Peter Veľký a cirkev: Reformy a modernizácia Ruska

Peter I. Veľký, cár a neskôr prvý ruský imperátor, bol jednou z najvýznamnejších postáv ruských dejín. Svojou vládou (1682 - 1725) transformoval Rusko z izolovaného cárstva na modernú európsku veľmoc. Jeho reformy a vojenské úspechy ovplyvnili ruskú politiku, spoločnosť a zahraničné vzťahy na dlhé desaťročia.

Peter I. Veľký

Pozadie vlády Romanovcov

• Nástup dynastie: Romanovci sa dostali na ruský trón v roku 1613, čím sa skončila obdobie anarchie (tzv. Smutná doba).
• Michal Romanov (1613 - 1645): Prvý cár z dynastie Romanovcov, ktorý stabilizoval krajinu za cenu územných ústupkov Švédsku a Poľsku.
• Alexej Romanov (1645 - 1676): Zaviedol nevoľníctvo ako dedičnú inštitúciu, čím posilnil autoritu cárov, no zablokoval hospodársku modernizáciu podobnú tej v západnej Európe.

Osobnosť a vláda Petra I.

• Autoritárska vláda: Peter bol známy svojou nekompromisnosťou.
• Zahraničná politika: Zabezpečil prístup k Baltskému moru, no nepodarilo sa mu získať kontrolu nad Čiernym morom kvôli odporu Osmanskej ríše a Krymských Tatárov.

Cesta k moci a reformy

V roku 1689 sa zmocnil vlády sedemnásťročný Peter I. V rokoch 1697-1698 precestoval inkognito radu nemeckých krajín, Spojené Nizozemsko, Anglicko i krajiny habsburskej monarchie. Priviezol si odtiaľ záľubu v módnom živote a posilnil svoje veľmocenské ambície, ktoré ho doviedli až k budovaniu silného vojenského loďstva.

Koncom marca 1697 sa z Moskvy vydala na dlhú cestu 250-členná delegácia. Cár v nej pútal pozornosť už svojou postavou, hoci sa snažil vystupovať inkognito ako Peter Michailov. Centrom jeho záujmu bolo Holandsko, ktoré v tom čase stálo na vrchole európskeho ekonomického rebríčka. Peter sa dal v doku v Zaardame najať ako tesár. Pracoval iba osem dní, keď ho spoznal lodník, ktorý žil predtým v Moskve. Amsterdamský magistrát mu umožnil zoznámiť sa so stavbou fregaty dlhej 30 metrov.

Petra zaviedla zvedavosť do botanickej záhrady, dielní a mlynov, nemocníc, kostolov, ba i do nevestincov a blázincov. Dlhé hodiny sledoval prácu chirurgov. Nástrojmi, ktoré si od nich kúpil, naháňal hrôzu na cárskom dvore. Veľmi ochotne totiž pomáhal chorým, pričom jeho „chirurgické zákroky“ sa neraz skončili smrťou pacienta. Vyžíval sa najmä v trhaní zubov. V múzeu v Petrohrade môžeme dodnes vidieť vrece s vytrhanými zubmi, ktoré si cár uchovával spolu s inými kuriozitami.

S 13-člennou skupinou sa preplavil do Londýna. Po veľkom požiari v roku 1666 sa z britskej metropoly stalo najmodernejšie veľkomesto vtedajšej Európy. Pohostinná vláda usporiadala na jeho počesť cvičný boj kráľovského loďstva. Cár daroval Viliamovi III. veľký rubín, na oplátku dostal jachtu s dvadsiatimi delami. Cár mal príležitosť nazrieť i na zasadnutie parlamentu. Presvedčil sa, že slová Viliama III., ktorý prípadné užšie anglo-ruské spojenectvo podmieňoval súhlasom poslancov, neboli iba výhovorkou. Videl, že kráľ je skôr oficiálnym reprezentantom ako absolutistickým vládcom.

Koncom apríla 1698 sa cárska družina vydala na spiatočnú cestu. Vo Viedni zastihol cára rýchly posol s oznamom, že povstali obávaní strelci a tiahnu na Moskvu. Preto namiesto do Benátok cválal domov. Do Moskvy dorazil večer 25. augusta 1698. Nešiel do Kremľa, ale do Preobraženského. Tam sa dozvedel, že rebélia bola potlačená. Mala krvavú dohru. Stovky strelcov skončili na šibenici, boli ukrižovaní alebo prišli o hlavu. Popravnú sekeru vzal do ruky aj sám cár.

„Šťastnejší“ prišli iba o nos alebo o uši a ich novým domovom sa stala Sibír. Cár ušetril starcov a mužov do dvadsať rokov, z ktorých chcel vychovať elitných vojakov, ako aj tých, ktorí pri mučení zošaleli. K nim možno zaradiť i Sofiu. Manželku Jevdokiju uväznil v suzdaľskom kláštore. Výchovu syna Alexeja zveril bývalému predavačovi pirohov, grobianovi bez vzdelania, ktorý cároviča naučil akurát tak piť vodku. Chľastu a ľahkým ženám dal Alexej prednosť aj v Drážďanoch, kam ho cár poslal študovať.

V máji 1703 cár rozhodol o vybudovaní mesta na Neve. Rýchlo rástli obytné domy aj paláce, manufaktúry, doky, lodenice. Počet obetí, ktoré zahynuli počas tejto výstavby, sa odhaduje na 30- až 40-tisíc. Nečudo, že novú metropolu, ktorou sa stal Petrohrad v roku 1712, nazývali Mestom postaveným na kostiach.

Cár tvrdo presadzoval reformy. Medzi prvé patril príkaz strihania brady. Tradícia však hovorila, že chlapa bez brady ani nepochovajú ako kresťana, ale hodia ho do jamy ako psa. Podvolili sa, ale odstrihnutú ozdobu si odložili, aby im ju dali do truhly. Cár zriadil funkciu takzvaných pribyľščikov (pribyľ = zisk). Ich úlohou bolo vymýšľať, ako získať peniaze do deravej kasy. Tak sa zrodila daň za orechy, uhorky, ba aj za pitnú vodu. Kuriózna bola daň z očí, na ktorú sa sťažovali Baškirci, keďže za čierne oči bola daň šesť kopejok, zatiaľ čo za sivé iba štyri.

Hoci mnohí videli v Petrovi Antikrista, do práchnivejúceho Ruska vniesol čerstvý vzduch. Nehodlal sa však vzdať absolutistickej vlády. Na jej udržanie mu slúžila tajná polícia. Nenávidel korupciu, ale nepodarilo sa mu ju vykoreniť. V roku 1700 zasiahol do cirkvi, keď zabránil zvoleniu patriarchu a zriadil Svätú vládnu synodu. Rozvoj železiarstva a iných priemyselných odvetví a menová reforma so zavedením strieborného rubľa viedli k tomu, že na konci vlády Petra I. ruský vývoz dvojnásobne prevyšoval dovoz. Podľa jeho príkazu sa rok 7209 stal rokom 1700, ale v juliánskej podobe. Cyriliku nahradil azbukou. V roku 1724 založil v Petrohrade univerzitu a akadémiu vied. V roku 1720 schválil expedíciu Vitusa Beringa.

Veľká severná vojna (1700 - 1721)

• 1700: Porážka Ruska pri Narve.
• 1709: Víťazstvo v bitke pri Poltave - zlomový bod vojny.
• 1721: Mier v Nystade - získanie území pri Baltskom mori. Švédsko odstúpilo Rusku rozsiahle územia pri Baltskom mori, čo zabezpečilo Rusku veľmocenský status.

Bitka pri Poltave

Osobné činy a politika

• Popravy:
  • 1768: Rozsiahle popravy vzbúrených strelcov.
  • 1718: Mučenie a vražda syna Alexeja.
• Reformy:
  • Modernizácia armády a loďstva.
  • Centralizácia moci a podriadenie cirkvi štátu.
  • Zavedenie juliánskeho kalendára a reforma azbuky.

Cirkevné reformy Petra Veľkého

Peter I. nezniesol žiaden odpor. Pred cárskym hnevom nebol uchránený ani cirkevný úrad, lebo Svätému synodu predsedal sám cár.

V roku 1700 zasiahol do cirkvi, keď zabránil zvoleniu patriarchu a zriadil Svätú vládnu synodu.

Po októbrovej revolúcii roku 1917 sa pravoslávna cirkev v Rusku prvý raz ocitla v situácii, že mocipáni k nej nechceli patriť a ani ju nechceli tolerovať. Podľa názoru revolucionárov cirkev nebola dôležitá, ale rušivá pre blaho a úspech štátu.

Postavenie pravoslávnej cirkvi v Ruskej ríši

V Ruskej ríši mala pravoslávna cirkev výnimočné postavenie a bola zďaleka najväčším náboženským spoločenstvom v krajine. Ruský cár bol považovaný za najvyššieho ochrancu cirkvi a strážcu pravovernosti.

Podľa článku 64 Zbierky zákonov Ruskej ríše z apríla 1906 bol „cisár ako kresťanský vládca najvyšším obrancom a ochrancom dogiem prevládajúcej viery a strážcom pravovernosti a všetkej zbožnosti vo svätej cirkvi“.

Nasledujúci článok 65 hovoril, že „moc samovládcu pôsobí v správe cirkvi prostredníctvom Najsvätejšieho vládnuceho synodu“, ktorý viedol pravoslávnu cirkev v Rusku od roku 1721, keď cár Peter Veľký inšpirovaný protestantizmom zrušil úrad patriarchu a vedenie cirkvi odovzdal tomuto grémiu z biskupov, ktoré však malo na svojom čele štátneho úradníka, oberprokurora.

V praxi to znamenalo, že pravoslávna cirkev smela konať verejné bohoslužby, mala výlučné právo na misie, pravoslávny juliánsky kalendár bol záväzný v celej krajine a vystúpenie z pravoslávnej cirkvi bolo trestné.

Každý musel patriť k nejakej konfesii, pretože katolíkov, protestantov a Arménov, ako aj Židov a moslimov bolo v Rusku veľmi málo. Katolíkov, protestantov a Arménov, ako aj Židov a moslimov bolo v Rusku veľmi málo.

Pravoslávna cirkev musela plniť rad právnych, policajných a duchovných funkcií. Medzi ne patrila kontrola každoročnej spovede a prijatia Eucharistie obyvateľstva ako kritéria pre lojalitu občanov, čím cirkev mala kontrolovať pravovernosť a rozpoznať schizmatikov a sektárov. V kompetencii cirkevných inštitúcií bola aj oblasť manželského a rodinného práva. Štát uznával len manželstvá, ktoré boli uzavreté v chráme.

Pravoslávna cirkev sa podieľala na všetkých opatreniach ruského cárskeho dvora, ktoré boli namierené proti inak zmýšľajúcim alebo reformátorom: podporovala a legitimovala všetky vojny, prenasledovala takzvaných starovercov (odštiepencov od ruskej cirkvi v 17. storočí, ktorí prežívali v pololegalite), pomáhala štátu v západných okrajových oblastiach ríše pri násilnom „návrate“ gréckokatolíckych veriacich k pravosláviu, ako aj v boji proti sektárom.

Toto všetko malo za následok, že pravoslávna cirkev bola považovaná za dôležitú súčasť autokratického monarchického systému.

Provizórna vláda a postavenie cirkvi

Prvá svetová vojna v rokoch 1914 až 1918 sa stala výzvou, ktorú ruská monarchia neprežila. Veľký počet vojnových obetí, nejasnosť v cieľoch vojny, značné problémy na vidieku, nespokojnosť s vládnou politikou vo všetkých sociálnych vrstvách a radikalizácia vojakov boli živnou pôdou pre revolúciu.

Prvá z obidvoch revolúcií roku 1917 sa konala vo februári. Viedla k abdikácii cára a k odstráneniu monarchie. Rusko sa stalo republikou, ktorú viedla „provizórna vláda“. Pravoslávna cirkev čoskoro stratila dovtedajšie privilégiá, lebo „provizórna vláda“, ktorá sa pokúšala zavádzať demokratické reformy, priznala práva národnostným menšinám a tým aj iným náboženským spoločenstvám popri pravoslávnej cirkvi.

Najsvätejší vládnuci synod ako riadiace grémium cirkvi najskôr nanovo obsadili. V priebehu leta 1917 došlo k vytvoreniu Ministerstva pre vierovyznania. Tým bol fakticky odstránený synod a pravoslávna cirkev bola nezávislá od štátu.

Moskovský koncil

Za týchto okolností sa pravoslávna cirkev rozhodla zvolať lokálny koncil, ktorý mal rozhodnúť hlavne o obnovení úradu patriarchu, ale aj o potrebných reformách. Koncil otvorili 15. augusta (28. augusta podľa gregoriánskeho kalendára) 1917 v Kremli. Keďže už pri revolučných úsiliach roku 1905 sa žiadalo o takýto koncil, ktorý cár najskôr sľúbil, no potom odkladal, protagonisti koncilu mohli siahnuť po vtedajších prípravných dokumentoch. Koncil sa tešil dovtedy nepoznanej slobode.

Medzi 564 členmi koncilu, pričom naň prišli všetci eparchiálni biskupi, mali väčšinu laici. Biskupi mali možnosť vetovať rozhodnutia koncilu skrze svoje jednomyseľné hlasovanie. Takto sa podarilo zachovať princíp pravoslávnej ekleziológie, že úrad biskupa je základom cirkvi, a napriek tomu účastníci mali rozsiahle práva.

Po dlhých diskusiách koncil napokon 4. novembra (17. novembra podľa gregoriánskeho kalendára), prakticky paralelne s druhou revolúciou roku 1917, rozhodol o obnovení úradu patriarchu. Lokálny koncil mal byť najvyšším riadiacim orgánom cirkvi. Patriarcha bol vo vzťahu k ostatným biskupom primus inter pares a zodpovedal sa koncilu. Za patriarchu zvolili moskovského metropolitu Tichona (Belavina). Jeho intronizáciou sa skončila synodálna fáza ruských cirkevných dejín.

Októbrový prevrat a odluka cirkvi od štátu

Októbrový prevrat (podľa juliánskeho kalendára, podľa gregoriánskeho kalendára však novembrový prevrat) roku 1917, iniciovaný Ruskou sociálnodemokratickou robotníckou stranou (boľševikov) pod vedením Vladimíra Iľjiča Lenina (neskôr v oficiálnej sovietskej ideológii označovaný ako Veľká októbrová socialistická revolúcia, dnes sa pre obidve revolúcie začína používať termín Veľká ruská revolúcia), bol úplným prekvapením pre účastníkov koncilu, ktorí dúfali, že demokraticky zvolané ústavodarné zhromaždenie určí formu vlády v krajine a že pravoslávnej cirkvi ako predstaviteľke väčšiny obyvateľstva Ruska bude v novom štáte patriť primerané postavenie.

Právnym aktom, ktorým bola v legislatívnej rovine určovaná náboženská politika sovietskeho štátu, sa stal Dekrét o slobode svedomia, o cirkevných a náboženských spoločenstvách z 20. januára 1918. Neskôr sa stal známym pod názvom Dekrét o odluke cirkvi od štátu a školy od cirkvi. Vyhlásil úplnú slobodu svedomia, rovnosť všetkých náboženstiev pred zákonom a zakázal spomínanie náboženskej príslušnosti v oficiálnych dokumentoch.

Známy je príbeh prvej vety tohto dekrétu, ktorá mala pôvodne znieť, že náboženstvo je súkromnou záležitosťou každého občana. Túto vetu vlastnoručne preškrtol Lenin a nahradil ju vetou: „Cirkev sa oddeľuje od štátu.“ Táto veta vyjadrila stáročný a najväčší problém ruského pravoslávia. Avšak zásada odluky cirkvi od štátu zostala oficiálnym princípom celej sovietskej cirkevnej politiky, no znamenala hlavne slobodu od náboženstva a bola základom ateistického charakteru štátu.

Dopady reforiem na Rusko

Peter I. Veľký premenil Rusko na modernú európsku veľmoc. Jeho reformy a vojenské úspechy zabezpečili Rusku významné miesto na medzinárodnej scéne. Napríklad namiesto byzantského letopočtu sa požíval juliánsky a nie moderný gregoriánský kalendár a namiesto cyriliky sa používala azbuka a nie latinka.

Dôležité udalosti a poznámky

• 1689: Peter I. sa zmocnil vlády.
• 1697 - 1698: Cestovanie po Európe (Nemecko, Holandsko, Anglicko).
• 1703: Založenie Petrohradu - nového hlavného mesta.
• 1700 - 1721: Veľká severná vojna
• 1768: Rozsiahle popravy vzbúrených strelcov.
• 1718: Mučenie a vražda syna Alexeja.

tags: #peter #velky #a #cirkev