Človek sa rodí do sveta plného nezodpovedaných životne dôležitých otázok: Prečo existuje? Má jeho existencia zmysluplné zameranie? Je jeho existencia dočasná, alebo trvalá? Hrozí mu niečo, alebo je v bezpečí? Ak mu niečo hrozí, aké veľké je to nebezpečenstvo? Dá sa mu vyhnúť? V priebehu histórie ľudia hľadali odpovede na tieto otázky v náboženstvách, no doba novoveku priniesla všeobecnú nedôveru v náboženské riešenia týchto problémov.
Keď upriamime pozornosť na dávnu históriu, kam až siahajú informácie z historických vied, nemôže uniknúť našej pozornosti, že fenomén náboženstva ľudstvo sprevádza od nepamäti. Zrejme v histórii ani nenarazíme na nejakú civilizáciu, národ, kultúrne prostredie, či dokonca kmeň, ktorý by nemal žiadny náboženský kult.
V dávnej histórii sa však nestretávame s aktivitami, v ktorých by sa jedna náboženská skupina pokúšala dokázať inej, že jedno náboženstvo je pravdivé a mali by ho prijať aj vyznávači iných náboženstiev, pretože ostatné náboženstvá sú mylné. Základný model chápania náboženstva spočíval v tom, že každá nejako organizovaná spoločnosť má svoje náboženstvo a svojho boha, resp. bohov. V prípade, že jedna spoločnosť ovládne druhú, je to dôkaz, že boh vládnucej spoločnosti je mocnejší, a preto podrobená spoločnosť má prijať kult mocnejšieho boha.
Akousi anomáliou uprostred týchto náboženstiev predstavovalo náboženstvo Izraela. Tento národ vnímal svoje náboženstvo ako jediné správne a svojho Boha ako jediného skutočne existujúceho. Všetky ostatné náboženstvá boli podľa tohto vierovyznania mylné a bohovia falošní. Svoje presvedčenie odvádzali predovšetkým zo svojej historickej skúsenosti, na ktorú sa odvolávali.
Situácia sa do značnej miery zmenila príchodom kresťanstva. Toto náboženstvo totiž už vo svojej podstate obsahuje tvrdenie, že je to náboženstvo jediného pravého Boha, ktorý je jediným reálnym Spasiteľom, bez ktorého zo životnej tragédie, ktorou je večná smrť, či večné posmrtné utrpenie, nemôže byť zachránený žiadny človek (Jn 8,24; Mk 16,16). V úvodnej fáze kresťanských misií boli adresátmi tohto ohlasovania predovšetkým židia.
Samozrejme, že pri svojej misijnej činnosti kresťania nevyhnutne narazili na otázku, prečo by mali židia prijať vieru v to, že Ježiš z Nazareta je Bohom poslaný Mesiáš, ktorý prišiel zachrániť ľudí z hriechov a zo smrti. Existujú v prospech takýchto tvrdení nejaké dôkazy?
Slabina takejto argumentácie sa ukázala, keď sa kresťania pokúšali získavať pre kresťanskú vieru pohanov. Bolo jasné, že predpoklad neomylnosti židovských posvätných spisov u pohanov nemôže fungovať. V aktivitách prvých kresťanov sa nestretávame s pokusmi nejako nevyvrátiteľne dokázať pohanom najprv neomylnosť židovských spisov, aby následne na ich základe mohli dokazovať pravdivosť kresťanskej zvesti.
Prenasledovanie kresťanov v Rímskej ríši
Svätého, prenasledovanie kresťanov v Jeruzaleme však pokračovalo. Kresťanským mučeníkom sa stal svätý Štefan, ktorého v Jeruzaleme ukameňovali. Písma sa kameňovania sv. Situácia sa zmenila po roku 70, kedy Rimania zničili Jeruzalem.
Začiatkom IV. storočia boli kresťania znovu kruto prenasledovaní.
Kresťanskí mučeníci
Okrem iného nariadil zboriť kresťanské kostoly, spáliť biblie, poslať na smrť cirkevné autority, odňať všetkým kresťanom verejné funkcie a občianske práva, obetovať bohom pod trestom smrti atď.
Keďže tieto opatrenia, ktoré mali skoncovať s kresťanstvom, boli neúčinné, vydal Galérius z milosrdných a politických dôvodov 30. apríla 311 dekrét, ktorým ukončil perzekúciu kresťanov. Kresťania mohli žiť podľa svojho náboženstva, mali slobodu zhromažďovania a mohli stavať chrámy.
Medzitým bol Konštantín zvolený za cisára západu. Potom, čo v roku 312 porazil Maxentia, sa zišiel vo februári nasledujúceho roku v Miláne s cisárom východu, Liciniom. Okrem iného rokovali o kresťanoch a dohodli sa, že v ich prospech zverejnia nové nariadenia.
Výsledkom tohto stretnutia je tzv. „Milánsky edikt“, aj keď je pravdepodobné, že títo cisári v Miláne žiadny edikt nevydali. To, čo sa tam dohodlo, je nám známe z ediktu, ktorý vydal Licinius pre východnú časť ríše. Text sa k nám dostal vďaka listu provinčných guvernérov napísanému v roku 313, ktorý napísali Eusebios z Kaisareie (Cirkevné dejiny, 10,5) a Lactantius (O smrti prenasledovateľov, 48).
V prvej časti sa zavádza princíp slobody náboženstva pre všetkých občanov a v dôsledku toho sa explicitne uznáva kresťanom právo túto slobodu užívať. Edikt dovoľoval praktizovať svoje náboženstvo nielen kresťanom, ale všetkým bez ohľadu na ich vierovyznanie.
V druhej časti sa vyhlasuje, že kresťanom sa vrátia ich skoršie miesta zhromažďovania a kultu, ale aj majetok, ktorý im bol skonfiškovaný rímskymi úradmi a predaný súkromným osobám v dobe predchádzajúceho prenasledovania.
Zdá sa, že edikt nepripisoval kresťanstvu žiadne významné miesto, ale skôr chcel zabezpečiť priazeň božstva v akejkoľvek podobe, v súlade so synkretizmom, ktorý vtedy praktizoval Konštantín, ktorý napriek tomu, že sympatizoval s cirkvou, istý čas naďalej uctieval Neporaziteľné slnko (Sol Invictus).
V každom prípade pohanstvo prestalo byť oficiálnym náboženstvom cisárstva a edikt dovoľoval, aby sa kresťania tešili rovnakým právam ako ostatní občania.
Začiatkom štvrtého storočia toto prenasledovanie ustalo, keďže samotný rímsky cisár Konštantín Veľký bol veľkým sympatizantom kresťanstva. Sympatie cisára ku kresťanstvu však mali značný vplyv aj na obyvateľstvo ríše. Z prenasledovaného náboženstva sa stalo náboženstvo prestížne a moderné.
Kým počas prvých troch storočí sa ku kresťanstvu obracali pohania po zvážení všetkých rizík a presviedčali ich len dostatočne dobré dôvody na to, aby opustili svoje pohanské postoje, stali sa kresťanmi, a tak v prenasledovaniach riskovali život, od štvrtého storočia ustal dopyt po jasných a presvedčivých argumentoch v prospech kresťanstva. Dostatočným dôvodom bolo, že samotný cisár je kresťan a že kresťanstvo je dobré prijať, lebo „všetci tak robia“.
Vývoj kresťanskej teológie
Toto hnutie apologétov sa však nevyvinulo do zostavenia nejakého uceleného systému dôkazov pravosti kresťanstva. Najprv rozvoju systematickej kresťanskej teológie bránilo silné prenasledovanie rannej Cirkvi.
Tak mohlo dôjsť k slobodnému rozvíjaniu kresťanskej teológie, ktorá sa sústredila predovšetkým okolo Alexandrijskej a Antiochijskej školy. V nasledujúcich storočiach sa môžeme v kresťanstve stretnúť s prirodzeným uznávaním autority všeobecných koncilov a predovšetkým pápeža, ktorý bol poslednou rozhodujúcou inštanciou v prípade akýchkoľvek sporov a nejasností v Cirkvi.
Aj v stredoveku sa síce stretávame s dielami teológov, ktoré by sa dali zaradiť do kategórie apologetiky, no opäť nemožno hovoriť o nejakom ucelenom systéme. Napokon, Európa bola v zásade kresťanská. Kresťania sa v bežnom kontakte nestretávali s inovercami. Preto otázka dokazovania pravosti kresťanstva nebola natoľko pálčivá.
Situácia sa začala výrazne meniť s príchodom reformácie. Martin Luther sa svojím reformovaným učením postavil do rozporu s učením pápežov, čím vlastne odmietol východisko, o ktoré sa dovtedy opieralo každé tvrdenie o kresťanstve, ktoré si chcelo zachovať nárok na pravdivosť.
Na dišpute v Lipsku, kde otvorene vyhlásil, že učenie pápežov nie je zárukou pravej viery, bol upozornený, že sa stavia proti učeniu koncilov, ktoré potvrdili pápeža ako hlavu Cirkvi. Vtedy Luther vyhlásil, že aj koncil sa môže mýliť, čím odmietol pápeža aj koncil ako garantov neomylnosti v Cirkvi. Vtedy fakticky napadol piliere, na ktorých viac ako tisícročie stála spoľahlivosť všetkých tvrdení o kresťanstve.
Samozrejme, že ak chcel Luther zachovať svoj nárok na pravdu, nevyhnutne potreboval iný spoľahlivý základ, na ktorý by sa mohol odvolať. Martin Luther otriasol piliermi, o ktorých spoľahlivosti sa dovtedy nediskutovalo. Akosi spontánne sa prijímalo, že pápež a ním potvrdené všeobecné koncily sú smerodajnými v otázkach pravého náboženstva. Pápež bol poslednou inštanciou. Základný predpoklad akejkoľvek pravdivej náboženskej reflexie.
Martin Luther otvoril dobu novoveku, v ktorej dochádza k rozvoju novovekej filozofie. Na scéne sa objavuje René Descartes, ktorý v zásade veľmi správne zavádza do seriózneho hľadania pravdy metodickú pochybnosť. Upozorňuje na to, že nemožno s istotou za pravdu prijať žiadne východisko, kým ho kriticky nepreveríme. Číra viera v nejaké tvrdenie nie je dôkazom jeho platnosti a pravdivosti. Ak má byť nejaké tvrdenie prijaté ako objektívne platné, musí byť, ak je to vôbec možné, najprv spoľahlivo dokázané.
Vývoj novovekej filozofie pokračoval ďalej vplyvom Johna Locka, ktorý začal upozorňovať na to, že podľa neho človeku sprostredkúvajú kontakt s realitou a tak jej poznanie výlučne zmysly. Do všeobecného presvedčenia sa začala dostávať predstava, že o nemateriálnych či pozamateriálnych objektoch človek nemôže vedieť absolútne nič.
K zakladateľom novovekej filozofie napokon pristúpil ešte Kant so svojím učením, podľa ktorého človeku zabezpečujú prísun kontaktu s realitou zmysly a človek je schopný spracovávať tieto zmyslami uchopiteľné informácie svojim rozumom. Čo nie je vnímateľné zmyslami, to človek nemá ako spoľahlivo spoznať.
Výsledkom je, že veda, ak si chce zachovať svoj nárok na poznávanie skutočností vo svete, môže sa sústrediť výlučne na zmyslami vnímateľné objekty. Čokoľvek nespadá do tejto kategórie, musí byť vykázané do oblasti viery a výroky o týchto objektoch si nemôžu nárokovať na všeobecnú platnosť.
Vo vedeckom svete začala prevažovať mienka, že zistiť a dokázať, ktoré náboženstvo je pravdivé, je vlastne nereálne, keďže sú to otázky nespadajúce do kategórie zmyslovej skúsenosti, a tak sú nepoznateľné. Tým bola teológia ako spoľahlivé vysvetlenie pozamateriálnych vecí a ich vplyv na život človeka absolútne vylúčená z vedeckého sveta.
Rozšírenie kresťanstva vo svete
tags: #pociatky #krestanstva #prenasledovanie #teologia