V starodávnych náboženstvách sú kňazi služobníkmi kultu a strážcami posvätných tradícií. Kňaz je človekom svätyne, ktorý prijíma veriacich v Božom dome a predsedá pri liturgii. V judaizme a katolicizme je hlavným úkonom kňaza prinášať obetu, kde vystupuje ako prostredník medzi Bohom a ľudom. Bohu prináša obetu veriacich a veriacim prináša Božie požehnanie. Rovnako postupuje Mojžiš pri obete zmluvy na Sinaji (Ex 24, 4-8).
V priebehu dejín kňazskú funkciu vykonával často kráľ (Mezopotámia, Egypt). V tomto prípade kráľovi pomáha širšie kňazstvo, často dedičné. V starom Izraeli bola funkcia kňaza, kráľa a proroka striktne oddelená - zmiešanie kráľovskej a kňazskej autority bolo neprípustné a bolo vnímané ako ťažký hriech.
U patriarchov v židovstve sa nenachádza nič podobné (neexistuje kvalifikovaný kňaz Boha Abraháma, Izáka a Jakuba). Až počnúc Mojžišom, ktorý bol z levitského kmeňa, vzniká určitá špecializácia na kultové funkcie.
V Mezopotámii a v Egypte vykonával kňaz veštenie. V starodávnom Izraeli podobne narába s efodom, alebo s urimom a tumimom, po Dávidovi sa tieto úkony už vo Svätom písme nespomínajú, lebo Božie slovo sa k ľudu dostáva inou cestou: cez rozprávanie prorokov. Tí poukazujú na významné spomienky z minulosti a nachádzajú zmysel. Kňazi sú služobníkmi tohto slova, opakujú veriacim rozprávania ktoré zdôvodňujú vieru. Pri obnovách Zmluvy oni vyhlasujú Tóru a vykonávajú úlohu sudcu (Dt 17,8-13).
Ani jeden novozákonný text pre zodpovedných činiteľov Cirkvi nedáva meno kňaz. Apoštoli neskôr ustanovujú podľa príkladu Ježiša Krista zodpovedných ľudí, aby pokračovali v ich činnosti. Niektorí majú titul starší, v ňom môžeme hľadať pôvod slova kňaz, presbyter. Sv. Pavol tým, čo sú zodpovední za spoločenstvá, dáva kňazské tituly: správcovia Božích tajomstiev (Kor 4,1n), služobníci novej Zmluvy (Kor 3,6). Sv. Pavol definuje kázanie ako liturgickú službu (Rim 1,9; 15,15n). Tu kdesi môžeme nájsť tradíciu o služobnom kňazstve, teda už nie kasta privilegovaných.
Pojmy súvisiace s kňazskou službou
Pre lepšie pochopenie kňazskej služby je dôležité poznať niektoré základné pojmy. Nasledujúci zoznam definuje niekoľko z nich:
- Diakon: Čo je diakon, čo je diakonát?
- Rektor kostola: Kňaz, ktorému je zverená starostlivosť o nejaký kostol, ktorý nie je ani farský ani kapitulný, a ani nie je pripojený k domu rehoľného spoločenstva alebo spoločnosti apoštolského života, ktoré v ňom slávia bohoslužby. (CIC, Kán. 556)
- Rektor kňazského seminára: Kňaz, ktorý je vykonávateľom a koordinátorom výchovy seminaristov.
- Vicerektor kňazského seminára: Kňaz, ktorý rektorovi seminára pomáha v úlohe vykonávateľa a koordinátora výchovy seminaristov.
- Špirituál: Kňaz, ktorý má na starosti duchovné vedenie seminaristov; vykonáva úlohu spovedníka a zodpovedá za duchovné aktivity v seminári.
- Prefekt, al. predstavený: Kňaz, ktorý stojí na čele kňazského seminára / kláštora
- Študijný prefekt: Pomáha rektorovi pri organizovaní a vedení vyučovacieho procesu v seminári.
- Penitenciár: Spovedník
- Prebendát: Člen rímskokatolíckeho kléru na poste kanonika, ktorého úlohou je spravovať katedrálu alebo kolegiálny kostol.
- Sucentor: Kňaz, ktorý pomáha s prípravou a vedením liturgie vrátane žalmov, precíz a odpovedí.
- Kapitulný vikár: Kňaz volený kanonikmi katedrálnej kapituly, ktorý po dobu sedisvakanacie riadil diecézu menom katedrálnej kapituly; pojem zodpovedajúci dnešnému úradu diecézneho administrátora používaný do roku 1983 pokým nebol promulgovaný nový Kódex kánonického práva
- Ordinár: Pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo na jej roveň postaveného spoločenstva podľa normy kán. 368, ako aj tí, ktorí v nich majú všeobecnú riadnu výkonnú moc, totiž generálni a biskupskí vikári; a taktiež pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov pápežského práva a klerických spoločností apoštolského života pápežského práva, ktorí majú aspoň riadnu výkonnú moc. (Kán. 1. Môže ísť o prácu archivára, ekonóma, tajomníka diecézy alebo arcidiecézy, riaditeľa biskupského alebo arcibiskupského úradu či iných funkcií.2. príslušnosť k pôvodnej diecéze - označnie pre diecézu / arcidiecézu alebo inú cirkevnú územnú jednotku, ktoré hovorí o tom, v ktorej časti územia je potrebné hľadať rodisko dotyčného kňaza, ktorý bol vysvätený.
- Inkardinácia: Inkardinovaní môžu byť aj rehoľní kňazi, a to z rehole do diecézy / arcidiecézy alebo opačne. Opakom inkardinácie je exkardinácia.
- Indult na opustenie rehole: Žiadosť na opustenie inštitútu zasväteného života, ktorú podáva po zvážení situácie rehoľník svojmu predstavenému z dôvodov, kedy sa nachádza v kritickej situácii. Ide o milosť alebo oslobodzujúci dar. Slobodné prijatie indultu rehoľníkom prináša dišpenz, čiže oslobodenie od všetkých záväzkov plynúcich z profesie - sľubov, čo znamená aj zrušenie prekážky uzavretia manželstva. Rehoľník sa tak vracia do stavu laika a môže neskôr po patričnej príprave uzavrieť sviatostné manželstvo. V prípade, že ide o rehoľníka klerika - kňaza, ten musí požiadať aj o dišpenz od povinnosti posvätného záväzku celibátu. Takýto dišpenz môže udeliť iba rímsky veľkňaz - pápež. Prax je taká, že udelený indult na opustenie zasväteného života obsahuje v sebe aj výslovný dišpenz od posvätného záväzku celibátu.
- Sabatický rok: Pre kresťana je sabatický rok časom duchovnej a telesnej obnovy. Nemusíme brať doslovne presnú dĺžku trvania. Nemusí ísť o celý rok. Podstata spočíva v tom, že aj aktívny horlivý veriaci potrebuje obdobie intenzívneho načerpania duchovnej a telesnej sily, aby mohol opäť horlivo slúžiť Bohu.
- Diecézny kňaz prepožičaný pre diecézu / arcidiecézu / Ordinariát: Ide o diecézneho kňaza, ktorý je inkardinovaný do nejakej diecézy / arcidiecézy, je však na určité obdobie uvoľnený pre službu v inej diecéze / arcidiecéze.
- Diecézny kňaz alebo rehoľný kňaz prepožičaný pre Ordinariát OS a OZ SR: Je kňaz, ktorý je na obdobie 5 rokov prepožičaný pre službu vo vojenskom ordinariáte. Po uplynutí tejto doby a zároveň po súhlase oboch biskupov (biskupa diecézy, z ktorej bol prepožičaný a biskupa Ordinariátu; v prípade rehoľného kňaza aj predstaveného rehole) a po vyslovení jeho mienky, o tom, či službu v Ordinariáte prijíma, može byť do neho inkardinovaný.
- Rehoľný kňaz uvoľnený pre službu v inej diecéze: Ide o rehoľného kňaza, ktorý bol na základe dohody miestneho biskupa a predstaveného rehole, ktorej je rehoľný kňaz členom a ich predchádzajúcom súhlase presunutý na územie inej diecézy do farnosti, kde komunita, ktorej je rehoľný kňaz členom pôsobí.
- Trpiteľ za vieru: Je osoba, ktorá v rokoch 1948 - 1989 akýmkoľvek spôsobom trpela za svoju vieru (vo väzení alebo inak pezekuovaná 1) a spĺňala niektorý alebo všetkých päť stupňov prejavu perzekúcie kňazov, rehoľníkov a zasvätených osôb a ktorej bolo týmto spôsobom znemožnené vykonávať svoje kňazské či rehoľné povolanie.
- Primície (primičná svätá omša): Prvá verejná svätá omša novovysväteného kňaza v jeho rodnej farnosti.
Okrem týchto pojmov je dôležité rozlišovať aj medzi pojmami ako:
- Požehnať?
- Posvätiť?
- Konsekrovať?
Tieto pojmy sa často používajú v náboženskom kontexte, ale majú odlišné významy a použitie.
Na rozdiel od presvedčenia stredovekej cirkvi protestantské učenie o kňazstve všetkých veriacich hovorí, že v rámci Božieho ľudu už neexistuje kňazská trieda ľudí, ale že všetci veriaci majú účasť na Kristovom kňazskom postavení na základe svojho spojenia s Kristom.
Hoci v SZ existovala vybraná skupina kňazov, ktorí zvyšku Izraela sprostredkúvali poznanie Boha, jeho prítomnosť a odpustenie, Kristus prišiel a svojím životom, smrťou a vzkriesením naplnil kňazskú úlohu. Kristus bol teda posledným kňazským prostredníkom medzi Bohom a jeho ľudom a kresťania majú skrze neho účasť na tejto úlohe. To znamená, že kresťania nie sú závislí od kňazov v cirkvi, ktorí by za nich vykladali Písmo alebo ovplyvňovali Božie odpustenie; všetci kresťania sú rovnako kňazmi skrze Krista a pred krížom sú si rovní.
To však neznamená, že by sme mali zrušiť kazateľské alebo duchovenské úrady. Luther namiesto toho veril, že prinášanie omšovej obety nerobí z človeka kňaza, ale že každý, kto verí v Krista, nášho vznešeného veľkňaza, je skutočne Božím kňazom.
Sme skutočne svätým národom a kráľovstvom kňazov. Kristus udeľuje tento svätý úrad všetkým kresťanom prostredníctvom vyliatia Ducha. Okrem tohto požehnania však Kristus dal cirkvi aj dary: „A on ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za zvestovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela,“ (Ef 4, 11-12).
Pastieri a učitelia cirkvi sú kňazi rovnako ako ostatní členovia Kristovho tela, ale Duch ich jedinečným spôsobom obdarúva, aby mohli cirkev vystrojovať pre jej vlastný rast v milosti a pre ohlasovanie evanjelia. Títo pastieri a učitelia nepatria k vyššiemu rádu bytostí, ako sa tomu rozumelo v stredoveku. Namiesto toho sú jednou z častí Kristovho tela, nie lepšou ako ktorákoľvek iná časť, ale napriek tomu potrebnou.
V súčasnosti cirkev trpí na nezáujem a neobetavosť svojich veriacich by nebolo objektívne. Nespokojnosť s cirkevnou hierarchiou sa prejavuje na viacerých úrovniach. V niektorých kruhoch určite existuje obava zo straty pozície cirkvi v dnešnom svete. Za kňazov sa v súčasnosti často hlásia aj divní ľudia, také osoby, s ktorými sa miestne cirkvi nevedia stotožniť. Inde kňazi odmietli, ale so známymi škandalóznymi následkami. Kňaz je človek ako každý iný. A predsa, keď sa stáva kňazom, už nepatrí sebe ani určitej skupine ľudí. Má všetkých a zároveň nikoho. Je medzi všetkými a napriek tomu sám. Tento posvätný stav je jeho radosťou aj odriekaním. Kňazi sú často najvďačnejšou témou planých a prázdnych diskusií.
Pôvod novozákonného, novodobého kňazstva nájdeme v Starom zákone už na prvých stránkach Písma, keď čítame o prvých obetách Bohu. Obetu prinášali už synovia Adama a Evy. Ďalej obeta Noeho, ktorý ju priniesol s rodinou Bohu ako poďakovanie po potope na hore Ararat. V tých časoch bol kráľ alebo faraón zároveň aj najvyšším kňazom, niekde aj bohom.
Prvým veľkňazom Boha Izraela bol z Pánovej vôle určený Mojžišov brat Aron. Potom túto hodnosť dedili synovia z jeho rodu - celý rod Léviho bol určený na Pánovu službu (knihy Levitikus a Numeri).
Z prvotnej Cirkvi sa zachovali niektoré označenia spolupracovníkov apoštolov aj keď už neznamenajú dnes to isté. Napr.: kňaz - presbyter, pochádza z gréckeho slova „πρεσβψτεροι = presbyteroi“, čo znamená „starší“. Tieto služby sú známe z Jánových a Pavlových cirkví. V Didaché sa hovorí o miestnych nositeľoch úradu - biskupoch a diakonoch, ktorí boli vyvolení cirkevnou obcou. V liste Klimenta Rímskeho Korinťanom z konca 1. storočia sa píše o kolégiu presbyterov, ktorí majú úlohu „episkopie“ - dozoru, nad ktorými má najvyšší dozor apoštol vo Filipách.
Sv. Ignác z Antiochie vo svojich listoch píše, že: v biskupovi pôsobí Kristus. Biskup negarantuje len jednotu, ale aj tradíciu a kontinuitu s prvotnou cirkvou. Matériou diakonskej, kňazskej a biskupskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa na prijímateľa svätenia. Od 8. storočia sa za súčasť viditeľného znaku považovalo aj mazanie rúk olejom a podávanie liturgických predmetov (Kňaz - kalich s vínom a paténa s chlebom; Diakon - kniha evanjelií; subdiakon - prázdny kalich a prázdna paténa). Cirkev tieto prvky predpisovala. Určuje to aj Tridentský koncil (1545 - 1563). Táto prax pretrvávala až do polovice 20. storočia, kedy pápež Pius XII. Udeľuje sviatostný charakter - vtláča do duše nezmazateľný znak. Ten spôsobuje, že sviatosť kňazstva nemožno opakovať a znemožňuje návrat vysväteného do laického stavu.
Pre vyjadrenie spolupatričnosti k biskupskému stavu, dovolene vysluhujú biskupské svätenie traja biskupi, - minimálne dvaja. Podľa svedectva Svätého písma 1 Kor 14, 34; Flp 1, 1; 1 Tim 2, 11, aj podľa stálej praxe Cirkvi sa hierarchické moci udeľovali a udeľujú len mužom. Aj keď z prvotnej Cirkvi poznáme zvláštny stav - „diakonisy“, ktoré boli prijímané osobitným obradom, ale nepriznávala sa im žiadna kňazská úloha. Prijímateľ kňazstva v Latinskej cirkvi sa zrieka manželstva v prospech spojenia sa s Kristom a v službe blížnym zamerať sa na trvalé hodnoty - čo je obsahom celibátu . K otázke svätenia žien dal rozhodne odmietavé stanovisko aj pápež Ján Pavol II. v Apoštolskom liste „Ordinatio sacerdotalis“ z 31. 5. 1994. Vyhlásil, že učenie o nemožnosti kňazskej vysviacky žien má byť považované všetkými veriacimi za definitívne. Žena týmto rozhodnutím nie je diskriminovaná.
Diakonom sa môže stať od 23. kňazom po dovŕšení 25. neženatý muž od 25. ženatý muž po zavŕšení 35.