Katolícky kňaz Pavel Pakoš je známy svojimi otvorenými názormi a ochotou diskutovať aj o kontroverzných témach. V rozhovore pre SME.sk sa vyjadril k rôznym otázkam, od svojho rozhodnutia stať sa kňazom až po postoj cirkvi k Jozefovi Tisovi. Sám navrhol, aby sme hovorili o tých najťažších témach, pretože katolícka cirkev sa nemá prečo báť vlastného názoru.
Stretli sme sa v chráme v Podlaviciach v Banskej Bystrici.
Kňaz Pavel Pakoš si myslí, že k Tisovi by mala cirkev zaujať jednoznačný postoj. Zároveň však hovorí o svojej cirkvi ako o perle a o ostatných ako o bižutérii.
Soltész vs. Foltýn: Fico sa pred Putinom plazí viac než Husák pred Brežnevom!
Rozhodnutie stať sa kňazom
Čo sa musí udiať v hlave človeka, aby sa rozhodol stať kňazom? So životom som mal úplne iné plány. Hrával som basketbal za Prievidzu, smeroval som do Interu. Rodičov som mal lekárov, ním som chcel byť aj ja. Zamiloval som sa do dievčaťa, túžil som po dvoch deťoch. Až ma zavolala vyššia moc a určila mi úplne iný smer života.
Kostol v Prievidzi, kde Pavel Pakoš pocítil prvý impulz stať sa kňazom.
Vyššia moc je nejaký zážitok, vnem? Ako to človek pocíti? Mal som sedemnásť rokov, keď v kostole páterko vyhlasoval, že kto chce ísť za kňaza, nech si podá prihlášku. V mojej hlave bolo, že sa ma to netýka. Vtedy som však prvýkrát pocítil akýsi impulz. Keď prišla tá myšlienka, bol som na kostolnom chóre v Prievidzi. Zápasil som s ňou asi pol roka, posielal ju preč. Moje ego chcelo niečo iné. To volanie však bolo stále silnejšie, až som si jednoducho povedal - idem do toho. Musel som sa s tým nejako vnútorne vyrovnať, zrieknuť sa kariéry aj dievčaťa, a vstúpiť do neznáma. Proste som sa úplne zveril Bohu.
Vzal som to dosť vážne a oni ma na tú školu nakoniec nevzali. (smiech) Šiel som teda na rok robiť robotníka a na druhýkrát ma vzali.
Pochybnosti a istota
Stávalo sa často, že ste pochybovali o správnosti svojej voľby? Na škole som už pochybnosti nemal, lebo ten polročný zápas s tým, či je to správne, som vybojoval ešte pred ňou. Dostal som veľmi jasne určené, ktorým smerom mám ísť. Presne som počul - choď za rímskokatolíckeho kňaza. Dnes som ním sedemnásť rokov a neľutujem.
Neverím, že neprišli aj pochybnosti. Naozaj nie. Boli aj ťažké chvíle, nebolo to vždy jednoduché, človek prekonáva všelijaké krízy. Ale pochybnosti som nemal. Cítil som, že Pán si to takto praje a ja sa každý deň snažím objavovať, ako to kňazstvo žiť, čo urobiť pre Boží plán. A učím to aj iných.
Každému je ponúkaná aj iná cesta. Všetci máme svoje ego, predstavy, chceme robiť niečo, čo nám vyhovuje, kde nám dobre zaplatia, kde budeme úspešní, slávni... to je úplne normálne. Duchovná cesta je však aj o inom.
Poslanie kňaza
Čo dáva kňaz veriacim ľuďom, je jasné. Čo však dáva sám sebe? Každá práca musí mať zmysel aj pre toho, kto ju koná. Povedali ste to veľmi dobre - musí mať zmysel. A keď to tak človek cíti, má radosť z toho, že pomáha iným. Plodí v nich Boží život, pravdu, lásku, smeruje ich k nebu. A ak to robí úprimne, po čase zistí, že je to krásna práca, vznešené povolanie. Ja ďakujem, že som kňazom. Je poslaním, ak môžme pokračovať na zemi v diele, ktoré započal Ježiš. Robíme tak už dvetisíc rokov, sme vlastne jeho spolupracovníci.
Viera a cirkev
Kresťanstvo dnes považujete za správnu vieru. Zamýšľali ste sa nad tým, že by ste neboli katolíkom, keby ste sa narodili trebárs ako moslim? Keby sme sa narodili v inej krajine s iným náboženstvom a kultúrou, určite by sme boli ovplyvnení. Záleží však od nášho stupňa lásky k pravde, ako ju hľadáme, ako sa s ňou stotožníme. Keď človek hľadá pravdu, automaticky príde ku Kristovi. A keď príde až k počiatkom, pochopí, že je tu aj nejaká cirkev, na ktorú dal Petrovi pokyn Ježiš. Ja som mal šťastie, že som sa narodil v katolíckej rodine, na Slovensku, že som tú vieru dostal automaticky. Ale to neznamená, že som bol hneď katolíkom. Na mnohé veci som musel dorásť, lebo toto náboženstvo má najvyššiu morálku. Hovorí o svätosti a tú si musí človek vybojovať, dospieť k nej. Študoval som nielen našu vieru, ale aj iné dostupné cesty a porovnával som. Nič vznešenejšie som však nenašiel.
Ak o vašej ceste a viere hovoríte ako o tej s najvyššou morálkou a najvznešenejšej, vlastne tvrdíte, že ostatné viery takými nie sú. Sú teda menejcenné, dokonca nesprávne? Určite nie sú rovnocenné. A nie všetci máme rovnakého Boha. Pozor na „ctiteľov jedného boha", lebo Ježiša nedali na kríž ani ateisti, ani budhisti a hinduisti, ale ctitelia jediného Boha, ktorí nevedeli prijať hlbšiu pravdu, že Boh má Syna aj medzi ľuďmi. Nie všetky náboženstvá sú rovnaké, sú tam rôzne stupne pravdy.
Keď je to tak, že na svete je momentálne jedna miliarda hinduistov, miliarda budhistov a taoistov, miliarda moslimov, miliarda iných kresťanov nekatolíkov, miliarda katolíkov a miliarda iných veriacich a ateistov, tak to má tiež asi svoj zmysel a skúsme sa zamyslieť, prečo je to tak.
Na základe čoho môže niekto tvrdiť, ktorá viera je tá najsprávnejšia? Máme rozum, tak ho používajme. Hľadajme, v ktorej ceste je koľko pravdy a koľko lži. Skúmajme, kde je koľko sebectva a nezištnosti. Kto hľadá, ten nájde. Ak niekomu nezáleží na tom, či má v rukách perly alebo len bižutériu, ktorá sa na ne iba podobá... Ak niekto hľadá a porovnáva, príde k cennej perle, ktorou je evanjelium a naša cirkev.
Naznačujete, že islamisti, pravoslávni, budhisti a ďalší našli iba bižutériu? Pán má všade svojich ľudí. V každej viere sú ľudia, ktorí pomáhajú iným, sú nezištní a pravdiví, pričom nemusia byť kresťanmi. A sú takí, ktorí sa bijú do pŕs, akí sú tuhí „superkatolíci", pritom ide o svätuškárov. Sú takí stuhnutí, že neregistrujú svoje či cudzie falošné tóny a pokrivené pózy. Je to pomiešané.
Pápež František a arcibiskup Zvolenský.
Cirkev a spoločnosť
Slovensko sa považuje za kresťanské. Pri sčítaní ľudu sa k tomu prihlásila väčšina, realita je však iná. Klesá počet veriacich? Katolícka cirkev je nezničiteľná. Žne úspech za úspechom napriek rôznym prenasledovaniam a prehrám. Aj tento chrám je toho dôkazom. (rozhovor sme robili v novom kostole v banskobystrickej časti Podlavice, pozn. autora) V interiéroch fungujeme, pracujeme, máme plné chrámy, slúžime ľuďom. V exteriéroch sveta by bolo viac poriadku, ak by kresťania mali viac odvahy, keby boli jednotnejší a dôslednejší.
Nemáte ich plné iba opticky, teda preto, že dnešné kostoly, ktoré staviate, sú priestorovo oveľa menšie? Neklamete sami seba? Niekedy je menšie spoločenstvo lepšie ako triumfálne a veľkolepé katedrály, v ktorých sa človek stratí. Aj malé spoločenstvo má svoje čaro. Nemusí nás byť v cirkvi veľa, ale tí, ktorí v nej sme, nech sme - ako hovorí matka Tereza - dobrí.
Cirkev ponúka zdarma najvznešenejšie učenie, dáva ľuďom zdarma Božie telo, vyškolí ich, dáva im veľmi dobré základy duchovného života. Kým cirkvi prispieva štát, úplne zdarma to nie je. V našej krajine sa ku katolíkom hlásia dve tretiny občanov. Tí pracujú a odvádzajú dane. Z tých sa financujú mnohé veci - kultúra, šport, školstvo... Veď to je pre rozvoj človeka. Prečo by sa mali cirkvi vytisnúť kdesi mimo? Strana, ktorá to mala vo svojom predvolebnom programe, sa možno preto sama ocitla v ofsajde. Ľudia cítia, že my nie sme cirkus. Skoro všetko sa karnevalizuje a človek potrebuje aj zvážnieť. Je smädný aj po niečom ozajstnom, nie iba po peniazoch a lacných vtipoch.
Množstvo kňazov je za odluku cirkvi od štátu, množstvo je proti. Vy ste na tom ako? V každom štáte je iný model, odskúšavaný desaťročia, niekedy stáročia. U nás je model, ktorý sme zdedili, je možné, že raz príde iný. Je veľmi zaujímavé, že cirkev funguje, či je to tak alebo inak.
Cirkev disponuje veľkými majetkami. Potrebuje vôbec podporu štátu? Odborníci hovoria, že keby sme sa hneď odlúčili od štátu, ochromilo by to mnohé naše činnosti. Preto je lepší - a sme za to štátu vďační - tento model. Majetky, ktoré postupne cirkev dostávala napríklad od Márie Terézie, keď zakladala biskupstvo, nám komunisti zobrali a demokrati vrátili. Treba s nimi zaobchádzať tak, že sa investujú pre konkrétnych ľudí a nie iba hrabať. Náš biskup Rudolf je vzorný príklad pre všetkých, čo nejaké majetky majú. Ten sa o svoju manželku, čiže o banskobystrickú diecézu, stará na všetkých úrovniach.
Pokora a sebareflexia v cirkvi
V každej väčšej firme sa vyskytujú závisť, snahy o neférový kariérny postup, šplhanie sa po chrbtoch iných... Je to tak aj v cirkvi? Sme ľudia a čo je ľudské, nie je nám cudzie. Ak máme v sebe aj takéto veci, mali by sme ich nejako spracovávať, oslobodzovať sa od nich. Ak v cirkvi boli nejaké nedokonalosti, ba až škandály, učili nás, že je to ľudský prvok. Ale to zlé, čo sa v cirkvi stalo, neurobili kresťania, ale tí, ktorí sa na kresťanov iba hrali. Boli to neľudia alebo stroje. Dostali sa do funkcií a narobili hanbu sami sebe. A Božiemu Dielu tak kradnú dobrú povesť.
Nie je alibizmom, ak tých, ktorí zlyhali, zrazu neoznačujete za kresťanov? Takto sa dá vyhovárať pri každom škandále. Ježiš mal okolo seba dvanásť apoštolov a to boli tiež všelijaké povahy. V evanjeliách sa nezamlčujú ich chyby, že sa chceli povyšovať, niečo znamenať. Peter vyšiel z prvej svätej omše a trikrát zbabelo zaprel Krista. Judáš Krista zapredal, potom sa obesil. A toto boli prví biskupi, prvá cirkev. Dokáže sa dnes cirkev vysporiadať s čiernymi ovcami vo svojich radoch? Myslím, že áno. Chyby a hriechy, ktoré robíme, sú na to, aby sme spokorneli. Mali byť sme mať v sebe toľko pokory, aby sme urobili nápravu. U nás sa to volá pokánie, v modernom svete sebareflexia. Keď ju máme, máme aj duchovné zdravie. Ak nie, sme duchovne chorí. Ako je na tom cirkev? V cirkvi máme pokory dosť, najmä v katolíckej. Skôr nám chýba trochu zdravého sebavedomia a zdravej hrdosti.
Stane sa, že ľuďom vyčítame, že sú hriešni, pritom skôr by sme ich mali učiť to, že ak majú pocit hriešnosti, majú spovednicu, tam majú ísť, pekne to oľutovať, vyznať sa, robiť pokánie, vyjsť von a mať zdravú hrdosť. K tomuto by sme mali ľudí viesť, aby mali zo seba dobrý pocit. Dokážu to dnešní kňazi, ktorí často skôr mentorujú? Dobrý pastier radí a povzbudzuje, a podnájomník zraňuje a znechucuje.
Ľudia sa často boja ozvať voči farárovi, z ktorého nemajú dobrý pocit. Najmä na dedinách sa to považuje za čosi nepatričné, niečo, do čoho sa nemajú starať. Vážme si kňaza. A ak robí niečo nesprávne, tak ho neohovárajme a neudávajme. Učme sa ho napomenúť medzi štyrmi očami, potom medzi viacerými očami, proste dať mu šancu na polepšenie sa. Ak by to pretrvávalo, treba ísť za biskupom a ten má svojou autoritou urobiť poriadok. A aj ho robí. Lenže tí ľudia bojujú s dogmou, že farár sa nemá kritizovať. A najmä, ako by prijal farár fakt, že za ním niekto príde a bude ho poučovať? Táto dogma nie je určite neomylná. Ak to tak bolo v minulom tisícročí, keď sme sa hrali na oteckov a detičky, v modernej dobe sa treba snažiť napĺňať evanjelium, ktoré je o bratoch a sestrách. A v prvom rade o férových ľudských vzťahoch. K tomu patrí aj to, že ak robíme chyby, tak si to pekne vysvetlime medzi sebou, napomeňme sa, ale nezhadzujme sa ako ľudia bez viery a citu.
Postoj k Jozefovi Tisovi
Dokáže sa cirkev postaviť čelom proti škandálom v jej radoch? Je oprávnený pocit tých, ktorí tvrdia, že sa všetko zametá pod koberec? Na to treba odvahu proroka a pokoru svätca. Problémy sú, budú, ale nebuďme choro negativistickí, že vidíme len smietku v oku cirkvi a vo vlastnom oku nevidíme brvno. V každej rodine je nejaký problém. V každej farnosti to kvasí, je to laboratórium, v ktorom sa kadečo stane, niekedy aj vybuchne. Aj medzi mužom a ženou, ktorí sa v manželstve milujú, to občas zaškrípe, pohádajú sa, niektorí aj pobijú. Čo nám život prináša, to treba to riešiť.
Bol tu napríklad problém prvého slovenského štátu. Jozef Tiso bol prezidentom aj kňazom. A dodnes sme sa k tomu ako cirkev nevyjadrili. Nemali sme na to odvahu. Sú tu len také divné reakcie - jeden ho chváli tak, že začne tlieskať, druhý radšej rezervovane nepovie nič, tretí povie, že Jožko Tiso urobil chybu iba tým, že bol kňazom. Bola to sláva, ale aj hanba a mali by sme jasne povedať, že to bol kňaz, ktorý robil dobro, chcel dobro pre slovenský národ, ale zakalil sa mu zrak a stal sa modlárom, pretože si na najvyššiu priečku dal záchranu slovenského národa. Boli tu nacionalizmus a trochu i mesiášske komplexy. Stalo sa a my sa poučme. Kňaz má svedčiť nielen o národe a jeho prosperite. To je práca pre politikov. Má svedčiť najmä o Božom kráľovstve, v čom Tiso zlyhal. Hodnotíme ho veľmi opatrne - aj my kňazi, aj naša hierarchia. A to by sa malo zmeniť.
Smerujete k tomu, že by k nemu mala cirkev zaujať jeden oficiálny postoj? Neberiete tým jednotlivcom právo na vlastný názor? V podstatných veciach by sme mali byť jednotní, ale máme právo zachovať si aj vlastný názor. Každý sa na to díva z inej strany, s inými skúsenosťami, inou optikou.
Váš osobný názor na neho je aký? Bol to fenomén a unikát, na jednej strane veľká sláva, ale akoby sme si zabúdali priznať aj hanbu. Sám Tiso si ju nepriznal, lebo nemal žiadne pocity viny. Kresťan nemôže bojovať proti boľševizmu tak, že seba i národ spojí s nacizmom. Prečo však ten neslaný-nemastný postoj cirkvi ako takej? Lebo nemáme jasný zrak a dostatok odvahy pomenovať veci pravými menami. Trápia nás kadejaké malichernosti a uniká nám nadhľad?
Kňazom by teda uniknúť nemal. Panuje v tom teda alibizmus? Tak ako bol pre nemecký národ veľkou lekciou Hitler, ktorý bol zoslaný na to, aby ich uzdravil z nafúknutého kolektívneho egoizmu, Tiso bol takou malou lekciou pre slovenský národ. Nemali by sme to teda - ako ste spomínali - pozametať pod koberec, ale poučiť sa.
Aké ponaučenie v tom vidíte vy? Jeden z hriechov, z ktorého sa ľudia skoro vôbec nespovedajú, je modlárstvo. To má rôzne podoby. Modlárstvo znamená, že tú najväčšiu lásku, akej som schopný, nedávam Bohu, ale dieťaťu, partnerovi, manželke, rodine, robote alebo národu. Dôležité poučenie z toho znie - dajme pozor na to, aby sme prvú priečku svojho srdca dali Stvoriteľovi, nie stvoreniu. Nerobme si boha z nejakého človeka alebo národa. Tomuto sa v Biblii hovorí „mať čisté srdce". Keď sa to naučím, On ma naučí zdravo milovať národ, samého seba, rodinu, cirkev, prácu, zvieratká, aj auto, ktoré šoférujete. Aj takzvaného nepriateľa.
Vzťah k ateistom
To by ale znamenalo, že ateista nemôže mať čisté srdce. Bohu totižto lásku nedáva. Ateista je možno zranený človek. To však nie je antiteista, ktorý Boha nenávidí. Ateista je človek, ktorý chce mať odstup od všetkého náboženského. Mnohí z nich sú pritom spirituálni, ale je to len ich maska. Hrajú sa na to, že sú bez viery, ale pritom môžu mať morálne hodnoty. Niektorí nás pozorne počúvajú a hľadajú. Jeden chápe a iný chrápe. Prečo ich označujete za zranených? Slovo zranený evokuje, akoby mali nejaký hendikep. Vnútorne zranení, to znamená, že ešte nemajú dôveru v Boha. Neveria, že je Dobrý Otec, ktorý sa stará o tento svet. Pozorujú iba vonkajší svet a vidia v ňom mnoho biedy, nespravodlivos...
Pavel Pakoš.