, v ktorom sa bude sláviť svätá omša, v tomto poradí: vpredu ide turiferár s dymiacou kadidelnicou (ak sa mieni používať). Za ním ide akolyta alebo iný posluhujúci s krížom ozdobeným ratolesťami podľa miestnych zvyklostí, po jeho bokoch dvaja posluhujúci so zažatými sviecami. Keď kňaz príde k oltáru, uctí si ho, prípadne ho aj incenzuje. Potom ide k sedadlu, kde odloží pluviál, ak ho mal oblečený, a vezme si ornát. Vynechá zvyšné úvodné omšové obrady, a podlá okolností Kýrie, a prednesie kolektu omše.
S ohľadom na význam dejín Pánovho umučenia kňaz môže pre jednotlivé zhromaždenia veriacich vybrať z čítaní pred evanjeliom iba jedno čítanie, alebo čítať len pašie, prípadne aj v kratšej forme. Pašie sa čítajú bez sviec a bez incenzácie, bez pozdravu a bez poznačenia knihy znakom kríža. Číta ich diakon alebo kňaz, ak niet diakona. Diakoni, nie však iní, pred spievaním pašií prosia od kňaza požehnanie, ako sa to robí vo svätej omši pred evanjeliom. Po pašiách, ak je to vhodné, nech je krátka homília. Rozprávanie o umučení Pána - pašie - sa deje zvlášť slávnostne. Treba ho spievať alebo čítať podľa tradičného zvyku.
Pašie podľa Matúša
Na Kvetnú nedeľu tohto roku zaznejú pašie podľa Matúšovho evanjelia (Mt 26-27), na Bielu sobotu sa radostná zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní taktiež ohlási Matúšovými slovami (Mt 28,1-10), na Veľkonočný pondelok sa stretneme s evanjeliovým textom, ktorý sa nachádza iba u Matúša (28,8-15) a na Nanebovystúpenie Pána sa liturgia svätej omše zameria na záver Matúšovho evanjelia (28,16-20).Matúš začína pašiové rozprávanie vlastným úvodom, ktorý nemá paralelu v ostatných evanjeliách: „Keď Ježiš skončil všetky tieto reči, povedal svojim učeníkom: „Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali.“ (Mt 26,1-2)
Prvá časť tohto úvodu - slová „Keď Ježiš skončil všetky tieto reči,“ sa nevzťahujú iba na Ježišovu eschatologickú reč (Mt 24-25), ale na všetkých päť rečí (Mt 5-7; 10; 13; 18 a 24-25), ktoré obsahuje Matúšovo evanjelium. V podstate nám tento verš naznačuje, že Ježiš povedal všetko, čo mal povedať. Tento nový celok sa uvádza Ježišovým proroctvom: „o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali.“ V Matúšovom evanjeliu je to už štvrté proroctvo o Ježišovom utrpení.
K pôsobeniu prorokov patria rôzne symbolické úkony, ktorými proroci naznačovali budúce udalosti. Takýmto prorockým úkonom je aj pomazanie v Betánii, keď neznáma žena vyleje na Ježišovu hlavu množstvo vzácneho oleja, prítomným sa to nepáči; Ježiš vtedy podotkne, „urobila to na môj pohreb“ (26,12). Za týmto prorockým symbolickým úkonom však môžeme vidieť aj niečo viac: Mesiáš v preklade znamená Pomazaný. V Starom zákone bývali pri uvedení do svojej služby pomazaní králi, kňazi a niekedy aj proroci. S narážkami na Ježiša kráľa, proroka i kňaza sa stretneme počas pašiového diania. Zatiaľ sme sa stretli iba s Ježišom - prorokom (v. Kým Ježiš vysvetľuje tento prorocký symbolický akt - pomazanie na svoj pohreb, Judáš prichádza za veľradou so svojou ponukou zradiť Ježiša.
Počas poslednej večere sa stretneme s Ježišovými ďalšími prorockými črtami: najskôr predpovedá Judášovu zradu, potom nasleduje ustanovenie Eucharistie, ktoré taktiež môžeme v určitom zmysle chápať ako prorocký symbolický čin, ktorým Ježiš anticipuje (uskutočňuje vopred) svoju obetu na kríži, keď svoju krv vyleje „za všetkých na odpustenie hriechov“ (26, 27). V Getsemani, kde Ježiš prežíva svoj krvopotný zápas so smrteľnou úzkosťou, sa zrazu objaví Judáš s ozbrojenou tlupou. Zrada je dokonaná a Ježišovo proroctvo o zrade a úteku učeníkov naplnené, ako to na záver tejto scény evanjelista smutne konštatuje: „Toto všetko sa stalo, aby sa splnili písma Prorokov. Vtedy ho všetci učeníci opustili a rozutekali sa…“ (26,56).
V nasledujúcej časti sa zoči-voči stretnú dvaja veľkňazi (Kajfáš a Ježiš). Kajfáš je úradný veľkňaz, Ježiš je pravý veľkňaz ochotný obetovať seba samého. V tejto časti pašiového príbehu Ježiš odkrýva svoju identitu Mesiáša. „Keď sa rozodnilo, veľkňazi a starší ľudu sa uzniesli, že Ježiša vydajú na smrť. Preto ho spútaného odviedli a odovzdali vladárovi Pilátovi“ (27,1-2). Dosiaľ sme si mohli všimnúť, že Judáš „vydal“ Ježiša veľrade, a teraz veľrada „vydala“ Ježiša Pilátovi. Chýba posledné ohnivko v reťazi: Pilát „vydá“ Ježiša katom. Kým 26. kapitole dominovala postava Ježiša - proroka, 27. Skôr, než sa Pilát zhostí svojej úlohy, Matúš rozpovie smutný Judášov koniec. Je to príbeh, ktorý spomína iba Matúš, a vidí v ňom naplnenie starozákonných proroctiev Jeremiáša a Zachariáša.
Najskôr je to Judáš, kto pochopí, že „zradil nevinnú krv“ (27,4). Aj Pilát počas výsluchu prichádza k presvedčeniu o Ježišovej nevine. Najskôr sa snaží Ježiša zachrániť tým, že dá zástupu na výber: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ Lebo vedel, že ho vydali zo závisti. Meno Barabáš v preklade znamená „Syn otca“. Podobne, ako v scéne o vypočúvaní pred veľkňazom stáli zoči-voči sebe dvaja veľkňazi, aj teraz sú proti sebe postavení dvaja synovia Otca: Barabáš - Syn otca a Ježiš - pravý Syn nebeského Otca (4,17; 17,5). Navyše Barabáš a Ježiš predstavujú dve koncepcie: Barabáš je burič a vzbúrenec a bojuje za židovskú vec ohňom a mečom. Ježiš je Boží Syn a „bojuje“ za vec svojho Otca plnením Božej vôle.
Irónia pašiového príbehu je aj v tom, že Pilát pod tlakom prepustí skutočného zločinca na slobodu, kým nevinného človeka nechá popraviť ako zločinca prvej kategórie. I keď Pilát rozpoznáva Ježišovu nevinu, nakoniec podľahne tlaku a vydá Ježiša katom, no zároveň sa chce zbaviť viny, preto „vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. Trpká irónia pokračuje: kým zradca Judáš, a Pilát s manželkou, ktorí boli pohania, spoznávajú Ježišovu nevinu a cítia nevoľnosť z toho, že sa má preliať nevinná krv, členovia veľrady, teda tí, čo mali prví rozpoznať Ježišovu nevinu, trvajú na Ježišovej vine a smrti a sfanatizujú celý dav, ktorý volá: „Jeho krv na nás a naše deti!“ (27,25) Opäť sú to slová, ktoré nachádzame iba u Matúša. Pilát teda „prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali“ (27,26). Opäť je tu slovo „vydal“, a opäť sa splnilo Ježišovo proroctvo z Mt 26,2.
Ukrižovanie a Ježišova smrť na kríži obsahujú mnoho alúzií najmä na Žalm 22. Opäť tu teda rezonuje naplnenie starozákonných proroctiev. Pri kríži nechýba zástup vysmievačov, ktorí vravia: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: »Som Boží Syn«“ (27,40-43).
Medzi tieto dva texty o Božom Synovstve (posmech okoloidúcich a vyznanie stotníka a stráže), ktoré sú očividne vo vzájomnom protiklade, Matúš kladie správu o Ježišovej smrti a udalostiach, ktoré jeho smrť sprevádzali: „chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. V týchto záhadných slovách Matúš anticipuje Ježišovo vzkriesenie. Na prvý pohľad sa môže zdať, že títo zosnulí svätí vstali skôr než Ježiš, ale pri pozornom čítaní nám neuniknú slová: „a po jeho vzkriesení“. Ježiš je prvotina vzkriesenia (por. 1Kor 15,20.23; Kol 1,18) a platí to aj v Matúšovom evanjeliu.
Zemetrasenie má svoje miesto aj pri zmŕtvychvstaní: „na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. Zemetrasenie je už v Starom zákone často sprievodným javom Božej prítomnosti. Keď sa teda pri Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní objavuje zemetrasenie, je prejavom Božej prítomnosti. Boh je prítomný pri Ježišovi, keď zomiera, ba aj jeho zmŕtvychvstanie sprevádza zemetrasenie, čo naznačuje, že keď Ježiš vstal z mŕtvych, bolo to z Božej moci. V konečnom dôsledku sa v Ježišovom vzkriesení prejavila plnosť Božej moci.
Medzi správu o Ježišovej smrti a správu o Ježišovom zmŕtvychvstaní Matúš opäť vloží text, ktorý nájdeme iba u neho: o stráži pri Ježišovom hrobe. Ježiš je nakoniec pochovaný ako kráľ - do nového hrobu, ktorý stráži stráž. Hoci stráž je tam zo strachu, aby Ježišovi učeníci neukradli Ježišovo mŕtve telo, v konečnom dôsledku je Ježišov hrob strážený sťa kráľovský hrob čestnou strážou.
Mt 28 možno rozdeliť na tri časti. Prvé dve (28,1-10 a 11-15) sú diptychom (dielom zloženým z dvoch samostatných častí) o Ježišovom zmŕtvychvstaní, a sú vo vzájomnom protiklade. Obe spája Ježišov prázdny hrob. O prázdnom hrobe nepochybujú ani apoštoli, ani vojaci, ani členovia veľrady. Čo tieto dve časti od seba líši, je spôsob interpretácie tohto prázdneho hrobu. Prvá interpretácia je založená na svedectve žien, že Ježiš vstal z mŕtvych, druhá interpretácia je založená na falošnom svedectve podplatených vojakov.
Slávnostným záverom Matúšovho evanjelia je, keď sa Ježiš zjavuje svojim učeníkom na vrchu podobne ako, keď predniesol svoju prvú kázeň na vrchu (Mt 5-7), a podobne ako, keď sa Boh zjavil Mojžišovi na hore Sinaj: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého, a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. Tento slávnostný záver evanjelia tvorí prepojenie na úvod, kedy je Ježiš označený ako Boh s nami (1,23). Boh je s nami v každej okolnosti. V dobrom i v zlom. Zároveň je tento slávnostný záver otvoreným koncom: Ježišov príbeh má svoje pokračovanie v živote Cirkvi, ktorá sa v priebehu stáročí rozšírila do všetkých končín Zeme.
Veľký týždeň
Veľký týždeň, ktorý začína práve na Kvetnú nedeľu, je čas medzi dvoma Pašiami, čas medzi dvoma oznámeniami o Pánovej smrti. Je najvyšší čas stíšiť sa a zvážnieť. Je to čas bezprostrednej prípravy na Veľkú noc. Už by sme naozaj mohli vypnúť hudbu, televíziu, odložiť mobily a počítače, upriamiť celú svoju pozornosť na Ježišov prechod zo smrti do života, byť striedmymi v jedle a horlivými v modlitbe.
Pre väčšie deti je vhodné si prečítať aj Žalm 22 s refrénom „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ a druhé čítanie, ktoré obsahuje veľmi hlboký teologický hymnus o Kristovi z Listu Filipanom (Flp 2, 6 - 11). Oba texty si môžete prečítať a porozprávať sa o nich. Dnes môže byť tiež dobrá príležitosť na krížovú cestu. A už je naozaj najvyšší čas sa spoločne v rodine zamyslieť a konkrétne si pohovoriť o tohtoročnom slávení Veľkej noci.
Bratislava, 13. 04.