Výraz "naplň tvoj svätý a pravdivý príkaz" má hlboký význam, ktorý sa dotýka viacerých aspektov duchovného života. V tomto článku preskúmame tento význam v kontexte modlitby, viery a osobnej transformácie.
Modlitba Pána a túžba po posvätení
Po tom, čo sme sa postavili do prítomnosti Boha, nášho Otca, aby sme sa mu klaňali, milovali ho a velebili, Duch synovstva dáva vystupovať z nášho srdca siedmim prosbám, siedmim dobrorečeniam. Prvé tri, ktoré sú viac zamerané na Boha, nás priťahujú k sláve Otca; posledné štyri sú akoby cesty k nemu a predkladajú našu biedu jeho milosti. Prvá skupina prosieb nás privádza k nemu pre neho samého: tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa! Druhá skupina prosieb sa rozvíja v smere niektorých eucharistických epikléz: predkladá naše očakávania a priťahuje pohľad Otca milosrdenstiev. Štvrtá a piata prosba sa týkajú nášho života ako takého, či už s cieľom udržiavať ho, alebo ho uzdravovať z hriechu.
Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať. Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia.
Napokon je nám meno Svätého Boha zjavené a dané v Ježišovi, v tele, ako Spasiteľ: zjavené tým, čím On Je, jeho slovom a jeho obetou. A pretože Ježiš sám „posväcuje“ svoje meno, „zjavuje“ nám meno Otca. Náš Otec nás počas celého nášho života povoláva na „posvätenie“, a pretože sme „z neho v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal… posvätením“, ide o jeho slávu a náš život, aby jeho meno bolo posvätené v nás a prostredníctvom nás. Preto je naša prvá prosba taká naliehavá.
Od nášho života a zároveň od našej modlitby závisí, či jeho meno bude posvätené medzi národmi. Táto prvá prosba, ktorá obsahuje všetky ostatné, je vypočutá skrze Kristovu modlitbu, podobne ako ostatných šesť prosieb, ktoré nasledujú. Modlitba k nášmu Otcovi je našou modlitbou, ak sa ju modlíme v Ježišovom mene.
Vôľa nášho Otca je, „aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“. Otcova vôľa sa raz navždy dokonale splnila v Kristovi a skrze jeho ľudskú vôľu. Prosíme nášho Otca, aby zjednotil našu vôľu s vôľou svojho Syna, aby sme plnili jeho vôľu, jeho plán spásy pre život sveta. Sme toho úplne neschopní, ale v spojení s Ježišom a mocou jeho Svätého Ducha mu môžeme odovzdať svoju vôľu a rozhodnúť sa vyvoliť si to, čo si vždy volil jeho Syn: robiť, čo sa páči Otcovi.
Prostredníctvom modlitby môžeme „rozoznať, čo je Božia vôľa“, a dosiahnuť vytrvalosť pri jej plnení. „Boh… vypočuje toho, kto… plní jeho vôľu“.
Santiago de Compostela: Púť ako cesta k uvedomeniu
Púť je úžasná vec, pretože človek si pri nej uvedomuje každodenné drobnosti, má čas sa pozastaviť, vychutnávať, stretáva sa sám so sebou... Nie cieľ je dôležitý, ale cesta. Cesta mení naše srdcia. Púť je úžasná vec, pretože človek si pri nej uvedomuje každodenné drobnosti, má čas sa pozastaviť, vychutnávať, stretáva sa sám so sebou...
Na púti do Santiaga de Compostela, ktorá sa začína už vo Francúzsku, putujúci musia bojovať s únavou, bolesťou, slnkom či vetrom. Putuje sa pešo alebo na bicykli. Všetci tam idú s nejakou túžbou. V mojom prípade to Boh nádherne všetko vymyslel. Santiago ma nikdy nejako nelákalo, ale teraz viem, že každý kto tam ide, tak sa tam chce vrátiť.
Svätý František a La Verna: Stigmatizácia a vnútorný boj
Po jubileu prvých jasličiek a schválenia našej reguly, sa dnes relatívne dobre orientujeme v reáliách Františkovho života pred udalosťou stigmatizácie, ktorej osemsté jubileum slávime v tomto roku. Svätec od roku 1219 mnoho cestoval. Navštívil Egypt, Sýriu, Palestínu a vrátil sa odtiaľ s podlomeným zdravím. Doma ho čakalo zhrozenie nad spôsobmi, ktoré si osvojili bratia počas jeho neprítomnosti.
František sa v tomto období zriekol vedenia rádu. Iste sa necítil v tejto úlohe komfortne a hoci dnes už nevnímame jeho postoj k tvorbe reguly za výslovne antagonistický, nedá sa povedať, že by jej vytvorenie a dosiahnutie schválenia bolo udalosťou, ktorá by mu priniesla vnútornú satisfakciu. František prežíval svoje napätia a krízy. V mladosti sa správal žoviálne a spontánne, býval veselý a otvorený. Neskoršie obdobia depresie, smútku a iritácie vedel prežívať rovnako úprimne a otvorene, preto sa trápil nielen on sám.
Na ospravedlnenie treba dodať, že k vnútornej nepohode svätca výrazne prispieval jeho zhoršený zdravotný stav. František bol zoslabnutý maláriou. Mal problémy so zápalmi očí a s trávením. Bolo jasné, že nie je schopný pokračovať ďalej životom v prísnom asketickom režime, pre ktorý ho dosiaľ mnohí obdivovali či nasledovali. Len s veľkými ťažkosťami sa vysporiadal s tým, že musí mať okolo seba bratov, ktorí ho opatrujú a slúžia mu. Telesná slabosť Františka prekvapila a postavila ho do najťažšieho boja jeho života, do boja s pýchou na svoju dokonalosť.
V roku 1224 prebýval Boží muž pri bratovi Eliášovi v pustovni neďaleko Foligna. Keď jeho slová zarezonovali v už beztak nepokojnom Františkovom srdci, pustovňa vo Foligno nemohla viac byť miesto vyhovujúcim novým zápasom, ktorým musel František začať čeliť. Spoločnosť pri výstupe na horu La Verna robil Františkovi rehoľný spolubrat Peter. Svätec nebol už schopný dôjsť tam na vlastných nohách. Odniesol ho teda požičaný kôň, ktorého musel spoločník po výstupe opäť odviesť k majiteľovi.
Na hore hneď upadol do trápenia a výčitiek, či jeho rozhodnutie „utiecť“ sem bolo správne. Bonaventúra naznačuje jeho vnútorné pohnutie spomienkou na vtáčiky najrôznejších druhov, ktoré prileteli Františka privítať krúživým letom okolo jeho cely, mávaním krídlami a pospevovaním svojich piesní. Chceli vraj Božieho muža uistiť, že výstup bol správnym rozhodnutím a povzbudiť ho, aby v pustovni ostal.
František si želal, aby filozofiou jeho pobytu na hore bola hlboká kontemplácia, pozdvihnutie sa k nebeským príbytkom, úplné sebazaprenie a ukrytie sa v ranách Spasiteľa. Veľmi neskorý prameň Kvietkov sv. Františka vkladá do úst svätca na La Verne modlitbu: „Ó, Pane môj, Ježišu Kriste, prosím ťa, aby si mi pred mojou smrťou dal ešte dve veci: prvá je, aby som vo svojom živote precítil v duši i na svojom tele, nakoľko je to možné, tú bolesť, ktorú si ty, sladký Ježišu, prežíval v hodine svojho najtrpkejšieho umučenia; druhá, aby som vo svojom srdci, nakoľko je to možné, pocítil tú výnimočnú lásku, akou si ty, Boží Synáčik, bol zapálený, keď si dobrovoľne zniesol toľké utrpenie pre nás hriešnikov.“ Toto zbožné prianie svätca nebolo však vôbec ľahko splniteľné. František mal s modlitbou vážny problém. Spoločníkom sa zdôveroval o tom, že jeho snaha o modlitbu je narúšaná bojmi s démonickými silami.
Celano tvrdí, že išlo o prax, ktorá bola blízka aj dávnym veľkým majstrom svätosti. Sám Kristus teda nasmeroval Františkove myšlienky počas pôstu na La Verne k meditácii textov o jeho umučení. Denné a nočné modlitby pretkával svätec bez pochýb recitovaním Ofícia o utrpení Pána, ktorého autorstvo pripisuje Assiský kódex práve jemu.
Celano venuje krátky text spôsobu Františkovej modlitby v najintímnejšom prostredí lesov a na pustých miestach. Tvrdí, že sa lesmi ozývali svätcove vzlyky, po zemi tiekli jeho slzy. František sa často pri takejto modlitbe udieral rukou do pŕs. Vedel využiť intimitu a izoláciu týchto miest na hlasný dialóg so svojím Pánom, pri ktorom vydával zo seba nevýslovné stony.
Františkánska modlitba: Cesta k osvieteniu srdca
Bezpochyby prvým a teda i najstarším z dochovaných Františkových textov je modlitba pochádzajúca zo začiatkov jeho duchovnej cesty. Keď sa človeku krôčik po krôčiku odhaľuje skryté tajomstvo, najprv sa ukáže majestátna veľkosť Boha. Boh je Najvyšší čiže Nesmierne vyvýšený a sám o sebe Nedosiahnuteľný; jasne žiari, je Slávny, Veľkolepý vo svojom lesku. Avšak po tejto vízii, pri ktorej sa má človek prečo desiť a cúvať, nasledujú zmierňujúce slová: osvieť, daj. Lesk Božieho majestátu neoslepuje: rozptyľuje sa v jemný svit, ktorý oblažuje a utešuje.
Srdce je to, čo je v človeku najcentrálnejšie, najintímnejšie a najhlbšie. Je to jeho zjednocujúci stred, odkiaľ vychádzajú a kde sa zbiehajú všetky priania a všetky sily, ktoré utvárajú ľudskú bytosť. Človek nevie o svojej úžasné veľkosti, nevie, že sa má stať svojou dušou i telom obrazom Boha a jeho Vteleného Syna. Avšak tak isto nevie o extrémnej úbohosti svojho bytia, o svojich medziach, o svojej závislosti, danej tým, že nie je Bohom. Nevedieť, čo som, nevidieť neporovnateľnú dôstojnosť svojho bytia, tak isto ako svoju neopísateľnú malosť, to sú temnoty, ktoré zahaľujú moje srdce. Ide o ponurý svet zla, ktorý nájdeme v srdci každého človeka. Keď im človek privolí, keď sa im oddá, zahalí ho temnota zla a hriechu.
Avšak ja nie som odsúdený k temnotám. Jeho všetko riešiace svetlo môže rozptýliť temnoty, v ktorých tonie moje srdce. Týmto svetlom, pravým svetlom, je náš Pán Ježiš Kristus. Človek, uzdravený zo slepoty, nebude už tápať vo tme. Cesta je otvorená, je treba vykročiť. A tu sa modlitba konkretizuje, spresňuje: a daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť (cit) a poznanie….
Čo je totiž pravá viera, ak nie pravdivý, neiluzórny pohľad na realitu, takú, aká je v Božom zámere, ako sa v priebehu ľudských dejín postupne uskutočňuje? Je treba prekonať povrchnosť a možno i klam, poznať vo všetkom živú prítomnosť osobnej Lásky a potom súčasne i hodnotu každej bytosti, ako i jej povolanie a určenie. Umožňuje ich dokonalá láska. Až potom, v hnutí neskonalej vďačnosti, sa nám v srdci rodí odpoveď vysielaná k Bohu a k človeku.
František žiada od Boha, aby ich doplnil citom (múdrosťou) a poznaním. Cit (múdrosť) tu znamená skúsenosť, uchvátenie tým, čo človek odhalil a zhliadol. Pravé poznanie je skúsenosť, vnímanie, bytostný kontakt s evokovanými skutočnosťami. Avšak tento duchovný cit (kontakt, skúsenosť) nie je slepý, beztvarý, nevyjadriteľný pocit. Je sprevádzaný poznaním, o ktoré sa v modlitbe tiež žiada a ktoré je jasom v mysli. Možno tu ide o múdrosť a poznanie v zmysle listu sv. Pavla Kolosanom 1,9-13.
Nuž, pútnik je pripravený vykročiť. Na cestu má viatikum, zásobu piatich chlebov, ktoré si vyprosil od nášho slávneho Pána, ktorého lásku a štedrosť napriek svojím temnotám a chudobe poznal. Všetko predchádzajúce, čnosti a skúsenosti, dostávame len a jedine kvôli tejto veľkej a jedinej požiadavke: k tomu, aby sme milovali celým svojím bytím Boha a blížneho. Všetky vyššie popísané mohutnosti si človek vyprosuje a dostáva ich, aby toto prikázanie mohol plniť vo svojom každodennom živote.
Takto sa Františkova osobná modlitba, vyslovená v neľahkom a dlhom období jeho konverzie, i dnes ponúka každému, kto sa vydáva na cestu, aby hľadal a našiel Boha i seba. Temnoty srdca pomaly ustupujú pred lúčmi božskej slávy. A so svetlom prichádzajú i sily potrebné k tomu, aby človek jasne videl a nasadil sa. Kráľovská cesta lásky, po ktorej je potrebné kráčať, sa javí zreteľnejšie.
INŠPIRAtívny život svätého Františka z Assisi
| Skupina prosieb | Zameranie | Konkrétne prosby |
|---|---|---|
| Prvá skupina | Zameraná na Boha |
|
| Druhá skupina | Zameraná na človeka |
|