História obce je nerozlučne spätá s kláštorom, ktorý pôvodne ležal v chotári obce. Samotnú obec však založili Berzeviciovci už v 2. polovici 13. storočia. Prvá písomná zmienka o existencii obce pochádza z roku 1319, keď sa v listine Spišskej kapituly uvádza, že magister Kokoš z rodu Berzevicovcov daroval Lechnicu spolu so 62 lánmi pôdy kartuziánom zo Skaly útočišťa.
Červený Kláštor
Na tomto území, pravdepodobne v blízkosti staršieho zaniknutého eremitského kláštora, kartuziáni postavili po roku 1330 nový kláštor, ktorý dostal neskôr pomenovanie Červený kláštor. V neskoršom období sa vyskytuje pod názvami Lechnych (1320), Lehnich (1324), Nova Lechnicz (1419), Lechnycza (1599), Lechnicza (1773), Lechnica (1808). Patrila k stredne veľkým obciam na Spiši. V roku 1787 tu stálo 98 domov, v ktorých žilo 574 obyvateľov. Obyvatelia sa živili hlavne roľníctvom, pastierstvom, drevorubačstvom a furmančením.
Vzťah Obce a Kláštora
Od roku 1352, keď sa Červený kláštor osamostatnil od materského kláštora na Skale útočišťa, bola Lechnica súčasťou rozsiahleho domínia patriaceho ku kláštoru. Začiatkom 16. storočia kláštorné panstvo tvorili obce Lechnica, Reľov, Veľká Franková, Lesnica, Veľká Lesná, Haligovce, Havka, Majere, Lysá nad Dunajcom, Svätá Margita a Starý Majer. V čase silnejúcej reformácie kláštor upadal, ba spolu s dedinami tvoriacimi jeho panstvo sa dostal do majetku Spišskej kapituly (1563). Neskôr prešli majetky kláštora do rúk zemepánov (Gašparovi Magóczymu, Štefanovi Tökölimu, Jurajovi Horváthovi z Plavča, Jurajovi Rákocimu). Od Rákociovcov červenokláštorské panstvo odkúpil v roku 1699 nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý ho potom roku 1704 v testamente odkázal rádu kamaldulských mníchov. Tí ho vlastnili do roku 1782, kedy museli kláštor opustiť v dôsledku zrušenia žobravých rádov panovníkom Jozefom II. Správy kláštora a panstva sa ujal erár, ale v roku 1820 kláštor i panstvo k nemu patriace daroval cisár František I. Gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Biskupstvo bolo teda posledným majiteľom aj obce Lechnica až do roku 1848, kým nebolo zrušené poddanstvo.
Mapa Červeného Kláštora a okolia
Kostol Sv. Jodoka
Dominantou obce je kostol, ktorý stál v obci už začiatkom 14. storočia. Bol postavený v ranogotickom slohu. Jeho patrocínium - Sv. Jodoka - je doložené roku 1419. Zaiste to nie je náhoda, že sa práve tento svätec objavuje v obci patriacej kartuziánskemu rádu. Išlo totiž o kňaza, pustovníka a veľkého pútnika, ktorý žil v 7. storočí vo Francúzsku. Bol známym patrónom pútnikov, ochrancom pred ohňom a búrkou, pred morom a horúčkou. Je potrebné dodať, že je to zatiaľ jediné historicky doložené patrocínium tohto svätca na Slovensku. Chrám má aj v súčasnosti patróna sv. Jodoka, ale nebol tomu tak vždy. Kanonické vizitácie z rokov 1656, 1700, 1731 a 1778 svedčia o zmenách patrocínia chrámu. Podľa nich roku 1656 a 1731 bol patrónom Lechnického kostola sv. Ján Evanjelista, roku 1700 je uvádzané patrocínium sv. Kríža, ale od roku 1778 je znovu sv. Jodok.
Objavenie sa patrocínia sv. Kríža časť historikov spája so starším kostolom, ktorý stál v "Starej" Lechnici a zanikol v 18. storočí. Ostáva to zatiaľ v rovine hypotézy, pretože chýbajú dôkazy o existencii dvoch kostolov v Lechnici. Zdá sa pravdepodobnejšie, že zmena patrocínia skôr súvisela so zmenou zemepána obce. Potvrdzuje to aj fakt, že návrat k pôvodnému patrocíniu sv. Jodoka sa uskutočnil až v čase, keď červenokláštorské panstvo a teda i Lechnicu mali v rukách znovu mnísi - už kamaldulskí. Uskutočnilo sa to medzi rokmi 1731 -1771. Z roku 1772 má totiž obec k dispozícií slovenský dokument obce Lechnica spečatený obecnou pečaťou s obrazom sv. Jodoka.
Obecná Pečať
Pečať o priemer 20 mm má vo svojom poli do pása zobrazenú mužskú postavu v plášti, ktorá v pravej ruke drží knihu a v ľavej pravdepodobne pútnickú palicu. Postava je vľavo ešte sprevádzaná kráľovskou korunou. Kruhopis pečate je len sčasti čitateľný: SIGILLVM … LECHNICZ x. Pečať síce nemá vročenie, ale podľa spôsobu jej vyhotovenia a typu písma, vznik pečatidla možno položiť do 1. polovice 18. storočia. Pečatidlo však obec dlho nepoužívala, pretože 27. 6. 1775 pri veľkom požiari v obci o neho prišla. Svedčí o tom aj písomnosť z roku 1776, kde predstavitelia Lechnice uviedli, že „ … skrze pripadnost ohnu pecsatka nam stratela ...“.
Existencia obecnej pečate v polovici 18. storočia svedčí o plne organizovanej obecnej administratíve. V čele obecnej správy stál richtár a prísažní. Ich počet sa zvyšoval. Kým v 18. storočí sa stretávame iba s jedným prísažným, v polovici 19. storočia mali aj vlastného notára. Dovtedy si nechávali úradné dokumenty vyhotovovať miestnemu učiteľovi, prípadne mníchom z blízkeho kláštora.
Zdá sa, že nové pečatidlo si dala obec vyhotoviť až niekedy začiatkom 19. storočia. Hoci sa odtlačok jeho pečate zachoval na dokumente až z roku 1848, jeho obsah naznačuje, že pečatidlo muselo vzniknúť pred rokom 1820, teda predtým, než sa majiteľom panstva Červený kláštor a teda i Lechnice stalo grécko-katolícke biskupstvo. Pečať o priemere 32 mm má vo svojom poli znovu do pása zobrazenú postavu sv. Jodoka, ale už ináč predstavenú. Je v plášti, s klobúkom na hlave, v ľavej ruke drží knihu a v pravej pútnickú palicu. Nad ním je otvorená koruna, pod ním sú naznačené skaly alebo vlny, vpravo je sprevádzaný štvorkorábom, resp. Štyrmi loďami a vľavo biskupskou mitrou a časťou berly. Kruhopis obsahuje text: SIGILLUM.LECHNICZENSE.
Touto pečaťou obec overovala svoje dokumenty ešte v 60. rokoch 19. storočia, a to v negatívnej forme. Otvorená koruna nad svätcom naznačuje príslušnosť obce ešte ku kráľovskému majetku, nie už ku gréckokatolíckemu biskupstvu. Čo považujeme za dôležitý argument pre určenie doby vzniku typária. Na druhej strane, tým, že kráľovská koruna bola presunutá nad svätca a vyjadrovala vlastníctvo kráľa nad obcou, pôvodnú korunu vľavo nahradili biskupská mitra a berla, azda tiež ako symbol skromnosti sv. Jodoka, ktorý sa vzdal okrem kráľovského trónu aj kariéry cirkevného hodnostára. Keď sa potom roku 1820 zemepánom obce stalo grécko-katolícke biskupstvo, jeho najznámejší symbol (dvojramenný kríž) sa objavil namiesto 4 lodí (azda symbolu Noemovej archy, alebo 4 evanjelií) vedľa sv. Jodoka roku 1829, keď si dal miestny farár vyhotoviť pečať fary.
V poslednej štvrtine 19. storočia, v dôsledku silnejúcej maďarizácie, aj Lechnica musela používať pečiatku s maďarským textom ako ostatné obce na Spiši. V strede pečiatky bol uhorský štátny znak a kruhopis obsahoval text: LECHNÍCZ KÖZSÉG PECSÉTJE. Potom ešte roku 1906 vyhotovil budapeštiansky rytec Ignác Felsenfeld novú pečiatku pre obec, ktorá obsahovala text: LECHNICZ KÖZSÉG SZEPES VÁRMEGYE + 1906 + .
Súčasnosť
Obcou prechádza hranica Pieninského národného parku a tvorí vstupnú bránu do národnej prírodnej rezervácie - Prielom Dunajca. Dejiny obce sú zviazané s kláštorom, ktorý v roku 1319 založil magister Kakaš Berzevici, dedič a v tom čase majiteľ takmer všetkých majetkov na severozápadnom Spiši. V období 1329 až 1563 bol kláštor sídlom kartuziánov a v rokoch 1704 - 1782 tu sídlila rehoľa kamaldulov. Obidva kláštory boli vybudované na odľahlých miestach lebo kartuziani patrili k najprísnejším reholiam s asketickým spôsobom života.
V rokoch 1711 až 1782 bol Červený kláštor kamaldulským kláštorom (zakladateľ rehole v r.1012 sv. Kamalduli získali Červený kláštor darom od nitrianskeho biskupa Ladislava Maťašovského. Po svojom príchode začali s jeho barokovou prestavbou (nové mníšske domčeky, baroková veža na kostole, oprava kostola). Kamalduli podobne ako kartuziáni žili pustovníckym spôsobom života (venovali sa hospodáreniu, včelárstvu, liečeniu chorých a zbieraniu liečivých rastlín). V jednom zo zrekonštruovaných mníšskych domčekov v areáli Červeného kláštora je zaujímavá farmaceutická expozícia interiéru stredovekej lekárne ako pamiatka na kamadulského frátra Cypriána. Okrem najznámejšej pamiatky na frátra - herbáru, sú najzaujímavejšími exponátmi tejto časti zbierok originálne lekárenské vitríny zo začiatku 18. storočia, lekárenské váhy zo 17.
Samotná plavba z Červeného kláštora po ústie Lesnického potoka trvá cca 1 hod. a 45 minút a prekonáva výškový rozdiel 40 metrov. Po Splave sa môžete občerstviť v goralskej atmosfére u pána Gondeka na Chate Lesnica.
Symboly Obce Červený Kláštor
Erb Obce: V červenom štíte strieborný mních opásaný zlatým povrazovým cingulom držiaci v pravici zlatý zvonec, okolo neho strieborný portál hore so zlatým štítom so strieborným krížom sv.
Vlajka Obce: Vlajka obce Červený Kláštor pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách červenej (1/6) , žltej (2/6), bielej (2/6) a červenej (1/6). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je troma cípmi, t.j. dvomi zostrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.
Pečať Červeného Kláštora: Je okrúhla, uprostred s obecným symbolom a kruhopisom OBEC ČERVENÝ KLÁŠTOR. Pečať má priemer 35 mm, čo je v súlade s domácimi zvyklosťami a predpismi o používaní pečiatok s obecnými symbolmi.
Zástava Červeného Kláštora: Má obdobnú kompozíciu ako obecná vlajka.
Lietajúci Mních Cyprián
Legenda o lietajúcom Cypriánovi (11.4.)
Slovenská scenáristka a režisérka Mariana Čengel-Solčanská dva roky zháňala po archívoch, biskupských úradoch aj cintorínoch informácie o legendárnom lietajúcom mníchovi, ktorý žil v Červenom Kláštore v Pieninách, aby o ňom natočila film. Príprava filmu Lietajúci Cyprián je podľa režisérky v mnohom čarovná - rovnako ako život samotného Cypriána. Lietajúci Cyprián vzniká síce ako medzinárodný projekt, ale ide predovšetkým o slovenský film - so slovenskou autorkou scenára a režisérkou, slovenským kameramanom, hercom v hlavnej úlohe, nakrúca sa na Sloven-sku. Mnohí filmoví odborníci o ňom dokonca hovoria ako o mimoriadnom projekte.
Tatiana D. Toto leto som navštívila jedno nádherné miesto. Kraj lietajúceho mnícha Cypriána - Zamagurie, Červený Kláštor. Hoci som tu strávila len jeden deň, môžem Vám všetkými desiatimi toto krásne miesto odporučiť. Ako prvé Vás upútajú kúpele Smerdžonka, kde sa liečia prevažne kožné ochorenia. Ak už budete v ČK určite navštívte tamojší kláštor. Je to nádherná stavba ležiaca v lone okolitej čarokrásnej prírody, ktorá dýcha tajomnom a pokojom. Vstupné je ozaj symbolické, vo vnútri máte možnosť spraviť si prehliadku sami alebo s výkladom sprievodcu. Pokiaľ si vyberiete prvú možnosť, môžete sa túlať kláštorom tak dlho, ako uznáte za vhodné. Hoci k nahliadnutiu pre zvedavých návštevníkov toho nie je veľa, určite nájdete medzi vystavenými pamiatkami niečo, čo Vás upúta. Mne sa napríklad páčil na tú dobu veľmi prepracovaný herbár. Veľmi známa a na tento kláštor sa viažúca je aj legenda o lietajúcom mníchovi Cypránovi.
Cyprián podľa historických prameňov žil v 18. storočí, narodil sa v rodine krajčíra v dnešnom Poľsku. Bol to veľmi vzdelaný muž. Jeho poznatky z medicíny boli veľmi široké, hovorí sa, že ich nadobudol v Taliansku, kde istý čas žil v kláštore. No ale prečo sa hovorí o Cypriánovi ako o lietajúcom mníchovi? Je to preto, lebo Cyprián raz uvidel v pieninskej prírode letieť orla a závidel mu, že vie lietať a z výšin sledovať svet. Preto si skonštruoval lietajúci stroj, aby tak videl veci, ktoré dovtedy žiaden človek vidieť nemohol. Tak sa vybral na Tri koruny a chcel vzlietnuť. Lenže anjel ho zazrel a bleskom ho zdrazil na zem. Na mieste jeho pádu vyrástla skala, ktorá dodnes nesie meno "Mních". Koniec koncov, ak máte radi/y historické filmy, môžete si pozrieť jeho príbeh vo filme Legenda o lietajúcom Cypriánovi, ktorý vznikol na základe spolupráce SR/PL.
Pieniny - jeden z najkrajších národných parkov. Z čoho vznikol ich názov? Voda v Dunajci, ktorý je zároveň hraničnou riekou, sa stále penila a preto tunajší začali volať tento park Pieninský. Pokiaľ sa už rozhodnete absolvovať splav, dozviete sa od pltníkov kopec zaujímavostí - ako sa najrýchlejšie rozviesť, zosobášiť, ako sa dožiť sto rokov, legendy o jednotlivých vrchoch... Určite to stojí za to! Splav trval približne hodinu a pol, celková trasa meria 9 km, zástavisko je v Lesnici. Z Lesnice sa môžete dostať späť do ČK mikrobusmi, autobusom, požičať si bicykel a ísť naspäť 9km cyklotrasou alebo ísť pešo po chodníku. Aj tento chodník je veľmi zaujímavý. Bol postavený ešte za čias Márie Terézie a pri jeho výstavbe nebol použitý žiaden stmeľovací materiál a drží dodnes.